znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 217/09-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľ.   K.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Š.,   T., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 143/04 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 143/04   p o r u š i l základné právo Ľ. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ľ. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Topoľčany p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ľ. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 231,80 € (slovom dvestotridsaťjeden eur a osemdesiat centov), ktoré j e Okresný súd Topoľčany p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokáta JUDr. J. Š., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 217/09-10 z 27. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu   činnosti   viesť   motorové   vozidlo   vedenom   pod   sp. zn.   1 T 143/04   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že: „(...)   Konanie   v   predmetnej   veci   sa   začalo podaním žiadosti o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové   vozidlá   akéhokoľvek   druhu,   ktorá   žiadosť   bola   doručená   Okresnému   súdu v Topoľčanoch dňa 30. 5. 2007, ktorá žiadosť bola podaná na základe toho, že navrhovateľ bol rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch sp. zn. 1 T 43/04 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 19/2006 uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods.1, 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu vo výmere jedného roka ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu jeden rok. Zákaz činnosti plynul od 27. 11. 2006 do 27. 11. 2007. Žiadosť bola odôvodnená   tým,   že   uplynula   polovica   trestu   zákazu   činnosti   a   žiadateľ   v   tom   čase potreboval vodičské oprávnenie pri uchádzaní sa o prácu, kde vodičské oprávnenie bol predpokladom prijatia do pracovného pomeru. (...)

Sťažovateľ   nespokojný   s   priebehom   predmetného   súdneho   konania   podal   dňa 28. 10. 2008   v   zmysle   §   17   zákona   SNR   č.   80/1992   Zb.   osídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon   o   štátnej   správe)   v   znení   neskorších   predpisov   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní adresovanú Okresnému súdu v Topoľčanoch,   ktorá bola vedená pod Spr.   3022/08 Ako dôvody okrem iného uvádzal nečinnosť súdu, keďže odo dňa podania návrhu na začatie konania   vo   veci,   t.   j.   odo   dňa   30.   5.   2007   do   27.   11.   2007   príslušný   súd   nevyniesol meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vybavila   predmetnú   sťažnosť   listom   zo   dňa 25. 11. 2008,   v   ktorom   uvádza,   že   po   nahliadnutí   do   spisu   konštatuje,   že   sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná, pretože vykonávanie dôkazov zo strany Okresného súdu bolo sťažené v dôsledku toho, že navrhovateľ podával mimoriadny opravný prostriedok, pričom nebol k dispozícii predmetný spis. Keď bol spis súdu vrátený v porozsudkovej agende sa vždy   konalo   a   teda   neboli   zistené   prieťahy   v   konaní   zo   strany   Okresného   súdu v Topoľčanoch,   ani   zo   strany   konajúceho   sudcu.   Na   základe   toho   bola   sťažnosť navrhovateľa považovaná za neopodstatnenú. (...)

Z uvedeného vyplýva, že odo dňa 30. 5. 2007 do 27. 11. 2007, t. j. odo dňa podania návrhu, príslušný súd okrem zadováženia správ nevyniesol meritórne rozhodnutie, napriek tomu, že predmetný spis sa dva krát nachádzal na Okresnom súde v Topoľčanoch, t. j. aj v čase   keď   sa   rozhodovalo   o   opravných   prostriedkom   veci   a   to   či   už   riadnych   alebo mimoriadnych. Týmto konaním Okresný súd Topoľčany podľa sťažovateľa porušil aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(...)

Zo súdneho spisu, sp. zn. 7Cb 421/98 podľa sťažovateľa nepochybne vyplýva, že na vzniku a pretrvaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke celého konania v danej veci vedeného pred Okresným súdom Topoľčany majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti tohto súdu, tak ako boli uvedené vyššie, čo viedlo k zbytočným prieťahom v konaní. (...) Sťažovateľ   sa   domáha   v   zmysle   čl.   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky primeraného finančného zadosťučinenia.

Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, nie prípadnej náhrady škody. Sťažovateľ sa domnieva, že doba 6 mesiacov, ktorá uplynula od podania   návrhu   až   celkového   skončenia   zákazu   činnosti   je   ničím   neospravedlniteľná. Účastník konania má právo na konanie bez prieťahov a toto právo odporca nemôže, ani vzhľadom na   jeho   subjektívne   pomery porušovať.   Sťažovateľ vidí   nemajetkovú   ujmu vo svojom   pretrvávajúcom   pocite   právnej   neistoty,   spočívajúcu   v   pocitoch   márnosti   a nespravodlivosti   sprevádzajúcich   porušovanie   základného   práva   na   konanie   súdu   bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ vytýka celé obdobie súdneho konania v dobe 6 mesiacov, keďže súd v predmetnom konaní okrem zabezpečenia správ o povesti nevydal v merite veci žiadne rozhodnutie. (...)

