znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 218/06-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. Š., J., zastúpeného advokátom Mgr. R. U., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 13 C 212/04 z 12.   októbra   2005 a rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn. 15 Co 16/06 z 15. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2006 doručená sťažnosť Ing. R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn.   13 C 212/04   z   12. októbra 2005   a rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 16/06 z 15. februára 2006.Sťažovateľ   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku   okresného   súdu   (v sťažnosti označený ako „porušovateľ 1“) sp. zn. 13 C 212/04 z 12. októbra 2005 argumentoval okrem iného   tým,   že   okresný   súd pri   svojom   rozhodovaní   jednak   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, avšak predovšetkým vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň sťažovateľ považuje uvedený rozsudok za nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov.

Sťažovateľ   odmieta   názor   okresného   súdu,   že   neuniesol   dôkazné   bremeno a nepreukázal   nesprávny   úradný   postup   odporcu   (Slovenskej   republiky   zastúpenej Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky) a nesúhlasil ani s jeho zisteniami, ktoré vyvodil   z vykonaných   dôkazných   prostriedkov.   Podľa   sťažovateľa   sú   konštrukcie, ku ktorým   dospel   okresný   súd,   absurdné,   v spojitosti   s čím   tvrdí,   že „... spochybnil vyjadrenie   samotného   odporcu,   že   predmetom   dražby   bola   i nehnuteľnosť   a toto   vôbec nevzal pri rozhodovaní do úvahy“.

Ako nepochopiteľný a účelový sa sťažovateľovi javí aj výklad odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 13 Co 1824/2001 z 22. januára 2002, na závery ktorého sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku taktiež odvoláva.

Ďalej sťažovateľ upriamuje pozornosť na ďalšie dôkazy, ktoré boli prílohou jeho písomného podania z 27. júla 2005, a ktorými sa okresný súd podľa neho vôbec nezaoberal. Z uvedeného   podania   a k nemu   pripojených   dôkazov   mali   pritom   vyplynúť «... rozdiely v prípadoch, keď predmetom dražby bola nehnuteľnosť a v prípadoch keď sa dražilo tzv. „do nájmu“. Napriek tomu tieto dôkazy porušovateľ 1 vôbec nevzal do úvahy a bez opretia sa o čo i len jeden listinný dôkaz zaujal nesprávny právny názor. Za nezmyslený sťažovateľ považuje taktiež názor porušovateľa 1 podľa ktorého z priloženej zápisnice o dražbe č. 13, ako aj z potvrdenia o predaji prevádzkovej jednotky už v pôvodnom konaní bolo zjavné, že stavby (ani pozemok) v danom prípade netvorili súčasť vydraženej prevádzkovej jednotky». Citujúc z uvedených písomných dôkazov vyjadruje sťažovateľ názor, že z nich vyplývajú opačné závery, než k akým dospel okresný súd.

Z týchto dôvodov je „... podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že odporca pri realizácii predmetnej dražby porušil viaceré ustanovenia zákona č. 427/1990 Zb. (podrobne uvedené v našich vyjadreniach v rámci jednotlivých pojednávaní) a to predovšetkým tým, že vôľou odporcu bolo dražiť taký predmet dražby, ktorý v súlade s vtedy platným právom dražiť nemohol a nemal! Spôsobil tým škodu, ktorú sťažovateľ uplatňoval v predmetnom konaní“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, v čom vidí porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 16/06 z 15. februára 2006, ktorým bol na základe jeho odvolania potvrdený označený rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Dôvodnosť jeho sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   potvrdzuje   podľa   jeho   názoru   aj   judikatúra   ústavného   súdu, v nadväznosti na čo cituje z jeho nálezu sp. zn. IV. ÚS 1/02 z 26. septembra 2002.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Rozsudkom Okresného súdu Žiar   na Hronom,   č. k.   13 C 212/04-106 z 12. 10. 2005 bolo porušené základné právo Ing. R. Š. (...), trvale bytom J., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15 Co/16/06 z 15. 02. 2006 bolo porušené základné právo Ing. R. Š. (...), trvale bytom J., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 13 C 212/04-106 z 12. 10. 2005 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Žiar nad Hronom na ďalšie konanie.

