znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 216/09-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť P.   P.,   D.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J. F.,   B.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Skalica v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cb   164/08   v období   po   rozhodnutí   Ústavného   súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08 v období po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006 p o r u š i l   základné právo P. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Skalica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cb   164/08 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. P.   P.   p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie v sume   900 €   (slovom deväťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Skalica   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. P. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem   eur   a   päťdesiatsedem   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd   Skalica p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr.   J.   F.,   Br.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 216/09-17 z 27. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. P., D. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Skalica (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08 v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006.

2. Podľa § 18b ods. 1 zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   a dopĺňa zákon Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva k 1. januáru 2008 vo veci sťažovateľov prešiel (v podstate sa „vrátil“) z odovzdávajúceho Okresného súdu Senica na nadobúdajúci Okresný súd Skalica so všetkými ústavnoprávnymi dôsledkami, vrátane plnej zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.

3. Z obsahu sťažnosti vyplynuli najmä tieto relevantné skutočnosti:„(...) Ing. D. K.(...), obchodné meno: Ing. D. K. – E.(...), ako navrhovateľ podal k OS v Skalici   v   marci   1998!   voči   p.   P.   P.   žalobu   (návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu) o zaplatenie   96.400,-   Sk.   Žaloba   bola   koncipovaná   zjavne   ako   nárok   p.   Ing.   D.   K.   na vrátenie bezdôvodného obohatenia zo strany p. P. P. V cit. žalobe sa tvrdí, že P. P. bol síce p.   Ing.   D.   K.   ustanovený   do   funkcie   zodpovedného   zástupcu   pre   svoje   podnikanie,   ale p. P. P. bez jeho súhlasu vybral z bankového účtu živnostníka Ing. D. K. peniaze a tie si ponechal. Zrejme i preto inicioval p. Ing. D. K. aj trestné konanie voči p. P. P.

(...) Uznesením vyšetrovateľa PZ z 30. 3. 1998 bolo začaté trestné stíhanie P. P. pre údajnú spreneveru peňazí Ing. D. K.

(...)   V   tom   čase   bolo   predmetné   civilné   konanie   prerušené(...)   Uznesením   (pod č. Cb 70/98 z 18. 12. 1998) OS v Skalici.

(...)   OS   v Skalici   rozsudkom   č.   2   T   46/99   z 31. 7.   2000   P.   P.   v   celom   rozsahu oslobodil spod obžaloby. Súd zistil, že P. P. sa žiadnej sprenevery nedopustil. Hoci okresný prokurátor   zotrval   v   argumentačnej   renitencii,   Krajský   súd   v   Trnave   uznesením č. 5 To 198/00 z 31. 10. 2000,“ odvolanie okresného prokurátora zamietol.

Po   podaní   odporu   proti   platobnému   rozkazu   „vec   bola   prevedená   do   riadneho civilného konania(...).

(...)   Potom   OS   v   Skalici   uznesením   č.   k.   Cb   70/98   z   3.   1.   2002   tento   proces o zaplatenie 96.400,- Sk zastavil. (...) Krajský súd v Trnave uznesením č. 21 Cob 120/02 z 28.   6.   2002   cit.   uznesenie o   zastavení   konania zrušil   a vec   vrátil   do prvostupňového konania.

(...) Ústavný súd SR nálezom zo dňa 14. 6. 2006 pod sp. zn. II ÚS 131/2006 uložil Okresnému súdu v Senici povinnosť v danej veci reálne konať.(...)

V   skutočnosti   sa   ale   vec   procesne   nepohla.   Sťažovateľ   urgoval   procesný   postup listom z 25. 10. 2006 a potom urgoval predsedu súdu podaním z 27. 11. 2006. Predseda súdu 10. 12. 2006 odpovedal tak, že postup vo veci sudkyni JUDr. J. B. ústne vytkol. (...)   Najbližším   ďalším   efektívnym   procesným   krokom   súdu   bolo   vytýčenie pojednávania na deň 10. 9. 2008 !

