SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 216/2015-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpenéhoadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namietaporušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 168/2010zo 14. januára 2013, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Cdo 168/2010 zo 14. januára 2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 168/2010zo 14. januára 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republikyna ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j ep o v i n n ý
u h r a d i ť trovy konania v sume 331,11 € (slovomtristotridsaťjeden eur a jedenásť centov) na účet jeho právneho zástupcu
, ⬛⬛⬛⬛ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohtonálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára2013 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 168/2010 zo 14. januára 2013 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.1 Cdo 168/2010 zo 14. januára 2013 zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa (ako žalobcu)proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 80/2009, predmetom ktorého bolorozhodovanie o jeho návrhu na priznanie mu úrokov z omeškania z istiny, a to prenesplnenie podmienok dovolacieho konania – neodstránenie nedostatku kvalifikovanéhozastúpenia v dovolacom konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Na svoju obranu prostredníctvom splnomocneného advokáta ctenému Ústavnému súdu SR podotýkam, že sme si svoju povinnosť splnili bezodkladne a obratom dňa 30. 11. 2012 sme NS SR zaslali plnomocenstvo, ktoré bolo prílohou citovanej odpovede. Musím poprieť vyjadrenie NS SR, že mu nebolo doručené plnomocenstvo advokáta na zastupovanie pred NS SR v dovolacom konaní, nakoľko „Odpoveď na výzvu − zaslanie plnomocenstva“ zo dňa 30. 11. 2012 bolo zaslané doporučene listom pod podacím číslom PR8940133682SK, ktorý pošta Michalovce 1 prijala dňa 30. 11. 2012...
Na základe tvrdenia NS SR, že uvedené plnomocenstvo sme mu nedodali, podali sme návrh na reklamačné konanie číslo R-004019-13-00032 dňa 4. 2. 2013...
Výsledok reklamačného konania konštatuje reklamáciu ako neopodstatnenú. Zásielka bola doručená 4. 12. 2012 prevzal splnomocnenec PS5844/J0.
Táto skutočnosť je preukázateľná z knihy doručenej pošty porušovateľa, ktorú nech predloží NS SR.
Cítim sa poškodený na svojich subjektívnych právach s poukazom na opísaný priebeh skutkového stavu celej záležitostí Ide o také porušenie, ktoré nie je napraviteľné a odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu a ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v O. s. p.
Sťažovateľka splnila predpoklady ustanovené zákonom stať sa účastníkom súdneho konania so všetkými procesnými právami a povinnosťami...
Boli porušené tieto práva a slobody sťažovateľa, ktoré sú zaručené článkami 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
... Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky si uplatňujem na Ústavnom súde Slovenskej republiky ochranu základných práv a slobôd, nakoľko o ich ochrane nerozhoduje iný súd, lebo ide o meritórne a konečné rozhodnutie.»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1), čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením sp. zn.: 1 Cdo 168/2010 Najvyššieho Súdu Slovenskej Republiky zo dňa 14. januára 2013 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o organizácií ústavného súdu zrušuje Uznesenie sp. zn.: 1 Cdo 168/2010 Najvyššieho Súdu Slovenskej Republiky zo dňa 14. januára 2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie,
3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 331,11 € s DPH (tristotridsaťjeden eur a jedenásť centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 1. apríla 2015 prijal sťažnosťpodľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v časti, v ktorej sťažovateľnamieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 14. januára 2013, na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti ústavný súd 21. apríla 2015 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadrilk sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. KP 3/2015Cpj 18/2015 z 8. apríla 2015, v ktorom poukázala na predmet konania, na napadnutéuznesenie najvyššieho súdu zo 14. januára 2013 a následne uviedla:
„Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že svoju povinnosť − predložiť plnú moc udelenú advokátovi na jeho zastupovanie v dovolacom konaní, splnil. Plnomocenstvo z 30. novembra 2012 bolo zaslané doporučeným listom pod podacím číslom PR8940133682S a podľa výsledku reklamačného konania zásielka bola najvyššiemu súdu doručená 4. decembra 2012; prevzatá bola splnomocnencom PS5844/10.
Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 241 ods. 1 druhá veta O. s. p. zakotvuje tzv. povinné zastúpenie dovolateľa, ktorého účelom je, aby účastníkovi, ktorý sám právnické vzdelanie nemá, bola poskytnutá kvalifikovaná právna pomoc, aby dovolanie vyhovovalo požiadavkám ustanovenia § 241 ods. 1 a 2 O. s. p. a aby dovolací súd tak mohol rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Nedostatok zastúpenia dovolateľa kvalifikovaným zástupcom bráni dovolaciemu súdu o veci ďalej konať. Ustanovenie §241 ods. 1 veta druhá O. s. p. je ustanovením kogentnej povahy, ktoré nepripúšťa výnimky.
