znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 216/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Dž., bytom M., zastúpenej advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nečinnosťou mesta Michalovce a jeho odmietaním zrušiť svoje rozhodnutie sp. zn. ÚRaŠSS-3201/94 zo 16. decembra 1994 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. Dž.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 6. augusta 2003   doručené   podanie   Ing.   M.   Dž.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   M.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   T.   Š.,   K.,   označené   ako   „Sťažnosť   pre   porušenie   základných   práv chránených   článkami 19   ods.   2),   20   ods.   1)   a 44   ods.   1)   Ústavy   SR   a článkami   8/1 Dohovoru   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd“   s prílohami.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je spoluvlastníčkou rodinného domu v M., avšak od roku 1994 podľa jej tvrdení dochádza k porušovaniu   označovaných   základných   práv   a slobôd   negatívnymi   vplyvmi (predovšetkým   hlukom   a krikom)   spôsobenými   prevádzkou   espressa   nachádzajúceho   sa neďaleko jej domu. Vlastníkom nehnuteľnosti je firma EKA Piller a túto činnosť vykonáva na   základe   rozhodnutia   Obvodného   úradu   životného   prostredia   Michalovce,   oddelenia územného   rozvoja   a štátnej   stavebnej   správy,   zo   16.   decembra   1994   sp.   zn.   ÚRaŠSS-3201/94. Sťažovateľka svojou sťažnosťou napáda mesto Michalovce, pretože aj keď sa pred jeho   rôznymi   orgánmi   viackrát   pokúšala   o zmenu   takéhoto   pre   ňu   negatívneho   stavu, neuspela,   keďže „napriek   námietkam   adresovaným   orgánom   mesta,   polícii   a pod. nedochádzalo k zlepšeniu situácie. Naopak porušovanie mojich práv gradovalo“. Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré sa sťažovateľka obracia priamo na ústavný súd, argumentuje tým, že „podľa čl. 127 ods. 1) Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z hľadiska   tohto   ustanovenia   je   potrebná   úvaha   o právomoci   ústavného   súdu v takejto veci.

Zákonnou transformáciou čl. 19 ods. 2) Ústavy SR a čl. 20 ods. 1) ústavy je sčasti ustanovenie § 127 Občianskeho zákonníka. Podľa ods. 1) tohto ustanovenia vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne   ohrozoval   výkon   jeho   práva.   Preto...   nesmie   nad   mieru   primeranú   pomerom obťažovať   susedov   hlukom   (...)   Občianskoprávnou   žalobou   negatórneho   typu   sa   možno domáhať, aby sa imisií zdržal vlastník veci. Vzhľadom však na situáciu, že jednak mesto Michalovce nie je vlastníkom objektu, najmä však vzhľadom na to, že všetky tieto mnou popísané   imisie   a zásahy   do   môjho   práva   spôsobujú   sčasti   personál   a sčasti   zákazníci pohostinstva, nie je pre mňa východiskom odstraňovať následky, ak naďalej bude existovať ich príčina. V tomto smere je jednoznačnou príčinou porušovania mojich základných práv samotná existencia pohostinstva, vychádzajúca z rozhodnutia odporcu o jeho povolení. Som preto toho názoru, že obsahom a dôvodom občianskoprávnej žaloby z akéhokoľvek titulu môže byť iba tvrdenie o porušovaní právneho predpisu škodcom, ktorá žaloba však musí rátať s vykonateľnosťou prípadného súdneho rozhodnutia. Od všeobecného súdu nemôžem žiadať,   aby   zaviazal   mesto   Michalovce   zrušiť   rozhodnutie,   vydané   v súlade   s jeho kompetenciami.   Keďže   -   opätovne   zdôrazňujem   -   s určitosťou   možno   tvrdiť,   že   vlastník alebo   prevádzkovateľ   pohostinstva   nemá   reálnu   možnosť   zabrániť   svojím   hosťom v správaní, ktoré predstavuje podstatnú časť zásahov, môže byť so mnou v právnom vzťahu iba príslušný orgán resp. subjekt samosprávy s príslušnou právomocou. S určitosťou teda možno tvrdiť, že pred „iným súdom“ by som nemohla docieliť požadovaný stupeň právnej ochrany, pretože ide v pravom slova zmysle o základnoprávnu ochranu podľa namietnutých článkov.“

