znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 217/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. Z. K., P., zastúpenej advokátkou JUDr. O. M., P., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   a   na   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 322/01 a jeho rozsudkom z 8. augusta 2002 a postupom súdneho exekútora JUDr. R. T. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 00340/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. Z. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2010   doručená   sťažnosť MVDr.   Z.   K.,   P.   (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 322/01 a jeho rozsudkom z 8. augusta 2002 a postupom súdneho exekútora JUDr. R. T. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 00340/03 (ďalej aj „exekučné konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Dňa 18. 08. 2010 som obdržala list Sociálnej poisťovne ústredie B., ktorým mi bolo oznámené, že na základe exekučného príkazu Exekútorského úradu R. - súdny exekútor JUDr. R. T., vydal dňa 14.7.2010 č. EX 00340/03 príkaz na začatie exekúcie zrážkami z dôchodku /podľa § 66 Exekúčneho poriadku/ pre oprávneného I., spol. s r.o., R. na úhradu peňažnej pohľadávky 33,19 Eur a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky 227,21 Eur, úhrnom 260,40 Eur....

Nemám abolútne vedomosť o tom, aby som bola povinná zaplatiť oprávnenému – I., spol. s r.o. R. vymáhanú sumu peňažnej pohľadávky. Nebolo mi nikdy doručené žiadne upovedomenie v tejto veci a už vôbec nie súdne rozhodnutie ani upovedomenie exekútora o začatí exekúcie, či exekúčny príkaz.

Neviem preto ani kde konkrétne došlo k porušeniu zákona - ktorým z uvedených porušovateľov základného práva.

Viem, že súdny exekútor mohol konať 1en na zák1ade povo1enia súdu na vykonanie exekúcie a na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia.

Keďže o týchto   rozhodnutiach   nemám vedomosť,   uvedený postup   považujem   ako nezákonný a nespravodlivý, ba až uražujúci moju osobu.

Sociálna poisťovňa mi inak ešte v septembri r. 2008 zrazila z môjho dôchodku sumu 500.- Sk, pričom ani neviem na základe čoho vykonala túto zrážku a na aký účel.

Starobný   dôchodok   je   mojim   jediným   príjmom,   som   naviac   osobou   ZŤP,   o   čom prikladám fotokópiu preukázu ZŤP.

Preto zároveň žiadam o priznanie primeraného finančného zadosťúčinenia. Na základe uvedených skutočností som toho názoru, že uvedeným postup štátnych orgánov   a   inštitúcií   došlo   k   porušeniu   môjho   základného   práva   zaručeného   Ústavou SR / § 48 ods. 2/ a medzinárodným Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd / čl. 6 ods.1/ /ďalej len Dohovor/, v zmysle ktorých každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejdnaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Ústavný súd SR vyslovuje, že konaním Okresného súdu v Prešove, Exekútorského úradu v R. - súdny exekútor JUDr. R. T. a Sociálnej poisťovne ústredie B. pri vymáhaní pohľadávky   oprávneného   –   I.,   s.r.o.   R.   došlo   k porušeniu   základného   ústavného   práva sťažovateľky - zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného Dohovoru.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   exekučný   príkaz   na   vykonanie   zrážok   z   dôchodku č. EX 00340/03 zo 14.7.2010 vydaný Exekútorským úradom R. - súdny exekútor JUDr. R. T..

3. Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,00 Eur,   ktoré   je   jej   povinný   vyplatiť   porušovateľ   základného   práva   /Okresný   súd   Prešov, Exekútorský úrad R. - súdny exekútor JUDr. R. T. alebo Sociálna poisťovňa ústredie B./ v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu a náhrada trov tohto konania, ktorú treba vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľky, a to všetko v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Vzhľadom   na   to,   že   podanie   sťažovateľky,   ktorá   je   síce   kvalifikovane   právne zastúpená,   bolo   neurčité   a   zmätočné,   pretože   z neho   nebolo   zrejmé,   ktorý   z atribútov sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namieta, a akým rozhodnutím okresného súdu (označenie spisovou značkou) malo dôjsť k porušeniu jej práv, ústavný súd výzvou z 20. septembra 2010   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   na   odstránenie   uvedených   nedostatkov podania.

