znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 216/05-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti M. N., bytom P., zastúpenej advokátom JUDr. V. S., P., vo veci namietaného porušenia jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 220/95 takto

r o z h o d o l :

1. Právo M. N. na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 220/95 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 220/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. N. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť M. N. trovy právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. V. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. septembra 2005 doručené podanie M. N. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom P., zastúpenej JUDr. V. S., P., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spore sp. zn. 12 C 220/95 Okr. súdu v Prešove“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 220/95   o náhradu   škody   a uvedenie   veci   do   pôvodného   stavu,   v ktorom   je sťažovateľka žalobkyňou.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:„Po mojom neb. manželovi Ing. Ľ. N. som jednou zo spoluvlastníkov parcely KN 313 – záhrada o výmere 100 m2, evidovanej v LV č. 8 kat. úz. L., v podiele každý zo žalobcov po 1/11. Pod povrchom uvedenej parcely je zabudovaná z betónu a tehál miestnosť (pivnica) o rozmeroch   8   x   4   m   teda   32   m2,   ktorá   kedysi   slúžila   na   uskladňovanie   ľadu   pre potravinárske účely.   Parcela sa nachádza v tesnej blízkosti   novopostaveného rodinného domu žalovaného V. W., ktorý užíval našu parcelu bez právneho dôvodu za dobu od 1. 1. 1993 do 30. 6. 1995 ako aj predtým po dobu viac rokov.

Uvedenú miestnosť pod povrchom parcely žalovaný znehodnotil tým, že ju používal ako žumpu, do ktorej zabudovaným potrubím odvádzal splašky a nečistoty z jeho rodinného domu. Tým nám spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá podľa § 420 a nasl. Obč. zák. Podľa § 442 Obč. zák. sa domáhame žalobou, aby žalovaný uviedol miestnosť do pôvodného... stavu...

Žaloba bola podaná na Okresný súd v Prešove ešte 10. 11. 1995. Pojednávania v tejto veci meritórne boli uskutočnené v termínoch 16. 4. 1996, 27. 9. 1996, 10. 12. 1996 a tento termín bez meritórneho prejednania odročený na 11.   3.   1997.   Tento bol znovu odročený na meritórne prejednanie na 29. 4. 1997, ďalej 23. 4. 2002, 22. 10. 2002, 18. 4. 2005 odročený bez meritórneho prejednania na 15. 6. 2005 a ten odročený na 26. 9. 2005. Nedostatočnú rýchlosť konania a teda prieťahy v konaní sme namietali podaniami zo dňa 9. 11. 1998 a 22. 10. 2001“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť a vydal rozhodnutie:

„Ústavný súd:

1. zisťuje, že v spore sp. zn. 12 C 220/95 Okresného súdu v Prešove došlo k zavinene bezdôvodným prieťahom v konaní, čím boli porušené základné ľudské práva žalobcov.

2.   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   SR   priznáva   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk a náklady právneho zastúpenia vo veci tejto sťažnosti v sume 10.000, Sk.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a uznesením č. k. II. ÚS 206/05-7 z 28. septembra 2005 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 13. októbra 2005 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho pojednávania. Predsedu okresného súdu zároveň požiadal o stanovisko k prijatej sťažnosti.

Obaja účastníci konania súhlasili s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 26. októbra 2005 (sp. zn. U-Spr. 3016/05, doručenom ústavnému súdu 31. októbra 2005) okrem iného uviedol: „Konanie pod sp. zn. 12 C 220/1995 bolo začaté dňa 10. 11. 1995, pričom vo veci bolo vykonaných množstvo dôkazov, vrátane znaleckého dokazovania. Je pravdivé tvrdenie sťažovateľky, že znalec nemal stanovenú lehotu na vypracovanie znaleckého posudku, avšak toto   trvalo   primerane   dlhý   čas,   a to   od   augusta   2000   do   decembra   2000,   teda   nie   je pravdou, že toto znalecké dokazovanie trvalo vyše roka.

Pojednávania vo veci sa uskutočnili 16. 4. 1996, 11. 3. 1997, 29. 4. 1997, 23. 4. 2002,   29.   5.   2002,   22.   10.   2002,   18.   4,   15.   6.   a 26.   9.   2005,   pričom   na   poslednom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol expedovaný dňa 19. 10. 2005. Dovolím si poukázať   na   to,   že   niektoré   pojednávania   boli   odročené   aj   na   výslovnú   žiadosť sťažovateľky, resp. ďalších žalobcov za účelom mimosúdnej dohody. Taktiež z ich strany došlo k zmene žaloby, a to po uplynutí asi šestnástich mesiacov od podania žaloby. V predmetnom konaní bola podaná ústavná sťažnosť žalovaným, o ktorej rozhodol Ústavný súd SR dňa 4. 6. 2003 pod sp. zn. III. ÚS 6/03.

