znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 216/2016-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. TomášomŠimonovičom, ktorý koná v mene Advokátskej kancelárie VASIĽ, ŠIMONOVIČ &partners, s. r. o., Kuzmányho 29, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.8 Co 78/2015 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.8 Co 78/2015 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2015. Dátum odovzdania sťažnosti napoštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ ako žalobcapodal Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) 14. mája 2004 žalobu o zrušeniea vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k pozemku v P, a to voči žalovaným ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaní“).Požadoval, aby po zrušení podielového spoluvlastníctva pozemok pripadol do jehovýlučného vlastníctva s tým, že každému zo žalovaných vyplatí po 20 020 Sk, teda664,54 €. Žalovaní podali vzájomnú žalobu, ktorou sa domáhali zrušenia a vyporiadaniapodielového spoluvlastníctva aj vo vzťahu k domu nachádzajúcemu sa na žalovanompozemku, keďže tvrdili, že aj dom patrí do podielového spoluvlastníctva, pričom požadovalivyplatenie finančného vyrovnania aj za dom.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 10 C 158/2004 z 13. októbra 2014 bolo zrušenépodielové spoluvlastníctvo tak k pozemku, ako aj k domu s tým, že obe nehnuteľnosti boliprikázané do výlučného vlastníctva sťažovateľa s povinnosťou vyplatiť každémuzo žalovaných za 1/10 pozemku po 3 001,90 € a z rozostavaného domu po 1 028 €, tedacelkom po 4 029,90 € každému zo žalovaných.

Opravným uznesením okresného súdu č. k. 10 C 158/2004-563 z 13. októbra 2014bol opravený výrok rozsudku čo do finančnej náhrady tak, že sťažovateľ má zaplatiťkaždému zo žalovaných po 5 571,90 €.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní z 29. decembra 2014 podanom proti rozsudkuokresného súdu žiadal tento zrušiť vo výroku týkajúcom sa zrušenia podielovéhospoluvlastníctva k domu a vo výroku o povinnosti výplaty žalovaným a vec vrátiťokresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 78/2015-583, 8 Co 79/2015 z 26. októbra2015, ktorý sa stal právoplatným 21. decembra 2015, bol rozsudok okresného súduv spojení z opravným uznesením potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jehooznačených práv podľa ústavy a dohovoru.

Krajský súd podľa presvedčenia sťažovateľa nedal vo svojom rozsudku buď žiadnuodpoveď, alebo dostatočnú odpoveď na viaceré otázky a argumenty uvádzané v priebehukonania.

Predovšetkým je sťažovateľ toho názoru, že znalecký posudok znalkyneIng. ⬛⬛⬛⬛ je nepresný a nezodpovedá reálnemu stavu, keďže neboli zohľadnenéniektoré významné faktory znižujúce hodnotu pozemku, a to blízkosť pozemku k diaľnici,popradskému letisku a k náletovému kužeľu na toto letisko, ale tiež aj malá výmerapozemku pre výstavbu rodinných domov v súčasnosti. Ani koeficient povyšujúcich faktorovnebol určený správne, pretože nejde o pozemky so zvýšeným záujmom o kúpu.

Ďalej sťažovateľ namietal, že on je výlučným vlastníkom domu. Po dedičskomkonaní, v ktorom žalovaní nadobudli spoluvlastnícky podiel po 1/10, bolo následne formoupísomného vyhlásenia medzi účastníkmi dohodnuté, že žalovaní sa nebudú podieľať naďalšej výstavbe tohto domu a súhlasili s vyplatením ich zdedených spoluvlastníckychpodielov po 11 840 Kčs. Podľa názoru sťažovateľa tým došlo k zrušeniu a vyporiadaniuspoluvlastníctva k rozostavenej stavbe domu a na základe tejto dohody bol sťažovateľdobromyseľný v tom, že mu patrí celá rozostavaná stavba. Okamihom spísania tejto dohodysťažovateľ vstúpil do dobromyseľnej držby, rozostavanú stavbu postupne dokončil, staral sao ňu a nerušene ju užíval po zákonnú 10-ročnú lehotu a po jej uplynutí v roku 1995spoluvlastnícke podiely žalovaných k stavbe nadobudol vydržaním a stal sa tak výlučnýmvlastníkom domu.

