znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 218/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľ. S.,  .B,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   podnikať zaručeného v čl. 35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   i inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 3 SžoKS 123/2006 z 21. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie   základného   práva   podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu i inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 SžoKS 123/2006 z 21. februára 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   Inšpektorát   Slovenskej   obchodnej inšpekcie   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „SOI“)   uložil   sťažovateľke   rozhodnutím č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005 pokutu v sume 250 000 Sk za porušenie § 5 zákona č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že na prevádzke sťažovateľky zistil, že pyrotechnické predmety boli predávané bez predavača, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na použitie a na požiadanie podal vysvetlenie [podľa SOI bol porušený § 8 ods. 3 vyhlášky Slovenského   banského   úradu   č. 536/1991   Zb.   o pyrotechnických   výrobkoch   (ďalej   len „vyhláška“)].

Sťažovateľka   podala   proti   predmetnému   rozhodnutiu   SOI   odvolanie,   o ktorom rozhodol   Ústredný   inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) rozhodnutím č. P/0322/06/04 z 23. mája 2005 tak, že jej odvolanie zamietol a rozhodnutie SOI potvrdil.

Sťažovateľka 26. júla 2005 podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie zákonnosti predmetného rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI   a   žiadala   ho   zrušiť   spolu   s rozhodnutím   SOI   z 18.   februára   2005.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 1 S 216/2005-32 z 18. mája 2006 zrušil rozhodnutia SOI a ústredného inšpektorátu SOI a vec vrátil ústrednému inšpektorátu SOI na ďalšie konanie.

Ústredný inšpektorát SOI podal proti rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   SžoKS   123/2006,   ktorým   bol   napadnutý rozsudok   krajského   súdu   zmenený   tak,   že   sťažovateľke   bola   uložená   pokuta   v sume 100 000 Sk.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou dotknuté správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali a v rozpore s ústavou aplikovali na daný prípad § 8 ods. 3 vyhlášky, čím mali porušiť čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, základné práva podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom:

„Základné právo spol. B., s.r.o. podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy a právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantované   podľa   čl.   46   ods.   1,   2   Ústavy   a právo   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 SžoKS 123/2006 zo dňa 21. 02. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   21. 05. 2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   1   S 216/2005-32   zo   dňa   18. 05. 2006,   v nadväznosti   na   rozhodnutie Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v Bratislave č. P/0322/06/04 zo dňa 23. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. P/0322/06/04 zo dňa 18. 02. 2005.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 SžoKS 123/2006 zo dňa 21. 02. 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 S 216/2005-32 zo dňa 18. 05. 2006,   rozhodnutie   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so sídlom v Bratislave č. P/0322/06/04 zo dňa 23. 05. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. P/0322/06/04 zo dňa 18. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v tomto   prípade   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jej   argumentácie   (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu   i inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 123/2006 z 21. februára 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 216/2005-32 z 18. mája 2006 v nadväznosti na rozhodnutie ústredného inšpektorátu SOI č. P/0322/06/04 z 23. mája 2005 a rozhodnutie SOI č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005.

1. Podľa názoru ústavného súdu v tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie   označených   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   SOI   č. P/0322/06/04 z 23. mája   2005   a rozhodnutím   SOI   č.   P/0322/06/04   z   18.   februára   2005,   nie   je   daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľky, porušenie   ktorých   namieta,   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   ústredného   inšpektorátu   SOI z 23. mája   2005   a k rozhodnutiu   SOI   z 18.   februára   2005   sťažovateľka   podala   žalobu krajskému   súdu   o   preskúmanie   zákonnosti   predmetných   rozhodnutí,   pričom   žiadala predmetné   rozhodnutia   zrušiť.   Krajský   súd   (rozsudok   č.   k.   1   S 216/2005-32   z 18. mája 2006) zrušil   napadnuté   rozhodnutia   a vec vrátil   ústrednému inšpektorátu   SOI na ďalšie konanie. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať rozhodnutie ústredného inšpektorátu SOI č. P/0322/06/04 z 23. mája 2005 a rozhodnutie SOI č. P/0322/06/04 z 18. februára 2005.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej   porušenie   jej   základných   práv   namietaným   rozhodnutím   ústredného inšpektorátu   SOI   č. P/0322/06/04   z   23. mája   2005   a rozhodnutím   SOI   č.   P/0322/06/04 z 18. februára 2005 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   názoru   ústavného súdu   sťažnosť v časti,   v ktorej   sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 123/2006 z 21. februára 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu z 18. mája 2006, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   aj   nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku sp. zn. 3 SžoKS 123/2006 z 21. februára 2006, z odôvodnenia ktorého vyplýva:

«(...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   OSP) preskúmal vec podľa § 250ja ods. 3 OSP a podľa § 220 OSP napadnutý rozsudok zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie.