Listom   doručeným   ústavnému   súdu   29.   septembra   2010   právna   zástupkyňa sťažovateľky označila sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ktorým je rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 322/01-64 z 8. augusta 2008, a zároveň uviedla, že „namieta porušenie jej základného ústavného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má, okrem iného, právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   k   všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Sťažovateľka   sa   na   základe   toho   domáha zrušenia uvedeného rozhodnutia Okresného súdu v Prešove a príkazu na začatie exekúcie čís. EX 60340/03 zo 14.7.2010. Zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu - vo výške 1000,00 Eur.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľky sa vyznačuje značnou nekoncepčnosťou svojho obsahu, a preto sa ústavný súd pri prerokovaní tejto   sťažnosti   v   prvom   rade   musel   vysporiadať   s   nejednoznačným   petitom   sťažnosti a vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej doplnenia posúdil jej predmet tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup súdneho exekútora JUDr. R. T. v exekučnom konaní a žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie ňou označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 322/01 a jeho rozsudkom z 8. augusta 2002, ako aj postupom súdneho exekútora JUDr. R. T. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 00340/03, aby ústavný súd zrušil označený rozsudok okresného súdu,   ako   aj príkaz   na   začatie   exekúcie   zrážkami   z dôchodku   sp.   zn.   EX   00340/03 zo 14. júla 2010 a zároveň jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €.

1.   Jednou   zo   základných   podmienok   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná   a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde).   V   prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 322/01 ústavný súd zistil, že žalobou podanou 16. septembra 1997 sa V., a. s., domáhal proti sťažovateľke zaplatenia sumy 1 000 Sk s prísl. z titulu nesplatenej pôžičky poskytnutej sťažovateľke v rámci druhej vlny kupónovej privatizácie. Uznesením z 19. februára 2002 okresný súd podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   ustanovil   sťažovateľke   opatrovníka   (tajomníčku okresného súdu) z dôvodu jej neznámeho pobytu. Ustanoveniu opatrovníka sťažovateľke predchádzalo opakované zisťovanie jej pobytu prostredníctvom polície a prostredníctvom registra obyvateľov, ktorý potvrdil trvalý pobyt sťažovateľky na adrese P., na ktorej sa sťažovateľka dlhodobo nezdržiavala. Zásielky určené do vlastných rúk sťažovateľky sa jej nepodarilo   doručiť   ani   prostredníctvom   polície,   ktorá   potvrdila,   že   na   adrese   trvalého pobytu sa sťažovateľka nezdržiava a iná adresa jej pobytu nie je známa. Okresný súd preto postupoval v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 OSP, ak sťažovateľke ustanovil opatrovníka. Rozsudkom z 8. augusta 2002 okresný súd zaviazal sťažovateľku na zaplatenie žalovanej sumy, pričom predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 28. septembra 2002. Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 13. septembra 2010, teda v značnom časovom odstupe   po uplynutí   ustanovenej   dvojmesačnej   lehoty   od   právoplatnosti   napadnutého rozsudku   okresného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti   namietajúcej porušenie práv sťažovateľky postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 16 C 322/01 a jeho rozsudkom z 8. augusta 2002 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Navyše, pokiaľ ide o namietaný postup a rozsudok okresného súdu, treba vychádzať z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb namietajúcich porušenie ich práv iba v prípade, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol totiž v prvom rade príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   v   tejto   časti   bolo   možné sťažnosť odmietnuť aj pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   Pokiaľ   ide   o namietaný   postup   súdneho   exekútora   JUDr.   R.   T.   v namietanom exekučnom konaní, ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 Er 2583/2003 zistil, že okresný súd poverením č. 5707 002941* z 19. novembra 2003 poveril súdneho exekútora JUDr.   R.   T.   vykonaním   exekúcie   proti   sťažovateľke   ako   povinnej   na   uspokojenie pohľadávky   oprávneného   vyplývajúcej   z   vykonateľného   exekučného   titulu   –   rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 322/01 z 8. augusta 2002. Exekúcia proti sťažovateľke je vykonávaná na exekútorskom   úrade   súdneho   exekútora   pod sp. zn. EX 00340/03.   Súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie vydal 14. júla 2010 príkaz na začatie exekúcie zrážkami   z dôchodku   sťažovateľky   podľa   §   66   Exekučného   poriadku   v prospech oprávneného   v exekučnom   konaní.   Sociálna   poisťovňa   –   ústredie   B.,   18.   augusta   2010 písomne upovedomila sťažovateľku o vydaní príkazu na začatie exekúcie, ako aj o výške mesačnej zrážky z dôchodku v prospech pohľadávky oprávneného.