4. Rozsudok   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici,   č. k.   15 Co/16/06   z 15. 02. 2006 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich predpísané náležitosti sú upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich   má   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

1. Predmetnou sťažnosťou sťažovateľ okrem iného napadol rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 212/04 z 12. októbra 2005, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   v súčasnosti   už   zrušeného   zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmavať   označený   prvostupňový   rozsudok,   pretože o odvolaní proti nemu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací, ktorý rozsudkom sp. zn. 15 Co 16/06   z   15. februára 2006   odvolaním   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu vôbec   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý   vykonáva   súdnu   moc   podľa   čl. 142   ústavy.   Právo   zaručené   čl. 46   ods. 1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 251/03)   právo   na   súdnu   ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou   vyjadrenou   v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu, avšak len   z hľadiska,   či   je   alebo   nie   je   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   zásadami   upravenými v ústave.   Ústavnému   súdu   neprislúcha   výklad   iných   než   ústavných zákonov,   napríklad ustanovení Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“).   Ústavný   súd   musí   preskúmať   len   to,   či sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia a omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 15 Co 16/06 z 15. februára 2006 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 13 C 212/04 z 12. októbra 2005, ktorým tento súd zamietol návrh sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   v   zmysle   § 214   ods. 1   OSP   po   preskúmaní   veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP, keď po vyhodnotení právnej situácie konštatoval, že:„V konaní pôvodná navrhovateľka R. F. (ktorá neskôr svoju pohľadávku postúpila terajšiemu   navrhovateľovi)   tvrdila,   že   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   pri   dražbe nehnuteľností jej bola spôsobená škoda, pretože za vydražené nehnuteľnosti zaplatila sumu 499.411,68 Sk a dražba bola neskôr v konaní pred okresným súdom zrušená.

Okresný súd vychádzal pri rozhodovaní z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec správne aj právne posúdil. Zo skutkových záverov okresný súd vyvodil správne právne závery.

V konaní nebolo sporným, že 14. 04. 1991 vydražila R. F. prevádzkovú jednotku – (...)   o   celkovej   výmere   113 m2 nachádzajúcu   sa   na   prízemí   domu   č. 404   na pozemku parc. č. 651   (...)   v Ž.   Na   základe   vykonanej   dražby   došlo   k   zápisu   vlastníckeho   práva v katastri nehnuteľností pre kat. úz. Ž. na LV č. 1170 v jej prospech v celosti, a to predajni (...) na uvedenej adrese, t. j. k vyššie uvedenej prevádzkovej jednotke. Dňa 27. 01. 1993 menovaná previedla svoje spoluvlastnícke podiely k uvedenej prevádzkovej jednotke v 2/3 na Ing. R. Š. a dňa 03. 05. 1994 vo výške 1/3 na P. H. V konaní vedenom na Okresnom súde v   Žiari   nad   Hronom   pod   sp. zn.   č. 7 C 27/01   v   spojení   s   rozhodnutím   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici,   č. k.   13 Co 1824/01,   zo   dňa   22. 01. 2002   však   bolo   rozhodnuté,   že na základe   potvrdenia   o predaji   prevádzkovej   jednotky   zo   dňa   14. 04. 1991   nemožno vykonať zápis do listu vlastníctva č. 1170 pre kat. úz. Ž. v prospech vydražiteľky, a zároveň, že kúpna zmluva uzavretá medzi ňou a Ing. R. Š. ako aj medzi ňou a P. H. sú neplatné. Po dovolaní   Ing.   R.   Š.   a P.   H.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   vydanom v konaní pod sp. zn. 1 Cdo 5/02 zo dňa 25. 06. 2002 rozhodol, že dovolanie odporcov 2) a 3)   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   z   22. 01. 2002   zamieta.   Toto rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   01. 08. 2002.   Tak   v   rozsudku   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici, ako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR bolo preukázané, že v danom prípade predmetom dražby bola prevádzková jednotka, ktorá nebola vecou v zmysle § 118 Občianskeho zákonníka, a teda vydražiteľka, t. j. R. F. nenadobudla do vlastníctva nebytový priestor - stavbu ako súčasť prevádzkovej jednotky. Z toho dôvodu teda nemohla platne previesť kúpnymi zmluvami predmetné nehnuteľnosti na odporcu 2) a 3), keďže verejnou dražbou   nadobudla   len   prevádzkovú   jednotku   a   nie   je   nehnuteľnosť,   v   ktorej   sa   táto nachádzala. Tento rozsudok je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre súd. Keďže   predmetom   dražby   nebola   nehnuteľnosť,   R.   F.   nemohla   vzniknúť   škoda v dôsledku   tej   skutočnosti,   že   za   nehnuteľnosti   zaplatila   kúpnu   cenu   v dražbe   vo vyššie uvedenej   výške.   Menovanej   škoda   nevznikla   ani   z   toho   dôvodu,   že   za   prevod   týchto nehnuteľností obdržala od terajšieho navrhovateľa a od P. H. kúpnu cenu, ktorú menovaní od nej nepožadovali vrátiť. V tomto konaní Ing. R. Š. sa nedomáhal náhrady škody, ktorá jemu osobne vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ale škody, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom R. F., ktorá mu jej pohľadávku postúpila.

