znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 217/07-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o   sťažnosti   Ľ.   G.,   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ľ. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ľ. G. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 663 Sk (slovom deväťtisícšesťstošesťdesiattri slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. R. C., T.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 217/07-34 zo 4. októbra 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 110/1997 zo 14. januára 1999 uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. c) zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky, výkon ktorého bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov. Rozsudok vo vzťahu k osobe sťažovateľa nadobudol právoplatnosť 3. marca 1999.   Na   základe   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podanej   ministrom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   v prospech   sťažovateľa a obvineného P. P. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 6 Tz 18/2000 z 28. septembra 2000 zrušil právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 110/1997 zo 14. januára 1999 a následne bola trestná vec sťažovateľa vrátená späť   okresnému   súdu,   kde   je   vedená   pod   sp. zn. 4   T   202/2000.   Konanie   nie   je   dosiaľ ukončené a podľa názoru sťažovateľa okresný súd koná so zbytočnými prieťahmi a bez toho, aby jeho vec bola prerokovaná v primeranej lehote.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Dňa 1. 2. 1997 bolo voči mne vznesené obvinenie pre spáchanie trestného činu krádeže formou spolupáchateľstva (...). Dňa 14. 1. 1999 ma Okresný súd Trnava rozsudkom sp. zn. 2 T 110/97 uznal za vinného zo spáchania vyššie uvedeného trestného činu. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť v časti mojej viny a trestu dňa 3. 3. 1999. Voči výroku o náhrade   škody   podal   poškodený   odvolanie,   ktoré   Krajský   súd   Trnava   uznesením sp. zn. 4 To 187/99 zo dňa 12. 9. 1999 zamietol.

Na základe sťažnosti ministra spravodlivosti SR Najvyšší súd SR vec preskúmal a dňa   28. 9. 2000   rozhodol,   že   konaním,   ktoré   predchádzalo   uzneseniu   Krajského   súdu Trnava bol porušený zákon, uznesenie krajského súdu, ako i rozsudok Okresného súdu Trnava zrušil a prikázal okresnému súdu, aby vec znova prejednal a rozhodol. (...) Po vrátení veci na Okresný súd Trnava sa konanie vedie pod sp. zn. 4 T 202/2000. Súd vo veci vytýčil termíny hlavného pojednávania na 20. 9. 2001, 17. 12. 2001 (zrušený pre   PN   sudkyne),   21. 2. 2002,   11. 4. 2002,   11. 7. 2002,   10. 10. 2002   (zrušený), 19. 12. 2002, 25. 3. 2003, 1. 7. 2003, 25. 11. 2003 (zrušený) a 30. 3. 2004. Od uvedeného dňa sa nekonalo žiadne pojednávanie. (...)

Vyššie   uvedeným   spôsobom   Okresný   súd   Trnava   porušil   moje   základné   ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a súčasne i moje základné ľudské právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. (...)

V   priebehu   konania   som   sa   snažil   využitím   svojich   zákonných   možností   urýchliť priebeh konania. Urýchlenie konania a vytýčenie pojednávaní som urgoval listom zo dňa 22. 2. 2006. Súd mi na moju urgenciu oznámil listom zo dňa 24. 2. 2006, že vzhľadom na pridelenie veci novej sudkyni nebolo možné vec ihneď vytýčiť. Dňa 20. 2. 2007 som podal sťažnosť   na   postup   súdu   so   žiadosťou   o   odstránenie   prieťahov   v   konaní   v   zmysle zák. č. 757/2004   Z. z.   V   reakcii   na   moju   sťažnosť   predseda   OS   Trnava   v   liste   zo   dňa 15. 3. 2007 uviedol, že termín hlavného pojednávania bol nariadený na deň 3. 5. 2007. (...) Nakoľko v predmetnom konaní ani po viac ako 6 rokoch stále nie je o mojej vine a treste rozhodnuté a poruchový stav stále trvá, niet iného efektívneho spôsobu, ako sa domáhať ochrany svojho ústavného práva. (...)“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn, 4 T 202/2000 porušil právo Ľ. G., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ľ. G. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000,- Sk (...), ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   mu   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

3.   Ľ.   G.   sa   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške,   ktorá   bude vyčíslená   v   písomnom   vyhotovení   tohto   nálezu,   ktorú   je   Okresný   súd   Trnava   povinný vyplatiť na účet JUDr. R. C. (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd podpredseda senátu listom sp. zn. 1 Spr 1474/07 zo 14. decembra 2007 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 15. januára 2008.

