znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 217/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., K., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Ncb 12/2007-137 z 24. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., K.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2008 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., K., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Ncb 12/2007-137 z 24. októbra 2007, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2 Ncb/12/2007-137 zo dňa 24. októbra 2007 porušil základné právo S., a. s. K., K. zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I., oddiel: Sa, vložka č.: 588/V na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Zrušuje sa Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Ncb/12/2007-137 zo dňa 24.   októbra   2007   a vec   sa   vracia   Krajskému   súdu   v Košiciach   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

Z podanej   sťažnosti   a pripojeného   spisu   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   38   Cb   126/2004   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   ako   žalovaná účastníčkou dosiaľ právoplatne neskončeného konania vedeného okresným súdom. Žalobca sa   proti   nej   v tomto   konaní   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   3.   júna   2003   domáha zaplatenia 2 349 188 Sk s príslušenstvom   s odôvodnením, že na základe zmluvy o dielo vykonal pre sťažovateľku dielo špecifikované v zmluve (opravu skladovej haly), za čo mu sťažovateľka síce zaplatila cenu podľa zmluvy o dielo 7 186 200 Sk, avšak nezaplatila mu práce navyše, ktoré bolo nevyhnutné vykonať a ktoré boli vykonané s jej súhlasom v plnej výške, keď mu zaplatila iba ich časť.

Právne   zastupovanie   sťažovateľky   v tomto   konaní   prevzal   advokát   JUDr.   I.   R. 28. júla   2003   a   splnomocnenie   udelené   mu   sťažovateľkou   doručil   okresnému   súdu 1. augusta 2003.

Žalobca 7. augusta 2007 doručil okresnému súdu podanie označené ako „námietka zaujatosti“,   v ktorom   uviedol,   že   namieta   zaujatosť konajúceho   sudcu,   ako aj   všetkých sudcov okresného súdu. Námietku zaujatosti odôvodnil žalobca tým, že právnym zástupcom sťažovateľky v tejto obchodnej veci je JUDr. I. R., pričom sudkyňou okresného súdu na obchodnom úseku je jeho blízka príbuzná JUDr. M. R. Rozhodovanie sporu súdom, ktorého sudcom je aj blízky príbuzný právneho zástupcu účastníka konania, nezaručuje nestranné a nezávislé rozhodovanie sporu, ktoré bude zabezpečené iba vtedy, ak bude vec prikázaná inému súdu.

K vznesenej námietke zaujatosti sa vyjadril 10. augusta 2007 sudca, ktorému bola vec pridelená, a to tak, že uvedený príbuzenský vzťah nemá žiadny vplyv na jeho konanie a rozhodovanie vo veci, samotného zástupcu sťažovateľky pozná len v súvislosti s výkonom advokácie, stretáva sa s ním iba náhodne a sporadicky v priestoroch budovy súdu, kde ich komunikácia spočíva iba v tom, že sa pozdravia, a preto sa necíti byť vo veci zaujatý.

K vznesenej   námietke   zaujatosti   sa   vyjadrili   aj   ostatní   sudcovia   okresného   súdu, na ktorom pôsobilo v rozhodnom čase spolu 39 sudcov, a to tak, že sa necítia byť zaujatí, s výnimkou siedmich sudcov: JUDr. M. R. uviedla, že právny zástupca sťažovateľky je jej manžel. JUDr. L. H. uviedol, že sa cíti byť zaujatý, pretože právny zástupca sťažovateľky je manželom JUDr. M. R. JUDr. J. T. uviedla iba to, že sa cíti byť zaujatá, a JUDr. G. Š., že sa cíti byť zaujatou, pretože zástupca sťažovateľky je jej bývalý spolužiak. JUDr. K. J. sa cíti byť zaujatou, pretože osobne pozná právneho zástupcu sťažovateľky, obdobne aj Mgr. J. K. a JUDr. J. M.