Skutočnosť, že sťažovateľ v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebol zastúpený advokátom bola evidentná.
Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosti nevyhovieť...“
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniupredsedníčky najvyššieho súdu v podaní z 8. júna 2015, v ktorom uviedol:
«Namietam citované vyjadrenie v celom rozsahu. Absolútne sa nemôžem stotožniť s prvou vetou na strane − 3 - citujem „Skutočnosť, že sťažovateľ v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebol zastúpený advokátom bola evidentná“.
Podotýkam na fakt, že na základe výzvy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 11. 2012, ktorú sťažovateľka prevzala dňa 27. 11. 2012 a v ktorej nám bola poskytnutá 10 dňová lehota na predloženie plnomocenstva. Túto svoju povinnosť sme si splnili dňa 30. 11. 2012 podaním na pošte a zásielka bola najvyššiemu súdu doručená 4. decembra 2012, prevzatá bola splnomocnencom PS5844/10 čo potvrdil aj sám Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal dostatok času na oboznámenie sa s plnomocenstvom novo zvoleného advokáta do rozhodovania o veci, ktoré sa konalo dňa 14. januára 2013.
Preto Ústavnému súdu navrhujem vyhovieť našej sťažnosti...»
Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že netrvá na tom, aby ústavnýsúd o prijatom návrhu nariadil ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa v podaníz 8. júna 2015 trval na ústnom pojednávaní. Následne na výzvu ústavného súdu sťažovateľv podaní z 10. novembra 2015 oznámil, že upúšťa od ústneho pojednávania, keďže nemá„nové návrhy na dokazovanie a ani nové dôkazy na predloženie“.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky najvyššiehosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospelk záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieťzásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byťpreto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutiemateriálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovenínemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie jezásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovikonania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadnehoopravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovneupravuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonompre poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranumusí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnejochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená právo na úspechv mimoriadnom opravnom konaní (IV. ÚS 106/2010).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02,II. ÚS 264/04, IV. ÚS 106/2010) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnychpredpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania,ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravnéhopostupu najvyššieho súdu.
Ústavný súd tiež konštatuje, že vo svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol(I. ÚS 24/00, III. ÚS 110/03, III. ÚS 70/07, IV. ÚS 75/2014), že otázka splnenia podmienokkonania pred všeobecnými súdmi by mohla byť predmetom kritiky zo strany ústavnéhosúdu len výnimočne, t. j. vtedy, ak by vyvodené závery všeobecných súdov boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie nejakéhozákladného práva alebo slobody.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci.
Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. januára 2013 konanie o dovolanísťažovateľa zastavil. V odôvodnení poukázal na rozsudok Okresného súdu Spišská NováVes zo 16. apríla 2009 a tiež na rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 24. júna 2010.Uviedol, že sťažovateľ podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, ktorým žiadaltento rozsudok zrušiť. S poukazom na § 103, § 104 ods. 2 a na druhú vetu § 241 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) najvyšší súd skúmal splnenie podmienokdovolacieho konania – osobitne podmienky povinného kvalifikovaného zastúpeniadovolateľa v dovolacom konaní – pričom uviedol:
„Nedostatok podmienky povinného zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví. V danom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci skúmania podmienok dovolacieho konania z údajov zverejnených na internetovej stránke www.sak.sk zistil, že právny zástupca žalobcu ⬛⬛⬛⬛, ktorý zastupoval žalobcu v dovolacom konaní už nie je vedený v zozname advokátov. Následne telefonickým dopytom na Slovenskú advokátsku komoru zistil, že ⬛⬛⬛⬛ bol z tohto zoznamu vyčiarknutý vo februári 2012, a to z dôvodu úmrtia. Vzhľadom na to, že podmienka povinného právneho zastúpenia dovolateľa v zmysle § 241 ods. 1 druhá veta O. s. p. musí byť splnená v priebehu celého dovolacieho konania, Najvyšší súd Slovenskej republiky 22. novembra 2012 vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní dovolaciemu súdu predložil buď nové plnomocenstvo udelené advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní alebo poverenie pre svojho zamestnanca (člena) s právnickým vzdelaním spolu s doloženým príslušným dokladom, ktorý bude za neho v tomto konaní konať s poučením, že v prípade, že spomínaný nedostatok nebude v stanovenej lehote odstránený, dovolací súd konanie o dovolaní zastaví (§ 243c O. s. p. v spojení s § 104 ods. 2 O. s. p.). Žalobkyňa napriek výzve ktorú prevzala dňa 27. 11. 2012 nezaložila do spisu plnú moc udelenú advokátovi na jej zastupovanie v dovolacom konaní ani obsahom spisu nie je doložené udelenie poverenia pre svojho zamestnanca pre dovolacie konanie.