2.1 Podpredseda senátu okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:„K obsahovej stránke podanej sťažnosti okresný súd nemá žiadne výhrady, pretože v sťažnosti uvádzané skutočnosti zodpovedajú faktom, ktoré sú zistiteľné z trestného spisu. Zodpovedá tiež skutočnosti, že doteraz sa od zrušenia veci Najvyšším súdom SR dňa 28. 09. 2000   nekonalo   žiadne   hlavné   pojednávanie,   hoci   bolo   vytýčených   viacero   pojednávaní. V súčasnom období je vo veci určený termín hlavného pojednávania na 22. 01. 2008, keď predchádzajúci   termín   hlavného   pojednávania,   ktorý   bol   určený   na   23.   10.   2007   bol zrušený, pretože obž. M. S. súdu oznámil, že si chce zvoliť iného obhajcu.

Poznamenávam,   že   predsedníčka   senátu   JUDr.   K.   S.   má   vo   svojom   senáte mimoriadne vysoký počet neskončených reštančných vecí, a v dôsledku tejto skutočnosti nové   vedenie   okresného   súdu   JUDr.   S.   od   01.   03.   2007   zastavilo   nový   nápad   trestnej agendy, aby sa táto sudkyňa mohla venovať výlučne prejednávaniu reštančných vecí, medzi ktorými je aj veľa skupinových neskončených trestných vecí. Zastavenie nápadu u JUDr. S. zatiaľ prináša iba čiastkový efekt, pretože vo viacerých prípadoch muselo dôjsť k zrušeniu termínu hlavných pojednávaní pre rôzne príčiny (ospravedlnenia obhajcov a obžalovaných, závady   v   doručení,   PN   sudkyne   a   pod.).   Napriek   hore   uvedeným   skutočnostiam   sa tunajšiemu   súdu   zdá   požadované   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80.000,-   Sk   za   dosť nadsadené, pretože Ľ. G. sa ako jeden zo spolupáchateľov k spáchaniu trestnej činnosti priznal, v pôvodnom konaní pred zrušením veci NS SR mu bol uložený trest odňatia slobody s   povolením   podmienečného   odkladu   jeho výkonu   a   za   tejto   situácie   sa   tunajší   súd domnieva, že jeho stav neistoty aj napriek značným prieťahom v konaní nie je až natoľko citeľný.

S poukazom na ustanovenie § 30 ods. 2 zák. Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR Okresný súd v Trnave súhlasí, aby Ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol:

«(...) oznamujem, že súhlasím s upustením od verejného ústneho pojednávania v tejto veci, nakoľko podľa môjho názoru od tohto nemožno očakávať zistenie nových skutočností. K obsahu vyjadrenia Okresného súdu Trnava zo dňa 14. 12. 2007 podávam toto stručné stanovisko.

Z   obsahu   tohto   vyjadrenia   vyplýva,   že   okresný   súd   vôbec   nepopiera   skutočnosti uvedené   v   mojej   sťažnosti,   práve   naopak   priznáva   existenciu   „značných   prieťahov v konaní“. Tiež nepopiera, že prieťahy v konaní boli spôsobené aj okolnosťami na strane súdu   (práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne,   veľký   počet   neskončených   vecí   u   zákonnej sudkyne, neefektívne doručovanie, rušenie vytýčených termínov pojednávania a pod.). I keď druhým   podstatným   faktorom   spôsobujúcim   prieťahy   v   konaní   je   konanie   ostatných účastníkov trestného konania (spoluobvinených), je nespochybniteľným faktom,   že dĺžka predmetného   súdneho   konania   je   neprimeraná   a   došlo   a   stále   dochádza   k   prieťahom v konaní. Primárne zodpovedným subjektom za naplnenie môjho ústavného práva na súdnu ochranu a prejednania veci bez zbytočných prieťahov je pritom súd. Domnievam sa, že i vytýčenie termínu hlavného pojednávania na 22. 01. 2008 sa uskutočnilo až pod vplyvom mnou podanej ústavnej sťažnosti.

