SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 217/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a   zo   sudcova Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp   13030/2014,Rvp 13031/2014, Rvp 13032/2014, Rvp 13033/2014, Rvp 13034/2014, Rvp 13035/2014,Rvp 13036/2014, Rvp 13037/2014, Rvp 13038/2014, Rvp 13039/2014, Rvp 13040/2014,Rvp 13041/2014, Rvp 13042/2014, Rvp 13043/2014, Rvp 13044/2014, Rvp 13045/2014,Rvp 13046/2014, Rvp 13047/2014, Rvp 13048/2014, Rvp 13049/2014, Rvp 13050/2014,Rvp 13051/2014, Rvp 13052/2014, Rvp 13053/2014, Rvp 13054/2014, Rvp 13055/2014,Rvp 13056/2014, Rvp 13057/2014, Rvp 13058/2014, Rvp 13059/2014, Rvp 13060/2014,Rvp 13061/2014, Rvp 13062/2014, Rvp 13063/2014, Rvp 13064/2014, Rvp 13065/2014,Rvp 13066/2014, Rvp 13067/2014, Rvp 13068/2014, Rvp 13069/2014, Rvp 13070/2014,Rvp 13071/2014, Rvp 13072/2014, Rvp 13073/2014, Rvp 13074/2014, Rvp 13075/2014,Rvp 13076/2014, Rvp 13077/2014, Rvp 13078/2014, Rvp 13079/2014, Rvp 13080/2014,Rvp 13081/2014, Rvp 13082/2014, Rvp 13083/2014, Rvp 13084/2014, Rvp 13085/2014,Rvp 13086/2014, Rvp 13087/2014, Rvp 13088/2014, Rvp 13089/2014, Rvp 13090/2014,Rvp 13091/2014 a Rvp 13092/2014, vo veci namietaného porušenia jej základného právapodľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   BanskejBystrici sp. zn. 13 Co 45/2014 z 22. júla 2014 (Rvp 13030/2014), sp. zn. 17 Co 863/2013z 23.   júla   2014   (Rvp   13031/2014),   sp.   zn.   17   Co   760/2013   z   23.   júla   2014(Rvp 13032/2014), sp. zn. 17 Co 304/2014 z 23. júla 2014 (Rvp 13033/2014), sp. zn.17 Co 789/2013 z 22. júla 2014 (Rvp 13034/2014), sp. zn. 17 Co 779/2013 z 22. júla 2014(Rvp 13035/2014), sp. zn. 17 Co 875/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13036/2014), sp. zn.17 Co 824/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13037/2014), sp. zn. 17 Co 878/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13038/2014), sp. zn. 17 Co 817/0213 z 22. júla 2014 (Rvp 13039/2014), sp. zn.17 Co 729/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13040/2014), sp. zn. 17 Co 792/2013 z 23. júla 2014(Rvp   13041/2014),   sp.   zn.   17   Co   91/2014   z   23.   júla   2014   (Rvp   13042/2014),   sp.   zn.17 Co 900/2013   zo 6.   augusta   2014   (Rvp   13043/2014),   sp.   zn.   17   Co   881/2013zo 6. augusta   2014   (Rvp   13044/2014),   sp.   zn.   17   Co   975/2013   zo   6.   augusta   2014(Rvp 13045/2014), sp. zn. 17 Co 719/2013 z 22. júla 2014 (Rvp 13046/2014), sp. zn.13 Co 463/2014   z   29.   júla   2014   (Rvp   13047/2014),   sp.   zn.   17   Co   885/2013zo 6. augusta 2014   (Rvp   13048/2014),   sp.   zn.   17   Co   782/2013   z   22.   júla   2014(Rvp 13049/2014), sp. zn. 17 Co 1129/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13050/2014), sp. zn.17 Co 1071/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13051/2014), sp. zn. 17 Co 776/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13052/2014), sp. zn. 17 Co 1089/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13053/2014), sp. zn.17 Co 889/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13054/2014), sp. zn. 17 Co 1093/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13055/2014), sp. zn. 17 Co 904/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13056/2014), sp. zn.17 Co 1088/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13057/2014), sp. zn. 17 Co 796/2013 z 23. júla 2014(Rvp   13058/2014),   sp.   zn.   16   Co   89/2014   z 31.   júla   2014   (Rvp   13059/2014),   sp.   zn.17 Co 1097/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13060/2014), sp. zn. 17 Co 836/2013 z 23. júla 2014(Rvp   13061/2014),   sp.   zn.   17   Co   97/2014   z   23.   júla   2014   (Rvp   13062/2014),   sp.   zn.17 Co 73/2014 z 23. júla 2014 (Rvp 13063/2014), sp. zn. 17 Co 732/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13064/2014), sp. zn. 17 Co 786/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13065/2014), sp. zn.17 Co 664/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13066/2014), sp. zn. 17 Co 802/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13067/2014), sp. zn. 17 Co 821/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13068/2014), sp. zn.17 Co 1079/2013   z   23.   