Podľa   ustálenej   praxe   ústavného   súdu   konštatujem,   že   prieťahy   v predmetnom konaní boli zavinené čiastočne aj správaním sa žalobcov, teda aj samotnou sťažovateľkou. Postup súdu v konaní bol v súlade s procesnými predpismi a ustálenou praxou. Predmetné konanie je konaním o náhradu škody, uvedenie do pôvodného stavu alebo vo finančnom vyjadrení, avšak aj konaním o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva, teda prejednávaná vec je vecou zložitou tak po právnej ako aj po skutkovej stránke. S poukazom na uvedené navrhujem, aby bolo vyslovené, že Postupom   Okresného   súdu   Prešov   v konaní   pod   sp.   zn.   12   C   220/1995   nebolo porušené   právo   sťažovateľky   M.   N.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom...“,   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 220/95 o náhradu škody a o vzájomnej žalobe o určenie vlastníckeho práva.

Účelom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku konania v primeranej lehote a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu podľa (1) právnej a faktickej zložitosti veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   (2)   správania   účastníka   konania   a   (3)   spôsobu,   akým v konaní postupoval   súd.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje   aj   povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 220/95 ide o náhradu škody, uvedenie nehnuteľnosti do pôvodného stavu, ako aj o konanie o vzájomnej žalobe vo veci určenia vlastníckeho práva. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení poukázal na právnu i faktickú zložitosť veci.

Na základe doterajšieho priebehu namietaného konania ústavný súd konštatoval, že k faktickej zložitosti veci prispeli vzájomné návrhy sťažovateľky a odporcu v namietanom konaní, ako aj potreba vykonania znaleckého dokazovania. Ústavný súd dospel k záveru, že ani táto   faktická   zložitosť   veci   neodôvodňuje   doterajšiu   dĺžku   konania   (približne   desať rokov) a pri sústredenom postupe okresného súdu vec bolo možné uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 12 C 220/95, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľky   ako   také,   ktoré čiastočne spomalilo postup tohto súdu (odročenie niektorých pojednávaní na jej žiadosť, resp. na žiadosť ďalších žalobcov, zmena žaloby po viac ako roku od jej podania), ale ktoré zásadným spôsobom neprispelo k doterajšej dĺžke konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľky, vyjadrenia predsedu okresného súdu a zo spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 220/95 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Predmetom konania je žaloba, ktorou sa sťažovateľka (spolu s ďalšími žalobcami) domáha zaplatenia sumy 2 050 Sk, vypratania pozemku parcelné číslo 313 o výmere 100 m2 vedeného ako záhrada na liste vlastníctva č. 8 v katastrálnom území L., nachádzajúceho sa v podielovom spoluvlastníctve žalobcov a uvedenia priestoru pod pozemkom do pôvodného stavu. Žaloba bola okresnému súdu doručená 10. novembra 1995.

Predmetom konania je aj protižaloba odporcu, ktorou sa domáha zaplatenia 23 000 Sk   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   žalobcami z dôvodu   znehodnotenia   pozemku.   Pre prípad   zamietnutia   žaloby   žalobcov   žiada,   aby   súd   určil,   že   je   výlučným   vlastníkom pozemku parcelné číslo 313 o výmere 100 m2, záhrady ležiacej v katastrálnom území L. a evidovanej   na   liste   vlastníctva   č.   8,   ktorú   nadobudol   vydržaním.   Protižalobu   odporca podal okresnému súdu 7. augusta 2002 a upresnil ju 26. augusta a 8. októbra 2002.

Okresný súd v konaní sp. zn. 12 C 220/95 v období od podania žaloby 10. novembra 1995 do 29. apríla 1997 vo veci pojednával (16. apríla 1996, 11. marca 1997, 29. apríla 1997), vykonal listinné dokazovanie (vyžiadanie písomnej dokumentácie od Jednoty SD P., Obvodného úradu životného prostredia v P., Obecného úradu v L., vyzvanie žalobcov na predloženie aktuálneho listu vlastníctva a zmluvy R I 76/65), vykonal ohliadku na mieste samom   v L.   27.   septembra   1996,   plynulo   smeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky (rozhodnutiu vo veci).

Návrhom doručeným okresnému súdu 14. marca 1997 sa sťažovateľka domáhala zmeny petitu žaloby týkajúcej sa miestnosti pod povrchom pozemku parcelné číslo 313 v tom zmysle, že buď bude uvedená do pôvodného hygienicky nezávadného stavu, alebo žiadala spolu s ostatnými žalobcami vo veci peňažnú náhradu škody vo výške 18 000 Sk. Zároveň navrhla okresnému súdu vykonať znalecké dokazovanie na posúdenie možnosti uviesť miestnosť pod parcelou č. 313 do pôvodného hygienicky nezávadného stavu.

