znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 216/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením prokurátora Vojenskej obvodovej prokuratúry Banská Bystrica č. k. OPn 253/10-14 zo 4. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   prokurátora   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Banská   Bystrica (ďalej len „prokurátor“) č. k. OPn 253/10-14 zo 4. apríla 2011.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadruje nespokojnosť s uznesením prokurátora č. k. OPn   253/10-14   zo 4.   apríla   2011,   ktorú   odôvodňuje   predovšetkým   tým,   že „(...) prokurátor sa snaží za každú cenu nadržiavať aj vyšetrovateľovi..., ktorý bol napadnutý trestným oznámením ohľadom marenia úlohy verejným činiteľom. Prokurátor Vojenskej obvodnej   prokuratúry   to   samoúčelne   odôvodňuje,   že   vyšetrovateľ...   nemohol   ovplyvniť závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou...“.

3. Podľa názoru sťažovateľa uvedeným rozhodnutím prokurátora došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 dohovoru a navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„A   preto   žiadam   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy... preskúmanie   namietnutého porušenia   mojich   garantovaných   práv   a   slobôd   označeného   v   časti   II.   tejto   ústavnej sťažnosti.

Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy...   žiadam Ústavný súd... o prikázanie povinného konania   IS   MV   SR   BB   a   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici,   keďže porušenie mojich práv spôsobilo ich nekonanie vo veci môjho trestného oznámenia zo dňa 18.   10.   2010   a   obchádzanie   textu   mojich   podaní   s   využitím   ich   samoúčelných   lživých konštrukcii.

Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy... na základe rozhodnutia o mojej ústavnej sťažnosti žiadam priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemajetkovej ujmy spôsobenej porušením mnou označených práv, ktoré si cením aj v tomto prípade na 10 000,- EUR...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

5. Ústavný súd konštatuje, že predmetnou ústavnou sťažnosťou sťažovateľ napadol uznesenie prokurátora č. k. OPn 253/10-14 zo 4. apríla 2011 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa, a tým malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 13 dohovoru.

6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o prokuratúre   poskytujú   sťažovateľovi   účinnú   ochranu   jeho   práv   a právom chránených záujmov (mutatis mutandis IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03). Podnet (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci   individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05). Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažovateľ podal podnet podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre na preskúmanie zákonnosti postupu vojenskej obvodovej prokuratúry pri vybavovaní sťažnosti proti uzneseniu vyšetrovateľa. Okrem toho sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala ospravedlnenie nevyužitia všetkých právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje. Sťažovateľ nie je oprávnený vyberať si orgán verejnej moci, ktorý mu má poskytnúť ochranu označených porušení základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovateľ, ak sa domnieva, že označené orgány činné v trestnom konaní porušili (ním označené) základné práva, nevyužil (hoci mohol a mal využiť) tie právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje na ochranu práv voči rozhodnutiam ním označených orgánov činných v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady,   právomoc   ústavného   súdu   (princíp   subsidiarity).   Vychádzajúc   z týchto právnych názorov a skutkového stavu ústavný súd vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci.

7. Okrem uvedeného ústavný súd v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného   konania   proti   označenej   osobe   na   základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd (II. ÚS 42/00).

Ani   z čl.   6   dohovoru   (pokiaľ   je   jeho   aplikovateľnosť   založená   na   „trestnom obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   nevyplýva   v trestnom   konaní   právo   na   začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu [mutatis mutandis rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. v prípade Helmers v. Švédsko (rozsudok pléna z 29. októbra 1991, sťažnosť   č.   1826/85,   séria   A,   č.   212-A,   ods.   29);   v   prípade   Perezová   v.   Francúzsko (rozsudok Veľkej komory z 12. februára 2004, sťažnosť č. 47287/99, ods. 70, 71, ECHR 2004-I )].

Z týchto dôvodov rozhodnutím a postupom prokurátora nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, preto ústavný súd sťažnosť odmietol aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

8. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011