znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 218/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   T.   Š.,   bytom   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   Z., so sídlom B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3a v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava - Dúbravka, Okresnej prokuratúry Bratislava IV a Krajskej prokuratúry Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n en i e :

I.

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2004 doručená   sťažnosť   T.   Š.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. J. Z., so sídlom B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 12 ods. 1 a 2,   čl.   46   ods.   1   a 2,   čl.   47   ods.   3   a v čl.   19   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru   Bratislava   –   Dúbravka   (ďalej   len   „obvodné   oddelenie“),   Okresnej   prokuratúry Bratislava IV (ďalej len „okresná prokuratúra“) a Krajskej prokuratúry Bratislava (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Zo   sťažnosti   vyplýva   tvrdenie   sťažovateľky,   že   29.   mája   2003   bola   fyzicky napadnutá   Ing.   K.   Č.,   riaditeľom   SBD.   B.   v jeho   pracovni,   v dôsledku   čoho   došlo   k ublíženiu na jej zdraví. Sťažovateľka v ten istý deň podala na obvodnom oddelení v tejto veci trestné oznámenie. Po spísaní záznamu službukonajúci policajt poslal sťažovateľku na lekárske vyšetrenie. Podľa výsledkov lekárskeho vyšetrenia bola stanovená predpokladaná doba liečenia sťažovateľky na 10 – 14 dní.

Dňa   15.   augusta   2003   požiadala   sťažovateľka   obvodné   oddelenie   o informáciu, v akom   štádiu   sa   nachádza   riešenie   jej   prípadu.   Listom   obvodného   oddelenia z 15. septembra   2003   bola   sťažovateľka   informovaná,   že   jej   vec   bola   odložená.   Dňa 24. septembra 2003 doručila sťažovateľka Kancelárii ministra vnútra Slovenskej republiky nové trestné oznámenie vo veci. Listom odboru poriadkovej polície Prezídia Policajného zboru   z 9.   októbra   2003   bolo   sťažovateľke   oznámené,   že   jej   trestné   oznámenie   bolo postúpené Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave, ktoré ho pridelí vecne a miestne príslušnému útvaru Policajného zboru. Vec bola pridelená Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru   Bratislava IV,   ktoré   jej listom   z 22. decembra   2003 oznámilo,   že   jej oznámenie   bolo   kvalifikované   ako   podozrenie   z priestupku   proti   občianskemu spolunažívaniu   a že   policajný   orgán   vec   vyhodnotil   vecne   správne   a vo   veci   rozhodol v súlade so zákonom.

Dňa   1.   marca   2004   doručila   sťažovateľka   okresnej   prokuratúre   žiadosť o preskúmanie postupu orgánov obvodného oddelenia. Okresná prokuratúra v odpovedi na žiadosť sťažovateľky z 9. marca 2003 konštatovala, že policajný orgán postupoval v súlade so   zákonom,   keď   dospel   k záveru,   že   vec   sa   má riešiť   ako   priestupok, odložila   podnet sťažovateľky ako nedôvodný.

Dňa   8.   apríla   2004   doručila   sťažovateľka   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podanie   adresované   námestníkovi generálneho prokurátora JUDr. K., v ktorom sa sťažovala na postup obvodného oddelenia a okresnej   prokuratúry.   Podanie   bolo   kvalifikované   ako   podnet   a odstúpené   krajskej prokuratúre. Krajská prokuratúra v liste z 26. mája 2004 konštatovala, že postup policajného orgánu, ako aj postup dozorujúcej prokuratúry je v súlade so zákonom, a preto neboli zo strany krajskej prokuratúry prijaté žiadne opatrenia.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   obvodného   oddelenia,   okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry boli porušené jej základné práva upravené v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 19 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti prijal tento nález:

„1. Obvodné oddelenie PZ, Saratovská 24/A, Bratislava porušilo právo T. Š. podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a právo podľa Dohovoru o ĽPZS čl. 6 ods. 1 a čl. 14,

2. Okresná prokuratúra Bratislava IV, Saratovská 1/A, Bratislava porušila právo T. Š. podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa Dohovoru o ĽPZS čl. 6 ods. 1 a čl. 14,

