znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 216/06-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7. júla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2006 doručená   sťažnosť   I. K. K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1,   čl. 13   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s čl. 1   Protokolu   č. 12   k dohovoru postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. júna 2006 predložil sťažovateľ ústavnému súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006 so žiadosťou, „... aby ste ho v intencii mojej ústavnej sťažnosti, zo dňa 27. 3. 06 a č. k. vedeného na NS-SR pod 3 Sžnč 1/04 dôkladne po každej stránke preskúmali a zrušili ho, nakoľko s ním nesúhlasím lebo ho nepovažujem za legitímne“.

Sťažovateľ uviedol, že 16. mája 2002 doručil Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) „... žalobu na nečinnosť orgánov v rámci správneho konania, a to k sporu, ktorý má svoj pôvod ešte v r. 1989 a začal sa u Okresného súdu v Bardejove konaním pod č. k. 4 C 828/91“.

Ďalší priebeh označeného konania po postúpení veci najvyššiemu súdu (na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 S 1/03 z 19. marca 2004) ako súdu vecne príslušnému, ktorému bol súdny spis doručený 6. mája 2004, opisuje sťažovateľ takto:

«- dňa   22. III. 2004   hneď   na   začiatku,   čo   malo   byť   nakoniec,   Najvyšší   súd   SR vyhlásil zrazu konečné uznesenie pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004, ktorým konanie zastavil. Ako hlavný dôvod v ňom o. i. uvádza, že som nezaplatil stanovený súdny poplatok, od ktorého mi tento   súd   nepriznal   oslobodenie   svojím   uznesením,   zo   dňa   17. XII. 2004,   (...)   ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 31. XII. 04. Preto je veľmi interesantné, že ako to mohol súd dopredu vedieť. Zaiste sa s tým zodpovední na najvyššom súde veľa „namordovali“. Najviac   ma   ale   trápi   a zaráža,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   mi   najvyšší   súd   v rozpore s ods. 3, §-u 250d OSP, nepripustil riadny opravný prostriedok, napriek tomu, že aj on sa na toto zákonné ustanovenie vo svojom uznesení odvoláva! Pod týmto je podpísaný v. r. JUDr. S. K., predseda senátu Najvyššieho súdu SR (...);

- prípisom sp. zn. 3 Sžnč 1/04, zo dňa 24. V. 04, ma najvyšší súd vyzýva na zaslanie mu plnej moci na moje kvalifikované právne zastúpenie pred ním advokátom alebo dokonca ešte aj komerčným právnikom, pod následkom zastavenia konania, ktoré už urobil predtým dňa 22. III. 2004. Tu sa súd unáhlil, pretože v tom čase som ešte ani nereagoval negatívne na súdnu výzvu k zaplateniu súdneho poplatku vo výške 2 000.-- Sk za podaný súdny návrh, na čo mi on určil lehotu do 7. VI. 2004. Nakoniec tento súdny poplatok, aj keď neskôr, v zákonnej lehote predsa mnou uhradený bol;

- svojím   písomným   podaním,   zo   dňa   31. V. 04,   som   na   súdnu   výzvu   k zaplateniu súdneho poplatku patrične reagoval a žiadal o jeho oslobodenie;

- listom, zo dňa 12. VII. 04, ma najvyšší súd opätovne vyzýva, aby som mu v lehote 10-tich   dní   oznámil   niektoré   skutočnosti   odôvodňujúce   ma   jednak   od   oslobodenia   ma od súdneho poplatku (bez zaslania mi typizovaného tlačiva – potvrdenia o mojich osobných, rodinných,   majetkových   a zárobkových   i sociálnych   pomerov   podľa   predpísaného   vzoru OSP – pozn.) a zároveň ma poučuje o tom, že mám právo požiadať ho o ustanovenie mi advokáta, keďže je pred ním povinné. A ďalej ma v rozpore so zákonom žiadal o zaslanie mu   rozhodnutí   správneho   orgánu   i Kraj.   súdu   v Košiciach,   bez   toho,   aby   si   to   u nich vyžiadal priamo on sám. Tejto jeho požiadavke som nevyhovel, jednak preto, že som to nebol povinný urobiť, ale najmä preto, že požadované rozhodnutia som u seba nemal ani ja;