Proces v danej veci - trvajúci už viac ako 10 rokov - nepokračoval meritórne(...). To považuje sťažovateľ skoro za provokáciu(...).

(...) Vlastný spor sa „vlečie“ od marca 1998! Chyby Okresných súdov v Senici resp. Skalici sú eklatantné a boli aj preukázané. Tvrdíme, že OS v Skalici koná neefektívne, ba skoro až kontraproduktívne.

(...)   Postupom   porušovateľa   došlo   a   dochádza   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   v   súdnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov. Konkrétne   porušovateľ   svojím   postupom   porušil   ust.   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou procesné neúčelnou činnosťou spôsobuje sťažovateľovi neprimerane veľké ťažkosti. Predmetný   spor   zo   skutkového,   ani   z   právneho   hľadiska   nevykazuje   črty   mimoriadnej náročnoti a právnej zložitosti.

(...)   Napriek   sťažnosti   p.   P.   P.   z   februára   t.   r.,   (mylne   adresovanej   k   rukám zastupujúcej   podpredsedníčky   OS   v   Senici)   k   vecnému   posunu   v   činnosti   OS   v   Skalici neprišlo.   Sťažovateľ   sa   domáhal   ochrany   jeho   práv   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. Z odpovede je zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne opatrenia, zaručujúce konanie bez zbytočných prieťahov.

(...) V štádiu konania od vrátenia spisu z Ústavného súdu SR v júni 2006 na OS v Senici (vtedy príslušný súd) bolo vo všeobecnosti úlohou OS v Senici (resp. po delimitácii súdov OS v Skalici) preskúmať podmienky konania a pripraviť vec tak, aby mohla byť prejednaná a pokiaľ možno na jedinom pojednávaní aj rozhodnutá (§ 114 ods. 1 OSP). (...) tvrdíme, že spor o odmenu mandatára nemožno nehodnotiť ako právne zložitý - sine III. ÚS 75/2003.

(...) tvrdíme, že pre reálny a efektívny postup všeobecného súdu (in concreto OS v Skalici) nemohol sťažovateľ p. P. P. už nič viac urobiť.

(...) Tvrdíme, že tento súd zákonným spôsobom vec nerieši; spočiatku ale dokonca odďaľoval vyriešenie, v súčasnosti smeruje k „revidovaniu" súdneho procesu (v trestnej veci v konjunkcii s adhéznym konaním), ktorý sa skončil v prospech sťažovateľa.

Postupom porušovateľa došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie   veci   v   súdnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Konkrétne   porušovateľ svojím postupom porušil ust. čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin   a   najmä   vzhľadom   na   charakter   prejednávanej   veci,   svojou   procesné   neúčelnou činnosťou   spôsobuje   sťažovateľovi   neprimerane   veľké   ťažkosti.   Predmetný   spor   zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti. (...)

Pre   výraznú   intenzitu   zásahov   do   práv   sťažovateľa   ako   aj   dĺžku   ich   trvania   i   z dôvodu   ich   opakovaného   výskytu   žiada   sťažovateľ,   aby   mu   bolo   priznané   finančné zadosťučinenie vo výške 900,- € (slovom deväťsto €).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj na fakt, že porušovateľ svojím postupom porušil právo sťažovateľa garantované čl.48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky žiadame Ústavný súd, aby po náležitom zistení skutkového stavu vyhovel sťažnosti a vydal tento nález

1. Okresný súd v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Cb 164/2008 porušil právo P. P., aby jeho vec bola prerokovaná bez zbytočných prieťahov, ktoré zaručuje čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu v Skalici v konaní vedenom pod sp.zn.: 3 Cb 164/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   P.,   priznáva   primerané   peňažné   zadosťučinenie   vo   výške   900,-   €   (slovom deväťsto €), ktoré je Okresný súd v Skalici povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v   Skalici   je   povinný   uhradiť   P.   P.   trovy   konania,   tak   ako   budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu a to do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. J. F.(...)“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr. 1512/09 z 10. augusta 2009   a právna   zástupkyňa   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu   okresného súdu z 26. augusta 2009.

