znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 216/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. D. F., B., Ing. V. V., B., a Ľ. H., V., Česká republika,   zastúpených   advokátom   JUDr.   A.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   3   Cdo   134/02   z 18.   decembra   2003,   postupom   a   rozhodnutím   Okresného   súdu Trenčín sp. zn. 7 C 462/97 z 3. februára 2006 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 115/06 z 22. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2007 doručená sťažnosť Ing. arch. D. F., B., Ing. V. V., B., a Ľ. H., V., Česká republika (ďalej len „sťažovatelia“), ktorú doplnili podaním doručeným ústavnému súdu 15. februára 2007   a   ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 134/02 z 18. decembra 2003, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Trenčín (ďalej len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   7   C   462/97   z   3.   februára   2006   a postupom   a   rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 115/06 z 22. novembra 2006.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   okresnému   súdu 30. novembra 1988 sa sťažovatelia domáhali proti ich tete V. B. (ďalej len „žalovaná“) určenia, že „rodinný dom č. 612 s pozemkom pzkn. p. č. 400/1, nachádzajúce sa v kat. území B.“ nepatria   do   dedičstva   po   ich   starom   otcovi   J.   H.   st.   (ďalej   len   „starý   otec sťažovateľov“). Na základe vykonaného dokazovania, ktorým mal okresný súd preukázané, že stavebný pozemok starý otec sťažovateľov predal svojmu synovi - otcovi sťažovateľov J. H. ml. (ďalej len „otec sťažovateľov“), pričom na tomto pozemku starý otec postavil rodinný   dom   na   základe   stavebného   povolenia   vydanom   na   jeho   meno,   okresný   súd rozsudkom   sp.   zn.   7   C   462/97   z 24.   januára   2000   sčasti   žalobe   sťažovateľov   vyhovel a vyslovil, že pozemok nepatrí do dedičstva po starom otcovi sťažovateľov s odôvodnením, že   starý   otec   sťažovateľov   výstavbou   rodinného   domu   nemohol   nadobudnúť   vlastnícke právo aj k pozemku jeho spracovaním tak, ako to tvrdila žalovaná. Podľa právneho názoru okresného súdu bolo potrebné vzťah medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku posudzovať podľa   ustanovení   zákona   č.   40/1964   Zb. Občiansky   zákonník   (ďalej   len   „novší   OZ“), pretože stavba (rodinný dom) sa stala užívaniaschopnou počas účinnosti novšieho OZ, a to vydaním kolaudačného rozhodnutia 27. októbra 1964. Okresný súd uviedol, že novší OZ nepoznal   inštitút   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   spracovaním,   a preto   sa   starý   otec sťažovateľov   nemohol   postavením   stavby   stať   aj   vlastníkom   stavebného   pozemku.   Vo zvyšnej časti (vo vzťahu k rodinnému domu) okresný súd žalobu sťažovateľov zamietol, pretože nemal preukázané, že starý otec sťažovateľov previedol na otca sťažovateľov aj vlastníctvo rodinného domu.