- na predom uvedenú súdnu výzvu súdu som takisto reagoval promptne svojím listom, zo dňa 8. VIII. 04, v ktorom som na všetky požadované údaje súdom dal vyčerpávajúcu odpoveď;

- dňa 17. XII. 04, Najvyšší súd SR vyhlásil opäť nezákonné a takisto hneď konečné uznesenie,   ktorým   mi   nepriznal   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   a ako   ináč,   tiež   bez možnosti sa proti nemu odvolať, čo je podľa mňa v rozpore s §-om 210a OSP. A keďže za normálnych   okolností   by   bola   zachovaná   lehota   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a aj vzhľadom   na   skutočnosť,   že   po   tomto   rozhodnutí   súdu   už   nenasledovalo   žiadne   iné rozhodnutie,   aj   keď   malo,   najmä   nie   uznesenie   o zastavení   tohto   konania,   skutočné uhradenie súdneho poplatku za túto kauzu je z mojej strany zákonné, len neviem, že ako sa s tým vyporiada samotný Najvyšší súd SR (...)»

V nadväznosti   na   uvedený   skutkový   stav   nadobudol   sťažovateľ   presvedčenie, že v danom prípade najvyšší súd porušil jeho označené práva, a to pokiaľ ide o základné právo   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy „... neumožnením   mi   použiť   riadny opravný   prostriedok,   ktoré   zákon   pripúšťa   a tiež   o právo   viesť   konanie   bez   zbytočných prieťahov,   keď tomuto   súdu trvalo   viac   ako 22   mesiacov   od vyhlásenia uznesenia   dňa 22. III. 04   po   jeho   mi   doručenie   až   dňa   31. I. 2006.   A k tomu   je   treba   ešte   dodať, že neumožnením mi využitia opravných prostriedkov zo strany najvyššieho súdu až v dvoch prípadoch v jednom konaní, ja to pociťujem aj ako diskrimináciu v porovnaní s ostatnými občanmi (...) a najmä porušenie čl. 13 Dohovoru“.

S poukazom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

„1. Vyslovuje, že základné ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 a ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR, ako aj ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 a v kontexte s čl. 1 Protokolu   č.   12   k   Dohovoru,   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   v súdnom   konaní   u neho vedenom v základnom stupni pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 o nečinnosť orgánov v správnom konaní, porušené boli.

2. Zrušuje konečné uznesenia Najvyššieho súdu v Bratislave sp. zn. 3 Sžnč 1/2004, zo dňa 17. XII. 04 a 22. III. 04, ako právu odporujúce, diskriminačné a nezmyselné.

3. Prikazuje NR-SR, aby vo veci sp. zn. 3 Sžnč 1/04 konal ďalej.

4. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 tis. Sk (slovom stopäťdesiattisíckorúnslovenských),   ktoré   je   mu   povinný   Najvyšší   súd   SR   v Bratislave uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

5. Ukladá Najvyššiemu súdu SR v Bratislave   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-ich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

Pokiaľ   ide   o odôvodnenie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   rozsudku najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sž-o-NS 20/2006   z   27. apríla 2006,   sťažovateľ   v podaní zo 17. júna 2006 uviedol, že „K vecnej stránke sa síce k tomuto uzneseniu zatiaľ necítim potrebu vyjadrovať, ale po formálnej poznamenávam, že nie je podpísané predsedkyňou senátu a nie sú v ňom menovite uvedení žiadni členovia senátu, čo zaiste takáto anonymita môže byť v rozpore aj s čl. 6, ods. 1/ Európskeho Dohovoru“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru a práv zaručených v čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 12 k dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   namietané   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v označenom konaní.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv   uvedených   v (...)   čl. 46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky ustanovené v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečovaná   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl. 51   ods. 1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty   a taktiež zaplatenie súdneho poplatku   podľa ustanovení príslušného zákona.