Dňa   23.   apríla   1997   sa   odporca   v konaní   vyjadril   k návrhu   sťažovateľky   a jej spolužalobcov s tým, že považoval znalecké dokazovanie za zbytočné, a preto sa pokúsi o mimosúdne vyriešenie sporu.

Uznesením   z 10.   júla   1997   okresný   súd   ustanovil   vo   veci   znalca   z odboru stavebníctva a ekonomiky. Účastníkom konania súčasne uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku.

Dňa 12. júla 1997 oznámil súdny znalec, že nemôže podať posudok v spornej veci z dôvodu dlhoročného priateľstva s jedným zo žalobcov. Z uvedeného dôvodu okresný súd uznesením z 18. septembra 1997 odvolal uvedeného znalca a ustanovil nového znalca na vypracovanie   znaleckého   posudku.   Súčasne   žalovanému   v tomto   konaní   uložil   zložiť preddavok   na   trovy   spojené   s podaním   znaleckého   posudku.   Voči   tejto   povinnosti   sa odporca   22.   októbra   1997   odvolal.   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením   sp.   zn.   1   Co   361/97   z   28.   novembra   1997,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 28. februára 1998, potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Pretože   ustanovený   znalec   v súdom   určenej   lehote,   t.   j.   do   30.   augusta   1998, nepredložil znalecký posudok, okresný súd ho 31. augusta 1998 vyzval na splnenie tejto povinnosti. Dňa 15. októbra 1998 znalec okresnému súdu oznámil, že z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti po pracovnom úraze nemôže do konca roka 1998 vypracovať znalecký posudok a že ho vypracuje po jej ukončení. Okresný súd listom z 5. novembra 1998 súhlasil s predĺžením lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 31. januára 1999.

Poverený   súdny   znalec   bol   napriek   tomu   pasívny,   nevyhotovil   ani   v súdom predĺženej lehote znalecký posudok, nereagoval na prípisy a urgencie okresného súdu zo 17. februára 1999 a opakovane z 20. júla 1999 napriek hrozbe uloženia poriadkovej pokuty. Vzhľadom na to, že znalec nepreberal písomnosti, okresný súd 2. septembra 1999 požiadal o ich doručenie Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove.

Dňa 18. októbra 1999 znalec oznámil okresnému súdu, že zo súkromných dôvodov (rozvodové konanie) nemôže znalecký posudok spracovať.

Uznesením z 15. novembra 1999 okresný súd odvolal znalca a uložil mu poriadkovú pokutu v sume 1 000 Sk za nevypracovanie znaleckého posudku v súdom určenej lehote a vrátenie spisu bez znaleckého posudku po viacnásobných urgenciách. Zároveň ustanovil nového znalca z odboru stavebníctva. Žalobcom a žalovanému uložil zložiť preddavok na trovy spojené s podaním znaleckého posudku. Proti citovanému uzneseniu podal odporca 13. decembra 1999 odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Co   50/00   z   26.   apríla   2000   zrušil   uznesenie okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.   Odvolací   súd   zistil,   že   odvolanie   žalovaného je   dôvodné.   Z obsahu   spisu vyplynulo,   že   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   220/95   z 18.   septembra   1997 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 361/97 z 28. novembra 1997 žalovaný už bol   právoplatne   zaviazaný   zložiť   preddavok   na   trovy   spojené   s podaním   znaleckého posudku   vo   výške   500   Sk.   Právoplatné   rozhodnutie   totiž   tvorí   prekážku,   pretože v napadnutom   uznesení   ide   o to   isté,   o čom   už   bolo   vo   vyššie   uvedenom   uznesení rozhodnuté. Pokiaľ prvostupňový súd už právoplatne uložil žalovanému povinnosť zložiť preddavok   na   trovy   spojené   s podaním   znaleckého   posudku   vo   výške   500   Sk,   nemôže o tejto povinnosti žalovaného opätovne rozhodnúť. Uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2000 sp. zn. 1 Co 50/00 bolo doručené okresnému súdu 13. júna 2000. Až 18. augusta 2000 bol   zaslaný   spis   znalcovi,   ktorý   znalecký   posudok   vyhotovil   a   zaslal   okresnému   súdu 19. decembra 2000.

Okresný súd vydal 21. decembra 2000 uznesenie, ktorým priznal znalcovi odmenu za podaný   znalecký   posudok.   Proti   citovanému   uzneseniu   žalovaný   podal   odvolanie 17. januára   2001   a zároveň   podal   aj   vyjadrenie   k znaleckému   posudku.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 2 Co 78/01 z 3. mája 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. júna 2001, potvrdil uznesenie okresného súdu z 21. decembra 2001.