Z predloženého administratívneho spisu odvolací súd zistil, že pracovníci SOI so sídlom   v B.   vykonali   v   prevádzkovej   jednotke   OD   B.   s. r. o.   (...)   v R.   dňa   16. 12. 2004 kontrolu zameranú na kontrolu pyrotechnických výrobkov. Predmetom kontrolného nákupu boli pyrotechnické predmety II. triedy.

Pracovnici žalovaného vykonali nákup samoobslužným spôsobom, pričom v oddelení pyrotechniky   nebol   prítomný   žiaden   pracovník   predávajúceho   s   kvalifikáciou.   ktorý   by podával   informácie   resp.   upozorňoval   kupujúcich   na   dodržanie   návodu   na   použitie. V oddelení   sa   nachádzali   iba   písomné   informácie   o   tom,   že   v   priestoroch   predajne   sa nesmie vykonávať skúšobné zapaľovanie pyrotechnických predmetov, že kupujúci je povinný dodržiavať   návod   na   použitie,   že   na   požiadanie   pracovník   kancelárie   filiálky   poskytne informácie o používaní a že kupujúcemu, ktorý na požiadanie pokladníčky nepreukáže svoj vek, nebude pyrotechnický predmet predaný.

V   rámci   opatrení   prijatých   na   základe   kontroly   pracovníci   žalovaného   dali zodpovednému pracovníkovi žalobcu - hlavnému pokladníkovi záväzný pokyn, aby tento zabezpečil   trvalú   prítomnosť   pracovníka   s   odbornou   spôsobilosťou   pri   predaji pyrotechnických výrobkov, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na používanie. Toto konanie posúdil prvostupňový správny orgán ako porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa - § 5 a uložil v správnom konaní žalobcovi pokutu vo výške 250 000 Sk podľa § 24 ods. 1 zákona za porušenie povinností ustanovenej týmto zákonom.

Pri určení výšky pokuty prihliadol na charakter protiprávneho konania, na rozsah jeho   následkov,   ktorými   sú   poškodenie   práv   spotrebiteľa   pri   nedodržaní   povinnosti zabezpečiť pri predaji pyrotechnických výrobkov prítomnosť kvalifikovaného predavača, nakoľko   absenciou   dozorujúcej   osoby   a   upozornenia   na   dodržiavanie   odporúčaného spôsobu použitia a dodržiavania bezpečnostných upozornení uvedených na obale tovaru, či priloženom návode na použitie, by mohlo dôjsť najmä k ohrozeniu zdravia ale aj majetku spotrebiteľa nesprávnym použitím ním zakúpených výrobkov.

Zohľadnil   tiež   možnosť   neoprávnenej   manipulácie   s   pyrotechnickými   výrobkami zo strany   spotrebiteľa   pri   absencii   prítomnosti   zodpovednej   osoby,   ktorá   vzhľadom   na množstvo a sortiment predávaných výrobkov v predmetnej prevádzkarni môže vyvolať zvlášť nebezpečné následky. V danom prípade správny orgán mohol uložiť pokutu až do výšky 2 000 000 Sk. Uložená pokuta bola na dolnej hranici zákonnej sadzby a spĺňala sankčný aj preventívny účinok.

Žalovaný správny orgán rozhodnutie prvostupňového orgánu na základe odvolania žalobcu potvrdil čo do dôvodov aj výšky uloženej sankcie.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   právnym   názorom   krajského   súdu   pokiaľ   ide o interpretáciu a aplikáciu ust. § 8 vyhl. 536/1991 Zb. o pyrotechnických výrobkoch. Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola prijatá Slovenským banským úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“, pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady.   Právnická,   osoba   tieto   podmienky   môže   spĺňať   len   nepriamo   - prostredníctvom zodpovedných pracovníkov - fyzických osôb. Samoobslužný predaj je preto vylúčený.