Výklad a aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ako aj   ustanovení   ďalších   zákonných   predpisov   upravujúcich   podmienky   prístupu   k súdnej ochrane zo strany všeobecných súdov však musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení   nemožno   obmedziť   základné   právo   na   súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd prihliadať na rovnováhu medzi poskytnutím materiálnej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania a ochranou plynulého a riadneho výkonu spravodlivosti pred neuváženým, prípadne šikanujúcim výkonom práva podať návrh na začatie konania jeho spoplatnením.

Legálnym prostriedkom na zabezpečenie rovnováhy uvedených záujmov je zákonná možnosť priznať účastníkovi súdneho konania na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

V danej veci sťažovateľ okrem iného tvrdí, že jeho označené práva boli porušené tiež rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžnč 1/2004   zo   17. decembra 2004,   ktorým   mu v konaní   o jeho   žalobe   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   nepriznal   oslobodenie od súdneho poplatku, keď navyše proti tomuto rozhodnutiu mu neumožnil podať odvolanie.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   ktorým   nepriznal sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdneho   poplatku,   uviedol,   že   podaním   z 30. mája 2004 (správne   má   byť   31. máj 2004, pozn.)   požiadal   sťažovateľ   (v napadnutom   konaní v procesnom   postavení   žalobcu)   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Svoju žiadosť odôvodnil nepriaznivou finančnom situáciou, v ktorej sa dlhodobo nachádza a ktorá mu neumožňuje zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 2 000 Sk, keďže on aj jeho manželka poberajú dôchodok, ktorý nie je natoľko vysoký,   aby   bez   ujmy   na   prežití   trojčlennej   rodiny   mohol   stanovený   súdny   poplatok zaplatiť, a tiež   zaplatiť   trovy   právneho   zastupovania.   Najvyšší   súd   vychádzal   pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa z ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, podľa ktorého môže súd priznať účastníkovi na návrh celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a ak   nejde   o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov   zohľadnil   najvyšší   súd   najmä   sťažovateľom   predložené   potvrdenie   Sociálnej poisťovne z 5. mája 2004, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľ je poberateľom starobného dôchodku   v sume   7 291 Sk.   Ďalej   sa   v odôvodnení   citovaného   uznesenia   konštatuje, že sťažovateľ „Žiadne iné doklady preukazujúce odôvodnenosť jeho žiadosti o oslobodenie od   súdneho   poplatku   žalobca   súdu   nepredložil   napriek   výzve,   ktorá   mu   bola   doručená 31. 7. 2004“. (Ústavný   súd   z predloženého   súvisiaceho   spisu   najvyššieho   súdu   zistil, že sťažovateľ   v prílohe   svojho   podania   z   8.   augusta   2004   predložil   najvyššiemu   súdu na jeho   výzvu   12. augusta 2004   aj   potvrdenie   Sociálnej   poisťovne   z 9. februára 2004 o výške   dôchodku   jeho   manželky   a lekárske   potvrdenie   z 9. septembra 2003   o jeho oslabenom   zdravotnom   stave.   Tieto   doklady   nepovažoval   zrejme   najvyšší   súd za relevantné.)

Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že postup „... podľa § 138 O. s. p. je dôvodný v tých prípadoch, keď je zo strany žalobcu bezpochyby preukázané, že jeho osobné, rodinné a majetkové pomery mu nedovoľujú zaplatiť požadovaný súdny poplatok.

Tieto   skutočnosti   musí   žalobca   preukázať   hodnoverným   spôsobom   a príslušnými dokladmi. Nepostačuje len tvrdenie uvedené v návrhu, že sa nachádza v situácii, ktorá mu nedovoľuje platiť súdne trovy“.

