znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 217/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. G., T., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave č.   k. 9 Co 356/2011-232 z 19. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2012 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 356/2011-232 z 19. januára 2012, ktorou žiadal vydať tento nález:

„1.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   9   Co   356/2011-232   zo   dňa 19. januára 2012 bolo porušené základné právo Mgr. Ľ. K., bytom T., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 356/2011-232 zo dňa 19. januára 2012 a vec sa vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojených listín, sťažovateľ bol ako žalobca   účastníkom   konania   vedeného   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   9   C   108/2007   proti   žalovanému   P.,   a.   s,   B.   (ďalej   len „žalovaný“), o náhradu nemajetkovej ujmy 16 596,95 €. Sťažovateľ sa domáhal náhrady nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za   zásah   do   jeho   osobnosti   uverejnením   článku v regionálnom týždenníku M., ktorého vydavateľom je žalovaný, v č. 19 (15. mája 2007 – 21. mája 2007), ročník 48 na s. 1 – 2 pod titulkom „Zdevastoval byt a chcel žiadať ďalší“. Tvrdil, že v článku boli uverejnené nepravdivé a skresľujúce údaje, ktorými bola ohrozená jeho   vážnosť,   česť   a dôstojnosť,   ktorú   požíval   medzi   občanmi,   keď   v   článku   bolo o sťažovateľovi uvedené, že „sa v byte na ul.... správal tak, že deložovanie, demontáž zničeného vybavenia a čistenie bytu stálo 23 800 Sk, náklady na jeho opravu 50 300 Sk a ušlé nájomné 1 144 Sk, spolu 75 244 Sk“. Súčasťou článku bola aj fotografia z vystúpenia sťažovateľa na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v T. 3. mája 2007. To, že uverejnené údaje   sú   nepravdivé,   malo   vyplývať   aj   z   rozsudku   Okresného   súdu   Topoľčany   sp. zn. 4 C 279/01 zo 7. marca 2003, ktorým o žalobe mesta T. proti sťažovateľovi o zaplatenie sumy 63 400,70 Sk z titulu náhrady škody za zdevastovanie bytu bolo rozhodnuté tak, že sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť mestu T. iba sumu 3 000 Sk a vo zvyšku bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. Tento rozsudok bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre ako odvolacieho súdu sp. zn. 7 Co 130/2003. Z oboch rozsudkov je zrejmé, že škodu v byte sťažovateľ spôsobil neúmyselne, táto bola podporená znaleckým posudkom, ako aj to, že mesto   T.   si   uplatňovalo   svoj   nárok   neoprávnene.   Keďže   uverejnením   článku   došlo k zníženiu   dôstojnosti   osoby   sťažovateľa   v   značnej   miere,   domáhal   sa   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukazoval na to, že občania ho po uverejnení článku oslovovali, a tak zistil, aký rozruch v súvislosti s jeho osobou článok vyvolal.

Okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   č.   k.   9   C   108/2007-155 z 30. apríla   2009.   Dospel   k   záveru,   že   uverejnením   článku   žalovaným   nedošlo k neoprávnenému zásahu do občianskej cti sťažovateľa. Žalovaným uverejnené informácie v čase ich uverejnenia boli pravdivé. Z obsahu spisu Exekútorského úradu RNDr. J. P. sp. zn.   EX   164/99   bolo   preukázané,   že   súdny   exekútor   18.   novembra   1999   vykonal exekúciu   vyprataním bytu užívaného sťažovateľom, a z pripojenej   fotodokumentácie   je zrejmé, že byt bol zdevastovaný. Náklady na čistenie bytu a jeho opravy vo výške uvedenej v článku boli preukázané faktúrami za vykonanie týchto prác vystavenými spoločnosťou T., s.   r.   o.   Okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   článok   ako   celok   nebol   nepravdivý,   drobné nepresnosti neboli spôsobilé zasiahnuť do osobnosti sťažovateľa. Sťažovateľ bol v článku označený   iba   krstným   menom   a   iniciálkou   priezviska.   Na   druhej   strane   okresný   súd konštatoval,   že   žalovaný   uverejnil   neoprávnene   fotografiu   sťažovateľa,   avšak   v   tejto súvislosti   považoval   okresný   súd   za   primeranú   satisfakciu   morálnu,   ktorej   sa   však sťažovateľ nedomáhal. Keďže na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neboli splnené   zákonné   podmienky,   okresný   súd   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľa zároveň   zaviazal na náhradu   trov konania žalovanému (758,32   €) a rozhodol   o trovách zástupcu ustanoveného sťažovateľovi z radov advokátov.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie   a   navrhol   odvolaciemu   súdu napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   že   zaviaže   žalovaného   zaplatiť sťažovateľovi sumu 16 596,96 € a nahradiť trovy konania.