Existenciu zbytočných prieťahov v konaní teda nemôže sám o sebe vylúčiť ani fakt, že v predmetnej veci okresný súd určité úkony vykonal. Navyše, v priebehu konania existujú obdobia, kedy okresný súd nekonal, pričom nie je zrejmý relevantný dôvod, ktorý by mu na to dal príčinu.

Podľa judikatúry ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve podobný.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a   zohľadňujúc   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Topoľčany svojím   konaním   v   predmetnej   veci   podľa   sťažovateľa   zapríčinil   prieťahy   v   konaní, sťažovateľ žiada v zmysle čl. 127 ods. 3, aby mu Ústavný súd Slovenskej republiky priznal finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Euro. (...)“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„Slovenská republika, zastúpená Okresným súdom Topoľčany v konaní o žiadosti o podmienečné   upustenie   od   výkonu   zvyšku   trestu   zákazu   činnosti   vo   veci   1   T   143/04 porušila právo Ľ. K., bytom T. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   Ľ.   K.   finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,- Euro(...), ktoré je Okresný súd Topoľčany povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný   súd   Topoľčany   je   povinný   nahradiť   Ľ.   K.   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia   (v   zmysle   §   36   ods.   2   z.   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov)   trovy   právneho zastúpenia v celkovej výške 951,90- €(...) na účet advokáta JUDr. J. Š.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 814/09 z 22. júla 2009 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 7. augusta 2009.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Odsúdený Ľ. K. doručil okresnému súdu dňa 30. 5. 2007 žiadosť o upustenie od výkonu   zvyšku   trestu   zákazu   činnosti.   Odôvodňoval   to   uplynutím   polovice   doby   trestu. Zákaz činnosti menovanému plynul od 27. 11. 2006 do 27. 11. 2007.

Úkony v tejto porozsudkovej agende podľa poverenia a podľa zákona vykonávajú vyššia súdna úradníčka a probačný a mediačný úradník.

Dňa 5. 6. 2007 bolo súdu doručené dovolanie ods. Ľ. K. Medzitým   prebiehalo   na   súde   konanie   o   návrhu   odsúdeného   Ľ.   K.   na   obnovu konania, v ktorom konaní bol pripojený základný spis 1 T 143/2004.

Dňa   9.   8.   2007   bol   spis   doručený   Najvyššiemu   súdu   SR   na   rozhodnutie o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   5   Tdo   1/2007   zo   dňa   27.   8.   2007   bolo dovolanie obv. Ľ. K. odmietnuté. Dňa 5. 9. 2007 bolo uznesenie aj so spisom doručené súdu. Zároveň boli k žiadosti o PÚZČ žiadané príslušné správy (čl. 196). Ods. Ľ. K. dňa 6. 3. 2007 podal na okresný súd návrh na obnovu konania, sp. zn. 1Nt/5/2007, o ktorej súd rozhodol uznesením pod sp. zn. 1Nt/5/2007 zo dňa 5. 6. 2007, tak že   obnovu   konania   zamietol.   Proti   uzneseniu   podal   odsúdený   sťažnosť,   ku   ktorej   bol pripojený základný spis a ktorá bola odoslaná na krajský súd dňa 10. 9. 2007.

Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 7 Tos/37/2007 zo dňa 20. 9. 2007 zamietol sťažnosť odsúdeného. Okresnému súdu bolo rozhodnutie doručené dňa 9. 10. 2007. Dňa 12. 9. 2008 sa odsúdený K. sťažoval, že nebol informovaný o tom, ako s jeho žiadosťou o upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti súd naložil. Zároveň žiadal, aby bol v lehote 15 dní o tom vyrozumený. Na základe toho, vyššia súdna úradníčka dňa 16. 9. 2008 predvolala menovaného na okresný súd na deň 7. 10. 2008, na čo sa ods. K. nedostavil a ospravedlnil sa dokladom o odbornom vyšetrení vystaveným lekárom. Dňa 28. 10.   2008   podal   na   okresný   súd   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovanú   do   rúk predsedníčky   súdu.   O   výsledku   podanej   sťažnosti   bol   sťažovateľ   informovaný   dňa 25. 11. 2008 pod Spr 3022/08, ktorá sťažnosť bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Dňa   28.   10.   2008   vyššia   súdna   úradníčka   oznámila   ods.   Ľ.   K.,   že   trest   zákazu činnosti vykonal dňa 27. 11. 2007.

