znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 217/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., G., zastúpeného advokátom JUDr. V. H., G., vo veci namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného   zboru   v Galante   sp.   zn.   ČVS:   ORP-740/JP-GA-2009   z 27.   októbra   2009   a uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Galanta č. k. 1 Pn 632/09-13 z 12. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2010 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Galante (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. ČVS: ORP–740/JP-GA-2009 z 27. októbra   2009   a uznesením prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Galanta   (ďalej   len „prokurátor“) č. k. 1 Pn 632/09-13 z 12. februára 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že k porušeniu označených práv malo dôjsť v postupe pred začatím trestného stíhania zo strany prokurátora a vyšetrovateľa, pričom zo sťažnosti a jej príloh možno ustáliť namietané skutkové okolnosti takto:

Sťažovateľ podal 2. októbra 2009 trestné oznámenie na neznámych páchateľov pre podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   krádeže   podľa   §   212   ods.   1   a   4   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu neoprávneného užívania cudzej veci podľa § 215 Trestného zákona. Uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ČVS: ORP-740/JP-GA-2009 z 27. októbra 2009 bolo trestné oznámenie podľa § 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   odmietnuté s uvedením, že nie je dôvod na začatie trestného stíhania.

Proti uzneseniu vyšetrovateľa   podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, keďže s ním   nesúhlasí,   pretože   podľa   neho   vykazuje   znaky   arbitrárnosti,   obsahuje   hrubé nezrovnalosti v rozpore so skutkovým stavom práv a vecí, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie veci.  

Uznesením   č.   k.   1   Pn   632/09-13   z   12.   februára   2010   prokurátor   sťažnosť   proti uzneseniu vyšetrovateľa zamietol ako nedôvodnú.

Podľa   názoru sťažovateľa „ Okresná prokuratúra v Galante(...) pri svojej dozorovacej činnosti nad vyšetrovateľom právne skutočnosti uvedené v trestnom oznámení arbitrárne obišla, nevyhodnotila ju zákonným spôsobom v zmysle ustanovení TZ, TP, vyššie uvedených článkov Ústavy SR, Dohovoru ako aj zaužívanej judikatúry ÚS SR a ESĽP.

Z trestného spisu bolo a je možné jednoznačne špecifikovať právo poškodeného - sťažovateľa užívať predmetnú nehnuteľnosť, bývať v nej ako v nej aj podnikať prostredníctvom spoločnosti E., spol. s. r. o., v ktorej je sťažovateľ konateľom spoločnosti na základe nájomnej a podnájomnej zmluvy a právoplatného uznesenia Krajského súdu Trnava sp. zn.: 25C/261/08 zo dňa 16. 9. 2008(...) Org. činn. v trest konaní sa vo svojom uznesení nevysporiadali s reťazením nepresností, nezákonností a neústavností v trestnom konaní. Org. činn. v trest, konaní mali zákonnú a ústavnú povinnosť skúmať všetky zistené a uvedené právne skutočnosti jednotlivo a v ich súhrne v neporušenom rade a to aj z hľadiska časového. (...)

Včasným a účinným zásahom ktorý slovenský právny poriadok núka org. činn. v trest, konaní sa dalo zabrániť trestnej činnosti (dodnes pokračujúcej) podozrivých osôb a škode veľkého rozsahu uvedenej v trestnom oznámení ktorá sa dodnes denne navyšuje.

Pri   serióznom,   dôslednom   a   zákonnom   vyšetrovaní,   v trestnom   oznámení   uvedených trestných skutkov(...), v zmysle platných právnych predpisov Slovenskej republiky by org. činn. v trest, konaní dospeli k nasledujúcim právnym skutočnostiam, ktoré by mali zásadný vplyv na závery trestného konania. Liknavým, latentným resp. neefektívnym vyšetrovaním org. činn. v trest, konaní umožnili a umožňujú podozrivým osobám páchať trestnú činnosť. Org. činn. v trestnom konaní nedostatočne   zistil   a   vyhodnotili   právny   a   skutkový   stav   ohľadom   platných   nájomných   a podnájomných zmlúv, právoplatných súdnych rozhodnutí ktoré zostali zo strany org. činn. v trest. konaní účelovo nepovšimnuté. Na jednej strane uvedené listiny oprávňujú sťažovateľa - poškodeného užívanie nehnuteľnosti a na strane druhej neumožňovali ani len vstup na pozemok podozrivé osoby bez súhlasu legitímneho užívateľa (sťažovateľa) a už vonkoncom nie akýmkoľvek spôsobom nakladať s majetkom sťažovateľa, násilne ju obsadiť a odnášať z nehnuteľnosti veci patriace výlučne do majetku sťažovateľa. Krajský súd Trnava predbežným opatrením takýto druh vypratania svojim rozhodnutím výslovne zakázal (viď. uznesenie OS - Trnava zo dňa 16. 9. 2008). (...)

Vyššie uvedené dodnes právoplatné predbežné opatrenia všeobecných súdov sú záväzné aj pre org. činn. v trest konaní a boli povinní sa nimi riadiť pri vyšetrovaní trestnej činnosti. Napriek povinnosti rešpektovať a zohľadniť ich vo svojej vyšetrovacej a dozorovacej činnosti ich arbitrárne obišli, nebrali na ne zreteľ, čo malo za následok o. i. nesprávne posúdenie veci a zamietnutie trestného oznámenia. (...)