Krajský súd rozsudkom č. k. 12 Co 178/2009-181 zo 7. októbra 2010 rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil,   uložil   sťažovateľovi   nahradiť   žalovanému   trovy   odvolacieho konania   (116,21   €)   a   priznal   ustanovenému   advokátovi   sťažovateľa   odmenu   200   € zo štátnych   prostriedkov.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   rozsudok   súdu   prvého stupňa je vecne správny, prvostupňový súd vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Poukázal na to, že iba skutočnosť, že sťažovateľ bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4 C 279/01 zo 7. marca 2003 zaviazaný zaplatiť mestu T. iba sumu 3 000 Sk, ešte nepreukazuje, že takejto sume zodpovedal   rozsah   skutočnej   devastácie   bytu,   zvlášť   keď   stav   bytu   bol   preukázaný fotodokumentáciou, z ktorej je zrejmé, že sťažovateľ zanechal byt totálne zdevastovaný a bez zásadnej opravy nemohol byť ďalej užívania schopný. Ďalej uviedol, že nevykonanie dôkazov, ktoré navrhoval súdu prvého stupňa sťažovateľ, nebolo zo strany prvostupňového súdu   odňatím   možnosti   konať pred   súdom,   pretože   rozsah   vykonaného dokazovania   je dostatočný a ani odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie doplniť.

Sťažovateľ sťažnosťou smerujúcou proti tomuto rozsudku krajského súdu doručenou ústavnému súdu žiadal ústavný súd, aby konštatoval, že rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, a navrhol ústavnému súdu, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd o tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol nálezom č. k. III.   ÚS   171/2011-21   zo   14.   júna   2011   tak,   že   skonštatoval,   že   základné   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co/178/2009 zo 7. októbra 2010 porušené bolo, rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu a v zostávajúcej časti sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení nálezu č. k. III. ÚS 171/2011-21 zo 14. júna 2011 ústavný súd uviedol: «Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv najmä v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o jeho žalobe ani na prvom   stupni   (okresný   súd),   ani   na   druhom   stupni   (krajský   súd)   nevypočuli   odporcu (predsedu   predstavenstva   spoločnosti   P.,   a.   s.)   napriek   tomu,   že   jeho   výpoveď   mohla prispieť k objasneniu niektorých skutkových okolností potrebných na rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa domáhal aj na základe uznesenia okresného súdu z 10. júna 2008, aby v konaní bol vypočutý aj odporca (predseda predstavenstva vydavateľa týždenníka spoločnosti P.,   a. s.).   Okresný súd prijal k tomu aj uznesenie, predvolal na pojednávania odporcu až dvakrát v ďalšom priebehu konania, ale napokon rozhodol bez toho, aby odporcu aj osobne vypočul.

Okresný   súd   v   rozsudku   z   30.   apríla   2009   na   strane   3   k   tomu   iba   uviedol,   že „Súd nevykonal   dokazovanie   výsluchom   A.   F.   predsedu   predstavenstva   P.   a návrh   na zadováženie   právoplatných   rozsudkov   v   ukončených   súdnych   sporoch   o ochranu osobnosti...,   napr.   vo   veci   navrhovateľa   JUDr.   Š.   H...,   ktoré   dokazovanie   navrhol navrhovateľ z dôvodu, že takéto dokazovanie je z hľadiska predmetu sporu irelevantné a s prejednávanou vecou nesúvisí.“.