júla   2014   (Rvp   13069/2014),   sp.   zn.   17   Co   1067/2013z 23. júla 2014   (Rvp   13070/2014),   sp.   zn.   17   Co   669/2013   z 18.   júla   2014(Rvp 13071/2014), sp. zn. 17 Co 716/2013 z 21. júla 2014 (Rvp 13072/2014), sp. zn.14 Co 713/2014 z 1. júla 2014 (Rvp 13073/2014), sp. zn. 17 Co 851/2013 z 23. júla 2014(Rvp 13074/2014), sp. zn. 17 Co 748/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13075/2014), sp. zn.17 Co 101/2014 z 25. júna 2014 (Rvp 13076/2014), sp. zn. 13 Co 32/2014 z 22. júla 2014(Rvp   13077/2014),   sp.   zn.   16   Co   49/2014   z 18.   júna   2014   (Rvp   13078/2014),   sp.   zn.12 Co 95/2014   zo 7.   augusta   2014   (Rvp   13079/2014),   sp.   zn.   16   Co 1140/2013z 26. júna 2014   (Rvp   13080/2014),   sp.   zn.   16   Co   1121/2013   z   26.   júna   2014(Rvp 13081/2014), sp. zn. 16 Co 1129/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 13082/2014), sp. zn.17 Co   1027/2013   z   23.   júla   2014   (Rvp   13083/2014),   sp.   zn.   17   Co   1022/2013z 22. júla 2014   (Rvp   13084/2014),   sp.   zn.   17   Co   1021/2013   z   22.   júla   2014(Rvp 13085/2014), sp. zn. 17 Co 1030/2013 z 23. júla 2014 (Rvp 13086/2014), sp. zn.17 Co 129/2014   z   23.   júla   2014   (Rvp   13087/2014),   sp.   zn.   17   Co   1102/2013zo 6. augusta 2014   (Rvp   13088/2014),   sp.   zn.   17   Co   165/2014   z   23.   júla   2014(Rvp 13089/2014), sp. zn. 16 Co 1018/2013 z 26. júna 2014 (Rvp 13090/2014), sp. zn.17 Co   983/2013   z   23.   júla   2014   (Rvp   13091/2014)   a   sp.   zn.   17   Co   1133/2013z 23. júla 2014 (Rvp 13092/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp 13030/2014,   Rvp   13031/2014,   Rvp   13032/2014,   Rvp   13033/2014,Rvp 13034/2014, Rvp 13035/2014, Rvp 13036/2014, Rvp 13037/2014, Rvp 13038/2014,Rvp 13039/2014, Rvp 13040/2014, Rvp 13041/2014, Rvp 13042/2014, Rvp 13043/2014,Rvp 13044/2014, Rvp 13045/2014, Rvp 13046/2014, Rvp 13047/2014, Rvp 13048/2014,Rvp 13049/2014, Rvp 13050/2014, Rvp 13051/2014, Rvp 13052/2014, Rvp 13053/2014,Rvp 13054/2014, Rvp 13055/2014, Rvp 13056/2014, Rvp 13057/2014, Rvp 13058/2014,Rvp 13059/2014, Rvp 13060/2014, Rvp 13061/2014, Rvp 13062/2014, Rvp 13063/2014,Rvp 13064/2014, Rvp 13065/2014, Rvp 13066/2014, Rvp 13067/2014, Rvp 13068/2014,Rvp 13069/2014, Rvp 13070/2014, Rvp 13071/2014, Rvp 13072/2014, Rvp 13073/2014,Rvp 13074/2014, Rvp 13075/2014, Rvp 13076/2014, Rvp 13077/2014, Rvp 13078/2014,Rvp 13079/2014, Rvp 13080/2014, Rvp 13081/2014, Rvp 13082/2014, Rvp 13083/2014,Rvp 13084/2014, Rvp 13085/2014, Rvp 13086/2014, Rvp 13087/2014, Rvp 13088/2014,Rvp   13089/2014,   Rvp   13090/2014,   Rvp   13091/2014   a   Rvp   13092/2014 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13030/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. októbra 2014doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) označenými v záhlaví tohto rozhodnutia(ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkynev konaniach vedených Okresným súdom Banská Bystrica, Okresným súdom RimavskáSobota   a   Okresným   súdom   Revúca   (ďalej   len   „okresné   súdy“),   predmetom   ktorýchje rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasnesúdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľkaodvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdnypoplatok   20   €   podľa   položky   č.   7a   sadzobníka   súdnych   poplatkov   [(príloha   zákonaSlovenskej národnej rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   o   poplatku   za   výpisz registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)].Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala sťažovateľkaodvolania. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresných súdov opovinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa   názoru   sťažovateľky „postupom   v   odvolacom   konaní   a   napadnutým rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd, ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: «Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne   rozširovať   okruh   úkonov   podliehajúcich   súdnemu   poplatku.   Sťažovateľ   preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...

Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie   odvolania.   Spoplatneniu   nepodliehajú   ďalšie   úkony   vo   veci   samej,   ako   sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V   prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov)   nie   je   jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o   žalobe   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľovi   bola   v   rozpore   so   zákonom   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   aj   „ZoSP“) uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu predstavuje   zásah   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

Sťažovateľka   poukázala   aj   na   rozsudok «Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe   zákona   č.   71/1992   Zb.   (Sadzobník   súdnych   poplatkov),   sa   súdne   poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   a   ak   zákon   o   súdnych   poplatkoch   ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver   rešpektujúci   zásadu   „v   pochybnostiach   v   prospech   poplatníka“,   t.   j.   záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo podľa   ust.   §   4   ods.   1   písm.   k)   ZoSP   konanie   vo   veciach   náhrady   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiachrozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boloporušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konaniaa prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia) Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod spisovýmiznačkami Rvp 13030/2014,   Rvp   13031/2014,   Rvp   13032/2014,   Rvp   13033/2014,Rvp 13034/2014, Rvp 13035/2014, Rvp 13036/2014, Rvp 13037/2014, Rvp 13038/2014,Rvp 13039/2014, Rvp 13040/2014, Rvp 13041/2014, Rvp 13042/2014, Rvp 13043/2014,Rvp 13044/2014, Rvp 13045/2014, Rvp 13046/2014, Rvp 13047/2014, Rvp 13048/2014,Rvp 13049/2014, Rvp 13050/2014, Rvp 13051/2014, Rvp 13052/2014, Rvp 13053/2014,Rvp 13054/2014, Rvp 13055/2014, Rvp 13056/2014, Rvp 13057/2014, Rvp 13058/2014,Rvp 13059/2014, Rvp 13060/2014, Rvp 13061/2014, Rvp 13062/2014, Rvp 13063/2014,Rvp 13064/2014, Rvp 13065/2014, Rvp 13066/2014, Rvp 13067/2014, Rvp 13068/2014,Rvp 13069/2014, Rvp 13070/2014, Rvp 13071/2014, Rvp 13072/2014, Rvp 13073/2014,Rvp 13074/2014, Rvp 13075/2014, Rvp 13076/2014, Rvp 13077/2014, Rvp 13078/2014,Rvp 13079/2014, Rvp 13080/2014, Rvp 13081/2014, Rvp 13082/2014, Rvp 13083/2014,Rvp 13084/2014, Rvp 13085/2014, Rvp 13086/2014, Rvp 13087/2014, Rvp 13088/2014,Rvp 13089/2014, Rvp 13090/2014, Rvp 13091/2014 a Rvp 13092/2014, z ktorých vyplývaich právna a skutkoáú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľkya charakter   rozhodnutí   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodolústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak,ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka   sťažnosťami   namieta   porušenie   svojho   základného   právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniamikrajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdov prvéhostupňa   o   povinnosti   sťažovateľky   zaplatiť   súdny   poplatok,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal ich vydaniu.

