znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 217/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   februára   2006 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť M. H.- R., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. H. – R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/00   p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 108/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. H. – R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet advokátky JUDr. Z. M., B.

5.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   vo výške   5 302   Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2005 doručená   sťažnosť   M.   H.   –   R.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/00. Ústavný súd uznesením z 28. septembra 2005 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„Dňa 2. 8. 2000 som podala návrh o rozvod manželstva na Okresný súd Bratislava I (...).   Okresný   súd   svojím   rozsudkom   zo   dňa   8.   3.   2001   manželstvo   rozviedol   s tým,   že maloletú dcéru M. zveril na čas po rozvode do výchovy a opatery matke, a otca zaviazal prispievať na jej výživu sumou 1.300.- Sk mesačne. (...)

Voči tomuto rozsudku sa odporca dňa 10. 04. 2001 odvolal s tým, že stanovená výška výživného je preňho veľká a zo svojho príjmu ho nebude v stanovenej výške môcť hradiť. (...) K tomuto odvolaniu som podala vyjadrenie dňa 12. 06. 2001. (...) Nakoľko sa vo veci od tejto doby nič nekonalo podala som dňa 14. 02. 2002 sťažnosť pre nečinnosť súdu. (...)

Na moju sťažnosť som dostala odpoveď od pani predsedníčky Krajského súdu s tým, že sťažnosť po preštudovaní jednotlivými členmi senátu bola určená na prejednanie na neverejnom   zasadnutí,   ktoré   sa   uskutočnilo   dňa   5.   03.   2002   s tým,   že   odvolací   senát napadnutý rozsudok v časti určenia výšky výživného zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie späť Okresnému súdu Bratislava I. (...)

Od tohto času sa vo veci určenia výšky výživného doposiaľ nekonalo a dodnes nie je od doby podania žiadosti o rozvod t. j. od 2. 08. 2000 do 30. 03. 2005 za dobu 4 rokov a 8 mesiacov určená výška výživného a za túto dobu som od odporcu neobdržala žiadny finančný ale ani iný prostriedok na zabezpečenie jej výživy.

Dňa 28. 02. 2005 som podala na Okresný súd Bratislava I sťažnosť na prieťahy v konaní   o určenie   výživného   na   maloleté   dieťa   moju   dcéru   M.   spolu   so   žiadosťou a návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   na   platenie   výživného   v mesačnej   výške 3 500.- Sk. (príloha č. 7) Doposiaľ sa však v tejto veci opätovne nič nekoná.

Tým, že Okresný súd Bratislava I doposiaľ za dobu 4 rokov a 8 mesiacov nedokázal určiť výšku výživného odporcovi v dôsledku zbytočných prieťahov v súdnom konaní vyvolal u mňa   dlhodobý   stav   právnej   neistoty,   ktorý   i napriek   využitiu   dostupných   právnych prostriedkov   nápravy   naďalej   pretrváva,   lebo   vo   veci   sa   znovu   nekoná.   Tento   stav   mi spôsobuje   vážne   problémy   pri   zabezpečovaní   riadnej   výchovy   mojej   maloletej   dcéry a narúša citové a sociálne vzťahy v rodine.“

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej sťažnosti požaduje, aby ústavný súd   uložil   okresnému   súdu   povinnosť   zaplatiť   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie 200 000 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 108/00 ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 2. augusta 2000 okresnému súdu návrh vo veci rozvodu manželstva a úpravy pomerov k maloletému dieťaťu.

Sťažovateľka 7. septembra 2000 a 18. októbra 2000 osobitnými podaniami upravila návrh   na   začatie   konania.   Okresný   súd   6.   februára   2001   vyzval   otca   maloletej na zdokladovanie príjmu, zároveň vyzval Okresný úrad Bratislava I, odbor sociálnych vecí, na podanie správy o pomeroch maloletej. Dňa 7. februára 2001 okresný súd uznesením ustanovil maloletej opatrovníka.

Okresný súd rozsudkom 8. marca 2001 manželstvo účastníkov konania rozviedol, maloletú zveril do výchovy a opatery sťažovateľky a otca maloletej zaviazal prispievať na výživu maloletej.

Proti rozsudku z 8. marca 2001 vo výroku o určení výživného podal otec maloletej odvolanie, spis bol odvolaciemu súdu predložený 13. júla 2001. Krajský súd v Bratislave 5. marca   2002   uznesením   č.   k.   19   Co   282/01-42   zrušil   rozhodnutie   v napadnutej   časti a vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený 23. apríla 2002.

Okresný súd 2. augusta 2002 vyzval sťažovateľku na predloženie potvrdenia o jej príjme a zároveň vyzval Sociálnu poisťovňu na predloženie správy.

Pojednávanie   10.   júna   2003   bolo   za   neúčasti   účastníkov   konania   odročené   na 11. september 2003.

Z dôvodu   čerpania   dovolenky   zákonného   sudcu   bolo   pojednávanie   11.   septembra odročené na 13. november 2003. Pojednávanie 13. novembra 2003 bolo z dôvodu neúčasti účastníkov odročené na 18. marec 2004.

Z dôvodu účasti zákonného sudcu na školení, resp. odbornej stáži boli pojednávania 18. marca 2004 a 25. mája 2004 odročené bez meritórneho prejednania veci.