V nadväznosti na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že sťažovateľ nepreukázal hodnoverným spôsobom svoju nepriaznivú sociálnu situáciu a aj s prihliadnutím na výšku súdneho poplatku rozhodol tak, že mu oslobodenie od súdneho poplatku nepriznal. Pretože nedošlo   k oslobodeniu   od   súdnych   poplatkov,   najvyšší   súd   zároveň   z toho   vyvodil, že sťažovateľ nemá nárok ani na ustanovenie zástupcu z radov advokátov podľa § 30 OSP.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Z jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu, na základe ktorých odôvodnil nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v predmetnej veci, bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

K porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru došlo podľa sťažovateľa aj tým, že podľa poučenia obsiahnutého v uznesení sp. zn. 3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 nepripustil najvyšší súd proti nemu možnosť odvolania. To považuje sťažovateľ za rozporné „... s §-om 210a OSP“. Sťažovateľ takisto tvrdí, že „... najvyšší súd v rozpore s ods. 3, §-u 250d   OSP   nepripustil   opravný   prostriedok“ proti   uzneseniu   sp. zn.   3 Sžnč 1/2004 z 22. marca 2005. (V písomnom vyhotovení uznesenia je nesprávne uvedený dátum jeho vydania 22. marec 2004.)

V danej veci smerovala žaloba sťažovateľa podľa § 250t a nasl. OSP proti nečinnosti orgánov verejnej správy.

Podľa § 250t ods. 7 OSP sa na konanie podľa tejto hlavy použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. Podľa § 250t ods. 6 OSP proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok.

Súdne   konanie   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku je konaním   jednoinštančným,   navyše   bol   v danej   veci   vecne   príslušný   najvyšší   súd [§ 246 ods. 2   písm. b)   OSP],   čo   vylučuje   v   takomto   konaní   prípustnosť   opravného prostriedku a v konečnom dôsledku by to marilo samotný účel tohto konania.

Z uvedených   dôvodov   aplikácia   poslednej   vety   ustanovenia   § 250d   ods. 3   OSP a rovnako tak ani § 210a OSP v znení účinnom do 31. augusta 2005, na ktoré sa sťažovateľ vo   svojej   sťažnosti   odvoláva,   neprichádzala   v konaní   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku do úvahy.

S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti ani z napadnutých rozhodnutí k nej pripojených, najmä z konečného rozhodnutia krajského súdu, nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom a čo by zakladalo príčinnú súvislosť s možnosťou porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   skutkových   okolností,   ktoré   vyplynuli   z   obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu, z právnych východísk a záverov najvyššieho súdu, odmietol preto sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším   súdom   úspešný, nie je podstatná,   keďže   účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté   konanie   najvyššieho   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti   s   porušením   práva   sťažovateľa   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postup najvyššieho súdu v označenom konaní nemohol   žiadnym   spôsobom   zasiahnuť   do   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   z   čl. 14 dohovoru. Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval najvyšší súd. Subjektívny názor   sťažovateľa   na diskrimináciu   jeho osoby   nie   je dôvodom   na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal porušenie   čl. 13   a   čl. 14   dohovoru   v spojení   s čl. 1   Protokolu   č. 12   k   dohovoru   tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m. m.   III. ÚS 138/02   a v ňom   citovaná   ďalšia judikatúra, I. ÚS 34/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie   konania.   Viazanosť   ústavného   súdu   s   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ namietal taktiež porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžnč 1/2004.

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu zapožičaného spisu najvyššieho súdu vyplýva, že jeho konečné   rozhodnutie   v napadnutom   konaní,   uznesenie   sp. zn.   3 Sžnč 1/2004   z 22. marca 2005, nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2006 (sťažovateľ ho podľa doručenky prevzal 31. januára 2006).