Následne   aj   krajský   súd   v   rozsudku   uviedol, že „nepovažoval   za   potrebné dokazovanie vo veci doplniť“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd pristupoval k danej námietke sťažovateľa príliš formalisticky a bolo povinnosťou všeobecných súdov vykonať dokazovanie na účely dôsledného zistenia veci, teda vypočuť aj samotného odporcu. Dôvody, prečo prerokovali vec bez osobného vypočutia odporcu ku skutočnostiam uvádzaným sťažovateľom v konaní pred prvostupňovým súdom, sú iba všeobecné, nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd (a tiež okresný súd) teda rozhodli rozsudkami bez toho, aby sa k veci na pojednávaní vyjadril   aj štatutárny   zástupca   odporcu,   proti   ktorému   smerovala žaloba o ochranu   osobnosti   a   ktorého   zodpovednosť   za   vydanie   článku   a   obsah   uverejnených informácií mala byť predovšetkým v tomto konaní posudzovaná.

Z uvedených dôvodov preto ústavný súd vyslovil, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co/178/2009 zo 7. októbra 2010 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (bod   1   výroku   nálezu)   (obdobne   m.   m. III. ÚS 332/09).»

Krajský súd znova prerokoval odvolanie sťažovateľa v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 356/2011 na pojednávaní nariadenom na 19. január 2012.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 356/2011-232 z 19. januára 2012 rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil,   uložil   sťažovateľovi   nahradiť   žalovanému   trovy   odvolacieho konania   (236,59   €)   a   priznal   ustanovenému   advokátovi   sťažovateľa   odmenu   235,84   € zo štátnych prostriedkov.

Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 356/2011-232 z 19. januára 2012 nadobudol právoplatnosť 29. februára 2012.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu odôvodnil tým, že v priebehu celého konania navrhoval vypočuť štatutárneho zástupcu žalovaného, pretože podľa názoru sťažovateľa jeho výpoveď mohla prispieť k objasneniu niektorých skutkových okolností potrebných pre rozhodnutie vo veci. Krajský súd výsluch štatutárneho zástupcu žalovaného   vykonal   až   na   základe   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   171/2011-21 zo 14. júna 2011. Na pojednávaní 19. januára 2012 však krajský súd zabránil sťažovateľovi klásť   otázky   A.   F.,   keďže   odvolací   súd   sťažovateľom   kladené   otázky   považoval   za nesúvisiace s meritom veci. Podľa názoru sťažovateľa však ním položené otázky k meritu veci smerovali, čo vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania. Navyše, krajský súd následným rozhodnutím žiadne ďalšie otázky sťažovateľa nepripustil napriek tomu, že vopred nemohol poznať ich   obsah.   Sťažovateľ   pritom   kládol   otázky   s   konkrétnym   zámerom,   ktorý   mal meritum veci objasniť v potrebnej miere pre rozhodnutie vo veci samej. Keďže otázky sťažovateľa pripustené neboli, nebola vec potrebným spôsobom ani objasnená, čo viedlo aj k nesprávnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Nález ústavného súdu uložil odvolaciemu súdu, aby sa vyrovnal aj s ochranou základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.   Keďže   odvolací   súd   nepripustil   otázky   sťažovateľa,   nemohol   už   vyhovieť   ani požiadavke ústavného súdu, aby sa zaoberal ochranou základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 356/2011-232 z 19. januára 2012 tým, že krajský súd mu neumožnil klásť predsedovi predstavenstva žalovaného otázky, ktoré mu sťažovateľ chcel položiť, a v dôsledku toho nezistil dostatočne skutkový stav veci, a preto v konečnom dôsledku rozhodol nesprávne.