Otec maloletej 28. apríla 2004 predložil okresnému súdu návrh na zverenie maloletej do jeho výchovy a opatery.

Sťažovateľka   28.   februára   2005   podala   okresnému   súdu   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia.

Pojednávanie 19. apríla 2005 bolo pre neúčasť sťažovateľky odročené na 7. jún 2005.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.   V posudzovanom prípade ide   o spor,   v ktorom   je otázka   nastolenia právnej   istoty účastníkov   spojená   s právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu,   predovšetkým s rozsudkom   alebo   procesne   rovnakým   spôsobom,   napríklad   s   uznesením   o schválení súdneho zmieru.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry skúma so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, ktorá sa skúma aj   so   zreteľom   na   povahu   veci   a   o   čo   v   nej   účastníkovi   konania   (sťažovateľovi)   ide, b) správania účastníka konania a c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu okresného súdu zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/00 išlo pôvodne o rozvod manželstva a úpravu práv rodičov k maloletému dieťaťu po rozvode. V konaniach o zániku manželstva nemožno hovoriť ani o faktickej zložitosti veci, hoci pri rozhodovaní súdu o úprave práv rodičov k maloletému dieťaťu po rozvode ide spravidla o posúdenie skutočností,   ktoré   si   vyžadujú   odborné   znalosti,   a   preto   vyvstáva   potreba   ustanovenia súdneho znalca podľa § 127 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Vychádzajúc z uvedeného ústavný   súd   dospel k záveru, že pred okresným súdom išlo o konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne a ani za fakticky zložité, takže pri jeho sústredenom postupe bolo možné rozhodnúť bez zbytočných   prieťahov.   Na   právnu   ani   faktickú   zložitosť   veci   napokon   nepoukázal   ani okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2021/05 z 29. apríla 2005.

b) Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k spomaľovaniu   postupu okresného súdu, a tým aj k prieťahom v konaní prispelo aj správanie sťažovateľky.

K predĺženiu   konania   prispela   do   istej   miery   opakovaná   neúčasť   sťažovateľky na viacerých pojednávaniach, ako aj skutočnosť, že sťažovateľka neoznámila okresnému súdu zmenu adresy svojho trvalého pobytu.

c)   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil   označené   konanie, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v predmetnej veci konštatuje, že okresný súd bol nečinný:

od 18. októbra 2000 (sťažovateľka upravila návrh na začatie konania) do 2. februára 2001 (nariadenie termínu pojednávania na 8. marec 2001);

od   23.   apríla   2002   (dátum   vrátenia   spisu   okresnému   súdu   Krajským   súdom v Bratislave)   do   2.   augusta   2002   (výzva   sťažovateľke   na   predloženie   listinného dôkazu);

od 12. septembra 2002 (dátum predloženia listinného dôkazu Sociálnou poisťovňou) do 25. apríla 2003 (nariadenie termínu pojednávania na 10. jún 2003);

od   25.   mája   2004   (pojednávanie)   do   4.   marca   2005   (výzva   Sociálnej   poisťovni a sťažovateľke),

t. j. spolu takmer 22 mesiacov. Ústavný súd nezistil, že by v týchto obdobiach existovali procesné prekážky jeho postupu, ktoré by okresnému súdu bránili vykonať úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Ústavný   súd   neakceptoval   stanovisko   okresného   súdu,   v   ktorom   argumentuje množstvom „vecí vybavovaných v oddelení 11 C a s ohľadom na skutočnosť, že vo veci konali   doposiaľ   traja   zákonní   sudcovia“. Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, nemôže byť dôvodom na porušovanie základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Tieto príčiny nezbavujú všeobecný súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 108/00, ktoré ani po viac ako piatich rokoch nie je právoplatne skončené, a nečinnosťou okresného súdu v zistenej dĺžke bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci   sp.   zn.   11   C   108/00   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   napriek   tomu,   že   to sťažovateľka výslovne nežiadala. Ústavný súd však považoval taký príkaz okresnému súdu za úkon nevyhnutný na to, aby sa v ďalšom konaní už nevyskytovali zbytočné prieťahy.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk s ohľadom „na naliehavosť veci ako i pre mimoriadne dlhú   a bezdôvodnú   nečinnosť   súdu   a   v   dôsledku   nedostatku   prostriedkov   na   živobytie a v neposlednom   rade   aj   pretrvávajúceho   stavu   existenčnej   neistoty   mojej   a maloletej dcéry“.

Zistenú   nečinnosť   a   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu,   ako   aj   súčasný   stav konania vo veci, ktorá je veľmi citlivá a vyžaduje osobitnú starostlivosť súdu, nemožno podľa názoru ústavného súdu ničím ospravedlniť. Preto ústavný súd priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie 30 000 Sk ako dovŕšenie ochrany porušeného základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri rozhodovaní   o   výške   finančného   zadosťučinenia zohľadnil   predovšetkým   konkrétne okolnosti a povahu prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom zvýšenej neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti.

Ústavný   súd   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   o úhrade   trov konania   úspešnej   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred ústavným súdom advokátkou, a priznal sťažovateľke úhradu trov konania 5 302 Sk za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania pred ústavným súdom,   spolu   s   režijným paušálom za tieto úkony   (vyhláška Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).