znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 217/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Luby, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. B. a J. B., T., zastúpených advokátom Mgr. R. U., T., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 85/99, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   B.   a J.   B.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 85/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 85/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. a J. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   M. B.   a J. B.   v   sume   5 788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   ich   právneho   zástupcu Mgr. R. U., T., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   5 788 Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. II. ÚS 217/06 z 25. októbra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B. a J. B. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 85/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplynulo, že sťažovatelia sú od februára 1999   účastníkmi   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   18 C 85/99.   V tomto konaní   ich   Správa   mestského   majetku   T.   (ďalej   len   „žalobca“)   žaluje   o zaplatenie nedoplatku   za služby   spojené   s nájmom   bytu.   Sťažovatelia   považujú   žalobný   nárok za neodôvodnený,   ale   najmä   namietajú,   že   hoci   je   vec   právne   jednoduchá,   nebola do podania ich sťažnosti ústavnému súdu rozhodnutá. Vec bola prerokúvaná niekoľkými sudkyňami a podľa názoru sťažovateľov okresný súd bezdôvodne odročuje pojednávania a celkovo   koná   neefektívne.   Z toho   stavu   vyvodili   záver,   že   okresný   súd   porušuje   ich základné právo   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   aby   prikázal   okresnému   súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 801/06 doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2006, v ktorom opísal priebeh napadnutého konania takto:

„Dňa 8. 2. 1999   napadla   na   tunajší   súd   vec   navrhovateľa:   Správa   mestského majetku T. proti odporcom – J. a M. B., bytom T., keď predmetom návrhu je 840,- Sk, ktorú si navrhovateľ   uplatňuje proti   odporcom na   základe dlhu   na nájomnom   a za plnenia   a služby s užívaním bytu. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 5 Ro 177799 a dňa 18. 3. 1999 bol vo veci vydaný platobný rozkaz. V dôsledku podaného odporu odporcami proti platobnému rozkazu   bola   vec   prevedená   5. 5. 1999   do   registra C   pod   sp. zn.   18 C/85/1999,   vec prejednávajúcou   sudkyňou   je   Z. Z.   Dňa   11. 6. 1999   dala   sudkyňa   úpravu   do   spisu na vykonanie   výzvy   na   odporcov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   odpor,   ktorý   bol zaplatený 12. 7. 1999. Zároveň v tento deň bolo podané odvolanie proti uzneseniu zo dňa 24. 6. 1999 a to z toho dôvodu, že odporkyňa J. B. uviedla, že bola označená ako odporkyňa v 2. rade s tým, že ona je jedinou odporkyňou vo veci. Zároveň predložila listinné dôkazy. Úpravou z 14. 7. 1999 sa doručovala kópia odporu protistrane, vyjadrenie navrhovateľa bolo doručené súdu k odporu 14. 9. 1999. Vo veci stanovila sudkyňa 29. 11. 1999 termín pojednávania na deň 26. 1. 2000.

Na tento termín pojednávania sa nedostavil navrhovateľ, dostavila sa odporkyňa v II. rade a zástupca. Pojednávanie bolo odročené na 15. 3. 2000 za účelom opätovného predvolania   účastníkov.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   stanovené   na   17. 5. 2000   za   účelom opätovného   predvolania   navrhovateľa.   17. 4. 2000   podal   zástupca   odporcov   vyjadrenie a zástupkyňa navrhovateľa predložila vyjadrenie 17. 5. 2000 aj s dôkazmi. Pojednávanie z tohto dňa bolo odročené na deň 21 8. 2000 s tým, že v lehote do 31. 7. 2000 mali účastníci zaslať   stanovisko   vo   veci.   Dňa   15. 6. 2000   predložila   zástupkyňa   navrhovateľa   súdu zápisnicu zo stretnutia účastníkov konania s tým, že zástupcovi odporcov bolo umožnené nahliadnuť do listinných dôkazov navrhovateľa. Pojednávanie z 21. 8. 2000 bolo odročené na neurčito za účelom vykonania znaleckého dokazovania znalcom z odboru ekonomiky na správnosť   výpočtu   uplatnenej   pohľadávky   zo   strany   navrhovateľa.   Uznesenie o ustanovení znalca bolo vypracované 20. 10. 2000. Proti predmetnému uzneseniu podal námietky   zástupca   odporcov.   Toto   stanovisko   bolo   zaslané   protistrane   úpravou z 6. 11. 2000.   Dňa   22. 11. 2000   zaslali   odporcovia   súdu   vyplnené   tlačivo   -   Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od súd. poplatkov.

