znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 217/2013-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   D.,   Francúzsko,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 23/2010 a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 23/2010 v období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 434/2011-26 z 23. novembra 2011 n e p o r u š i l   základné právo M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 217/2013-12   zo 4. apríla   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   23/2010   v období   po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 434/2011-26 z 23. novembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo najmä, že„(...)   Sťažovateľ   sa   ako   navrhovateľ   návrhom   na   začatie   konania   zo   dňa 03. 02. 2010, doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 03. 02. 2010 domáhal vydania rozsudku, ktorým odporcovi uloží povinnosť zaplatiť sumu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj zaplatenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní a náhrady trov konania.

Odo dňa podania návrhu dňa 03. 02. 2010 na Okresnom súde Bratislava I sa ku dnešnému dňu vôbec nekonalo a vo veci nie je vykonaný žiaden úkon, a to aj napriek skutočnosti, že dňa 23. 11. 2011 Ústavný súd(...) vydal Nález sp. zn. II ÚS 434/2011-26, ktorým rozhodol, že Okresný súd Bratislava I v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 18C   23/2010   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a súčasne Ústavný súd(...) prikázal Okresnému súdu Bratislava I, aby vo veci sp. zn. 18C 23/2010 konal bez zbytočných prieťahov. Zároveň Ústavný súd(...) priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18   eur.   Odo   dňa   vydania   Nálezu   Ústavného   súdu(...)   sp.   zn.   II.   ÚS   434/2011-26 k dnešnému dňu Okresný súd Bratislava I v predmetnej veci sp. zn. 18 C 23/2010 nekoná, a to aj napriek povinnosti uloženej Ústavným súdom(...) konať bez zbytočných prieťahov. (...) Pri posudzovaní zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR potrebné prihliadať na tri kritéria: 1. právna a faktická zložitosť vecí, 2. správanie účastníka súdneho konania, 3. postup samotného súdu.

Z   vyhodnotenia   uvedených   kritérií   možno   mať   jednoznačne   za   to,   že   prieťahy v predmetnom   konaní   neboli   spôsobené   právnou   a   faktickou   zložitosťou   veci   (spory o náhradu   škody   z   titulu   zaplatenej   odmeny   advokátovi   súdy   bežne   prejednávajú a rozhodujú). Taktiež zo správania sťažovateľa nemožno vyvodiť záver, že svojim konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní, keďže súd sťažovateľa ani vôbec nekontaktoval. Máme za to, že prieťahy v súdnom konaní boli spôsobené postupom všeobecného súdu, keďže Okresný   súd   Bratislava   I   nevykonal   žiaden   právne relevantný úkon,   ktorý by   smeroval k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu veci.

Sťažovateľ   v   súlade   s   ustanovením   čl.   127   ods.   2   Ústavy   SR   žiada   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z.   z.   uvádza,   že   finančné   zadosťučinenie   žiada   vo   výške   2.000,-   EUR   a   svoj   návrh odôvodňuje tým, že toto finančné zadosťučinenie je protihodnotou utrpenej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom pod spis. zn. 18C/23/2010.

V uvedenom konaní vznikli zbytočné prieťahy vytvárajúce stav právnej neistoty, ktorý trvá už takmer 3 roky (takmer 1 rok odo dňa vydania Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 434/2011-26 zo dňa 23. 11. 2011, ktorým bola Okresnému súdu Bratislava I uložená povinnosť konať bez zbytočných prieťahov) a vzhľadom na správanie sa súdu nie je možné predpokladať, kedy sa pretrvávajúci stav právnej neistoty sťažovateľa odstráni.

Sťažovateľ sa nachádza v stave právnej neistoty, najmä vzhľadom na tú skutočnosť, že všeobecný súd v danej veci vôbec nekoná, čo v jeho prípade zvyšuje pocity neistoty a narušenie dôvery k všeobecnému súdnictvu.

Okrem týchto okolností poukazujeme aj na okolnosti, že samotné trestné stíhanie zasiahlo do súkromného a osobného života sťažovateľa, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým viac, že išlo o obvinenie nepreukázané, čo bolo potvrdené právoplatným zastavením trestného stíhania, podľa ktorého skutok, z ktorého bol sťažovateľ obvinený a obžalovaný, nebol trestným činom.