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:„1) Mesto Michalovce svojou nečinnosťou a odmietaním zrušiť svoje rozhodnutie sp. zn. Ura ŠSS-3201/94 zo dňa 16. 12. 1994 o zmene užívania obchodného centra v M. porušilo   základné   práva   sťažovateľky,   chránené   čl.   8   ods. 1)   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1 k Dohovoru, čl. 19 ods. 2), čl. 20 ods. 1) a čl. 44 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky;

2) Uvedené rozhodnutie sa zrušuje;

3) Mesto   Michalovce   je   povinné   zaplatiť   sťažovateľke   z titulu   primeraného zadosťučinenia   2.000.000,-   Sk.   Mesto   je   povinné   túto   sumu   vyplatiť   sťažovateľke   do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

4)   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľke   právo   na   náhradu   trov   advokátskeho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení Nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa   zameral na posúdenie svojej   právomoci   na rozhodovanie   o sťažnosti sťažovateľky   a skonštatoval,   že   v danom   prípade   daná   nie   je.   Vychádzajúc   z obsahu sťažnosti, ako aj z jej petitu ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že účinnej ochrane vlastníckeho práva nezodpovedá povinnosť štátneho alebo samosprávneho orgánu zrušiť alebo zmeniť svoje povolenie na výkon konkrétnej podnikateľskej činnosti len na základe nespokojnosti   vlastníka   s   negatívnymi   dopadmi   takejto   činnosti   na   riadny   výkon   jeho vlastníckeho práva. Samotná nespokojnosť sťažovateľky, resp. jej tvrdenia o negatívnom zasahovaní do jej vlastníckeho práva označeným subjektom preto ani nemôžu bez ďalšieho predstavovať   postačujúci   základ   pre   rozhodnutie   príslušného   orgánu   mesta   Michalovce o zrušení označeného rozhodnutia.

Každému   rozhodnutiu   o zákaze   a/alebo   prípadnom   obmedzení   činností   negatívne zasahujúcich do vlastníckeho práva musí predchádzať konanie pred príslušným orgánom štátu, v ktorom je potrebné objektívne posúdiť, či činnosť, na ktorú bolo vydané povolenie, je vykonávaná v súlade s jeho podmienkami, ako aj to, či výkon takejto činnosti je v súlade s platnými   predpismi   zdravotníckej,   vodohospodárskej,   stavebnej   povahy,   prípadne osobitnými predpismi na ochranu životného prostredia. Tieto náležitosti však objektívne spĺňa konanie pred všeobecnými súdmi o ochrane vlastníckeho práva podľa § 126 a nasl. Občianskeho zákonníka (ktoré poskytuje každému vlastníkovi ochranu pred zasahovaním do jeho vlastníckeho práva), a nie konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Napriek tomu, že z pripojených príloh sťažovateľky vyplýva, že sa viackrát obrátila na rôzne orgány mesta   Michalovce,   nijak nedokladovala (a   ani netvrdila),   že sa   obrátila aj na príslušný všeobecný   súd   so   žalobou   na   ochranu   svojho   vlastníckeho   práva.   Z pripojených   príloh takisto nevyplýva, že by sa sťažovateľka tiež pokúsila aspoň dočasne riešiť ochranu svojich základných   práv   postupom   podľa   §   5   Občianskeho   zákonníka.   Keďže   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zistil, že ochranu jej vlastníckemu právu (a naň nadväzujúcim ďalším základným právam podľa ústavy a medzinárodného dohovoru) poskytujú   všeobecné   súdy   v konaní   podľa   §   126   a nasl.   Občianskeho   zákonníka,   a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003