Úpravou sudkyne z 29. 1. 2001 bolo zisťované, či odporca v 1. rade poberá sociálne dávky. Úpravou z 26. 3. 2001 súd žiadal o zaslanie prehľadu zárobkov odporkyne v 2. rade. 11. 5. 2001 zaslal súdu odpoveď Okresný úrad v T. ako aj potvrdenie o mzde odporkyne. 14. 5. 2001 doručil súdu odpoveď odporca v 1. rade. Sudkyňa 27. 6. 2001 žiadala zaslanie potvrdenia o príjme od odporcu v 1. rade, na čo odpovedal 28. 6. 2001.

Uznesením z 19. 10. 2001 súd priznal odporcom v 1. a 2. rade oslobodenie od súd. poplatkov, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. 11. 2001. V dôsledku podania odvolania odporcami proti uzneseniu súdu bola úpravou z 19. 2. 2002 vyhotovovaná predkladacia správa pre Krajský súd v Trnave na odvolacie konanie, kde bol spis doručený 28. 2. 2002.

18. 3. 2003   sa   spis   vrátil   z   odvolacieho   súdu   s tým,   že   odvolací   súd   napadnuté uznesenie   súdu   prvého   stupňa   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Po   doručení uznesenia   odvolacieho   súdu   účastníkom   zástupkyňa   navrhovateľa   doručila   súdu   list v súvislosti   s   požiadavkou,   aby   súd   rozhodol,   že   zastúpenie   odporcov   splnomocneným zástupcom   L. K.   sa   nepripúšťa   s   poukazom   na   jeho   zastupovanie   vo viacerých   veciach tunajšieho   súdu   ako   aj   rozhodnutie   o   tejto   otázke   v   iných   súdnych   konania   tun.   súdu. Uznesením   zo   dňa   11. 4. 2003   súd   rozhodol,   že   nepripúšťa   zastupovanie   odporcov splnomocneným   zástupcom   L. K.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   bolo   podané   odvolanie odporcami, po vyjadrení navrhovateľa k stanovisku odporcov doručením na súd 3. 7. 2003 bola vyhotovená predkladacia správa na predloženie spisu Krajskému súdu v Trnave, kde bol spis doručený 6. 8. 2003. Spis sa vrátil z Krajského súdu v Trnave dňa 10. 10. 2003, odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť   6. 11. 2003.   Ďalšie   písomnosti   sa   už   doručovali   účastníkom   konania bez zástupcu odporcov. Výzvou sudkyne z 13. 11. 2003 boli požadované písomné vyjadrenia ohľadom predmetného návrhu. Odporcovia na túto výzvu reagovali listom doručeným súdu 11. 12. 2003.

Zástupkyňa navrhovateľa podala vyjadrenie k stanovisku odporcov dňa 26. 2. 2004. Uznesením z 3. 6. 2004 bol ustanovený znalec Ing. M. B. na podanie znaleckého posudku vo veci. 29. 6. 2004 doručili do veci odporcovia odvolanie proti uzneseniu na zaplatenie preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   1. 7. 2004   žiadala   sudkyňa,   aby   doručili odporcovia potvrdenie o majetkových pomeroch a tiež zárobkových pomeroch v súčasnosti a to v lehote jedného mesiaca. Toto potvrdenie bolo súdu doručené. 30. 9. 2004 vyzvala sudkyňa   navrhovateľa   na   vyjadrenie   k   odvolaniu   odporcov.   Toto   vyjadrenie   doručil navrhovateľ   súdu   20. 10. 2004   -   odvolanie   sa   týkalo   námietok   odporcov   voči   výzve na zaplatenie   trov   znal.   dokazovania.   Následne   bola   vypracovaná   predkladacia   správa pre krajský súd, vec bola doručená odvolaciemu súdu 3. 11. 2004.