4.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol   chronológiu   úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Konanie začalo na základe návrhu podaného dňa 13. 3. 1998. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz dňa 29. 4. 1998 pod č. k. 6 Rob 108/98-18. Odporca dňa 18. 5. 1998 podal proti platobnému rozkazu odpor, vec bola prevedená do odd. Cb 70/98.

Uznesením   zo   dňa   18.   12.   1998   č.   k.   Cb   70/98-34   bolo   konanie   prerušené   do právoplatného skončenia konania Okresného súdu Skalica sp. zn. 2T 30/98.

Uznesením zo dňa 3. 1. 2002 súd zrušil uznesenie o prerušení konania a konanie zastavil.

Proti uzneseniu o zastavení konania navrhovateľ podal odvolanie dňa 30. 4. 2002, spis bol dňa 5. 6. 2002 postúpený na Krajský súd v Trnave.

Dňa 28. 6. 2002 Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie o zastavení konania zrušil. Dňa 11. 2. 2004 súd vytýčil vo veci pojednávanie na 4. 3. 2004, pojednávanie bolo odročené z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu odporcu.

Dňa 1. 4. 2004 bolo pojednávanie odročené na 22. 4. 2004. Termín pojednávanie bol dňa 13. 4. 2004 zrušený za účelom zisťovanie aktuálneho miesta pobytu odporcu.

Dňa 16. 9. 2004 bol na pojednávaní vypočutý navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa a zástupca odporcu, pojednávanie bolo odročené neurčito.

Dňa   15.   4.   2005   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu   neúčasti účastníkov na pojednávaní.

Dňa 26. 7. 2005 súd odročil pojednávanie na 2. 8. 2005. Dňa 2.   8.   2005   súd   na pojednávaní vypočul   odporcu   a svedkov   a pojednávanie odročil na neurčito.

Dňa 28. 12. 2005 súd pojednávanie odročil na neurčito. Dňa 9. 5. 2006 bol spis predložený Ústavnému súdu SR na konanie vo veci sp. zn. II. ÚS 131/06, spis bol vrátený dňa 13. 11. 2006.

Dňa 7. 12. 2006 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo   -   ručné   písmo.   Proti   uzneseniu   bolo   podané   odvolanie   zo   strany navrhovateľa   dňa   20.   12.   2006.   Spis   bol   dňa   13.   1.   2007   predložený   Krajskému   súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 28. 2. 2007 odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.

Dňa   4.   4.   2007   Okresnú   súd   vydal   opravné   uznesenie   k   uzneseniu   o   nariadení znaleckého dokazovania, voči ktorému dňa 9. 5. 2007 podal navrhovateľ odvolanie, vec bola predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutia o odvolaní. Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie potvrdil dňa 17. 8. 2007.

Dňa 16. 6. 2008 bol znalcom vypracovaný znalecký posudok. Dňa 10. 9. 2008 bol v konaní vypočutý znalec.

Dňa   1.   10.   2008   bol   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti účastníkov.

Dňa   9.   10.   2008   súd   rozhodol   o   odmene   znalcovi,   proti   uzneseniu   podal   dňa 24. 10. 2008 odvolanie odporca aj navrhovateľ. Dňa 21. 1. 2009 súd odporcu vyzval na odstránenie vady odvolania. Dňa 5. 2. 2009 spis bol predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaniach.

Dňa 15. 4. 2009 Krajský súd v Trnave napadnuté uznesenie potvrdil. Dňa 23. 6. 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že boli vyžiadané od notára a polície ďalšie dôkazy.