Pokiaľ ide o ust. § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety ktoré si vyžadujú zvláštne zaobchádzanie a takým pyrotechnické výrobky nepochybne sú, boli   predávané   pod   odborným   dohľadom,   ktorý   za   súčasných   podmienok   vývoja   vedy a techniky vie zabezpečiť jedine kontrola pracovníkmi -predavačmi, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto pracovník, ak je osobne prítomný, vie náležité poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov II. triedy a predmetov   T1.   Iba   týmto   spôsobom   môže   predávajúci   zabezpečiť   splnenie   všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ust. § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ust. § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 16. 12. 2004. Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd dospel   k   záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné,   nakoľko   §   8   ods.   3   vyhlášky   neumožňuje   samoobslužný   predaj.   Je   na zodpovednosti predávajúceho, akým spôsobom fyzickú prítomnosť „predavačov“ v zmysle § 8 ods. 2 pri regáloch s pyrotechnickými výrobkami zabezpečí.

Pokiaľ ide o námietku nezdôvodnenia výšky uloženej sankcie krajský súd sa touto otázkou vo svojom rozhodnutí nezaoberal a preto odvolací súd v zmysle svojej ustálenej judikatúry zisťoval, či rozhodnutie odporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok   boli   zistené   úplne   a   riadnym   procesným   postupom   (rozhodnutie   R   č.   52/2003) a dospel k záveru, že správny orgán sa podrobne zaoberal dôvodmi jej uloženia, rozsahom následkov, ktoré môže zanedbanie bezpečnostných predpisov spôsobiť t. j. aj spoločenskou nebezpečnosťou takéhoto konania.

Pri jej ukladaní zohľadnil sortiment ponúkaných výrobkov, počet spotrebiteľov ako aj skutočnosť, že nezabezpečením trvalej prítomnosti zodpovednej školenej osoby, ktorá bude   spotrebiteľov   upozorňovať   na   dodržiavanie   návodu   na   použitie,   je   možná   aj neoprávnená   manipulácia   s   pyrotechnickými   výrobkami   zo   strany   spotrebiteľa   priamo v kontrolovanej prevádzkovej jednotke a preto sa odvolací súd plne stotožnil s dôvodmi rozhodnutia žalovaného, pokiaľ vyslovil zodpovednosť žalobcu za správny delikt.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 250 000 Sk, odvolací súd s poukazom na   ust.   §   250i   ods.   2   OSP   zvážil   výšku   uloženej   pokuty   v   súvislosti   so   zisteniami vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 16. 12. 2005 z ktorého vyplýva, že „... v   čase   kontroly   nebol   pri   ponuke   pyrotechnických   predmetov   II.   triedy   prítomný predavač s odbornou spôsobilosťou...“ pričom na prevádzke sa nachádzal pracovník ktorý mal potvrdenie o odbornej spôsobilosti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   konštatovanie   porušenia   predpisov   o   predaji pyrotechnických výrobkov sa viaže na konkrétny kontrolný nákup, tak ako je to zapísané v zázname z kontroly a nie na nesprávny spôsob predaja vo všeobecnosti, nakoľko podklady na takýto záver sa v zázname z kontroly nenachádzajú.

Na základe vyššie uvedeného a berúc do úvahy skutočnosť, že kontrola dodržiavania predpisov,   ktoré   sú   prijaté   za   účelom   eliminácie   rizika   poškodenia   majetku   a   zdravia spotrebiteľov,   je opodstatnená,   tak isto ako aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   pokuta   vo   výške   100   000   Sk   je   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu primeraná tak z hľadiska represívneho ako aj preventívneho.

Odvolací súd preto uplatnil pri rozhodovaní zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP a z tohto dôvodu sa nezaoberal samostatne odvolaním žalobcu voči výroku o náhrade trov konania.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o zmene rozsudku krajského súdu, a jeho rozsudok obsahuje výklad právnych noriem Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd pri rozhodovaní uplatnil zásadu plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomu   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatní svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 123/2006 z 21. februára 2007, ktorým najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku o výške sankcie uložil sťažovateľke pokutu vo výške 100 000 Sk. Sťažovateľka poukazuje na to, že okrem prístupu k súdu sa v čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. G. c. F., 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy by v prípade   sťažovateľky   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby   najvyšší   súd   tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu k sťažovateľke   diskriminačne   v   porovnaní   s   ich   výkladom   pri   iných   subjektoch domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo, sťažovateľka po splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania   a najvyšší   súd   o   jej   návrhu   meritórne   rozhodol,   aj   keď   nie   v   súlade   s jej predstavami.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007