Na   základe   odvolania   obidvoch   sporových   strán   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Co 373/00   z 20.   marca   2002   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   aj   keď   podľa názoru   krajského   súdu   by   sa   mal   vzťah   medzi   stavebníkom   a vlastníkom   stavebného pozemku spravovať právnym režimom podľa zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „starší OZ“), a nie podľa novšieho OZ tak, ako to konštatoval okresný súd. Podľa názoru krajského súdu pre určenie rozhodnej právnej úpravy nie je dôležité, kedy bola stavba skolaudovaná, ale to, kedy bola dokončená a spôsobilá na užívanie, a keďže starý otec   sťažovateľov   sa   do   rodinného   domu   nasťahoval   už   v roku   1963,   t. j.   pred   jeho kolaudáciou, treba za rozhodnú právnu úpravu v tejto veci považovať v tom čase účinný starší OZ. Krajský súd aj napriek tomuto odchýleniu sa od právneho názoru okresného súdu dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu s odôvodnením, že starší OZ   pripúšťal   oddelené   vlastníctvo   stavebníka   a vlastníka   stavebného   pozemku   (§   155) a predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním bola dobromyseľnosť stavebníka, t. j. jeho dobrá viera, že stavebný pozemok, na ktorom stavia mu patrí, avšak podľa krajského súdu starý otec sťažovateľov nemohol spĺňať podmienku dobromyseľnosti pre   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k pozemku   jeho   spracovaním,   pretože   sám   predal stavebný pozemok svojmu synovi – otcovi sťažovateľov, takže musel mať vedomosť o tom, že pozemok mu nepatrí. Krajský súd súčasne v rozsudku pripustil možnosť podať dovolanie ohľadom   zodpovedania   otázky, „či   za   účinnosti   zákona   č.   141/50   Zb.   mohlo   dôjsť k nadobudnutiu   vlastníctva   pozemku   spracovaním   i v prípade,   že   stavebník   staval   na pozemku so súhlasom vlastníka pozemku“.

V rozsahu   prípustnosti   dovolania   (ohľadom   sporného   pozemku)   podala   žalovaná proti rozsudku krajského súdu dovolanie dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci, pretože podľa jej názoru krajský súd neprihliadol na súhlasný postoj vlastníka pozemku s realizáciou stavby na jeho pozemku stavebníkom – starým otcom sťažovateľov. Najvyšší súd o dovolaní žalovanej rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 134/02 z 18. decembra 2003, ktorým   zrušil   dovolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom okresného súdu vo výroku, v ktorom bolo vyhovené žalobe sťažovateľov (v tom zmysle, že sporný pozemok nepatrí do dedičstva po ich starom otcovi), a vec vrátil okresnému súdu na nové   konanie   a rozhodnutie,   pričom   najvyšší   súd   sa   vo svojom   rozsudku   stotožnil   so stanoviskom   krajského   súdu   o potrebe   aplikovať   na   daný   prípad   starší   OZ   a   súčasne konštatoval, že v prípade stavebníka – starého otca sťažovateľov išlo o neoprávnenú stavbu, pretože v zmysle § 160 a nasl. staršieho OZ nemal k pozemku otca sťažovateľov zriadené právo   stavby.   Najvyšší   súd   vyslovil,   že   starší   OZ „neobsahuje   priamu   právnu   úpravu vzťahov vyplývajúcich z tzv. neoprávnenej stavby na cudzom pozemku,“ a preto „postupuje sa po právnej stránke (ak niet inej dohody medzi účastníkmi) pri úprave vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku analogicky podľa ustanovenia § 125 a nasl. SOZ, ktoré riešia   otázku   nadobudnutia   vlastníctva   spracovaním   cudzej   veci“.   Podľa   stanoviska najvyššieho súdu, keďže v danom prípade nebolo ku stavbe na cudzom pozemku zriadené právo stavby, ktoré bolo podmienkou oddeleného vlastníctva stavby a pozemku v zmysle § 155   staršieho   OZ,   má   sa   právny   vzťah   medzi   stavebníkom   a vlastníkom   stavebného pozemku analogicky spravovať podľa § 125 a nasl. staršieho OZ, pričom pre nadobudnutie vlastníckeho   práva   stavebníkom   k stavebnému   pozemku   spracovaním   podľa   názoru najvyššieho súdu nebola dobromyseľnosť stavebníka nevyhnutnou podmienkou, ba bola „skutočnosťou bezvýznamnou“ a rozhodujúcim bol súhlas vlastníka pozemku so stavbou, ktorý počas celej doby jej realizácie neučinil žiaden úkon smerujúci k zastaveniu stavby alebo svedčiaci o tom, že si stavbu na svojom pozemku neželá. Na základe tejto úvahy dospel najvyšší súd k stanovisku, že pozemok v rozsahu jeho zastavania „prirástol“ k stavbe a stal sa vlastníctvom stavebníka.