V   nadväznosti   na   to   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti konštatoval,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   sťažovateľa   ústavnému   súdu   doručená, t. j. 28. marca 2006,   bol   už   odstránený   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   sťažovateľ nachádzal   pred   právoplatným   skončením   uvedeného   konania,   a   k   porušovaniu   v   nej označených práv už dochádzať nemohlo.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 20/00,   II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02)   sa   ochrana   základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva na prerokovanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany   porušovanie   týchto   práv   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade najvyšším súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu týchto práv, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pritom   najmä   z účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. K odstráneniu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   týchto   základných   práv   sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo,   aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. m. m. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05, IV. ÚS 225/05).

Meritórne konanie o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (vrátane   základného   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   je účelné   a   v   zásade   prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľovi už bolo doručené právoplatné rozhodnutie   daného   štátneho   orgánu,   takáto   možnosť   zo zrejmých   dôvodov   neexistuje (napr. I. ÚS 235/03, III. ÚS 172/05).

Zistený skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti   zjavne   neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   uznesením   sp. zn.   1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006

Dňa 20. júna 2006 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie podania sťažovateľa, ku ktorému   pripojil   fotokópiu   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo zastavené konanie vo veci dovolania   sťažovateľa   proti   uzneseniam   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Sžnč 1/2004 zo 17. decembra 2004 a z 22. marca 2005. Uvedené uznesenie zaslal sťažovateľ ústavnému súdu „... s tým,   aby   ste   ho   v intencii   mojej   ústavnej   sťažnosti,   zo   dňa   27. 3. 06   a č. k. vedeného na NS-SR pod 3 Sžnč 1/04 dôkladne po každej stránke preskúmali a zrušili ho, nakoľko s ním nesúhlasím lebo ho nepovažujem za legitímne“.

V spojitosti   s predmetným   uznesením   sťažovateľ   poukazuje   na   jeho   formálne nedostatky,   a to „... že nie je   podpísané predsedkyňou   senátu   a nie   sú   v ňom menovite uvedení žiadni členovia senátu...“, čo považuje za rozporné s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru najvyššieho súdu dovolanie v danom prípade nebolo prípustné, a preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil.

K výhradám sťažovateľa o nesprávnom poučení o práve podať opravný prostriedok najvyšší   súd   uviedol, „... že   v konaní   proti   nečinnosti   správneho   orgánu   súd   postupuje podľa štvrtej hlavy V. časti OSP (v ktorej je zaradený aj § 250t OSP). Na uvedené konanie sa nevzťahujú ustanovenia druhej hlavy V. časti OSP, týkajúce sa rozhodovania súdu proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov, použitia ktorých sa navrhovateľ domáha. V zmysle § 250t ods. 6 OSP, ktoré bolo treba v danej veci použiť, a ktoré správne aplikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd jedinej inštancie v danej veci, nie je proti rozhodnutiu súdu podľa § 250t OSP prípustný opravný prostriedok“.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v napadnutom   uznesení   zdôvodnený   síce   nie   obšírne,   ale   napriek   tomu   dostatočne a presvedčivo,   a preto   aj   ústavný   súd   považuje   tento   právny   názor   za   legitímny a dostačujúci.

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho   mohlo   dôjsť   k   „denegatio   iustitiae“.   Odmietnutie   neprípustného   dovolania nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   kvalifikoval   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné a že pri   tom   vyslovil   právny   názor,   s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   nepodpísania   napadnutého   uznesenia predsedníčkou   senátu   a   neuvedenia   zloženia   senátu   ústavný   súd   poznamenáva, že sťažovateľ   má   možnosť   v   zmysle   § 167   ods. 2   v spojení   s   § 164   OSP   požiadať kedykoľvek najvyšší súd o opravu vytýkaných nedostatkov označeného uznesenia.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Využitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy, a teda   podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v danej   veci,   pokiaľ   ide   o odstránenie namietaných   formálnych   nedostatkov   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Sž-o-NS 20/2006 z 27. apríla 2006, nepostupoval v intenciách § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2006