V dôsledku nerešpektovania výzvy súdu zostal nedostatok vyššie uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania neodstránený. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na to dovolacie konanie zastavil (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na výsledok dovolacieho konania nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).“
Podľa druhej vety § 241 ods. 1 OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za nehokoná.
Podľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnenépodmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možnoodstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatokpodmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd porušil jeho základné právo podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že zastavil konanie o dovolanípre nesplnenie podmienky povinného kvalifikovaného zastúpenia podľa druhej vety § 241ods. 1 OSP. Sťažovateľ tvrdí, že na výzvu najvyššieho súdu reagoval včas a nedostatokpodmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní o dovolaní odstránil tým, že najvyššiemusúdu zaslal splnomocnenie, ktorým splnomocnil advokátana zastupovanie v konaní o dovolaní. Najvyšší súd tieto skutočnosti nezohľadnil, pretosú jeho právne závery o nesplnení predmetnej podmienky konania arbitrárne, a teda ústavneneudržateľné.
Sťažovateľ k sťažnosti priložil nasledujúce listinné dôkazy, ktorými preukazuje svojetvrdenie o predložení plnej moci na zastupovanie v konaní o dovolaní advokátom:
1. Podanie z 30. novembra 2012 adresované najvyššiemu súdu označené ako„Vec: Odpoveď na výzvu zo dňa 20. 11. 2012 – zaslanie plnomocenstva.“, v ktoromuviedol:
„V prílohe ctenému Najvyššiemu súdu SLOVENSKEJ REPUBLIKY, prostredníctvom novozvoleného právneho zástupcu zasielam plnomocenstvo do vyššie citovaného dovolacieho konania sp. zn.: 1 Cdo 168/2012.“Predmetné podanie bolo podpísanéadvokátom ⬛⬛⬛⬛, ktorý je v podaní označený ako právny zástupcasťažovateľa. Prílohou tohto podania má byť„Plnomocenstvo z 27. 11. 2012“.
2.„Plnomocenstvo na poskytovanie právnych služieb“z 27. novembra 2012, ktorýmsťažovateľ udelil plnú moc advokátovi ⬛⬛⬛⬛ na„zastupovanie pred všeobecným súdom v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Cdo 168/2012 na Najvyššom súde Slovenskej republiky proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ o zaplatenie 12.447,72 € s prísl. a o vzájomnom návrhu žalovanej na zaplatenie 22.790,82 € s prísl.“.
3. Podací lístok, ktorý má časť „Odosielateľ“ opatrenú odtlačkom pečiatky„ ⬛⬛⬛⬛ advokát ⬛⬛⬛⬛ “, časť„Adresát“ podacieho lístka je vyplnená rukou s textom:„NS SR Župné nám. 13 814 90 Bratislava“. Podacie číslo zásielky týkajúcej sa tohto podacieho lístka je RR894013682SKa podľa odtlačku pečiatky v časti „Prijal“ túto zásielku prijala na prepravuPošta„Michalovce 1 30. 11. 2012“. Časť „Reklamácia Číslo“ je rukou vyplnenás uvedením„R-004019-13-00032“,v časti „Reklamácia Prijal“ je odtlačok pečiatky PoštyMichalovce zrejme s dátumom 4. február 2013 a nečitateľný podpis.
4. ⬛⬛⬛⬛ bol adresovaný prípis Slovenskej pošty, a. s.,z 5. februára 2013 označený ako„Vec: Výsledok reklamačného konania“, v ktorom tátouviedla:
„Dovoľujeme si Vám oznámiť, že Slovenská pošta, a. s. posúdila reklamáciu podanú na pošte Michalovce 1 pod č. R-004019-13-00032 zo dňa 04. 02. 2013 ako neopodstatnenú.... V rámci reklamačného konania bolo zistené: Zásielka bola dodaná 04. 12. 2012, prevzal splnomocnenec PS5844/10.“
Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či sťažovateľodstránil nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní o dovolaní doručenímsplnomocnenia udeleného advokátovi v súlade s výzvou najvyššieho súdu, je skutkováotázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jehoústavným postavením.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovaniena zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či mal odhaľovať pravdivosť skutkovýchtvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 445/2013). Ústavný súd v tejto súvislosti tiež uvádza,že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v.United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom) sa pod spravodlivýmsúdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníkasúdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právnea faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania,či boli splnené podmienky konania o dovolaní – osobitne podmienky kvalifikovanéhozastúpenia dovolateľa v konaní o dovolaní.
Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že konanie o dovolanísťažovateľa zastavil z dôvodu nesplnenia podmienky jeho kvalifikovaného zastúpeniav dovolacom konaní. Najvyšší súd uviedol, že sťažovateľa na splnenie tejto podmienkykonania vyzval a poučil ho o následkoch neodstránenia tohto nedostatku. Najvyšší súdnásledne uviedol, že sťažovateľ nedoložil do spisu splnomocnenie udelené advokátovi a anipoverenie pre svojho zamestnanca. Takto dospel k záveru, že sťažovateľ nerešpektoval jehovýzvu, neodstránil nedostatok podmienky konania, preto konanie o dovolaní zastavil.Vo svojom vyjadrení z 8. apríla 2015 predsedníčka najvyššieho súdu poukazujena listinné dôkazy, ktoré predložil sťažovateľ k sťažnosti, osobitne sa však s nimi nijakonevysporiadala. V závere svojho vyjadrenia len uviedla, že skutočnosť, že sťažovateľ„v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebol zastúpený advokátom bola evidentná“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností a s prihliadnutím na to, že ústavný súdv konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne nie je súdom skutkovým, ústavnýsúd dospel k záveru, že skutočnosti, ktoré uvádza sťažovateľ vo svojej sťažnosti, a dôkazy,ktoré predložil na podporu svojho tvrdenia o doručení splnomocnenia udeleného advokátoviv súlade s výzvou najvyššieho súdu, spochybňujú právny záver najvyššieho súduv napadnutom uznesení zo 14. januára 2013, že sťažovateľ nerešpektoval výzvu najvyššiehosúdu a neodstránil nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konaní o dovolaní.
Skutočnosti uvádzané sťažovateľom smerujú k tomu, že najvyšší súd sa dopustilpri posudzovaní splnenia podmienky kvalifikovaného zastúpenia sťažovateľa v konanío dovolaní takého procesného pochybenia, ktoré mohlo zbaviť sťažovateľa prístupu k súdu,pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie,ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Z týchto dôvodov jezároveň potrebné považovať záver najvyššieho súdu, že sťažovateľ nerešpektoval výzvunajvyššieho súdu a neodstránil nedostatok podmienky kvalifikovaného zastúpenia v konanío dovolaní, za nepreskúmateľný a zjavne neodôvodnený, a preto z ústavnoprávnehohľadiska za ústavne neudržateľný. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutýmuznesením zo 14. januára 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vecvrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnostivyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 168/2010 zo 14. januára 2013 porušiloznačené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súdzrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohtonálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdua vysporiadať sa so skutočnosťami uvedenými v tomto náleze. V okolnostiachposudzovanej veci bude potrebné, aby sa najvyšší súd vysporiadal s listinnými dôkazmisťažovateľa, ktorými preukazuje, že adekvátne reagoval na výzvu najvyššieho súdua doručil splnomocnenie udelené advokátovi na jeho zastupovanie v konaní o dovolaní,a tiež aj s ďalšímirelevantnýmidôkazmi(napr.evidenciazásielokdoručenýchnajvyššiemu súdu), posúdiťsplneniepodmienkykvalifikovanéhozastúpeniasťažovateľa podľa druhej vety § 241 ods. 1 OSP a následne opäť rozhodnúť v konanío dovolaní.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ajo úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnymzastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ si uplatnil úhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,11 €.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa úhradu trov konania v sume331,11 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za 2 úkony právnej služby podľa§ 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej poradys klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnejsadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2013 v sume 130,16 € (1/6výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijnýpaušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 € (1/100 výpočtového základu podľa§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát podľapriloženého osvedčenia je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhláškya podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskoršíchpredpisov. Následne ústavný súd výslednú sumu 331,13 € upravil v súlade s návrhomsťažovateľa. Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania za stanoviskok vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu doručené ústavnému súdu 10. júna 2015,keďže z obsahu tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo novéprávne názory.
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcusťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výrokurozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2015