Z   hľadiska   premetu   sporu   ide   vo   všetkých   pôvodných   konaniach   o   prípadyposudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdnehopoplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutýchkonaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutiesťažností už pri ich predbežnom prerokúvaní. Ak totiž Občiansky súdny poriadok vylučujeu tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základeuplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ichprieskum   bol   automaticky   posunutý   do   roviny   ústavného   súdnictva.   Opodstatnenosťsťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadochextrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základusporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (IV. ÚS 358/08).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   považuje   za   vhodné   vyjadriť   sa   k   napadnutýmuzneseniam   aj   z   vecného   hľadiska.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych   a   faktických   garancií   na   uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôdich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne zdôrazňuje objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupomsa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktorétoto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať pri svojom rozhodovaní aj krajský súd,a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoňrámcovo   posúdiť,   či   ich   skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   jez ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver,či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Krajský súd v napadnutých uzneseniach uviedol, že považuje uznesenia okresnýchsúdov za náležite odôvodnené, pretože v odôvodnení poukázali na zákonné skutočnosti,ktoré ich viedli k ich vydaniu.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniachnesprávne aplikoval prílohu (sadzobník súdnych poplatkov, položku 7a) zákona o súdnychpoplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej   časti odôvodnenia napadnutých uznesení krajský súd okrem inéhopoukázal   na   §   1   zákona   o súdnych   poplatkoch   a   uviedol   dôvody,   prečo   sa   má   súdnypoplatok vyrubovať nielen za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmúradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, aleaj za ďalšie úkony vrátane podaného odvolania. Krajský súd argumentoval aj tým, že ak sakonanie o návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnejmoci alebo jeho nesprávnym úradným postupom v sadzobníku súdnych poplatkov nachádza(v   položke   7a),   potom   nejde   o poplatok,   ktorý   v sadzobníku   súdnych   poplatkov   nie   jeuvedený. V tejto súvislosti krajský súd dospel k záveru, že zo strany okresných súdovnedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov, ako tvrdí sťažovateľka.

Čo sa týka zvolenia relevantnej právnej úpravy, podľa ktorej sa v daných veciachvyruboval   súdny   poplatok,   krajský   súd   v odôvodnení   svojich   uznesení   poukázal   na   to,že podľa § 17 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch sa poplatok za odvolanie a dovolaniepodané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.Okresné   súdy   sa   spravovali   pri   vyrubení   súdneho   poplatku   za   konanie   o odvolanírelevantnou právnou úpravou o poplatkoch účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti,teda v čase podania odvolania, a to § 5 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2 a § 18ca zákonao súdnych poplatkoch, položkou č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohouzákona o súdnych poplatkoch, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3 k položke č. 1sadzobníka súdnych poplatkov bez akejkoľvek potreby použiť na dané veci analógiu legis,ako to tvrdí sťažovateľka; jej námietka je preto irelevantná. Krajský súd sa vysporiadal ajs prechodným ustanovením, ktoré bolo do zákona o súdnych poplatkoch zavedené zákonomč. 286/2012 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa meniaa dopĺňajú   niektoré   zákony   (ďalej   len   „novela   zákona   o súdnych   poplatkoch“),   ktorýnovelizoval aj zákon o súdnych poplatkoch. Novela zákona o súdnych poplatkoch zaviedlado zákona   o súdnych   poplatkoch   prechodné   ustanovenie   účinné   od   1.   októbra   2012,a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanúsplatnými po 30. septembri 2012.

Krajský   súd   v odôvodneniach   napadnutých   uznesení   vyvrátil   aj   tvrdeniesťažovateľky, podľa ktorého, toto prechodné ustanovenie treba aplikovať aj na jej veci,argumentujúc dňom nadobudnutia účinnosti novely zákona o súdnych poplatkoch a tým,že konania pred okresnými súdmi začali pred 1. októbrom 2012. Krajský súd v napadnutýchuzneseniach   vysvetlil,   prečo   sa   okresné   súdy   správne   spravovali   pri   vyrubení   súdnehopoplatku za odvolanie relevantnou právnou úpravou o poplatkoch účinnou v čase vznikupoplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania, a to § 5 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 2a § 18ca zákona o súdnych poplatkoch, položkou č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorýje prílohou zákona o súdnych poplatkoch, a dôvodne prihliadali na poznámku č. 3 k položkeč. 1 sadzobníka súdnych poplatkov bez akejkoľvek potreby použiť na dané veci analógiulegis, ako to tvrdí sťažovateľka; táto jej námietka je preto podľa názoru krajského súduirelevantná. V uzneseniach okresných súdov bola podľa krajského súdu správne označenápoložka sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny poplatok vyrubil, a súdnypoplatok bol vyrubený v správnej výške.

Svoje odôvodnenia krajský súd uzavrel tým, že okresné súdy uzneseniami, ktorýmiuložili   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie,   správne   aplikovalirelevantný právny predpis a správne ho aj vyložili.

Podľa názoru ústavného súdu ak krajský súd posúdil uznesenia okresných súdovo povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za odvolanie ako správne a sťažovateľkounapadnuté uznesenia okresných súdov potvrdil svojimi uzneseniami ako vecne správne,postupoval ústavne akceptovateľným spôsobom.

Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účelv napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 7asadzobníka súdnych poplatkov).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   medzi   napadnutými   uzneseniamia postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnostína ďalšie   konanie   reálne   mohol   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení.   Ústavný   súd   pretopri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015