Krajský   súd   rozsudok   č.   k.   9   Co   356/2011-232   z   19.   januára   2012   potom,   čo zopakoval obsah svojho skoršieho rozhodnutia vo veci, odôvodnil takto: «Odvolací súd opätovne preskúmal vec v napadnutom (t.j. v celom) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), na ktorom v zmysle § 213 ods. 4 O.s.p.   doplnil   dokazovanie   výsluchom   predsedu   predstavenstva   odporcu   A.   F.,   ako účastníka konania (§ 131 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech...

Odvolací   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu   vyjadreným   v   Náleze Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   14.6.2011   sp.   zn.   III.   ÚS   171/2011-21,   na   odvolacom pojednávaní dňa 19.1.2012 vypočul A. F. (po zistení totožnosti a poučení v zmysle § 131 O.s.p.)   ako   účastníka   konania,   ktorého   v   úvode   jeho   výpovede   vyzval,   aby   sa   vyjadril k predmetu konania. Odporca uviedol, že sa k predmetu konania vyjadriť nevie. Doplnil, že vydavateľstvo P. vydáva celkom 31 titulov, medzi nimi aj titul D... Každý titul má svojho manažéra projektu,   ktorému sú podriadení jednotliví šéfredaktori, ktorí zodpovedajú za texty   uverejnené   v   jednotlivých   tituloch.   Odporca   uviedol,   že   on   sám   nedostáva uverejňované   texty   vopred   a   ani   po   zverejnení   všetky   texty   nečíta;   vzhľadom   na   ich množstvo to ani nie je možné. S textom napadnutého článku sa oboznámil dodatočne, on sám ho za problematický nepovažoval.

Odvolací súd následne v rámci výpovede odporcu ako účastníka konania (§ 131 O.s.p.)   umožnil   navrhovateľovi   položiť   odporcovi   so   súhlasom   predsedu   senátu   otázky (§ 126 ods. 3 O.s.p.), avšak po zistení, že navrhovateľom kladené otázky s predmetom sporu nesúvisia,   resp.   sa   samotného   predmetu   konania   netýkajú,   ďalšie   otázky   navrhovateľa nepripustil. Navrhovateľove otázky – vzhľadom na ich obsah a formuláciu – nesmerovali k objasneniu skutkového deja, ani k okolnostiam rozhodujúcim pre priznanie uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ sa totiž odporcu dotazoval na to, či uplatňuje pri vydávaní titulov jednotnú alebo selektívnu vydavateľskú politiku, so zámerom preukázať, že odporca uplatňuje pri vydávaní jednotlivých titulov účelovú a selektívnu vydavateľskú prax. Navrhovateľ ďalej položil otázku, či pod vydavateľstvo patrí aj správa denníka S.

Na otázku predsedu senátu odvolacieho súdu navrhovateľ ďalej uviedol, že okrem uvedených jeho ďalšie otázky sú zamerané na skutočnosti, ako sa riadi a funguje vydávanie titulu... a dodal, že zo 6 zasadnutí zastupiteľstva novinári nepodávali pravdivé informácie a dokonca z nich odišli. Predseda senátu a následne aj celý odvolací senát ďalšie otázky navrhovateľa ako nesúvisiace s vecou nepripustil.