Som názoru že sa jedná o právne zložitý prípad z hľadiska dôkazov a ich hodnotenia. Či   sa   jedná   o   prieťahy   zo   strany   sudcu,   a   či   sa   jedná   o   subjektívne   prieťahy ponechávam na zváženie Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Zároveň   oznamujem,   že   Okresný   súd   Skalica   netrvá   na   ústnom   pojednávaní ústavného súdu.“

4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedla, že:

„(...) V intenciách nami podanej ústavnej sťažnosti je(...) smerodajné to, čo sa na OS v Skalici dialo po decembri 2006 dodnes :

V decembri 2006 bolo nariadené znalecké grafologické dokazovanie (tvrdíme, že úplne zbytočne a procesne kontraproduktívne, čo koniec koncov preukázala aj samotná znalkyňa   Mgr.   A.   N.,   keď sa   vyjadrila   len   k fotokópii podpisu,   čo je z grafologického hľadiska samozrejme úplne bezpredmetné).

Tento - hoci úplne zbytočný a dôkazovo v predmetnom spore nepoužiteľný - posudok bol vypracovaný až 16. 6. 2008!

Pojednávalo sa až po roku - 23. 6. 2009 a ďalej sa nedeje nič, čo by mohlo pozitívne prispieť k ukončeniu procesu iniciovaného kontrahentom sťažovateľa(...)“.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

6. Pokiaľ ide priebeh a stav napadnutého konania, ústavný súd po nahliadnutí do spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Cb   164/08   konštatuje,   že   chronologický   popis   úkonov vykonaných   v danej   veci   sa   zhoduje   s popisom   predsedu   okresného   súdu   z 10. augusta 2009, proti ktorému nemal námietky ani sťažovateľ, preto v okolnostiach danej veci sa opomína od opakovania popisu týchto úkonov.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.(...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 164/08 dochádza k porušovaniu sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy aj v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. II. ÚS 131/06-34 zo 14. júna 2006. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Ústavný súd však nepopiera, že „vzhľadom na nutnosť skúmania pravosti podpisu na zmluve uzavretej medzi navrhovateľom a sťažovateľom znaleckým, resp. doplňujúcim dokazovaním možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Touto zložitosťou však nemožno ospravedlniť nečinnosť a neefektívnosť postupu okresného súdu (...). Preskúmavané konanie nie je podľa názoru ústavného súdu po právnej stránke zložité, pretože   výklad   a   používanie   právnej   úpravy   sú stabilizované   v judikatúre   všeobecných súdov“ (pozri II. ÚS 131/06).

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už dvanásť rokov (začaté bolo 13. marca 1998) bez meritórneho rozhodnutia je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané (aj keď napadnuté konanie bolo takmer tri roky prerušené).

Ústavný súd však konštatuje, že pri posudzovaní postupu súdu nemohol prehliadnuť najmä skutočnosť, že okresný súd napriek tomu, že mu bolo v danej záležitosti prikázané nálezom   sp.   zn.   II.   ÚS   131/06   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   toleroval vyhotovenie znaleckého posudku najmenej jeden rok, teda minimálne jeden rok sa vo veci nekonalo   efektívne,   pričom   toto   obdobie   neefektívnej   činnosti   rozhodne   nadobudlo charakter zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy v kontexte 12 rokov trvania napadnutého   konania.   Všeobecný   súd   pritom   vzhľadom   na   jeho povinnosť   organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátila osoba so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení podľa § 53 Občianskeho súdneho poriadku) aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi.   Všeobecný   súd   v rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj   za zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   (napr.   III. ÚS 111/01).   Uvedená   neefektívna činnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože aj po rozhodnutí ústavného súdu počas najmenej jedného roka súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   v predmetnej   veci   počas   súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   ústavný   súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   v   dôsledku   postupu   súdu.   Ústavný   súd opakovane zdôrazňuje, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ navrhol priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 900 € „pre výraznú intenzitu zásahov do práv sťažovateľa ako aj dĺžku ich trvania i z dôvodu ich opakovaného výskytu“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   vzhľadom   na   celkovo   dlhodobú a opakovanú   nečinnosť   okresného   súdu   aj   po   vyslovení   porušenia   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavným   súdom   považuje   za   primerané v požadovanej výške 900 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti z 30. marca 2009 a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z   26. augusta   2009).   Za   tri   úkony vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume trikrát po 115,90 € a režijný paušál trikrát po 6,95 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú sumu 368,55 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 70,02 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 438,57 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010