Uvedené skutočnosti sa v predmetnej veci prejavujú o to výraznejšie, že predsedníčka súdu   o   podanej   sťažnosti   vôbec   nekonala,   sťažnosť   odložila,   vychádzajúc   zo   zjavne svojvoľného a arbitrárneho záveru, že plnomocenstvo vystavené pre advokáta musí byť úradne overené. Po tom, čo sa sťažovateľ obrátil so svojou sťažnosťou na Ústavný súd(...), ktorého Nálezom sp. zn. II. ÚS 434/2011-26 zo dňa 23. 11. 2011 bolo vyslovené porušenie práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy(...) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) a   zároveň   Okresnému   súdu   Bratislava   I   bola   uložená   povinnosť   konať   bez   zbytočných prieťahov, všeobecný súd aj napriek uvedenému k dnešnému dňu stále vo veci nekoná. Opísané   okolnosti   podľa   nášho   názoru   jednoznačne   odôvodňujú   priznanie finančného zadosťučinenia v peniazoch.

Súčasne   si   uplatňujeme   aj   náhradu   trov   konania,   ktoré   vzniknú   sťažovateľovi v dôsledku právneho zastúpenia v tomto konaní pred Ústavným súdom SR.

Na základe vyššie uvedených   skutočností preto   navrhujeme,   aby Ústavný súd(...) po zistení skutkového a právneho stavu veci v súlade s ustanovením § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. po predbežnom prerokovaní tohto návrhu rozhodol uznesením, ktorým by prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie, a vydal nasledovný nález:

1. Základné právo sťažovateľa M. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.: 18C/23/2010   v   čase   po   právoplatnosti   rozhodnutia   Ústavného   súdu(...)   sp.   zn. II. ÚS 434/2011-26 zo dňa 23. 11. 2011 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   vo   veci   vedenej   pod   spis.   zn.: 18C/23/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi M. D. priznáva finančné zadosťučinenie 2.000,- EUR(...), ktoré je Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Sťažovateľovi   M.   D.   priznáva   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava   I   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3369/2013 zo 16. mája   2013   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 30. mája 2013.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   popísala   chronologický   prehľad   úkonov vykonaných okresným súdom v danej veci v napadnutom období a uviedla tieto relevantné skutočnosti:

„(...) dovoľujem si Vám v úvode môjho vyjadrenia ku konaniu vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.   zn.   18C 23/2010 oznámiť, že netrvám na ústnom prejednaní doručenej ústavnej sťažnosti. Súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.(...) Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospeje k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

(...) V prípade, ak súd Ústavný súd SR dospeje, k záveru že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný súd Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„V   právnej   veci   sťažovateľa(...),   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu oznamuje, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

V prípade úspechu si uplatňujeme náhradu trov konania vo výške 323,50 Eur (podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.), a to za prípravu a prevzatie právnej veci, ako aj za vypracovanie ústavnej sťažnosti za rok 2012 (t. j. 2 x úkon právnej služby: 127,16 € bez DPH + režijný paušál 7,63 € + 20 % DPH) a túto uhradiť na môj účet(...)

K vyjadreniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.05.2013 si dovoľujem uviesť nasledovné skutočnosti:

Máme za to, že v danej veci ani napriek predchádzajúcemu Nálezu Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   spis.   zn.   II.   ÚS   434/2011-26   zo   dňa   23.   11.   2011   Okresný   súd Bratislava   I   nekoná   plynulo.   Uvedený   súd   síce   vykonáva   formálne   úkony,   avšak   tieto nevedú k odstráneniu právnej neistoty. Takýmto úkonom je napríklad výzva súdu zo dňa 06. 05. 2013, ktorým súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na oznámenie, či sťažovateľ ovláda slovenský jazyk slovom a písmom. V uvedenej veci pritom táto skutočnosť nikdy nebola sporná. Uvedenou výzvou súd súčasne žiadal právneho zástupcu o opravu zástupcu štátu, ktorý má byť pasívne legitimovaný s ohľadom na zmenu zákona č. 514/2003 Z. z. (takúto povinnosť však sťažovateľ nemá, pričom poukazujeme na § 21 ods. 4 O. s. p.). Ďalším neefektívnym úkonom bolo doposiaľ jedno nariadené pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 25. 04. 2013, ktoré podľa tvrdenia predsedníčky Okresného súdu Bratislava I malo byť odročené z dôvodu nedoručenia predvolania na pojednávanie sťažovateľovi ako i z dôvodu jeho neúčasti.