Okresný   súd   súc   viazaný   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   po   opätovnom preskúmaní   veci   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   462/97   z 3.   februára   2006   zamietol   žalobu sťažovateľov ohľadne nimi uplatňovaného nároku, aby bolo vyslovené, že sporný pozemok nepatrí do dedičstva po ich starom otcovi. Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd v rozsudku sp. zn. 5 Co 115/06 z 22. novembra 2006 vyslovil, že odvolanie je dôvodné v časti,   ktorou   namietali,   že   v zmysle   rozsudku   najvyššieho   súdu   mohol   ich   starý   otec (stavebník)   nadobudnúť   spracovaním   vlastnícke   právo   k pozemku   iba   v rozsahu   jeho zastavania   a manipulačného   priestoru   nevyhnutného   na   užívanie   stavby.   Vzhľadom   na uvedené krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu z 3. februára 2006 tak, že určil, že parc. č. 400/3 o výmere 1158 m2 záhrady zapísaná na LV č. 390, k. ú. B., vytvorená z časti spornej   parcely   (pozemok   nezastavaný   stavbou)   nepatrí   do   dedičstva   po   starom   otcovi sťažovateľov a vo zvyšnej časti zamietavý rozsudok okresného súdu potvrdil (vo vzťahu k zastavanej časti spornej parcely).

Podľa   sťažovateľov   rozsudok   okresného   súdu   z 3.   februára   2006   a rozsudok krajského súdu z 22. novembra 2006 vychádzajú z protiústavného rozhodnutia najvyššieho súdu   z 18.   decembra   2003,   ktorého   právny   názor   o nadobudnutí   vlastníckeho   práva k pozemku   jeho   spracovaním   v dôsledku   postavenia   stavby   nemá   oporu   v „zákonných ustanoveniach v rozhodnom čase platného a účinného zákona č. 141/1950 Zb., ani žiadneho iného účinného právneho predpisu“, pretože podľa sťažovateľov ustanovenie § 125 a nasl. staršieho OZ umožňovalo nadobudnúť vlastnícke právo spracovaním iba k veci hnuteľnej.

Navyše sťažovatelia uviedli, že ani okresný súd, ani krajský súd sa nevysporiadali s otázkou k „akej výmere pozemku mohlo J. H. st. vzniknúť spracovaním vlastnícke právo. Už na prvý pohľad je zrejmé,   že plocha zastavaná domom   a   nevyhnutná   manipulačná plocha, nemôže v prípade bežného rodinného domu, ktorého zastavaná plocha je niečo málo vyše 100 m2, predstavovať 922 m2.

Preto ak by aj rozsudok Najvyššieho súdu SR bol súladný s ústavou (čo však nie je), nevysporiadali sa prvostupňový a odvolací súd dostatočne s otázkou výmery pozemku, ku ktorému mohlo J. H. st. vzniknúť spracovaním vlastnícke právo; priznali mu vlastníctvo k pozemku   vo   väčšom   rozsahu,   ako   by   mu   mohlo   vzniknúť   spracovaním;   pravda   za predpokladu, že by nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti spracovaním bolo možné.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky, Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 18. 12. 2003, č. k. 3 Cdo 134/02, rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 3. 2. 2006, č. k. 7 C/462/1997-537 a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 11. 2006 č. k. 5 Co/115/2006-598 a vec vracia Okresnému súdu Trenčín, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Ústavný súd priznáva Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 20 000,- Sk, ktoré im sú Najvyšší súd Slovenskej republiky, Okresný súd Trenčín a Krajský súd v Trenčíne povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu poslednému z nich.

4. Ústavný súd priznáva Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H., náhradu trov konania, ktoré   im   sú   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   Okresný   súd   Trenčín   a   Krajský   súd   v Trenčíne povinní vyplatiť spoločne a nerozdielne k rukám právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu poslednému z nich.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovatelia v prvom rade namietali porušenie nimi označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 134/02 z 18. decembra 2003.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľov). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 236/03, IV. ÚS 158/04) a jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľov a nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (IV. ÚS 237/04).