Spis sa vrátil späť tun. súdu 13. 6. 2005 s tým, že odvolací súd odvolanie odporcov odvolanie   odmietol,   vec   nadobudla   právoplatnosť   20. 7. 2005.   Po   doručení   uznesenia odvolacieho   súdu   bol   spis   úpravou   sudkyne   z   30. 8. 2005   zasielaný   znalcovi.   Dňa 13. 9. 2005 oznámila zástupkyňa navrhovateľa vypovedanie plnomocenstva navrhovateľovi z   dôvodu   prerušenia   výkonu   advokácie.   1. 12. 2005   ustanovený   znalec   vrátil   spis   súdu s tým, že od februára 2005 zo zdravotných dôvodov už nevykonáva znaleckú činnosť a bol vyčiarknutý   zo   zoznamu   znalcov.   5. 12. 2005   dala   sudkyňa   spis   predložiť   vyššej   súdnej úradníčke za účelom pribratia ďalšieho znalca do konania, čo táto urobila 20. 12. 2005. Po   doručení   uznesenia   účastníkom   konania   podal   námietky   voči   osobe   znalca navrhovateľ. Tieto námietky boli doručené odporcom. 10. 2. 2006 sa vyjadril k námietkam ustanovený súdny znalec Ing. M. V. Následne súd uznesením zo dňa 27. 3. 2006 rozhodol tak, že znalec Ing. M. V. nie je vylúčený z vypracovania znaleckého posudku v predmetnej veci. Proti tomuto uzneseniu bolo podané odvolanie zo strany navrhovateľa. Medzitým dňa 15. 5. 2006 bol spis zapožičaný Ústavnému súdu SR na Vašu žiadosť pod č. Rvp 557/06-7, spis sa vrátil tun. súdu 21. 6. 2006 a následne bol spis predložený 28. 6. 2006 Krajskému súdu v Trnave na odvolacie konanie. Uznesením zo dňa 28. 7. 2006 rozhodol odvolací súd tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, teda, že znalec nie je vylúčený z vypracovania   znal.   posudku   vo   veci.   Spis   sa   vrátil   tun. súdu 8. 9. 2006.   Po   doručení uznesenia odvolacieho súdu účastníkom, spis bol zaslaný súdnemu znalcovi Ing. M. V. (...)“

V závere okresný súd uviedol, že je „(...) toho názoru, že súd vo veci konal priebežne s ohľadom na ďalšie množstvo vybavovaných vecí, prieťahy vznikali vo veci aj v dôsledku opakovaného predloženia veci odvolaciemu súdu v súvislostí s odvolaniami odporcov proti uzneseniam súdu, sme toho názoru, že vo veci nevznikli zbytočné prieťahy“.

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho   vyjadrení z 5. decembra   2006,   a   preto   ústavný   súd   poukazuje   len   na   tie   úkony,   ktoré   považuje za preukázané.

Právny   zástupca   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku   z 29. decembra 2006 k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol tieto podstatné skutočnosti:

„S   predloženým   vyjadrením   OS   Trnava   nesúhlasíme,   máme   za   to,   že   v   konaní vznikali   a   trvali   zbytočné   prieťahy,   ktoré   boli   spôsobené   najmä   neefektívnym   vedením súdneho   sporu   ako   i   inými   skutočnosťami   ako   je   veľké   množstvo   vybavovaných   vecí, neprimeraná   dĺžka   odvolacieho   konania   a   iné.   Tieto   problémy   nakoniec   okresný   súd i vo svojom   vyjadrení   pripustil.   Podľa   nášho   názoru   vychádzajúceho   z   Ústavy   SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR ako i judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, svojim konaním, respektíve nekonaním, porušil Okresný súd v Trnave naše právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy,   respektíve   právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Zdôrazňujeme,   že   počas   trvania   sporu   sa   správame   pokiaľ   možno   efektívne, na uznesenia súdu reagujeme a dostavujeme sa na súdne pojednávania. K kritériu zložitosti veci podotýkame, že vedený spor je sporom majetkovo právnym, ktorého predmetom je zaplatenie   sumy   840,-   Sk za plnenia   spojené s užívaním   bytu.   V   spore   sme   odporcami a máme za to, že v zásade sa jedná o jednoduchý spor a iba neefektívnou činnosťou súdu do dnešného dňa nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej. Trvanie predmetného súdneho konania je jednoznačne nezlúčiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 Ústavy, dĺžka trvania sporu v nás vytvorilo taký pocit neistoty, že naše právo na súdnu ochranu sa stalo takmer iluzórnym.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť   sťažovateľov   predbežne   prerokoval   a   prijal   na   ďalšie   konanie   II. senát ústavného   súdu.   Na   základe   rozvrhu   práce   ústavného   súdu   na   rok   2007   sa   stal   sudca spravodajca v tejto veci členom IV. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľov   rozhodoval   IV.   senát   ústavného   súdu   v zložení   uvedenom   v záhlaví   tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom   konania   vedeného   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 85/99   o zaplatenie   840 Sk   s prísl. z dôvodu nedoplatku za nájom a za služby spojené s užívaním družstevného bytu, v ktorom sťažovatelia   majú   procesné   postavenie   odporcov   v I.   a II.   rade,   došlo   k porušeniu   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci (právnej a skutkovej), ústavný súd konštatuje, že   spory,   ktorých   predmetom sú   práva   a povinnosti   vyplývajúce   z nájomného   vzťahu a z poplatkov za služby spojenými s užívaním bytov, tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov,   a preto   vec   nemožno   považovať   za   právne   zložitú (napr. II. ÚS 112/05).   Zisťovanie   skutkových   okolností   potrebných   pre   rozhodnutie (skutkového   stavu   veci)   si   síce   vyžiadalo   nariadenie   znaleckého   dokazovania,   avšak z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť svedčiacu o osobitnej skutkovej zložitosti veci.

2. Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   doterajšej   dĺžke konania mali svoj podiel aj sťažovatelia, a to napríklad tým, že zastupovaním splnomocnili zástupcu,   ohľadom   ktorého   zastupovania   vznikli   pochybnosti   (vystupoval   v rôznych konaniach   vedených   okresným   súdom   opätovne),   a preto   okresný   súd   nepripustil   ich zastúpenie týmto zástupcom, s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“), keď potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu.

Ústavný súd čiastočne súhlasí s vyjadrením okresného súdu, že „prieťahy vznikali aj v dôsledku   opakovaného   predloženia   veci   odvolaciemu   súdu   v súvislosti   s odvolaniami odporcov   proti   uzneseniam   súdu“. Je   pravdou,   že   sťažovatelia   sa   odvolali   proti   trom rozhodnutiam okresného súdu:

- 2. novembra 2000 podali odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu o nariadení znaleckého   dokazovania   znalcom   z odboru   ekonomiky   a uložení   povinnosti   zložiť preddavok   na   trovy   spojené   so   znaleckým   dokazovaním,   ku   ktorému   pripojili   žiadosť „o odpustenie poplatku“, o ktorom krajský súd 31. januára 2003 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie   okresného   súdu   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   (spis   sa   nachádzal na odvolacom súde od 28. februára 2002 do 18. marca 2003, t. j. takmer 13 mesiacov),

- 28.   mája   2003   podali   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   z 11. apríla 2003,   ktorým   tento   nepripustil   zastúpenie   sťažovateľov   splnomocneným   zástupcom, o ktorom krajský súd rozhodol 28. augusta 2003 tak, že napadnuté rozhodnutie potvrdil (spis   sa   nachádzal   na   odvolacom   súde   od   6. augusta 2003   do 10. októbra 2003, t. j. 2 mesiace),

- 29.   júna   2004   podali   odvolanie   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o uložení povinnosti zložiť preddavok na trovy spojené s dokazovaním, ktoré bolo krajským súdom 31. mája 2005 odmietnuté ako oneskorene podané (spis sa nachádzal na odvolacom súde od 3. novembra 2004 do 13. júna 2005, t. j. 7 mesiacov).

Z uvedeného vplýva, že konaním sťažovateľov (ich odvolaniami) došlo k predĺženiu konania   o 9 mesiacov.   Na   ich   ťarchu   však   nemožno   pripočítať   predĺženie   konania v spojitosti   s rozhodovaním   o ich   prvom   odvolaní,   kde   boli úspešní   (krajský   súd   zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil vec na ďalšie konanie).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   obdobie,   o ktoré   sa   predĺži   konanie v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania, nemožno považovať za zbytočné prieťahy   v danom   konaní   (napr.   II. ÚS 41/97,   I. ÚS 51/01,   I. ÚS 15/02,   III. ÚS 91/02). Zodpovednosť   v takomto prípade však nemožno spravidla pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. II. ÚS 52/99, III. ÚS 127/03).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že jeho postup v niektorých obdobiach konania nebol vždy efektívny a sústredený.

Okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľov o oslobodenie od súdnych poplatkov z 2. novembra 2000 až 19. októbra 2001 (t. j. po takmer 12 mesiacoch), keď ich žiadosti vyhovel.   Je   pravdou,   že   v tomto   období   okresný   súd   vyzval   zamestnávateľa   J.   B.,   aby potvrdil   jej   príjem,   ktorý   už   raz   deklaroval   v potvrdení   o osobných,   majetkových a zárobkových pomeroch, ktorý sťažovatelia predložili okresnému súdu 22. novembra 2000, vyzval M. B. na označenie posledného zamestnávateľa a taktiež zisťoval na Okresnom úrade v T., či sú sťažovatelia poberateľmi sociálnych dávok.