Právny zástupca sťažovateľa pritom v dostatočnom predstihu (a to podaním zo dňa 11. 02. 2013) požiadal Okresný súd Bratislava I inter alia o odôvodnenie účasti sťažovateľa na nariadenom pojednávaní, a to najmä s ohľadom na výšku istiny uplatňovanej v tomto súdnom konaní a s tým súvisiace cestovné náklady. Právny zástupca sťažovateľa súčasne uviedol, že účastnícky výsluch navrhovateľa nenavrhoval ani sťažovateľ, ani protistrana, pričom súd môže v civilnom sporovom konaní vykonať len výnimočne dôkazné prostriedky nenavrhnuté   účastníkom   konania   a   o   takýto   prípad   sa   nejedná.   Navyše   sťažovateľ   má v danom prípade postavenie žalobcu, ktorý znáša dôkazné bremeno a s tým spojené právne dôsledky   (v   prípade   jeho   nepreukázania).   Okresný   súd   Bratislava   I   sa   však   k   tomuto podaniu   vôbec   nevyjadril   (t.   j.   neuviedol,   či   naďalej   trvá   na   účasti   na   sťažovateľa   na nariadenom pojednávaní).

Pojednávanie určené na deň 25. 04. 2013 nemalo byť podľa nášho názoru odročené, keďže sťažovateľ bol riadne zastúpený právnym zástupcom a súd mohol vykonávať procesné úkony   aj   bez   účasti   navrhovateľa   (t.   j.   pokúsiť   sa   o   súdny   zmier,   vykonať   dokazovať oboznámením listinami a pod.).

Okresný   súd   Bratislava   I   však   odročil   pojednávanie   len   z   dôvodu   neúčasti sťažovateľa na nariadenom pojednávaní a naďalej bezpodmienečne trval na jeho účasti, pričom   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   vopred   oznámil,   že   účastnícky výsluch nenavrhoval, na budúce pojednávanie sa síce dostaví, ale využije svoje právo ako účastník konania nevypovedať.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sme   preto   požiadali   Okresný   súd   Bratislava   I (podaním zo dňa 15. 05. 2013) o oznámenie, či naďalej trvá na účasti sťažovateľa na budúcom   pojednávaní.   Ak   Okresný   súd   Bratislava   I   neodpovie   na   danú   výzvu,   tak sťažovateľ sa na pojednávanie dostaví, avšak vypovedať nebude.

Máme   preto   za   to,   že   úkony   všeobecného   súdu   nie   efektívne   a   nesmerujú k odstráneniu stavu právnej neistoty. Okresný súd Bratislava I sa len snaží navodiť dojem, že vo veci koná.

Z uvedených dôvodov preto trváme na podanej ústavnej sťažnosti.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18   C   23/2010   najmä   v období   od rozhodnutia ústavného súdu č. k. II. ÚS 434/2011-26 z 23. novembra 2011:

Dňa 3. februára 2010 sa sťažovateľ domáhal na okresnom súde vydania rozsudku, ktorým odporcovi uloží povinnosť zaplatiť sumu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj zaplatenia náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní a náhrady trov konania. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 18 C 23/2010.

(...) Dňa 23. novembra 2011 ústavný súd vydal nález č. k. II. ÚS 434/2011-26, ktorým rozhodol, že okresný súd v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 23/2010 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   a súčasne   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov. Zároveň ústavný súd priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako i náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 €.

Dňa   30.   novembra   2011   Okresná   prokuratúra   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“)   oznámila   okresnému   súdu,   že   trestné   stíhanie   proti   sťažovateľovi   bolo uznesením zastavené. Toto uznesenie sa stalo právoplatným 30. septembra 2008.

