znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 215/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Vladimírom Lamačkom ml.,Advokátska kancelária, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušeniačl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 8 Cdo 74/2015 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namieta porušenie čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 8 Cdo 74/2015 a jeho rozsudkom zo 14. októbra 2015 (ďalej aj„napadnutý rozsudok“). Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. februára 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len„okresný súd“) č. k. 6 C 174/2001-297 z 23. mája 2006 v spojení s opravným uznesenímč. k. 6 C 174/2001-319 z 11. septembra 2006 bola zamietnutá žaloba žalobcov protisťažovateľke ako žalovanej 1 na zaplatenie sumy 700 000 Sk (23 235,74 €). Žalovaný 2( ⬛⬛⬛⬛ ) bol zaviazaný zaplatiť žalobcom sumu 705 000 Sk (23 401,71 €) s úrokmiz omeškania. Žaloba v časti o zaplatenie sumy 920 000 Sk (30 538,41 €) bola tiežzamietnutá.

Rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 48/2013-564z 8. októbra 2014 bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zmenenýtak, že sťažovateľka bola zaviazaná zaplatiť každému zo žalobcov po 3 485,36 € s úrokmiz omeškania, pričom nárok žalobcov voči sťažovateľke bol vo zvyšnej časti zamietnutý.

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 74/2015 zo 14. októbra 2015 bolozamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 48/2013z 8. októbra 2014. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 14. decembra2015.

Sťažovateľka v podanom dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie vecia skutočnosť, že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci. Namietala tiež, že krajský súd sa odchýlil od právneho názorunajvyššieho súdu vysloveného v tejto veci v skoršom dovolacom rozhodnutí, a to v uznesenísp. zn. 2 Cdo 92/2010 z 19. januára 2012 (ďalej aj „skoršie dovolacie rozhodnutie“).

Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že podľa názoru najvyššieho súdu má skutkový záverkrajského súdu o preukázaní prevzatia príslušnej sumy sťažovateľkou oporu vo vykonanomdokazovaní a následne je správny aj z toho vyplývajúci právny záver krajského súdu.Najvyšší súd tak vlastne potvrdil rozsudok krajského súdu, ktorý vychádzal len z dôkazovvykonaných pred zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu, a zmenil iba titul bezdôvodnéhoobohatenia z obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol,na plnenie bez právneho dôvodu. Nijako však pritom neskúmal vec v zmysle inštrukciínajvyššieho súdu vyplývajúcich z jeho zrušujúceho uznesenia.

Ďalej sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 8. apríla 2015namietala aj nesprávne hodnotenie dôkazov, keďže sa podľa jej názoru brali do úvahy lentie, ktoré boli v jej neprospech, pričom dôkazom v neprospech žalobcov nebola venovanážiadna pozornosť.

Podľa názoru sťažovateľky takýmto postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu došlok porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Záver napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, podľa ktorého na strane sťažovateľkyvzniklo bezdôvodné obohatenie, je podľa sťažovateľky arbitrárny, lebo v tomto smerekrajský súd žiadne relevantné dokazovanie nevykonal, a to aj napriek tomu, že podľazrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu dospel krajský súd k záveru o vzniku záväzkovéhoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia bez toho, aby sa zaoberal relevantnýmiskutočnosťami týkajúcimi sa predpokladov jeho vzniku. Rovnako najvyšší súdv zrušujúcom uznesení poukázal na to, že záver o vzniku bezdôvodného obohatenia nazáklade právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.Krajský súd podľa sťažovateľky bez pochybnosti neustálil, ktorý zo žalovaných a v akejvýške bezdôvodné obohatenie získal, resp. ktorému zo žalobcov a v akej výške vzniklamajetková ujma, a neustálil ani príčinnú súvislosť medzi získaním bezdôvodnéhoobohatenia a vznikom majetkovej ujmy, hoci dôkazná povinnosť bola na žalobcoch, ktorínárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnili. Ide teda o dva protichodné názorynajvyššieho súdu v tej istej veci napriek nezmeneným podkladom vo vykonanomdokazovaní. Najvyšší súd v napadnutom rozsudku v podstate vymenoval len tie skutočnostivyplývajúce z dokazovania, ktoré boli predtým v skoršom dovolacom konaní vyhodnotenéako nepostačujúce na konštatovanie záveru o vzniku bezdôvodného obohatenia.Z uvedeného vyplýva podľa sťažovateľky absencia konzistencie v rozhodovaní najvyššiehosúdu v tej istej veci.