Ústavný súd zistil,   že   konanie, v ktorom   sťažovatelia   napadli postup   najvyššieho súdu,   bolo   ukončené   vyhlásením   rozsudku   z 18.   decembra   2003,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 29. septembra 2004. Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 2. februára 2007. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu sťažovateľom bez akýchkoľvek pochybností uplynula lehota na podanie sťažnosti skôr, ako podali sťažnosť ústavnému súdu (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto ústavný súd v tejto časti ich sťažnosť odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy, práva   zaručeného   v čl.   6 ods. 1 dohovoru a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 7 C 462/97 z 3. februára 2006.

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný   súd   v danom   prípade   nemá   právomoc   preskúmavať   toto   rozhodnutie,   pretože postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   preskúmal   na   základe   opravného   prostriedku sťažovateľov v odvolacom konaní krajský súd.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Napokon   sťažovatelia   namietali   porušenie   nimi   označených   práv   zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri 3.1) a v čl. 20 ods. 1 ústavy (pozri 3.2) aj postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   115/06   z 22.   novembra   2006, pričom   podstata   ich   námietok   spočíva   v tvrdeniach,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal s otázkou, k akej skutočnej výmere pozemku mohlo starému otcovi sťažovateľov vzniknúť spracovaním   vlastnícke   právo,   t. j.   aká   je   skutočná   zastavaná   plocha   a nevyhnutný manipulačný   priestor   prináležiaci   k stavbe.   Sťažovatelia   tiež   namietali,   že   krajský   súd rozhodol   na   základe   arbitrárneho   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   vysloveného v dovolacom konaní, podľa ktorého mohlo stavebníkovi vzniknúť spracovaním (postavením stavby) vlastnícke právo k cudziemu stavebnému pozemku.

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné   zákony,   a preto   musí   preskúmavať len   to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami povedané,   skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva nasledovné:

«V rozsudku zo dňa 18. 12. 2003, sp. zn. 3 Cdo 134/02 vyslovil Najvyšší súd SR právny   názor,   že   daný   právny   vzťah   je   potrebné   posudzovať   podľa   právneho   predpisu platného v čase postavenia rodinného domu, t. j. podľa zákona č. 141/1950 Zb. a to nielen čo do jeho vzniku,   ale aj   čo do nárokov vyplývajúcich z postavenia   stavby   na   cudzom pozemku. V prejednávanej veci sa úprava právneho vzťahu medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku spravuje analogicky podľa §125 a nasl. zák. č. 141/1950 Zb. Z hľadiska spôsobu nadobudnutia vlastníctva k pozemku vlastníkom stavby na ňom postavenej, bol rozhodujúci súhlas   vlastníka   pozemku   so   stavbou   stavebníka.   Na   základe   tohto   úsudku   pozemok (zastavaná   plocha   a nevyhnutný   manipulačný   priestor   k užívaniu   stavby   potrebný) „prirástol“   k stavbe,   čo   znamená,   že   ten,   kto   staval   na   cudzom   pozemku   so   súhlasom vlastníka nadobúdal vlastníctvo nielen stavby, ale aj vlastníctvo pozemku v rozsahu jeho zastavania.

Súd   prvého   stupňa   sa   vyššie   uvedeným   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   SR vysloveným v prejednávanej veci neriadil dôsledne, keď neskúmal, v akom rozsahu došlo k nadobudnutiu vlastníctva pozemku spracovaním.

Pozemnoknižná parcela č. 400/1 k. ú. B., zapísaná vo vl. č. 778 o výmere 2080 m2, bola zapísaná ako vlastníctvo J. H. ml. (čo je medzi účastníkmi konania nesporné) a podľa identifikácie   parciel   v súčasnosti   je   vedená   v katastri   nehnuteľností   ako   parc.   č.   400/1, zast. plocha o výmere 922 m2 a parc. č. 400/3 o výmere 1158 m2, zapísané na LV č. 390 k. ú. B., vo vlastníctve J. H. ml.