Krajský súd uznesením č. k. 2 Ncb 12/2007-137 z 24. októbra 2007 rozhodol tak, že z rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 38 Cb 126/2004 vylúčil všetkých sudcov okresného súdu a vec prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu Spišská Nová   Ves,   a to   s právnym   odôvodnením,   v zmysle   ktorého   za   rozhodujúce   netreba považovať vyjadrenie jednotlivých sudcov   o tom, či sa vnútorne cítia alebo necítia byť zaujatí, ale existenciu objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosť na ich nestrannosť v očiach strán a verejnosti, pričom v tomto prípade takouto skutočnosťou bola okolnosť, že jedna zo sudkýň okresného súdu je manželkou právneho zástupcu sťažovateľky.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila   tým,   že   v danom   prípade   boli   vylúčení všetci sudcovia okresného súdu, teda aj tí, ktorí sa necítili byť zaujatí, pričom zaujatý sa necítil ani sudca, ktorý vec prerokovával. Krajský súd svoj záver o existencii pochybnosti o nezaujatom prerokovaní a rozhodovaní vo veci vo vzťahu ku všetkým sudcom okresného súdu odôvodnil iba tým, že právny zástupca sťažovateľky je manželom jednej zo sudkýň okresného súdu. Právna úprava je postavená na princípe prezumpcie nezaujatosti sudcu, zaujatosť sudcu sa skúma iba vtedy, keď je namietaná. Zaujatosť možno konštatovať iba vtedy, ak je preukázaná alebo osvedčená, a to individuálne vo vzťahu ku každému sudcovi zvlášť. Ak nadriadený súd vylúči sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci bez splnenia týchto   podmienok,   odníme   účastníkom   konania   ich   zákonného   sudcu.   V tomto   prípade zaujatosť   nebola   osvedčená   vo   vzťahu   ku všetkým   sudcom   okresného   súdu   a nebola osvedčená ani vo vzťahu k sudcovi, ktorému bola vec pridelená. Vnútorné pocity sudcu o svojej   nestrannosti   k prerokovávanej   veci,   účastníkom   a   zástupcom   treba   akceptovať a predpokladať, ak sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod predpojatosti. Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a preto vylúčiť sudcu z prerokovávania pridelenej veci možno   iba   výnimočne   a iba   zo   skutočne   závažných   dôvodov,   ktoré   mu   celkom   zjavne bránia   rozhodnúť   nezaujato   a nestranne.   Iba   samotná   existencia   príbuzenského   pomeru medzi   jeho   zástupcom   a sudkyňou   okresného   súdu   nemôže   založiť   odôvodnenú a objektívnu   pochybnosť o nezaujatosti   ostatných   sudcov,   pretože   z tohto príbuzenského vzťahu nevyplýva, že na jeho základe by iný sudca okresného súdu nebol schopný viesť konanie   a vyniesť   nezávislé   rozhodnutie. Krajský   súd   svojím   rozhodnutím   interpretoval a aplikoval právo   ústavne   nekonformným spôsobom,   svojvoľne,   jednostranne, arbitrárne a spôsobom   popierajúcim   účel,   podstatu   a zmysel   aplikovaných   ustanovení.   Jeho rozhodnutie   je   zjavne   neodôvodnené,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, neudržateľné a zakladá nepomer medzi ochranou záujmov jedného účastníka konania oproti záujmom druhého účastníka.

Uznesenie krajského súdu č. k. 2 Ncb 12/2007-137 z 24. októbra 2007 nadobudlo právoplatnosť 23. novembra 2007.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   označeného základného práva uznesením krajského súdu č. k. 2 Ncb 12/2007-137 z 24. októbra 2007, ktorým súd rozhodol o námietke zaujatosti žalobcu voči všetkým sudcom okresného súdu vo veci sp. zn. 38 Cb 126/2004 tak, že tejto vyhovel, z jej prerokovávania a rozhodovania vylúčil všetkých sudcov okresného súdu a vec prikázal na ďalšie konanie inému okresnému súdu.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ak   sa   sťažovateľka   domnievala,   že   postupom   krajského   súdu   bolo   porušené   jej právo, mohla na ochranu svojich práv podať v zmysle § 236 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   dovolanie.   Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa. Ako jeden z dôvodov dovolania je v zmysle § 237 písm. f) OSP aj prípad, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa názoru ústavného súdu mohla sťažovateľka využiť práve tento dôvod, ak sa nazdávala, že v jej prípade postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred   zákonným   sudcom.   Sťažovateľka   však   dovolanie   proti   napadnutému   rozhodnutiu krajského súdu nepodala a priamo sa obrátila so sťažnosťou na ústavný súd.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (IV. ÚS 201/04).

Ústavný súd vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou   preto   jej   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie.   Nedostatok   právomoci ústavného   súdu   na prerokovanie   sťažnosti   je   daný   nielen   v prípade,   ak   má   sťažovateľ k dispozícií   iný   opravný   prostriedok,   ale   aj   vtedy,   ak   sťažovateľ   právo   podať   opravný prostriedok mal, avšak v zákonom ustanovenej lehote ho nevyužil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008