Odvolací súd teda doplnil dokazovanie výsluchom odporcu (predsedu predstavenstva A. F.), ktorého výpoveď však neobsahovala žiadne pre rozhodovanie relevantné skutočnosti, a   preto   ani   nemohla   zmeniť   či   inak   ovplyvniť   jednak   už   zistený   skutkový   stav   vo veci a napokon ani závery, ku ktorým dospel odvolací súd (rovnako tak súd prvého stupňa) vo svojom   predchádzajúcom   (v   poradí   prvom)   rozhodnutí.   Keďže   predmetom   konania   bol návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti s návrhom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom k tvrdenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa malo dôjsť uverejnením vyššie označeného článku pod nadpisom „Zdevastoval byt a chcel žiadať ďalší“, ktorého súčasťou bola aj fotografia navrhovateľa, bolo nutné v konaní zisťovať, či tieto   boli   objektívne   spôsobilé   zasiahnuť   do   zákonom   chránených   osobnostných   práv navrhovateľa, ak áno v akom rozsahu a tiež či navrhovateľovi v dôsledku zásahu vznikol nárok na náhradu uplatňovanej nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd prvého stupňa všetky uvedené skutočnosti, podstatné pre rozhodnutie o návrhu navrhovateľa dôsledne skúmal, v súlade s platnou právnou úpravou, berúc do úvahy aj zaužívanú   súdnu   prax   pri   posudzovaní   navrhovateľom   uplatnených   nárokov.   Dospel k správnym právnym záverom, že predmetný článok neobsahoval nepravdivé údaje, jeho prípadné   nepresnosti   neboli   objektívne   spôsobilé   zasiahnuť   do   osobnostných   práv navrhovateľa (§ 11 Obč. zák.). Zároveň správne uzavrel, že uverejnením fotografie bez vedomia a súhlasu navrhovateľa odporca síce porušil právo navrhovateľa chránené ust. § 12   ods.   1   Obč.   zák.;   tento   zásah,   keďže   nebol   takej   intenzity,   aby   spôsobil   zníženie dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere, tak nespĺňal zákonné podmienky   pre   priznanie   navrhovateľom   uplatňovanej   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch   (§   13   ods.1,   2   Obč.   zák.).   V   podrobnostiach   odvolací   súd   odkazuje na odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   s   ktorého   závermi   sa stotožňuje.

Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, včítane výroku o trovách konania, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).»

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I.ÚS 17/01).

Podstata   sťažnosti   sťažovateľa   na   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy postupom a rozsudkom krajského súdu spočíva v tvrdení sťažovateľa, podľa ktorého   bolo   toto   jeho   základne   právo   porušené   tým,   že   krajský   súd   mu   neumožnil na odvolacom pojednávaní položiť všetky otázky predsedovi predstavenstva žalovaného, ktoré   mu   chcel   položiť.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   chcel   položiť   otázky,   ktoré   by   viedli k objasneniu skutočností rozhodujúcich pre záver krajského súdu o dôvodnosti jeho žaloby. Je zrejmé, že posúdenie otázky, či krajský súd týmto svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu alebo nie, sa odvíja od toho, či krajský súd postupoval pri výsluchu predsedu predstavenstva žalovaného v súlade obsahom príslušných ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   upravujúcich   vykonávanie   dôkazu výsluchom účastníka konania, resp. či rešpektoval ich ústavne konformný výklad, alebo nie. Je   zrejmé,   že   pokiaľ   krajský   súd   postupoval   v   súlade   so   zákonnou   úpravou   svojho procesného postupu, nemohol takýmto postupom porušiť ani základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Podľa § 126 ods. 3 OSP predseda senátu alebo samosudca vyzve svedka, aby súvisle opísal všetko, čo vie o predmete výsluchu. Potom mu kladie otázky potrebné na doplnenie a vyjasnenie jeho výpovede. Otázky môžu dávať i členovia senátu a so súhlasom predsedu senátu alebo samosudcu i účastníci a znalci.

Ako   vyplýva   z   citovaného   ustanovenia,   aj   v   časti   dokazovania   vykonávaného výsluchom účastníka je povinný súd postupovať tak, aby bol zabezpečený riadny priebeh pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, pričom výsluch účastníka musí prebiehať tak, že najprv je mu umožnené súvislo opísať všetko, čo vie o predmete výsluchu, potom sú mu kladené otázky predsedom senátu, následne členmi senátu a so súhlasom súdu mu môžu klásť otázky aj ostatní účastníci, prípadne ich zástupcovia.