Nemožno akceptovať argumentáciu súdu, že mnou požadovaná suma odškodného je neprimeraná s poukazom na to, že už mi v pôvodnom konaní bol uložený trest a k spáchaniu skutku   som   sa   priznal.   Právo   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp. v primeranej   lehote   nie   je   závislé   od   výsledku   konania   a   niet   nijakého   súvisu   medzi spôsobom skončenia trestného konania (resp. predpokladom súdu, ako daná vec skončí) a porušovaním   ústavného   práva   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Výšku požadovaného odškodnenia som ustálil s poukazom na obvyklú prax Ústavného súdu SR, resp.   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   pričom   požadovaná   suma   je   v   kontexte rozhodovacej praxe súdov a pri zohľadnení dĺžky konania primeraná.

Keďže teda z obsahu vyjadrenia okresného súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by akokoľvek spochybňovali alebo vyvracali moje tvrdenia, práve naopak, tieto v podstatnej miere podporujú, navrhujem, aby Ústavný súd SR rozhodol tak, ako to požadujem vo svojej sťažnosti zo dňa 21. 3. 2007.»

3. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je   určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh,   z vyjadrení   účastníkov   konania   a z obsahu   na   vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   nasledovný   priebeh   a stav   konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 T 202/2000:

Najvyšší súd rozsudkom   sp. zn. 6 Tz 18/2000 z 28. septembra 2000 na základe sťažnosti pre porušenie zákona podanej ministrom spravodlivosti v trestnej veci sťažovateľa a spoluobvineného P. P. vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 110/97 rozhodol, že konaním, ktoré predchádzalo právoplatnému uzneseniu Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 To 187/99, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 1, § 2 ods.   9   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), § 4 ods. 1, § 9 ods. 3, § 35 ods. 2 zákona   č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   v neprospech obvinených - sťažovateľa a P. P. Napadnuté uznesenie krajského súdu z 12. októbra 1999 sp. zn.   4   To   187/99,   rozsudok   okresného   súdu   zo 14. januára   1999   sp.   zn.   2   T   110/97 a konanie,   ktoré   im   predchádzalo   najvyšší   súd   zrušil   a okresnému   súdu   prikázal   vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Tento rozsudok najvyššieho súdu bol doručený okresnému súdu 4. októbra 2000.

V priebehu   októbra   2000   okresný   súd   doručoval   rozsudok   najvyššieho   súdu obžalovaným a ich obhajcom, žiadal odpisy registra trestov obžalovaných a správy o ich povesti. K spisu sp. zn. 4 T 202/2000 bola pripojená trestná vec vedená tamojším súdom pod sp. zn. 6 T 265/99, ktorá bola 11. januára 1999 vylúčená z konania vedeného pod sp. zn. 2 T 110/97 na samostatné konanie.

Okresný   súd   v   priebehu   novembra   2000   zisťoval   adresu   trvalého   pobytu obžalovaného   P.   P.,   overoval   pravdivosť   tvrdenia   obhajcu   obžalovaného   I.   K.   o jeho väzobnom stíhaní v Č., taktiež vyzval obžalovaného M. S., aby oznámil, či si zvolí obhajcu alebo   či   mu   ho   má   okresný   súd   ustanoviť,   a to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   u   jemu ustanoveného obhajcu JUDr. L. je predpoklad dlhodobej práceneschopnosti. Obžalovaný M. S. 5. decembra 2000 oznámil, že jeho obhajcom bude JUDr. P. S.

V druhej   polovici   januára   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie Generálneho riaditeľstva Väzenskej služby Č., že obžalovaný I. K. je vo výkone väzby vo väznici B.