Dňa 20. decembra 2011 vyšší súdny úradník dal kancelárii pokyn na predloženie spisu sudcovi na ďalšie konanie.

Dňa 13. januára 2012 bol spis vrátený vyššiemu súdnemu úradníkovi s pokynom sudcu, aby urobil úpravu nachádzajúcu sa na č. l. 37 súdneho spisu (t. j. na účely posúdenia prípadnej   litispendencie   zabezpečiť   spisy   osobne   nahliadnutím   do   spisu,   spísať   o tom úradný záznam a zabezpečiť trestný spis).

Dňa   14.   februára   2012   sťažovateľ   opätovne   žiadal   poukázať   úhradu   finančného zadosťučinenia   priznaného   ústavným   súdom   na   bankový   účet,   ktorý   označil   vo   svojej elektronickej správe z 22. decembra 2011.

Dňa   23.   februára   2012   vyšší   súdny   úradník   žiadal   zapožičanie   spisu   okresnej prokuratúry   sp.   zn.   2   Pv   552/2006   a   zapožičanie   spisov   okresného   súdu   sp.   zn. 19 C 54/2009   a   sp.   zn.   9   C   110/2006.   Spis   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   54/2009   bol zapožičaný 26. februára 2012 a spis sp. zn. 9 C 110/2006 bol zapožičaný 28. februára 2012. K vylúčeniu označených spisov došlo 9. mája 2012.

Dňa 1. marca 2012 okresná prokuratúra zaslala okresnému súdu odpoveď totožnú s obsahom svojej odpovede z 29. novembra 2011 s poukazom na § 55 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého požadovaný dozorový denník sp. zn. 2 Pv 552/2006 nie je možné zapožičať.

Dňa 3. mája 2012 vyšší súdny úradník nahliadol do spisu sp. zn. 9 C 110/2006 a sp. zn.   19   C   54/2009   a   zistil,   že „aj   keď   vo   všetkých   konaniach   vystupujú   rovnakí účastníci konania, nejde o prekážku litispendencie”.

Dňa 3. mája 2012 vyšší súdny úradník požiadal o zapožičanie vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „okresné riaditeľstvo”) ČVS: ORP-586/2-OVK-B1-2006-PL.

Dňa   5.   augusta   2012   okresné   riaditeľstvo   zaslalo   okresnému   súdu   požadovaný vyšetrovací spis.

Dňa 3. septembra 2012 vyšší súdny úradník predložil spis zákonnému sudcovi.Dňa 8. februára 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené predvolanie na   pojednávanie   nariadené   na   25.   apríl   2013.   Zároveň   okresný   súd   právneho   zástupcu vyzval, aby zabezpečil prítomnosť sťažovateľa na pojednávaní a aby v lehote 10 dní doručil všetky uznesenia o začatí konaní a obvinení.

Dňa   13.   februára   2013   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   obrátil   na   okresný   súd so žiadosťou o spresnenie výzvy z 31. januára 2013, z ktorej nie je zrejmé, aké uznesenia o začatí konania požaduje okresný súd doručiť. Zároveň požiadal o odôvodnenie dôvodnosti predloženia   okresným   súdom   požadovaných   podkladov,   ako   aj   účasti   sťažovateľa   na pojednávaní.

Dňa 27. februára 2013 vyšší súdny úradník oznámil okresnej prokuratúre začatie konania návrhom doručeným okresnému súdu 3. februára 2010.

Dňa 4. apríla 2013 ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 217/2013-12 rozhodol o tom, že   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 23/2010 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 434/2011-26 z 23. novembra 2011, prijíma na ďalšie konanie.

Dňa 25. apríla 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa a jeho nevykázaného doručenia predvolania, s tým, že právny zástupca sťažovateľa predstaví žalobcu na pojednávaní nariadenom na 3. október 2013. Okresný   súd   zároveň   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby „opravil   zastupujúci orgán SR vzhľadom na zmenu zákona”. V rovnaký deň dal sudca pokyn na predvolanie účastníkov konania na nariadené pojednávanie a na pripojenie spisov sp. zn. 9 C 54/2009, sp. zn. 19 C 54/2009 a sp. zn. 24 C 63/2008 a ich následné predloženie.