Z uvedenej identifikácie je teda zrejmé, že pokiaľ súd prvého stupňa zamietol návrh v časti týkajúcej sa parc. č. 400/1 k. ú. B., rozhodol správne, pretože postavením rodinného domu v roku 1963 na tejto parcele a to so súhlasom vlastníka parcele – J. H. ml., sa stal J. H.   st.   jej   vlastníkom   titulom   spracovania   podľa   §   125   zák. č.   141/1950   Zb.   Ide o zastavanú plochu a nevyhnutný manipulačný priestor potrebný k užívaniu stavby. Preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Pokiaľ sa však týka parc. č. 400/3 k. ú. B., v tejto časti sa odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, pretože ide o záhrady vo výmere 1158 m2 i keď J. H. st. obhospodaroval   i túto   parcelu,   vysadil   na   nej   ovocné   stromy,   nemohol   nadobudnúť vlastníctvo   i k tejto   parcele   spracovaním   –   stavbou   rodinného   domu,   pretože   na   tejto parcele rodinný dom nie je postavený. Táto parcela je vedená v katastri nehnuteľností ako záhrady a preto nemožno hovoriť ani o nevyhnutnom manipulačnom priestore potrebnom k užívaniu   stavby   –   rodinného   domu.   Táto   skutočnosť   vyplýva   i zo   znaleckého   posudku a grafického   náčrtu   znalca   Ing.   M.   Vlastníctvo   J.   H.   st.   nemohol   nadobudnúť   ani vydržaním, keďže vedel o tom, že parcela patrí jeho synovi (on sám ju previedol na syna). Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa parc. č. 400/3 k. ú. B. zmenil a žalobe vyhovel. Predmetná parcela nepatrí do dedičstva po J. H. st., ale patrí do dedičstva   po J.   H.   ml.,   ktorý   je   aj v súčasnosti vedený   v katastri   nehnuteľností   ako   jej vlastník. I keď táto parcela nadväzuje na parc. č. 400/1 k. ú. B. a je na ňu možný prístup len po tejto parcele, je potrebné uviesť, že dedičia po J. H. ml. sú i dedičmi po J. H. st. a preto v dedičskom konaní si môžu vyriešiť prístup na túto parcelu.»

3.1 Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti   s ich   tvrdeniami, že   krajský   súd nedostatočne zistil   skutkový   stav   ohľadom skutočnej výmery pozemku, ku ktorému mohlo ich starému otcovi vzniknúť spracovaním vlastnícke   právo,   ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   podľa   svojej   ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Z citovanej časti napadnutého rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd založil svoje rozhodnutie výhradne na právnom názore najvyššieho súdu, ktorý najvyšší súd vyslovil v dovolacom konaní a ktorým bol krajský súd podľa § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v ďalšom konaní a rozhodovaní viazaný.

Ústavný súd už vyslovil (napr. II. ÚS 18/05), že súd nižšieho stupňa je viazaný názorom dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva, ako aj pri aplikácii procesných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu pre súdy nižšieho stupňa sa viaže na dve úrovne, a to hmotnoprávnu aj procesnú. Právny názor dovolacieho súdu tak môže mať charakter kategorického právneho pokynu, resp. bezpodmienečného právneho príkazu napr. aplikovať na daný skutkový stav určitú právnu normu, resp. určitým spôsobom vykladať aplikovanú právnu normu (hmotno-právna rovina)   alebo sa   môže   týkať   jeho   právneho   názoru   na   ďalší   procesný   postup   v konaní (procesno-právna rovina).