Dňa 1. februára 2001 okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 10. apríl 2001. Zásielky s predvolaním na hlavné pojednávanie neprevzala poškodená spoločnosť I., a. s., B., a obžalovaný I. K. Dňa 23. marca 2001 obhajca obžalovaného I. K. JUDr. P. S. podaním z 12.   marca   2001   požiadal   o určenie   nového   termínu   hlavného   pojednávania   z dôvodu výkonu väzby obžalovaného I. K. v Č. Dňa 2. apríla 2001 okresnému súdu oznámil, že obžalovaný I. K. bol 19. marca 2001 z väzby prepustený, zároveň však požiadal o určenie nového   termínu   hlavného   pojednávania   z dôvodu   kolízie   termínov   pojednávaní   a jeho pobytu mimo územia Slovenskej republiky do 10. júna 2001. Z neúčasti na pojednávaní sa ospravedlnil aj obžalovaný M. S. a poškodená spoločnosť B., B., ktorá oznámila, že jej nevznikla škoda   v súvislosti   so   spáchaním trestného činu. Okresný   súd   10.   apríla   2001 odročil   hlavné pojednávanie pre neprítomnosť obžalovaných   a ich   obhajcov na 10. máj 2001. Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   10.   máj   2001   bolo   z dôvodu   neprítomnosti obžalovaných, ich obhajcov a poškodených odročené na 26. jún 2001, ktoré však bolo pre neprítomnosť obžalovaných P. P., I. K. (napriek žiadosti okresného súdu o ich predvedenie z 15. mája 2001) a jeho obhajcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil, následne odročené na 20. september 2001.

Hlavné   pojednávanie   20.   septembra   2001   bolo   odročené   na   8.   november   2001 z dôvodu neprítomnosti obžalovaných (sťažovateľ bol prítomný), ich obhajcov a svedkov. Na   hlavné   pojednávanie   nariadené   na   8.   november   2001   sa   nepodarilo   predviesť obžalovaných P. P. a I. K. a predvolanie sa nepodarilo doručiť jednému zo svedkov. Ďalší traja svedkovia   svoju   neúčasť vopred ospravedlnili. Napokon bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 17. december 2001, ktoré však bolo znova pre chorobu zákonnej sudkyne zrušené a znovu nariadené na 21. február 2002. Dňa 20. februára 2002 okresný súd zrušil termín hlavného pojednávania nariadeného na 21. február 2002, pretože sa nepodarilo doručiť predvolanie obžalovanému P. P., a tiež na   základe   žiadosti   obhajcu   obžalovaných   M.   S.   a I.   K.   o nariadenie   nového   termínu z dôvodu jeho kolízie s iným pojednávaním na Krajskom súde v Trenčíne. Okresný súd preto nariadil termín hlavného pojednávania na 11. apríl 2002.

Dňa   8.   apríla   2002   svoju   neúčasť   na   hlavnom   pojednávaní   (11.   apríla   2002) ospravedlnil   obhajca   obžalovaných   M.   S.   a I.   K.   z dôvodu   kolízie   termínov.   Hlavné pojednávanie nariadené na 11. apríl 2002 okresný súd 9. apríla 2002 zrušil a nový termín určil na 11. júl 2002. Predvolanie na uvedený termín sa však nepodarilo doručiť dvom svedkom a na hlavné pojednávanie sa nedostavili ani obžalovaný M. S., jeho obhajca a ďalší dvaja svedkovia. Sťažovateľ a obžalovaný P. P. na tomto pojednávaní predložili okresnému súdu   žiadosť   o konanie   v ich   neprítomnosti.   V konečnom   dôsledku   bolo   hlavné pojednávanie odročené na 10. október 2002.

Dňa 13. októbra 2002 obhajca obžalovaného M. S. opäť oznámil okresnému súdu kolíziu   termínov   hlavných   pojednávaní,   preto   okresný   súdu   16.   septembra   2002   zrušil termín hlavného pojednávania a nariadil nový termín na 19. december 2002.

Na hlavné pojednávanie 19. decembra 2002 sa nedostavili obžalovaní P. P. a M. S. (obhajca   obžalovaného   M.   S.   a I.   K.   12. decembra   2002   oznámil   okresnému   súdu vypovedanie   plnej   moci   obžalovanými   z dôvodu   straty   dôvery).   Nedostavili   sa   ani obhajcovia   ďalších   obžalovaných,   ani   predvolaní   svedkovia.   Hlavné   pojednávanie   bolo odročené na 25. marec 2003.

Svedkyňa D. P. a svedok T. M. ospravedlnili svoju neúčasť na hlavnom pojednávaní nariadenom   na   25.   marec   2003,   predviesť   sa   nepodarilo   ani   svedka   Ď.,   nedostavili   sa sťažovateľ,   obžalovaní   P.   P.   a M.   S.,   obhajcovia   a zástupca   poškodeného.   Hlavné pojednávanie bolo preto odročené na 1. júl 2003.

V priebehu   júna   2003   okresný   súd   aktualizoval   správy   o povesti   obžalovaných a zisťoval aktuálne trestné a priestupkové konania vedené proti obžalovaným.