Prieťahy v konaní boli zapríčinené chovaním sa účastníka konania, nie nekonaním zamestnancov súdu. I keď po zmene predsedu súdu (apríl 2007) vznikla situácia, že došlo k prerozdeľovaniu   súdnej agendy,   k personálnym zmenám súvislosti   so   vznikom   nových súdov od 1. 1. 2008 ako aj k zníženiu počtu zamestnancov súdu o 21, vrátane sudcov, čím znova   došlo   k   prerozdeľovaniu   vecí.   V   dôsledku   týchto   zmien   a   nedostatku   sudcov predsedníčka   súdu   bola   nútená   pojednávať   trestné   veci   a 3/4   vecí   dedičskej   agendy. Podstatná pozornosť sa venovala predovšetkým väzobným veciam a reštančným veciam. Rozhodnutie o vykonaní trestu môže súd urobiť ako v priebehu skúšobnej doby, tak aj po jej uplynutí, inak sa má za to že podmienečne odsúdený sa osvedčil, ale len vtedy, ak súd nerozhodol v jednoročnej lehote, hoci odsúdený nemá na tom vinu. Je prirodzené, že súd vo vykonávacom konaní v spisovom materiály skúma, či sú podklady pre rozhodnutie. Správy o správaní sa odsúdeného vo výkone trestu musia byť natoľko konkrétne, aby bolo možné preveriť údaje a tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, a potom ich hodnotiť pri rozhodovaní. Bez   preštudovania   základného   trestného   spisu   nemožno   zodpovedne   tieto   skutočnosti posúdiť.

Rozhodnutiu o tom, že sa podmienečne odložený trest vykoná, musí predchádzať dokazovanie, v rámci ktorého treba tiež objasniť, či v inom konaní nebol zrušený výrok o treste, o ktorom sa rozhoduje.

Je nepochybné, že každý sa môže v zmysle celého siedmeho oddielu druhej hlavy Ústavy   SR   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky.   Kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Z obsahu celého súdneho spisu vyplýva, že v každom štádiu konania bol sťažovateľ nespokojný   a   neuspel   ani   v   riadnom   ani   v   mimoriadnom   súdnom   konaní.   O   priebehu konania sa pravidelne informoval v informačnom centre súdu dňa 10. 6. 2008, 12. 8. 2008, 6. 2. 2009, 24. 2. 2009. Je nepochybné, že sťažovateľ sa domáhal svojich práv žiadosťou zo dňa 30. 5. 2007 a následne dňa 12. 9. 2008. O výsledku konania bol súdom vyrozumený dňa 28. 10. 2008.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia alebo oznámenia o namietanom zásahu. V iných prípadoch sa táto lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol dozvedieť o zásahu do svojich práv.

Ústavný súd stanovil, že je oprávnený posudzovať sťažnosti na prieťahy v konaní, iba ak namietané konanie stále trvá v momente, kedy bola ústavná sťažnosť podaná.

O   pôvodnom   konaní,   teda   aj   o   zákonnosti   uložených   trestov   sa   rozhodovalo v mimoriadnych   konaniach,   ktorých   výsledok   sa   súd   dozvedel   dňa   5.   9.   2007   a   dňa 9. 10. 2007. V týchto konaniach však bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa.

Taktiež   je   nepochybné,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR   dňa 17. 4. 2009 podľa prezentačnej pečiatky, teda po akejkoľvek zákonnej lehote na podanie sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadame návrh sťažovateľa zamietnuť. Záverom   vyjadrujeme   súhlas   s   tým,   aby   sa   podľa   §   30   ods.   2   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   upustilo   od   ústneho   pojednávania o prijatej sťažnosti, ak dospejete k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol:

„S ohľadom   na   Vašu   výzvu   som   kontaktoval   môjho   klienta,   ktorý   mi   dodatočne

-dovolenkové obdobie - oznámil, že súd ho v žiadnom prípade neinformoval, nemá žiadnu písomnosť ako sa uvádza, že vyššia súdna úradníčka mi mala 28. 10. 2008 oznámiť, že som trest zákazu činnosti vykonal.