Sťažovateľka považuje za neprijateľné, že najvyšší súd prihliadol na úradný záznamspísaný v advokátskej kancelárii JUDr. ⬛⬛⬛⬛ ako na usvedčujúci dôkaz bez toho, abyreagoval na námietku sťažovateľky, že tento úradný záznam spochybnili samotní žalobcoviasvojimi vyjadreniami, podľa ktorých celú sumu dali k rukám žalovaného 2, pričom úradnýzáznam a vyjadrenia sú v príkrom rozpore. Sťažovateľka podľa úradného záznamu malaúdajne disponovať 15. februára 2000 sumou 700 000 Sk zo sumy 3 000 000 Sk odovzdanejžalovanému 2 (sťažovateľka zjavne nesprávne v sťažnosti uviedla žalovanému 1, pozn.),hoci podľa vyjadrení žalobcov títo odovzdali žalovanému 2 sumu 1 000 000 Sk až v marci2000. Podľa sťažovateľky bolo povinnosťou krajského súdu, ale tiež najvyššieho súduzaoberať sa týmto rozporom, resp. vysvetliť, prečo ho netreba považovať za rozhodujúci.Navyše v úradnom zázname nie je uvedené, kedy mala sťažovateľka údajne zo sumy3 000 000 Sk prevziať sumu 700 000 Sk.

Najvyšší súd sa teda podľa názoru sťažovateľky oprel o úradný záznam, z ktoréhonamietanou hodnovernosťou sa vôbec nevysporiadal, a tiež o výpoveď sťažovateľkyzo 4. decembra 2001, kedy nepoprela prevzatie sumy 390 000 Sk. Táto časť jej výpovedebola však vytrhnutá z kontextu, pričom sťažovateľka nedoznala, že tieto peniaze boliposkytnuté na účel kúpy rodinného domu. V rozpore so závermi skoršieho dovolaciehorozhodnutia najvyššieho súdu sú podľa sťažovateľky aj tvrdenia jedného zo žalobcov, ktorýv písomnom vyjadrení zo 16. decembra 2002 tvrdil, že žalovaní dostali 3 000 000 Sk, avšakvo svojej výpovedi z 23. mája 2006 uviedol, že žalovaným vyplatil ku koncu roka 1997sumu 1 419 000 Sk.

Za absurdné považuje sťažovateľka aj to, že sa nevykonalo dokazovanie v tomsmere, odkiaľ mali žalobcovia nadobudnúť toľko finančných prostriedkov na zamýšľanúkúpu rodinného domu, keď boli v tom čase nezamestnaní.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod spis. zn. 8 Cdo 74/2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8 Cdo 74/2015 zo dňa 14.10.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. ⬛⬛⬛⬛ (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- € (slovom: tisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný ⬛⬛⬛⬛ vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

4. ⬛⬛⬛⬛ (...) sa priznávajú trovy konania a právneho zastúpenia v sume vo výške 303,16 €, a to za dva úkony právnej služby – prevzatie veci a príprava veci a spísanie sťažnosti na Ústavný súd, 2 x á 143 € + paušál 2 x 8,58 €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľky, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 74/2015 zo 14. októbra 2015 vyplýva, žením bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.5 Co 48/2013 z 8. októbra 2014.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľka v dovolaní namietala, že krajskýsúd vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a hoci najvyšší súd mu uložil bezpochybnosti ustáliť, ktorý zo žalovaných v akej konkrétnej výške získal bezdôvodnéobohatenie, tieto pochybnosti neodstránil, pričom na základe výsledkov dokazovanianemožno tvrdiť, že by žalobcovia uniesli dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodnéhoobohatenia.

Ďalej najvyšší súd poukazuje na to, že v skoršom dovolacom konaní najvyšší súduznesením sp. zn. 2 Cdo 92/2010 z 19. januára 2012 zrušil skorší právoplatný rozsudokkrajského súdu sp. zn. 5 Co 56/2009 z 8. júna 2009, keďže tento sa nezaoberal rozhodnýmiskutočnosťami dôležitými pre správne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku (tentochybný postup v odôvodnení rozsudku v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku ani náležite nevysvetlil). Jeho konanie bolo preto postihnuté vadoukonania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a vylúčilo týmmožnosť preskúmania rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti a všetkých dôvodovuvedených v dovolaní.