Dňa   24.   júna   2003   obhajca   obžalovaného   I.   K.   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na hlavnom pojednávaní z dôvodu kolízie termínov. Okresný súd preto 27. júna 2003 zrušil termín   hlavného   pojednávania   nariadeného   na   1.   júl   2003   (aj   z dôvodu   neprítomnosti predsedu senátu) a hlavné pojednávanie nariadil na 25. november 2003.

Obžalovaný   M.   S.   24.   októbra   2003   požiadal   okresný   súd   o nariadenie   nového termínu hlavného pojednávania, ktoré okresný súd nariadil na 30. marec 2004. Predvolanie na   toto   pojednávanie   sa   však   nepodarilo   doručiť   poškodenej   spoločnosti   I.,   a.   s.,   B. Napokon   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu   neprítomnosti obžalovaných.

Okresný súd v priebehu apríla 2004 zisťoval zdravotný stav obžalovaného M. S., kvôli ktorému sa nemohol dostaviť na hlavné pojednávanie 30. marca 2004.

Okresný   súd   vykonal   ďalší   úkon   až   2.   februára   2005,   keď   aktualizoval   odpisy registra   trestov   obžalovaných,   žiadal   správy   o   ich   povesti,   zisťoval,   či   sa   obžalovaní nenachádzajú   vo   väzbe,   resp.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vyzval   sťažovateľa a obžalovaného P. P., aby oznámili, či si zvolili namiesto JUDr. C. iného obhajcu alebo či im má byť obhajca ustanovený súdom, a zároveň nariadil hlavné pojednávanie na 19. jún 2005.   Dňa   21.   februára   2005   okresný   súd   ustanovil   obhajcu   obžalovanému   P.   P. (JUDr. M. M.) a sťažovateľovi (Mgr. J. G.).

Termín   nariadeného   hlavného   pojednávania   okresný   súd   26.   apríla   2005   zrušil z dôvodu neprítomnosti zákonnej sudkyne, ktorá sa zúčastnila celoštátneho školenia, a nový termín hlavného pojednávania nariadil na 6. október 2005. V apríli a máji 2005 okresný súd zisťoval adresu pobytu svedka Mgr. M. S.

Dňa   30.   septembra   2005   okresný   súd   oznámil   zrušenie   termínu   hlavného pojednávania nariadeného na 6. október 2005 zo zdravotných dôvodov zákonnej sudkyne a 3. októbra 2005 nariadil nový termín na 7. február 2006.

Sťažovateľ a obžalovaný Igor Kysucký 6. októbra 2005 oznámili okresnému súdu adresy ich trvalého pobytu.

Okresný súd 14. marca 2007 nariadil hlavné pojednávanie na 3. máj 2007 a 19. apríla 2007 zisťoval adresy pobytu svedkov Mgr. M. S., T. M. a J. M.

Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   3.   máj   2007   bolo   odročené   na   19.   júl   2007 z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa,   obžalovaných   M.   S.   a I.   K.   a   svedkov   T.   M.   a Mgr. M. S., ktorí nemali vykázané doručenie predvolania. Neprítomní obhajcovia JUDr. C., JUDr. G. a JUDr. L. svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili.

Dňa 19. júla 2007 sa hlavné pojednávanie neuskutočnilo, pretože okresný súd zistil, že obžalovaný M. S. sa nachádza vo výkone väzby, a po oznámení jeho obhajcu, že sa nemôže zúčastniť na hlavnom pojednávaní z dôvodu   pobytu na dovolenke v zahraničí, nariadil 9. júla 2007 hlavné pojednávanie na 23. október 2007. Predvolanie na uvedené pojednávanie sa nepodarilo doručiť svedkom T. M. a Mgr. M. S.

Termín   hlavného   pojednávania   nariadeného   na   23.   október   2007   bol   zrušený, z dôvodu oznámenia obžalovaného M. S., že si chce zvoliť iného obhajcu. Nový termín bol okresným súdom určený na 22. január 2008.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietaný postup okresného súdu v trestnom konaní, v ktorom podľa sťažovateľa dochádza k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z právneho hľadiska ide o trestnú vec tvoriacu štandardnú a stabilnú súčasť rozhodovacej činnosti prvostupňových súdov, preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Skutkovú zložitosť predstavovala potreba vypočutia svedkov a obžalovaných, ktorým sa opakovane nepodarilo doručiť predvolanie na pojednávanie, resp. sa ich nepodarilo predviesť z dôvodu, že na adrese trvalého bydliska sa nezdržiavali, príp. zásielku s predvolaním v úložnej lehote neprevzali, avšak táto okolnosť vzhľadom na priebeh konania a dosiaľ dosiahnuté výsledky nemôže odôvodňovať doterajšiu dĺžku trvania preskúmavaného konania.