Napadnuté rozhodnutie org. činn. v trest. konaní obsahuje len veľmi formálne zdôvodnenie, v hrubom rozpore so skutočným stavom práv a vecí. Podľa sťažovateľa sú tieto zdôvodnenia nedostatočné, pretože sťažovateľovi neodkryli súvislosti a okolnosti, na základe ktorých by pochopil odôvodnenosť zásahu do jeho vyššie uvedených práv. Navyše, o niektorých oznámených trestných skutkoch sa org. činn. v trest, konaní ani nezaoberali. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie za neodôvodnené a nelegálne, pretože vykazuje známky svojvôle.“

Uznesenie prokurátora bolo sťažovateľovi doručené 19. februára 2010.

Sťažovateľ napokon navrhuje, aby ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a aby následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1, ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky v konaní   vedenom   na   Okresnej   prokuratúre   v Galante   pod   sp.   zn.   1   Pn   632/09-13   zo   dňa 12. 2. 2010, v spojení s uznesením vyšetrovateľa ČVS ORP-740/JP-GA-2009 zo dňa 27. 10. 2009 porušené bolo.

2. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd SR uznesenie Okresnej prokuratúry v Galante sp. zn.: 1 Pn 632/09-13, zo dňa 12. 2. 2009 zrušuje.

3. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. zákona o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia Okresnej prokuratúre vec vedenú pod č. k. 1 Pn 632/09-13 na ďalšie konanie a rozhodnutie. (...) V prípadne úspešnosti sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom, sťažovateľ požaduje vyplatiť trovy právneho zastúpenia vo výške súčtu nákladov v trestnom konaní, ako aj zastúpenie pred Ústavným súdom SR, skutočne preukázaných nákladov právnym zástupcom, ktoré vyčíslime po prijatí   sťažnosti,   k   rukám   sťažovateľa   do   60   dní   od   nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Ústavný súd považoval predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie - v petite sťažnosti. Podľa sťažnostného návrhu – petitu sťažovateľ namieta porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto v danej veci   mohol   ústavný   súd   predbežne   prerokovať   sťažnosť   sťažovateľa   zastúpeného kvalifikovaným   právnym   zástupcom   len   v   rozsahu   namietaného   porušenia   tých   práv, ktorých vyslovenia porušenia sa domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, príp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu („čl. 12 ods. 4, čl. 48 ods. 2 ústavy“), je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   argumentácie   sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetnou   ústavnou   sťažnosťou   sťažovateľ   napadol jednak   uznesenie   vyšetrovateľa   sp.   zn.   ČVS:   ORP-740/JP-GA-2009   z 27.   októbra   2009 o odmietnutí   trestného   oznámenia   sťažovateľa,   ako   aj   uznesenie   prokurátora   č.   k. 1 Pn 632/09-13 z 12. februára 2010 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, a tým malo dôjsť k porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 ústavy.

1. V postupe pred začatím trestného stíhania podľa prvej hlavy druhej časti Trestného poriadku dozor nad zachovaním zákonnosti vykonáva prokurátor (§ 230 a nasl. Trestného poriadku), ktorý je oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta [policajtom treba rozumieť aj vyšetrovateľa podľa § 10 ods. 8 písm. a) Trestného poriadku], ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami [§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku]. Sťažovateľ   v danom   prípade   proti   uvedenému   rozhodnutiu   vyšetrovateľa   podal   riadne a včas opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodol nadriadený orgán, teda okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie vyšetrovateľa, pretože jeho postup   a rozhodnutie   preskúmala   okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodla   o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   vyšetrovateľa)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.  

2. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom chránených záujmov (mutatis mutandis IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03). Podnet (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05). Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľ podal podnet podľa § 31 ods. 1 zákona   o prokuratúre   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   okresnej   prokuratúry   pri vybavovaní   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa.   Okrem   toho   sťažovateľ,   ktorý je zastúpený   advokátom,   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala ospravedlnenie   nevyužitia   všetkých   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi na ochranu jej práv poskytuje. Sťažovateľ nie je oprávnený vyberať si orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu označených porušení základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ, ak sa domnieva, že označené orgány činné v trestnom konaní porušili   (ním označené) základné práva, nevyužil (hoci mohol a mal využiť) tie právne prostriedky,   ktoré   zákon   účinne   poskytuje   na   ochranu   práv   voči   rozhodnutiam   ním označených orgánov činných v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť,   ak   by   boli   splnené   aj   ostatné   ústavné   a zákonné   predpoklady,   právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Vychádzajúc z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd aj vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

3. Okrem uvedeného ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   proti   označenej   osobe   na   základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd (II. ÚS 42/00).

Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [mutatis mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers v. Švédsko (rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť   č.   1826/85,   séria   A,   č.   212-A,   ods.   29);   v   prípade   Perezová   v.   Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I )].

Z týchto   dôvodov   rozhodnutím   a postupom   vyšetrovateľa   a prokurátora   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   preto   ústavný   súd sťažnosť odmietol aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010