Zo   žiadneho   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   nevyplýva   účastníkovi občianskeho   súdneho   konania   právo   klásť   inému   účastníkovi   v   rámci   jeho   účastníckej výpovede   akékoľvek   otázky   a   bez   akéhokoľvek   obmedzenia.   Posúdiť,   či   daná   otázka nevybočuje z predmetu konania (a tým je neprípustná), patrí predsedovi senátu, ktorému je zverené rozhodovanie o tom, či udelí účastníkovi súhlas na položenie otázky (kladenie otázok), t. j. rozhodovanie o prípustnosti otázky (otázok).

Sťažovateľova otázka, ktorá bola predsedom senátu pripustená (či odporca riadi pri vydávaní   titulov   vydavateľskú   politiku   jednotne   alebo   selektívne), bola   vyslúchaným zodpovedaná.

Predmet   výsluchu   účastníka   konania   je   daný   predmetom   konania   (vymedzeným petitom   žaloby) a   aj tento dôkaz   slúži   na preukazovanie   skutočností   rozhodujúcich   pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe. V tomto prípade predmetom dokazovania s ohľadom na podanú   žalobu   a   jej   petit   bola   pravdivosť   tvrdení,   resp.   primeranosť   hodnotiacich úsudkov žalovaného uverejnených v článku (ako aj existencia alebo neexistencia súhlasu sťažovateľa s uverejnením jeho podobizne), teda okolností, z ktorých je možné urobiť záver o   oprávnenosti   alebo   neoprávnenosti   tvrdeného   zásahu   do   osobnosti   sťažovateľa;   ďalej predmetom   dokazovania   bola   objektívna   spôsobilosť   zásahu   (ak   by   sa   ukázal   ako neoprávnený) privodiť ujmu na osobnosti sťažovateľa, ďalej následky zásahu na osobnosti sťažovateľa a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a týmto následkom. Je zrejmé, že kladenie otázok, ktorými sťažovateľ „chce preukázať, že politika a prax odporcu pri vydávaní časopisov nie je jednotná a dokonca je účelová a selektívna“, resp.   kladenie   ďalších   otázok,   ktoré „majú   smerovať   ku   skutočnostiam   ako   sa   riadi   a funguje   vydávanie   titulok   D.,   keď   zo   6   zasadnutí   zastupiteľstiev   novinári   nepodávali pravdivé informácie a dokonca z nich odišli“, vybočuje z uvedeného predmetu konania.

Ústavný   súd   posudzujúc   krajským   súdom   uvedené   dôvody,   pre   ktoré   bolo obmedzené právo sťažovateľa klásť otázky predsedovi predstavenstva žalovaného, dospel k záveru, že toto obmedzenie bolo vykonané krajským súdom spôsobom a v rozsahu, ktorý je ústavne konformný. Predseda senátu krajského súdu využil svoje zákonné oprávnenie nepripustiť v rámci vykonávania dôkazu výsluchom účastníka otázky sťažovateľa z dôvodu vyplývajúceho zo zmyslu a účelu zákona, t. j. z dôvodu, že už položené a aj zamýšľané otázky sťažovateľa nemali pre posúdenie veci význam.

S   ohľadom   na   tento   záver   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   neobstojí   ani   tvrdenie sťažovateľa o tom, že k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť aj tým, že krajský súd v dôsledku   nepripustenia   otázok   nezistil   riadne   skutkový   stav   veci,   pretože   nespoznal odpovede   vyslúchaného   na   nepripustené   otázky.   Pokiaľ   nepripustené   otázky   nemali súvislosť   s   predmetom   konania,   nemohli   mať   význam   pre   posúdenie   veci,   a   preto   je vylúčené, aby ich nepoloženie mohlo mať vplyv na riadne zistenie skutkového stavu veci.

Iba   to,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu   vyjadreným   v   napadnutom rozsudku   a   jeho   dôvodmi,   pre   ktoré   nepripustil   jeho   otázky   adresované   žalovanému, nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 356/2011-232   z   19.   januára   2012   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012