Keďže krajský súd si v celom rozsahu osvojil právny názor okresného súdu, rozsudok aj v časti o náhrade trov konania v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.“

Krajský   súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.   V tomto rozhodnutí sú   uvedené skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   s   prihliadnutím   k obsahu   rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z   jeho záverov nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   na rozdiel od sťažovateľa   nezistil,   že   by   závery   krajského   súdu   v   predmetnej   veci   bolo   možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a   garantovanie základného   práva   na súdnu   ochranu nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené   tým,   že   všeobecný   súd   vysloví   svoj   právny   názor,   na jeho základe   rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym porušovaním   jeho   označeného   základného   práva.   Sťažovateľ   bol   v predmetnom   spore žalobcom,   krajský   súd   v jeho   veci   na   základe   jeho   odvolania   konal   a   rozhodol,   svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.Ústavný   súd   nie   je   taktiež   zásadne   oprávnený   ani povinný   opätovne   sa   venovať námietkam, ktoré sťažovateľ uplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi, ak boli prejednané a tieto súdy o nich rozhodli.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v sťažnosti,   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli   spochybniť   právne   závery krajského súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých potvrdil rozsudok okresného   súdu,   alebo   ktoré   by   sa   inak   javili   ako   zjavne   neodôvodnené   či   svojvoľné. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   napáda v okolnostiach prípadu vecnú nesprávnosť, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru, ak navyše sťažovateľ ničím nepreukázal, že prípadná vecná nesprávnosť by bola i neústavnosťou. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (I. ÚS 156/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   nároku   uplatneného sťažovateľom odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Ústavný súd teda nezistil taký   výklad   ustanovení   citovaných   v napadnutom   rozsudku   a ich   uplatnenie   vo   veci sťažovateľa,   ktoré   by   mohli vyvolať účinky   nezlučiteľné   s označeným   článkom   ústavy, teda v sťažnosti   uvedené   skutočnosti   neumožnili   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru o porušení   základného   opráva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   Vzhľadom na uvedené v tejto časti, je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, z jeho právnych východísk a záverov, a konštatujúc, že účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľom označeným   základným   právom,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   smerujúcej   proti krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.Pre   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   rozhodovanie   o ďalších   nárokoch uplatnených sťažovateľom bezpredmetné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006