Podstatou námietok sťažovateľky je jej nespokojnosť s postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 00340/03, ktorý je podľa slov sťažovateľky „nezákonný   a nespravodlivý“. Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   postup   súdneho exekútora v súvislosti s vydaním príkazu na začatie exekúcie zrážkami z jej dôchodku.

Ústavný   súd   zistil   v   súčinnosti   s exekútorským   úradom,   že   proti   prebiehajúcej exekúcii sťažovateľka nepodala námietky, keďže upovedomenie o začatí exekúcie sa jej nepodarilo doručiť. Ako to však vyplýva zo spisu okresného súdu sp. zn. 6 Er 2583/2003, sťažovateľka v zastúpení advokátom Mgr. M. S., K., nahliadla 26. augusta 2005 do spisu okresného   súdu,   teda   musela   mať   vedomosť   o prebiehajúcej   exekúcii.   Preto   tvrdenie sťažovateľky,   že   nemala   vedomosť   o svojej   povinnosti   zaplatiť   oprávnenému   sumu vymáhanej pohľadávky ani o prebiehajúcom exekučnom konaní, považoval ústavný súd za účelové.

V okolnostiach   prípadu   sa   sťažovateľka   mohla   so   svojimi   námietkami   proti zákonnosti   exekúcie   dovolávať   ochrany   svojich   označených   práv   v rámci   exekučného konania   prostredníctvom   viacerých   právnych   prostriedkov,   ktoré   možno   využiť,   ak   sa v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho   postupu   exekučného   orgánu.   Jedným   z prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom konaní sú námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku. Ďalším účinným   prostriedkom   obrany   povinného   v okolnostiach   prípadu   je   návrh   na   odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku. Ak sa sťažovateľ domnieva, že spôsob vykonania   exekúcie   súdnym   exekútorom   nemá   legálny   základ   v Exekučnom   poriadku, môže využiť aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 citovaného zákona. Ak sa teda v danej veci sťažovateľka domnievala, že postupom súdneho exekútora v exekučnom konaní boli priamo dotknuté jej právom chránené záujmy a porušené jej označené práva, tak podľa citovaných ustanovení Exekučného poriadku sa mohla obrátiť na príslušný exekučný súd. Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   sťažovateľka   vystupujúca   v predmetnom exekučnom konaní ako povinná, má vo všeobecnom súdnictve podľa Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie súdnym exekútorom namieta predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených námietkach porušenia jej označených práv (IV. ÚS 40/02, IV. ÚS 30/03, III. ÚS 245/06).

Sťažovateľka   v okolnostiach   prípadu   napáda   postup   súdneho   exekútora,   nie exekučného súdu. Podľa § 218a ods. 1 Exekučného poriadku fyzické osoby a právnické osoby,   teda   sťažovatelia,   sa   môžu   obracať na   ministerstvo   spravodlivosti   a   na   komoru so sťažnosťami na činnosť komory a na činnosť exekútorov. Sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje komora. Sťažovateľ   môže   požiadať   ministerstvo   spravodlivosti   o   prešetrenie   vybavenia   jeho sťažnosti komorou.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie postupu, resp. činnosti súdneho exekútora spadá   v prvom   rade   do   pôsobnosti   komory   ako   samosprávnej   stavovskej   organizácie. Následne   sťažnosti   na   činnosť   komory   vybavuje   ministerstvo   spravodlivosti,   ktoré sťažovateľ môže požiadať aj o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ústavný súd nie je príslušný na preskúmanie činnosti (postupu) súdneho exekútora.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   v časti namietajúcej   porušenie   jej   práv   postupom   súdneho   exekútora   v exekučnom   konaní odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V okolnostiach prípadu sťažovateľky ústavný súd pripomína aj zásadu „vigilantibus iura   scripta   sunt“   (zákony   sú   písané   pre   tých,   ktorí   sa   starajú   o   svoje   práva),   ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľka sledovala svoje subjektívne práva a robila také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľka musí využiť   prostriedky,   ktoré   jej   poskytuje   zákon,   a   následne   vykonať   prípadné   potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jej práv.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľky   (na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a náhrady trov   konania)   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011