Doba   trestného   konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania v občianskoprávnych veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie   práv   a slobôd,   vplyv   na   povesť,   postavenie   v   zamestnaní   a   pod.   (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by mala byť pripísaná na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľ sa síce nedostavil na hlavné pojednávanie 10. apríla 2001 a 8. novembra 2001, ale odročenie týchto pojednávaní   nebolo   zapríčinené   iba   jeho   neúčasťou   (v   prvom   prípade   bolo   hlavné pojednávanie odročené aj pre neprítomnosť ostatných obžalovaných a niektorých obhajcov, v druhom   prípade   bolo   hlavné   pojednávanie   odročené   aj   z dôvodu   práceneschopnosti zákonnej   sudkyne).   Pre   úplnosť   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   sa   nedostavil   ani na niektoré   ďalšie   hlavné   pojednávania   (25.   marec   2003,   30.   marec   2004,   3.   máj   2007), ústavný   súd   však   túto   okolnosť   nevyhodnotil ako   takú,   ktorá   by   mohla   významnejším spôsobom ovplyvniť postup okresného súdu, pretože sťažovateľ svojou aktivitou umožnil okresnému   súdu   vo   veci   konať aj   v jeho   neprítomnosti,   a to   žiadosťou   predloženou   na hlavnom pojednávaní 11. júla 2002.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a zistil, že okresný súd bol v uvedenej trestnej veci nečinný v období od konca apríla 2004 (okresnému súdu boli predložené všetky ním požadované aktualizácie, správy a informácie, resp. mu boli známe iné relevantné skutočnosti) do 2. februára 2005 (opätovne začal aktualizovať a žiadať potrebné materiály dôležité na prípravu hlavného pojednávania), t. j. takmer 9 mesiacov a v období od 3. októbra 2005 (nariadil hlavné pojednávanie na 7. február 2006, ktoré sa však neuskutočnilo) do 13. februára 2007 (opätovne zabezpečoval relevantné materiály na prípravu   hlavného   pojednávania),   t. j.   viac   ako   16   mesiacov.   Celková   doba   nečinnosti okresného súdu je teda 25 mesiacov. Toto obdobie nečinnosti nie je ničím ospravedlniteľné, pretože počas neho okresný súd nevykonával vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej trestnej veci počas súdneho konania nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd ďalej zistil, že činnosť okresného súdu sa od 4. októbra 2000, keď mu bolo doručené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tz 18/2000 z 28. septembra 2000, prakticky obmedzila iba na prípravu hlavného pojednávania, t. j. okresný súd aktualizoval odpisy   registra   trestov   obžalovaných,   aktualizoval   správy   o ich   povesti,   v príslušných evidenciách   zisťoval   aktuálne   trestné   konania   vedené   proti   obžalovaným   a pod.,   ale predovšetkým jeho činnosť bola zameraná na zabezpečenie účasti obžalovaných, obhajcov a svedkov (poškodených) na hlavnom pojednávaní.