3. Krajská prokuratúra v Bratislave, Vajnorská 47, Bratislava porušilo právo T. Š. podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 19 ods. 1 Ústavy SR a právo podľa Dohovoru o ĽPZS čl. 6 ods. 1 a čl. 14,

4. Obvodnému oddeleniu PZ, Saratovská 24/A, Okresnej prokuratúre Bratislava IV a Krajskej prokuratúre v Bratislave sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd podľa Ústavy SR i základných slobôd a ľudských práv podľa Dohovoru o ĽPZS,

5. T. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000, - Sk, z čoho OOPZ Bratislava IV je povinný zaplatiť na adresu sťažovateľky 100 000,- Sk, Okresná prokuratúra IV   v Bratislave 100   000,-   Sk na   adresu sťažovateľky,   Krajská   prokuratúra v Bratislave 100 000, - Sk na adresu navrhovateľky,

6. T. Š. priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne podľa par. 13 ods. 8 VMS SR č. 163/2002 Z. z. za 3 právne úkony (1 úkon = 4 534,- ) 13. 602,- Sk + 3 x paušál po 136,- Sk, spolu 14 610,- Sk na účet právneho   zástupcu,   vedený   v Slov.   sporiteľni,   a.   s.,   pob.   Bratislava   č.   ú. 0011563415/0900.“.

Pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky,   aby   v súlade   s   §   50   ods.   1   písm.   b)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   v sťažnosti   jednoznačne   označil   právoplatné   rozhodnutie,   opatrenie alebo iný zásah obvodného oddelenia, okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, ktorými malo   dôjsť   k   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky.   Z odpovede   vyplýva,   že sťažovateľka   namieta   postup   príslušných   orgánov,   ktorý   sa   v súlade   s doterajšou judikatúrou   ústavného   súdu   pre   účely   konania   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy kvalifikuje ako „iný zásah“.

Ústavný   súd   v záujme objektívneho   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   požiadal ešte pred jej predbežným prerokovaním o vyjadrenie aj príslušného krajského prokurátora, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Krajská   prokuratúra   Bratislava   na   základe   podnetu   sťažovateľky   preskúmala zákonnosť postupu policajného orgánu vo veci vedenej na OR PZ Bratislava IV sp. zn. PZ- ORP-465/D-2003-IV a zákonnosť postupu Okresnej prokuratúry Bratislava IV vedenej pod sp. zn. Pn 2061/04 v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, pričom nezistila nezákonnosť v postupe policajného orgánu a stotožnila sa so spôsobom vybavenia podnetu T. Š. Okresnou prokuratúrou Bratislava IV. O tomto bola menovaná upovedomená v zmysle ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre listom zo dňa 26. 05. 2004.

Sťažovateľka listom zo dňa 27. 07. 2004 označeným ako sťažnosť a adresovaným námestníkovi   generálneho   prokurátora   SR   JUDr.   K.   vyjadrila   opäť   nespokojnosť s vybavením veci a preto bude spisový materiál na vec sa vzťahujúci po jeho vyžiadaní z Okresnej prokuratúry Bratislava IV predložený na Generálnu prokuratúru SR“.  

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   dôvodom   domáhania   sa   vyslovenia   porušenia sťažovateľkou označených základných práv postupom označených orgánov je skutočnosť, že na základe podania jej trestného oznámenia orgány činné v trestnom konaní nezačali trestné stíhanie.

Ústavný súd pri svojej doterajšej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II.   ÚS   43/03,   II.   ÚS   222/03,   III.   ÚS   45/03,   III.   ÚS   198/03)   už vyslovil,   že za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie,   na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených v trestnom oznámení alebo preverením niektorých   skutočností   trestného   oznámenia),   je   plne   v právomoci   orgánov   činných v trestnom   konaní   (policajných   orgánov,   vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označených základných práv upravených v čl. 46 ods. 1 a 2, v čl. 47 ods. 3 a v čl. 19 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti už taktiež vyslovil, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 nie je právo účastníka konania na úspech s jeho procesným úkonom, v tomto prípade s podaním trestného oznámenia.

Tieto závery viedli ústavný súd k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo   už bez právneho dôvodu   zaoberať sa   ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.  

V Košiciach 4. novembra 2004