Môj klient si nie je vedomý žiadnej písomnosti zo strany súdu a mám za to, že ju nemá ani súd, nakoľko píše, že vyššia súdna úradníčka oznámila skutočnosť. Čiže z pohľadu môjho klienta ide o účelové a ničím nepreukázateľné tvrdenie.

Z   tohto   pohľadu   trváme   na   našom   stanovisku   a   stanovisko   súdu   považujeme   za účelové a zavádzajúce.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento priebeh   a stav konania o upustenie od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlo vedeného na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 1 T 143/04 (1 Nt 5/07):

Dňa 30. mája 2007 podal sťažovateľ na okresnom súde „Žiadosť o upustenie od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlo“, v ktorej okrem iného uviedol, že „Zákaz činnosti plynie od 27. 11. 2006 a uplynie 27. 11. 2007“.

Dňa   5.   júna   2007   sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu Topoľčany sp. zn. 1 T 143/04 z 27. marca 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 19/06 z 27. novembra 2006.

Dňa   22.   júna   2007   súd   vyzval   advokáta   sťažovateľa,   aby   predložil   rovnopisy dovolania v potrebnom počte.

Dňa 29. júna 2007 advokát sťažovateľa predložil súdu rovnopisy dovolania. Dňa 24. júla 2007 sa k dovolaniu sťažovateľa vyjadrila Okresná prokuratúra v T. Dňa 9. augusta 2007 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o dovolaní sťažovateľa.

Dňa   27.   augusta   2007   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tdo   1/07   dovolanie sťažovateľa odmietol.

Dňa 5. septembra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa   5.   septembra   2007 zákonná   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby vyžiadala správy k žiadosti o upustenie od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlo.

Dňa 10. septembra 2007 bol spis zaslaný na krajský súd, aby rozhodol o sťažnosti proti zamietnutiu obnovy konania.

Dňa 11. septembra 2007 M. T. zaslalo súdu požadovanú správu. Dňa 13.   septembra   2007   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   T.   zaslalo súdu výpis z evidenčnej karty vodiča.

Dňa   14.   septembra   2007   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   T.   zaslalo   súdu požadovanú správu.

Dňa 17. septembra 2007 O. v T. reagoval na ostatnú žiadosť súdu.

Dňa   20.   septembra   2007   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   Tos   37/07   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na obnovu konania. Dňa 9. októbra 2007 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa   25.   októbra   2007   vyšší   súdny   úradník   dal   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby vyžiadala odpis z registra trestov v súvislosti so žiadosťou o upustenie od výkonu zvyšku zákazu činnosti.

Dňa   9.   novembra   2007   bol   súdu   doručený   výpis   z registra   trestov   týkajúci   sa sťažovateľa.

Dňa   12.   septembra   2008   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   o jeho žiadosti o upustenie od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlo.

Dňa 16. septembra 2008 vyšší súdny úradník predvolal sťažovateľa na výsluch na 7. október 2008.

Dňa 7. októbra 2008 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom výsluchu zo zdravotných dôvodov, čo aj zdokladoval.