Podľa názoru najvyššieho súdu skutkový záver krajského súdu o preukázaníprevzatia sumy 700 000 Sk sťažovateľkou ako preddavku kúpnej ceny je správny a správnyje aj z neho vyplývajúci právny záver o jej povinnosti vydať bezdôvodné obohateniezískané bez právneho dôvodu, keďže nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale ani zmluvy obudúcej zmluve. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na úradný záznam z 15. februára2000 spísaný u JUDr. ⬛⬛⬛⬛ a podpísaný sťažovateľkou, z ktorého vyplýva, že sa unej z vyplatenej zálohy 3 000 000 Sk nachádza suma 700 000 Sk. Podobne sťažovateľkana pojednávaní 4. decembra 2001 uviedla, že nepopiera prevzatie 390 000 Sk od jednéhozo žalobcov, ako aj trikrát po 100 000 Sk. Rovnako vo vyjadrení k žalobe z 10. mája 2002uznala, že prevzala celkom 738 000 Sk. Aj vo vyjadrení k žalobe z 30. mája 2004 sauvádza, že sťažovateľka uznáva prevzatie celkom 700 000 Sk. Obdobne sa vyjadrilasťažovateľka aj pri ďalších príležitostiach, ktoré najvyšší súd podrobne rozoberá. Napokonsa najvyšší súd zaoberá otázkou premlčania uplatnených nárokov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Jadrom sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením (príp. nehodnotením)niektorých dôkazov krajským súdom a najvyšším súdom, ako aj neúplnosť dokazovania,keďže sa podľa nej neskúmalo, či žalobcovia mohli vôbec mať takú vysokú sumu, ktorúmali zaplatiť. Sťažovateľka je tiež presvedčená o tom, že nebol rešpektovaný právny názorvyslovený najvyšším súdom v jeho skoršom dovolacom rozhodnutí v tej istej veci.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že závery najvyššieho súdu sa nejaviaani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neodôvodnené. Najvyšší súd konštatuje, že z hľadiskanáležitostí odôvodnenia napadnutého rozsudku z pohľadu krajským súdom zistenéhoskutkového stavu treba argumentáciu krajského súdu považovať za dostatočnú. To súvisíso skorším dovolacím uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 92/2010 z 19. januára2012, v ktorom sa konštatovala vada konania spočívajúca v tom, že krajský súdnedostatočne zdôvodnil skutočnosti rozhodné pre správne posúdenie uplatneného nároku.Najvyšší súd teda teraz vlastne zisťuje, že skoršie pochybenia krajského súdu boliodstránené. Znamená to zároveň, že dovolacie rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto veci sineprotirečia.

Za rozhodujúce treba podľa názoru ústavného súdu považovať, v akom rozsahumohol najvyšší súd vec v dovolacom konaní skúmať. Z ustanovenia § 241 ods. 2Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v dovolacom konaní možno skúmať len to, čidošlo k vadám uvedeným v § 237, či konanie bolo postihnuté inou vadou majúcou zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci a napokon či rozhodnutie spočíva na nesprávnomprávnom posúdení veci. Dovolací súd teda nemôže skúmať správnosť, ale ani úplnosťzisteného skutkového stavu, môže iba vychádzať zo skutkového stavu, ako bol zistenýokresným súdom a krajským súdom. Samozrejme, z hľadiska procesno-právneho môženajvyšší súd konštatovať existenciu vady konania majúcej za následok nesprávnerozhodnutie vo veci, ktorá spočíva napr. v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí nižšíchsúdov z toho aspektu, či sa odvolací súd dostatočne zaoberal rozhodnými skutočnosťamidôležitými pre správne posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku.

Vzhľadom na to, že hlavným dôvodom nespokojnosti sťažovateľky je jejpresvedčenie o nesprávnosti hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. o neúplnostivykonaného dokazovania, treba zdôrazniť, že týmito námietkami sťažovateľky(znamenajúcimi nesprávne ustálenie skutkového stavu okresným súdom a krajským súdom)najvyšší súd nebol oprávnený zaoberať sa.

Pokiaľ sťažovateľka chcela dosiahnuť, aby ústavný súd preskúmal správnosťskutkových zistení (hodnotenia dôkazov a úplnosti vykonaného dokazovania), musel bysťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy napadnúť aj postup krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 5 Co 48/2013, ako aj jeho rozsudok z 8. októbra 2014, čo sa všaknestalo, keďže podaná sťažnosť smeruje len voči najvyššiemu súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016