Okresný   súd   po   rozhodnutí   o   oslobodení   sťažovateľov   od   súdnych   poplatkov 28. februára   2002   predložil   spis   (t. j.   po   4   mesiacoch)   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní, ktorý 31. januára 2003 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, keď dospel k záveru „že súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď   ustanovil   do   konania   znalca   z odboru   ekonomiky“,   pretože   z dosiaľ   vykonaného dokazovania   vyplýva,   že   sťažovatelia „nerozporujú   výšku   nedoplatku   z dôvodu   zlého výpočtu, ale rozporujú hodnoty resp. množstvá nameraného tepla, z ktorých navrhovateľ vychádzal“. Podľa odvolacieho súdu bolo preto toto rozhodnutie predčasné a okresný súd mal v ďalšom konaní (po tom, ako sťažovatelia jednoznačne, zrozumiteľne a jasne uvedú, v čom   vidia   nedostatky   pri   meraní   hodnôt)   posúdiť „nutnosť   znaleckého   dokazovania a v prípade, že dospeje k záveru, že je potrebné znalecké dokazovanie, priberie do konania znalca z príslušného odboru“.

Okresný súd 3.   júna   2004 ustanovil súdneho znalca z odboru tepelná energetika a uložil sťažovateľom zložiť preddavok na trovy spojené s vyhotovením znaleckého posudku (hoci 19. novembra 2001 rozhodol, že sťažovatelia sú oslobodení od súdnych poplatkov a toto oslobodenie im neskôr neodňal). Sťažovatelia proti tomu podali odvolanie, ktoré bolo z dôvodu oneskorenia krajským súdom 31. mája 2005 odmietnuté.

Vo   veci   sa   doteraz   uskutočnili   4   pojednávania   (prvé   dve   boli   pre   neprítomnosť žalobcu   odročené   na   konkrétny   termín)   a   ostatné   uskutočnené   21. augusta 2000 (t. j. pred takmer   6   a   pol   rokom)   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   vo   veci   bude ustanovený   súdny   znalec.   Okresný   súd   doteraz   ustanovil   troch   súdnych   znalcov   (prvé uznesenie o ustanovení súdneho znalca bolo krajským súdom zrušené a druhý ustanovený súdny znalec v čase predloženia spisu na vypracovanie znaleckého posudku bol vyškrtnutý zo zoznamu znalcov). Osoba súdneho znalca bola ustálená až 28. júla 2006, keď krajský súd potvrdil   žalobcom   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   o   jeho   ustanovení   za   súdneho znalca.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   k zbytočným prieťahom   v súdnom   konaní nemusí   dochádzať   len   nekonaním príslušného   súdu,   ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov súdneho konania, kvalifikoval opísané konanie okresného súdu v určitých obdobiach ako neefektívne a nesústredené. „Aj   neefektívna   činnosť   štátneho   orgánu   (všeobecného   súdu)   môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol“ (napr. IV. ÚS 164/03, IV. ÚS 121/04, IV. ÚS 267/04). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   nemohol   považovať   postup   okresného   súdu   za   efektívny   a   súladný   so   základným právom sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Aj pri zohľadnení istého podielu sťažovateľov na vzniku prieťahov je zrejmé, že okresný   súd   sa   svojím   postupom   tiež   pričinil   o to,   že   jeho   neefektívna   a nesústredená činnosť   viedla   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   ich   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého „súd vo veci konal priebežne s ohľadom na ďalšie množstvo vybavovaných vecí“, nemožno akceptovať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom   konaní. Podľa   názoru   ústavného súdu   nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté   prieťahy,   ale len   v tom   prípade,   ak   sa   za   tým   účelom   prijali   včas adekvátne opatrenia.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako je to uvedené v 1. bode výroku tohto rozhodnutia.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume   20 000 Sk,   ktoré   odôvodnili   svojou   mnohoročnou   právnou   neistotou,   pretože žalobca pre existenciu tohto sporu „odmieta vykonať prevod užívaného bytu do osobného vlastníctva“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 18 C 85/99 (takmer 8 rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (spor o sumu 840 Sk s prísl.), a skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ako aj to, že žalobca pre existenciu tohto sporu „odmieta vykonať prevod   užívaného   bytu   do   osobného   vlastníctva“, ústavný   súd   považoval   priznanie sťažovateľmi požadovanej sumy 20 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. R. U. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume. Ústavný súd zaviazal Kanceláriu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Kancelária   ústavného   súdu“)   uhradiť   danú   sumu   ustanovenému   právnemu   zástupcovi sťažovateľov, a okresnému súdu uložil povinnosť nahradiť tieto trovy právneho zastúpenia Kancelárii ústavného súdu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007