Viazanosť   súdov   nižších   stupňov   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   za   istých okolností zaniká. Právny názor dovolacieho súdu vychádza z určitého skutkového základu, avšak   tento   skutkový   základ   sa   môže   v   konaní   nasledujúcom   po   zrušení   napadnutého rozhodnutia   dovolacím   súdom   v konaní   pred   súdmi   nižšej   inštancie   zmeniť   (napr.   po doplnení   dokazovania).   Výsledky   nového   dokazovania   tak   môžu   zmeniť   skutkový   stav natoľko,   že   bude   vylúčená   aplikácia   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   na   tento   nový skutkový stav. V takom prípade súdy nižšieho stupňa nie sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom rozhodnutí, a teda nemusia tento právny názor rešpektovať.

V skúmanom prípade sťažovateľov najvyšší súd v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 134/02 v rozsahu prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP vyjadril svoj právny názor na otázku po právnej stránke zásadného významu: „(...) či za účinnosti zákona č. 141/50 Zb. mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva pozemku spracovaním i v prípade, že stavebník   staval   na   pozemku   so   súhlasom   vlastníka   pozemku.“   – rozsah   prípustnosti dovolania, tak ako ho vymedzil krajský (odvolací) súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Co 373/00 z 20. marca 2002. Krajský súd odôvodnil prípustnosť dovolania proti svojmu rozhodnutiu v citovanom rozsahu tým, že „za otázku zásadného právneho významu považuje posúdenie dobromyseľnosti pri spracovaní pozemku podľa zák. č. 141/1950 Zb., nakoľko rozsudok súdu I. stupňa potvrdil v časti týkajúcej sa pkn. parcely z dôvodu, že bol tohto názoru, že J. H. st. nemohol byť dobromyseľný pri spracovaní pozemku, keďže on sám ho previedol na J. H. ml.. Podľa § 125 zák. č. 141/1950 Zb. sa pri nadobudnutí vlastníctva spracovaním vyžaduje dobromyseľnosť, avšak nie je zrejmé, či ide o dobromyseľnosť v tom, že stavebník môže stavbu realizovať na cudzom pozemku alebo v tom, že je vlastníkom pozemku, na ktorom stavia“.

Z citovaného je zrejmé, že už krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Co 373/00 z 20.   marca   2002   vydaným   pred   dovolacím   konaním   pripúšťal,   že   vlastnícke   právo k pozemku   možno   nadobudnúť   jeho   spracovaním,   pričom   najvyšší   súd   sa   v dovolacom konaní   vyjadril   iba   k otázke   vplyvu   požiadavky „dobromyseľnosti“ pri   tomto   spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Inými slovami povedané, najvyšší súd v dovolacom konaní zaujal právny názor k otázke hmotno-právneho charakteru, t. j. ako správne vykladať aplikovanú právnu normu. Vzhľadom na to, že skutkový stav ohľadom vzťahu medzi stavebníkom (starým otcom sťažovateľov) a vlastníkom stavebného pozemku (otcom sťažovateľov) nebol medzi účastníkmi počas celej doby konania (pred, ako aj po dovolacom   konaní)   sporný   a bol   nemenný,   nemohol   mať tento   skutkový   stav   v zmysle uvedeného ani vplyv na prípadné oslabenie alebo negovanie záväznosti právneho názoru vysloveného   najvyšším   súdom   v dovolacom   konaní   pre   nasledovný   ďalší   postup a rozhodnutie súdov nižšieho stupňa.

Krajský súd tak v súlade s právnym názorom najvyššieho súdu podľa § 243d ods. 1 OSP dostatočným spôsobom zdôvodnil, prečo je vzhľadom na tento právny názor a zistený skutkový stav potrebné v časti žalobu sťažovateľov zamietnuť a v časti jej vyhovieť. Z tohto hľadiska namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené.   Základné právo na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00).

Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).

Uvedené   zistenia   boli   základom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3.2   Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého sťažovatelia namietali iba z dôvodu   svojvoľnosti   a arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, ústavný súd vzhľadom na uvedené závery, ako aj vzhľadom na to, že krajský súd nemôže byť   primárnym   porušovateľom   označených   práv,   sťažnosť   sťažovateľov   aj   v tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007