Z   prehľadu   úkonov   vyplýva,   že   okresný   súd   dosiaľ   vykonal   desať   hlavných pojednávaní, ale ani na jednom z nich nedošlo k meritórnemu prerokovaniu veci. Uvedené nie   je   možné   pričítať   na   ťarchu   okresného   súdu,   pokiaľ   k   odročovaniu   hlavného pojednávania dochádzalo z dôvodu neprítomnosti obžalovaných, ich obhajcov a svedkov, príp.   svedkov   poškodených,   ktorých   prítomnosť   sa   nepodarilo   zabezpečiť   aj   napriek využitiu všetkých zákonných prostriedkov k tomu určených (t. j. predvolávanie pod hrozbou poriadkovej pokuty, žiadosti o predvedenie cestou príslušných orgánov Policajného zboru Slovenskej   republiky   a pod.).   Najmenej   jedenásťkrát   bol   nariadený   termín   hlavného pojednávania zrušený. V ôsmych prípadoch to bolo z dôvodu, že sa nepodarilo doručiť predvolanie či už svedkom alebo obžalovaným, ale aj z dôvodu ospravedlňovania svojej neúčasti   na   hlavnom   pojednávaní   obžalovanými,   ich   obhajcami   a svedkami.   V   ďalších štyroch   prípadoch   došlo   k zrušeniu   nariadeného   termínu   hlavného   pojednávania   aj z dôvodov na strane okresného súdu (dvakrát práceneschopnosť zákonnej sudkyne, účasť zákonnej sudkyne na celoštátnom školení a rokovanie zákonného sudcu na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky). Všetky uvedené skutočnosti napokon prispeli k tomu, že konanie vedené okresným súdom nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Pri posudzovaní postupu okresného súdu nie je úlohou ústavného súdu, ktorý nie je ani orgánom činným v trestnom konaní ani všeobecným súdom, nahradzovať ich činnosť a určovať, aký optimálnejší postup v konaní trestná vec sťažovateľa vyžadovala. Úlohou ústavného súdu je zistiť, či konkrétny postup tohto orgánu činného v trestnom konaní nie je z   hľadiska   naplnenia   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený (I. ÚS 13/00, III. ÚS 99/02).

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že s ohľadom na tieto uvádzané okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej veci nebolo ani po viac ako siedmich rokoch trvania právoplatne skončené.

Neefektívna   činnosť   okresného   súdu   dosiahla   takú   intenzitu,   ktorú   ústavný   súd nemôže akceptovať. Navyše je potrebné prihliadnuť aj na tú skutočnosť, že vo veci už bolo meritórne rozhodnuté rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 110/97 zo 14. januára 1999 a že k jeho zrušeniu [spolu s uznesením krajského (odvolacieho) súdu sp. zn. 4 To 187/99 z 12. októbra 1999] došlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tz 18/2000 z 28. septembra 2000 z dôvodu porušenia zákona v neprospech sťažovateľa a obžalovaného P. P., pretože na   hlavnom   pojednávaní   okresného   súdu   a na   rozhodovaní   tohto   súdu   sa   ako   členovia senátu zúčastnili Ing. M. Ď. a H. P., ktorí v tom čase neboli zvolení za prísediacich.

Pokiaľ ide o tvrdenie okresného súdu, že „predsedníčka senátu (...) má vo svojom senáte mimoriadne vysoký počet neskončených reštančných vecí“, ústavný súd toto nemôže akceptovať   ako   ospravedlnenie   zdĺhavého   konania   v danej   trestnej   veci,   pretože   podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 52/99,   I. ÚS 35/03,   II. ÚS 200/05) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších zamestnancov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 202/2000 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Podľa   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   priznať   tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 80 000 Sk, čo odôvodnil nasledovne: „Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam preto, že konajúci súd v predmetnej veci nerozhodol, trvá už od roku 2000, t. j. viac ako 6 rokov. Naviac je podľa môjho názoru potrebné prihliadnuť i na fakt, že trestné stíhanie voči mojej osobe sa vedie už od r. 1997, kedy mi bolo vznesené obvinenie a treba vziať na zreteľ i konanie predchádzajúce zrušujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu do r. 2000. Osobitne poukazujem na obdobie po poslednom hlavnom pojednávaní dňa 30. 3. 2004, odkedy súd vo veci až do začiatku tohto roka fakticky vôbec nekonal. Pritom nie je možné nezohľadniť fakt, že ak by som i bol uznaný vinným a súd by mi uložil rovnaký trest ako rozsudkom zo dňa 14. 1. 1999 (...), v súčasnosti by som sa už s najväčšou pravdepodobnosťou považoval za netrestaného (...).“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky   okolnosti   prípadu,   najmä   vzhľadom   na   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   konania a zistené obdobia nečinnosti okresného súdu, považuje za primerané v sume 50 000 Sk, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

5. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu bez toho, aby požadovanú sumu vyčíslil.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk a za úkon uskutočnený v roku 2008 je základná sadzba odmeny 3 176 Sk a hodnota režijného poaušálu je 191 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 (vyjadrenie z 15. januára 2008) v celkovej sume 9 663 Sk vrátane režijného paušálu, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008