znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 218/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Bc.   K.   M.,   súdneho   exekútora   so   sídlom   v K., zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prejednanie   veci   na   nezávislom   a nestrannom   súde   upraveného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prerokovanie veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 23/03 z 29. apríla 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. K. M. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   Bc.   K.   M.,   súdneho   exekútora   so   sídlom   v K.,   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jeho   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote upraveného v čl. 6 ods. 1 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 23/03 z 29. apríla 2003.

Porušenie svojho základného práva vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie uznesením sp. zn. 5 Cdo 23/03 z 29. apríla 2003 doručeným mu 26. mája 2003 v súvislosti s nepriznaním mu trov exekúcie.

Sťažovateľovi podala 4. decembra 2000 návrh na vykonanie exekúcie Regionálna veterinárna správa Košice - mesto. Sťažovateľ požiadal žiadosťou z 18. decembra 2000 Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie a opakovane po doplnení jeho návrhu na výzvu okresného súdu 4. mája 2001 okresný súd uznesením z 9. augusta 2001 sp. zn. Ex 5493/00, Ex 1270/00 žiadosť sťažovateľa zamietol a uznesením   z 22.   októbra   2001   exekúciu   zastavil;   exekútorovi   a účastníkom   konania náhradu trov nepriznal. Sťažovateľ sa 4. februára 2002 proti výroku o trovách konania odvolal. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 13 Co 124/02 z 27. septembra 2002 odvolanie sťažovateľa odmietol. Na základe dovolania sťažovateľa zo 17. decembra 2002 najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   23/03   z 29.   apríla   2003   dovolanie   sťažovateľa odmietol   argumentujúc   tým,   že   proti   „uzneseniu   vydanom   v exekučnom   konaní   podľa Exekučného poriadku odvolanie nie je prípustné, pokiaľ nie je výslovne ustanovené, že odvolanie prípustné je. Rozhodnutie súdu o trovách   exekúcie v súvislosti   so zastavením exekúcie   upravuje   §   203   Exekučného   poriadku.   Rozhodnutie   súdu   o trovách   exekúcie v týchto prípadoch je preto rozhodnutím v exekučnom konaní vydaným podľa Exekučného poriadku. V ustanovení § 203, ale ani v žiadnom inom ustanovení Exekučného poriadku v znení platnom v čase rozhodovania súdu prvého stupňa sa výslovne neuvádza prípustnosť odvolania proti takémuto rozhodnutiu. Vzhľadom na uvedenú zásadu odvolanie proti nemu nebolo prípustné.“.

Sťažovateľ pri svojom tvrdení vychádza zo skutočnosti, že okresný súd pochybil, ak spojil   do   jedného   rozhodnutia   výrok   o zastavení   exekúcie   a rozhodnutie   o tom,   že sťažovateľovi nepriznáva náhradu trov exekúcie. Podľa Exekučného poriadku súd môže uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie, ak dôjde k zastaveniu konania. Exekúciu považuje sťažovateľ za zastavenú vtedy, ak je o nej právoplatne rozhodnuté, a to v kontexte § 44 ods. 3 Exekučného poriadku po tom, ako je rozhodnutie o zastavení exekúcie doručené účastníkom konania. Sťažovateľ považuje rozhodnutie o zastavení exekúcie v exekučnom konaní za rozhodnutie, na ktoré sa vzťahuje § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a teda odvolanie proti nemu nie je prípustné. Podľa jeho názoru však rozhodnutie - výrok o náhrade trov exekúcie -nespadá do rozhodnutia o zastavení exekúcie (aj keď je s ním formálne spojené) a v Exekučnom poriadku nie je výslovne uvedené, že nemožno   proti   takémuto   rozhodnutiu   podať   odvolanie.   Skutočnosť,   že   proti   takémuto rozhodnutiu možno podať odvolanie, vyplýva podľa sťažovateľa priamo z § 202 ods. 2 a § 254 ods. 3, ako aj z § 94 ods. 1 OSP.

Sťažovateľ   uvádza   špecifickosť   exekučného   konania,   avšak   rozhodovanie   súdu o nárokoch súdneho exekútora po skončení exekúcie (zastavení) nie je podľa jeho názoru ovplyvňované žiadnou   takou   okolnosťou,   ktorá   by mohla mať za   nevyhnutný dôsledok odňatie možnosti preskúmať rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách exekúcie súdom vyššieho stupňa.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol takto:„Právo sťažovateľa Ing. Bc. K. M., na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 23/03 zo dňa 29. 4. 2003 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 23/03 zo dňa 29. 4. 2003.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trov tohto konania.“.

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravené prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pod   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   ústavný   súd   rozumie   uplatnenie   takých opravných prostriedkov, ktoré sú podľa zákona (čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy) prípustné, t. j. majú povahu opravných prostriedkov, ktoré opravný súd musí prejednať a rozhodnúť v merite veci.

O účinnosti   opravného   prostriedku   nevznikajú   pochybnosti   v prípade,   ak   zákon výslovne opravný prostriedok vylučuje alebo ho nepripúšťa. V takých prípadoch nepatrí podľa   názoru   ústavného súdu   k podmienkam prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53 ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   vyčerpanie   opravného   prostriedku.   Použitie   takého   opravného prostriedku nemôže viesť k poskytnutiu požadovanej súdnej ochrany a opravný súd o ňom rozhodne bez ohľadu na meritum veci tak, že taký opravný prostriedok odmietne.

Z toho   súčasne   vyplýva,   že   účinným   právnym   prostriedkom   nemôže   byť   každý, v zákone (OSP) predvídaný opravný prostriedok, ale iba ten opravný prostriedok, po podaní ktorého   sa   rozvinú   procesné   vzťahy   v opravnom   konaní,   ktoré   vedú   k prejednaniu a rozhodnutiu vo veci samej.

Sťažovateľ   napadá   uznesenie   dovolacieho   súdu.   Bez   povšimnutia   však   ponechal otázku,   že   zákon   mu   neposkytol   dovolanie   ako   účinný   právny   prostriedok   ochrany namietaného   základného   práva.   Vo   veci   sťažovateľa,   ktorou   treba   chápať   rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie ako neprípustné, zákon (čl. 51 ods. 1 ústavy v spojení s § 239 OSP) vylučuje dovolanie (tak ako to napokon konštatoval aj najvyšší súd v napadnutom uznesení).

Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   nebol   povinný,   ale   ani   oprávnený   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpať   dovolanie   ako   opravný   prostriedok   proti   uzneseniu odvolacieho súdu. Ak tak urobil a dovolací súd jeho dovolanie odmietol, nezakladá tento výrok   žiadnu   spojitosť   medzi   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   základným právom na súdnu ochranu, pretože Občiansky súdny poriadok pri ochrane tohto práva vôbec neuvažuje o prípustnosti,   a teda   účinnosti   dovolania,   ba tento zákon   nepripúšťa   vo   veci sťažovateľa ako účinný prostriedok ochrany jeho základného práva na súdnu ochranu ani odvolanie (pozri podobne IV. ÚS 72/02).

Vychádzajúc   z toho,   že   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   spojitosť   medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 ústavy, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedené dôvody sa vzťahujú aj na namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2003