Od 22. júna 2001 do 5. marca 2002 bol okresný súd v uvedenej veci nečinný.

Po 5. marci 2002 už okresný súd konal vo veci a plynulo smeroval k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľky   (vyzval   žalobcov   na   vyjadrenie   k námietkam   žalovaného k znaleckému posudku, pojednával vo veci 23. apríla 2002 a 29. mája 2002, 22. októbra 2002 (už aj o protinávrhu žalovaného z 26. augusta 2002), vyžiadal od obce L. správu o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch žalovaného za účelom oslobodenia od súdneho poplatku za protinávrh).

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 19. februára 2003. Žalovaný v konaní svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil svojou nezastupiteľnosťou na pracovisku.

Okresný súd ďalej konal o návrhu žalovaného na oslobodenie od súdnych poplatkov a uznesením   z 8.   septembra   2003   jeho   návrhu   nevyhovel   a oslobodenie   od   súdnych poplatkov mu nepriznal. Proti tomuto uzneseniu podal žalovaný odvolanie krajskému súdu (spis   predložený   2.   októbra   2003),   ktorý   potvrdil   uznesením   zo   16.   augusta   2004 rozhodnutie okresného súdu (doručené okresnému súdu 27. augusta 2004).

(Medzičasom o podanej sťažnosti žalovaného vo veci sp. zn. 12 C 220/95 rozhodol ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 6/03-38 zo 4. júna 2004 tak, že jeho základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené bolo, pričom okresnému súdu prikázal v tejto veci ďalej konať bez zbytočných prieťahov.)

Ďalší   úkon   okresného   súdu   od   28.   augusta   2004   vo   veci   prípravy   nariadenia pojednávania nasledoval 8. februára 2005, t. j. po viac ako piatich mesiacoch.

V ďalšom priebehu konania okresný súd vyzval sťažovateľku na úpravu žalobného návrhu a 1. marca 2005 vec pridelil novej zákonnej sudkyni, ktorá pokračovala v príprave pojednávaní   smerujúcich   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   a 10.   marca   2005   nariadila pojednávanie na 18. apríl 2005.

Žalovaný v konaní zmenil 15. apríla 2005 žalobný protinávrh.

Pojednávania nariadené na 18. apríl 2005, 15. máj 2005 a na 26. september 2005 smerovali   ku   skončeniu   dokazovania,   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľky a k vyhláseniu   rozsudku   vo   veci   samej   (rozsudok   bol   účastníkom   konania   doručovaný 19. októbra 2005).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   konal   v neprimeraných   lehotách v dôsledku toho, že konal neefektívne, ako aj v dôsledku toho, že v určitých obdobiach nevykonával úkony. Okresný súd od 10. júla 1997 postupoval neefektívne v spojitosti so znaleckým   dokazovaním,   ktoré   ani   do   15.   novembra   1999   neviedlo   k vypracovaniu znaleckého posudku a ktoré v tejto fáze skončilo odvolaním znalca. Okresný súd bol ďalej po ustanovení nového znalca nečinný v obdobiach

- od 15. novembra 1999 do 18. augusta 2000 v súvislosti so zasielaním spisu znalcovi (zaslaný až po 9 mesiacoch od ustanovenia znalca),

- od 22. júna 2001 do 5. marca 2002 (nečinnosť v trvaní 9 mesiacov) a

- od 28. augusta 2004 do 8. februára 2005 (nečinnosť v trvaní asi 5 mesiacov). Po rozhodnutí ústavného súdu 4. júna 2004 o sťažnosti žalovaného v predmetnom konaní na porušenie jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov okresný súd konal v zásade plynulo, s výnimkou obdobia uvedených piatich mesiacov (28. august 2004   –   8.   február   2005)   a smeroval   k nariadeniu   pojednávania   a k rozhodnutiu   vo   veci samej.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 220/95, ktorého dĺžka je viac ako desať rokov, konal v neprimeraných lehotách v celkovej dĺžke takmer dvoch rokov, čím bolo porušené právo sťažovateľky na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu práva sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby vo veci sp. zn. 12 C 220/95 konal ďalej bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 50 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila doterajším postupom, nečinnosťou a nesústredenou činnosťou   okresného   súdu   v konaní,   čím   došlo   k viac   ako   deväťročným   prieťahom v konaní, pričom jej právna neistota odstránená nebola.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   všetky   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   doterajšiu   dĺžku   konania vrátane období nečinnosti okresného súdu, správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ako   aj povahu sporu,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie finančného zadosťučinenia 40 000 Sk primerané.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátom JUDr. V. S. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   v prvom   polroku   2004 predstavovala 15 008 Sk, t. j. dvakrát po 2 501 Sk a po 150 Sk paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2005