Dňa 29.   apríla 2013 právny zástupca   sťažovateľa podal okresnému súdu   žiadosť o opravu   zápisnice   z   25.   apríla   2013   tak,   aby   zodpovedala   priebehu   pojednávania, a o upustenie od vykonania výsluchu sťažovateľa.

Dňa 29. apríla 2013 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené predvolanie na pojednávanie pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty pre nedostavenie sa sťažovateľa.Dňa 30. apríla 2013 kancelária okresného súdu žiadala zapožičanie spisov sp. zn. 9 C 110/2006, sp.   zn. 19 C 54/2009 a sp.   zn. 24 C 63/2008 na základe pokynu sudcu z 25. apríla 2013.

Dňa   6.   mája   2013   okresný   súd   vydal   uznesenie   č.   k.   18   C   23/2010-91,   ktorým zamietol návrh na vydanie opravného uznesenia z 29. apríla 2013. V rovnaký deň okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby „v lehote 5 dní opravil zástupcu pasívne legitimovaného žalobcu vzhľadom na zmenu § 4 zák. 514/2003 Z. z.” a súčasne aby oznámil okresnému súdu, či sťažovateľ ovláda slovenský jazyk slovom a písmom.Dňa 6. mája 2013 okresný súd pripojil spis sp. zn. 9 C 110/2006 k spisu sp. zn. 18 C 23/2010.

Dňa   7.   mája   2013   bol   k   spisu   sp.   zn.   18   C   23/2010   pripojený   aj   spis   sp.   zn. 19 C 54/2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 23/2010 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 434/2011-26 z 23. novembra 2011 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (a   rovnako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd – rovnako ako v náleze sp. zn. II. ÚS 434/2011 – konštatuje, že dĺžka posudzovaného konania ani v napadnutom období nebola   závislá   od   právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   ani   v súčasnosti   nepoukázala   na   skutkovú   alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v posudzovanom období, treba konštatovať, že na odročení nariadeného pojednávania mal svoj podiel aj sťažovateľ, pretože napriek výslovnému upozorneniu súdu nebol súčinnostný a nedostavil sa   na   pojednávanie,   hoci   okresný   súd   jeho   účasť   považoval   za   potrebnú,   pričom   aj vo vyjadrení k tejto veci trval na tom, že jeho účasť na tomto pojednávaní nie je účelná, a ak sa na nariadené pojednávanie nedostavil, využíva iba svoje procesné práva. Samozrejme, využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občianskym súdnym poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva   v napadnutom   súdnom   konaní nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy,   avšak   aj sťažovateľ   si   musí   byť   vedomý   toho,   že   takéto   úkony   spôsobujú   predĺženie   priebehu konania (mutatis mutandis I. ÚS 31/01).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v období   po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 434/2011-26 z 23. novembra 2011 a konštatuje, že z prehľadu procesných úkonov opísaných zo súdneho spisu, ktorý bol ústavným súdom zapožičaný, vyplýva, že okresný súd od doručenia uvedeného rozhodnutia ústavného súdu konal   vo   veci   v podstate   priebežne.   Ústavný   súd   pripúšťa,   že   v prvých   mesiacoch v posudzovanom   období   (keď   sa   zisťovalo,   či   nepripadá   do   úvahy   litispendencia v predmetnej   veci)   neboli   úkony   súdu   vždy   efektívne,   avšak   k tomu   došlo   aj nesúčinnostným správaním sťažovateľa. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 47/03 a v ňom odkaz na predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). V okolnostiach danej   veci   krátkodobý   neefektívny   postup   okresného   súdu   neovplyvnil   podľa   názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec nebola doteraz skončená, a preto tento prieťah nemožno ani   považovať   za   príčinu   neodstránenia   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ nachádza v dôsledku trvania tohto konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy efektívny, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov a   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a domáhal   sa   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   trov   právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jeho návrhom na náhradu trov konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013