Dňa 28. októbra 2008 sťažovateľ opakovane podal sťažnosť na prieťahy v konaní o jeho žiadosti o upustenie od výkonu zvyšku zákazu činnosti viesť motorové vozidlo.Dňa 28. októbra 2008 vyššia súdna úradníčka listom oznámila sťažovateľovi, že: „Zo spisu   tunajšieho   súdu   som   zistila,   že   trest   zákazu   činnosti   ste   vykonal   dňom 27. 11. 2007, o čom som dňa 11. 12. 2007 informovala i Register trestov pri Generálnej prokuratúre SR Bratislava. Dňa 14. 2. 2008 tunajší súd rozhodol tak, že ste sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia osvedčil a má sa za to, že sa na Vás bude hľadieť ako keby ste   nebol   odsúdený.   Rozhodnutie   ste   prevzal   dňa   20.   2.   2008   a toto   nadobudlo právoplatnosť dňom 26. 2. 2008.“. Z pripojenej doručenky vyplýva, že sťažovateľ prevzal uvedený list 31. októbra 2008.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlo vedenom pod sp. zn. 1 T 143/04 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o prípustnosti   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   na   ďalšie konanie rozhodol už uznesením č. k. II. ÚS 217/09-10 z 27. mája 2009, pričom prihliadol na to, že v napadnutom konaní okresný súd v merite veci žiadne rozhodnutie nevydal, a práve   preto   nemohol   prihliadnuť   na   inak   opodstatnenú   argumentáciu   predsedníčky okresného   súdu,   že   ústavný   súd „stanovil,   že   je   oprávnený   posudzovať   sťažnosti   na prieťahy v konaní,   iba ak namietané konanie stále trvá v momente,   kedy bola ústavná sťažnosť podaná“.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného   konania   nebola   závislá   od   zložitosti   veci.   Napokon   ani   predsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom   konaní   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím   správaním k prieťahom v konaní, aktívne sa dožadoval pokračovania v konaní a taktiež podal sťažnosť na prieťahy v konaní.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   v   danej   veci   od   podania   žiadosti o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu, ktorá bola doručená okresnému súdu 30. mája 2007, až do uplynutia lehoty   27.   novembra   2007,   počas   ktorej   sťažovateľovi   zákaz   činnosti   trval,   okrem zadováženia správ nevyniesol meritórne rozhodnutie. Možno teda konštatovať, že okresný súd v napadnutom konaní odmietol spravodlivosť (denegatio iustitione), keď nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti v napadnutom   konaní.   Na   uvedenom   konštatovaní   nič   nemení   ani   okolnosť,   že sťažovateľovi bolo 28. októbra 2008 skutočne oznámené, že trest zákazu činnosti vykonal už   27.   novembra   2007.   Uvedená   neefektívna   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je   ničím ospravedlniteľná,   pretože   minimálne   počas   šiestich   mesiacov   súd   nevykonával   vo   veci úkony,   ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobie neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné.   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu okresného súdu.

Obranu predsedníčky okresného súdu, že „sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná, pretože vykonávanie dôkazov zo strany Okresného súdu bolo sťažené v dôsledku toho, že navrhovateľ podával mimoriadny opravný prostriedok, pričom nebol k dispozícii predmetný spis“, ako i argument, že „po zmene predsedu súdu (apríl 2007) vznikla situácia, že došlo k prerozdeľovaniu   súdnej agendy,   k personálnym zmenám súvislosti   so   vznikom   nových súdov od 1. 1. 2008 ako aj k zníženiu počtu zamestnancov súdu o 21, vrátane sudcov, čím znova došlo k prerozdeľovaniu vecí“, nebolo možné akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú   vec.   Preto   pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na skutočnosti   označované   ako   objektívne   vo   vyjadrení   predsedníčky   súdu.   V súvislosti s argumentom, že „nebol k dispozícii spis“, ústavný súd už tiež uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov   spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním napr. na dlhodobo obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03). V okolnostiach   danej   veci   však   nič   nemohlo   brániť   tomu,   aby   bol   prípadne   vytvorený náhradný spis na účely napadnutého konania.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Pretože   sťažovateľ   trest   zákazu   činnosti   viesť   motorové   vozidlo   vykonal   už 27. novembra 2007, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 €, pretože „vidí   nemajetkovú   ujmu   vo   svojom   pretrvávajúcom   pocite   právnej   neistoty, spočívajúcu   v   pocitoch   márnosti   a   nespravodlivosti   sprevádzajúcich   porušovanie základného   práva   na   konanie   súdu   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľ   vytýka   celé obdobie   súdneho   konania   v   dobe   6   mesiacov,   keďže   súd   v   predmetnom   konaní   okrem zabezpečenia správ o povesti nevydal v merite veci žiadne rozhodnutie.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa   považuje   za primerané vo výške 3 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol predovšetkým na to, že v danom prípade   zo strany okresného   súdu   došlo   k   „denegatio   iustitione“,   čo   z ústavnoprávneho hľadiska za žiadnych okolností nebolo možné prehliadnuť a tolerovať. Navyše ústavnému súdu neušlo pozornosti, že sťažovateľ v aktuálnom „čase potreboval vodičské oprávnenie pri   uchádzaní   sa   o prácu,   kde   vodičské   oprávnenie   bol   predpokladom   prijatia   do pracovného pomeru“.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z   23. marca 2009 a spísanie sťažnosti z   23. marca 2009). Za dva úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 231,80 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009