Okresný súd sa podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom nevysporiadal s tým, prečoneuznáva písomné vyhlásenie účastníkov po skončení dedičského konania po ich matke akozáklad nadobudnutia vlastníctva k rozostavanému rodinnému domu vydržaním. Ani krajskýsúd túto vadu nepreskúmateľnosti neodstránil. Krajský súd tým odňal sťažovateľovi akoúčastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Krajský súd sa podľa sťažovateľa takmer vôbec nevysporiadal ani s jehoargumentáciou týkajúcou sa premlčania nároku.

Napokon sťažovateľ namieta, že boli zamietnuté jeho návrhy na ďalšie dokazovanies poukazom na vznesenú námietku premlčania, ktorá však nebola dôvodná.

Sťažovateľ poukázal i na to, že podľa viacerých rozhodnutí Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) už uvedené dôvody nezakladajú prípustnosťdovolania, čo potvrdzuje aj stanovisko občiansko-právneho kolégia z 3. decembra 2015,podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenierozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ napokon uviedol, že z opatrnosti podal aj dovolanie, keďže už uvedenéstanovisko uvádza, že výnimočne môže byť založená prípustnosť dovolania, ale vzhľadomna toto stanovisko je nevyhnutné, aby pre nepreskúmateľnosť bola podaná aj sťažnosťústavnému súdu.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľa a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky sťažovateľa – ⬛⬛⬛⬛ (...) bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8Co/78/2015-583, 8Co/79/2015 zo dňa 26. 10. 2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co/78/2015-583, 8Co/79/2015 zo dňa 26. 10. 2015 a vracia vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove vo veci sp. zn. 8Co/78/2015, 8Co/79/2015 porušovať základné práva a slobody sťažovateľa.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť trovy konania v sume 363,79 € do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa(...)“

II.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základnýchpráv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právama slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecnésúdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochranazákladných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavoua zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandisII. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemudostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosťodmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ argumentuje nepreskúmateľnosťou rozsudku krajského súdu, keďže tentonedal dostatočné odpovede na jeho viaceré námietky. Tým zároveň odňal sťažovateľovi akoúčastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na stanovisko občiansko-právneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré výnimočne pripúšťa prípustnosť dovolania podľa§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keď písomné vyhotovenie rozhodnutianeobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, podalsťažovateľ z opatrnosti tak dovolanie, ako aj sťažnosť ústavnému súdu.

V zmysle už popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok Slovenskejrepubliky poskytuje sťažovateľovi účinný právny prostriedok ochrany jeho základných práva slobôd, ktorý sťažovateľ využil (t. j. podal dovolanie), pričom vo veci dosiaľ nebolonajvyšším súdom o dovolaní právoplatne rozhodnuté. Inak povedané, v tejto chvíli sasťažnosť podaná ústavnému súdu javí byť predčasne podaná, keďže existuje iný orgánverejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu sťažovateľovým základnýmprávam a slobodám.

Posudzujúc sťažnosť sťažovateľa, ústavný súd uzatvára, že prijatím sťažnosti naďalšie konanie by došlo k vzniku ústavne neakceptovateľného stavu, keď by v zásadeo rovnakej veci rozhodovali paralelne viaceré orgány súdneho typu – najvyšší súd a ústavnýsúd (porov. mutatis mutandis II. ÚS 1/08, II. ÚS 393/2014, III. ÚS 632/2014,IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 420/2011). Išlo by o taký stav, ktorý je v právnom štáteneaprobovateľný, pretože by mohol viesť k rozdielnym rozhodnutiam v rovnakej veci, čo bymalo negatívne (a len obťažne odstrániteľné) dôsledky na právnu istotu, ktorá tvoríintegrálnu súčasť princípov právneho štátu

Reflektujúc takto pertraktované závery, ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Ako addendum ústavný súd zdôrazňuje právny názor, ktorý opakovane vo svojejjudikatúre vyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské právaz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmäjeho body 51, 53, 54) a podľa ktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, v prípade procesného rozhodnutia najvyššiehosúdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdupovažovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu(t. j. napadnutému rozsudku) krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010,I. ÚS 165/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016