znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 215/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o.,Tichá 45, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Borisa Rekena,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,úradu   inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej   služby   Východ v konaní vedenom   podČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009   (pôvodne   vedenom   pod   ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008),postupom Okresnej prokuratúry Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 apostupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekciekontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ(ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009(pôvodne   vedenom   pod   ČVS:   SKIS-130/IS-4-V-2008),   postupom   Okresnej   prokuratúryTrebišov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12a postupom   Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 1 T 42/2014.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupuje   ako   obžalovaný   v konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 42/2014. Namieta, že dĺžka trestného konaniaod vznesenia obvinenia 8. decembra 2008 do podania tejto sťažnosti v trvaní šesť rokova dva mesiace je neprimeraná.

K priebehu konania sťažovateľ uvádza: „K chronologickému prehľadu vykonaných úkonov v prebiehajúcom trestnom konaní ako celku môžem uviesť iba to, že počas tejto neúnosnej doby trvania trestného konania vo vzťahu k mojej osobe od momentu vznesenia obvinenia, od 08. 12. 2008 až do dátumu podania tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne právne   relevantné   procesné   úkony,   ktoré   by   smerovali   k   odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádzam v ničím neospravedlniteľnej dlhej dobe trvania trestného konania. A preto   nepovažujem   za   potrebné   len   formálne   (formalistický)   vymenovať   úkony, síce vykonané v trestnom konaní, avšak ktoré nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam a navyše sa nevzťahovali ani na moju osobu.

Vo   vzťahu   k   mojej   osobe   je   nevyvrátiteľné,   že   uznesenie   o   vznesení   obvinenia ako i obžaloba prokurátora sú založené výlučne na jedinom dôkaze z použitia informačno- technických   prostriedkov,   ktorého   nezákonnosť   je   namietaná   od   samotného   začiatku trestného konania, avšak márne. Inými slovami, vo vzťahu k môjmu údajnému konaniu, kladenému mi za vinu, neexistuje žiadny svedok. Preto ani v priebehu trestného konania nebol a ani nemohol byť vypočutý žiadny svedok, ktorý by uvádzal akékoľvek skutočnosti k môjmu údajnému skutku, kladenému mi za vinu. Pre spresnenie uvádzam, že vyšetrovateľ PZ počas prípravného konania síce vypočul niektoré osoby v procesnom postavení svedka, napríklad   mojich   nadriadených   alebo   colníkov   právneho   oddelenia   Colného   úradu, avšak títo neboli vypočutí ku skutku kladenému mi za vinu...

Z vykonaných úkonov sa preto môžem vyjadriť iba k jedinému dôkazu − obrazovo- zvukovému záznamu z tajného sledovania mojej osoby orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, ktoré v celom rozsahu považujem za nezákonné, výlučne na ktorých boli založené uznesenie o vznesení obvinenia ako i obžaloba prokurátora...“

V ďalšej   časti   sťažovateľ   argumentuje,   že   príkazy   na   použitie   informačno-technických prostriedkov podľa § 114 Trestného poriadku v jeho veci boli vydané v rozporeso zákonom a „Nezákonné príkazy už sami o sebe automaticky a bez ďalšieho zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-zvukových záznamov vyhotovených na ich základe. Takto vyhotovené   obrazovo-zvukové   záznamy   nemôžu   slúžiť   ani   ako   usvedčujúce,   ale   ani ako ospravedlňujúce   dôkazy.   Príkazy   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov sú základnou zákonnou podmienkou a neoddeliteľnou, organickou súčasťou ich výstupov (v danom prípade tzv. videozáznamov), vyhotovených, resp. vykonaných na ich základe. Žiadny orgán verejnej moci nesmie akceptovať nezákonné príkazy na použitie informačno- technických prostriedkov... To, že sa štátne orgány Slovenskej republiky vyhýbajú primárnej a   zákonnej   povinnosti   preskúmať   zákonnosť   napadnutých   príkazov   (rozhodnutí)   sudcu o tajnom   sledovaní   je   jedinou   ťažiskovou   príčinou   neúmerného   doby   trvania   trestného konania   (6   rokov   a   2   mesiacov   od   momentu   vznesenia   obvinenia)...   Za neudržateľné a neobhájiteľné   považujem   i skutočnosť,   že   do   dnešného   dňa   (do   dátumu   podania   tejto sťažnosti) sa nezačalo ani len pojednávanie pred trestným súdom, ergo do dnešného dňa Okresný   súd   Trebišov   nevytýčil   ani   len   deň   pojednávania...   Dovoľujem   si   uviesť,   že... ide o veľmi   jednoduchú   vec...   a to   o to   viac,   že   obžaloba   je   založená   na   jedinom, nelegálnom dôkaze...“.

Sťažovateľ uvádza, že v priebehu konania nepodal sťažnosť na prieťahy, pretože ďalšíspoluobžalovaný   ( ⬛⬛⬛⬛ ),   ktorý   v priebehu   prípravného   konania   opakovanenamietal prieťahy, nebol ani raz úspešný. Poukazuje aj na to, že iný obžalovaný v tejto veci() podal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi z 26.januára 2015 uviedol, že sudca vybavuje veci pridelené do jeho oddelenia priebežne podľaporadia, v akom napadli. Sudca je aktuálne práceneschopný a v najbližšej dobe bude jehopráceneschopnosť pokračovať.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomrozhodol, že postupom úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009   (pôvodne   vedenom   pod   ČVS:   SKIS-130/IS-4-V-2008),   postupom   okresnejprokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 a postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súdprikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   finančnézadosťučinenie 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inýmislovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa naprvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   konanie   bez   zbytočnýchprieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania predorgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stávaúčastníkom   tohto   konania   buď   ako   obvinený,   alebo   ako   poškodený   (II.   ÚS   41/98,II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa ajv prípravnom   trestnom   konaní   sleduje   konaním   a   rozhodovaním   príslušných   orgánovv primeranej   lehote   (III.   ÚS   99/02).   Právna   neistota   sa   týka   toho,   či   orgán   činnýv prípravnom   konaní   (spravidla   vyšetrovateľ)   navrhne   podanie   obžaloby   alebo   navrhnev závislosti   od   výsledkov   dokazovania   v   prípravnom   konaní   iný   spôsob   konečnéhorozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (I. ÚS 316/2014).

Ústavný súd poskytuje ochranu označenému základnému právu len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosťdošla ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva postupomoznačeného   orgánu   verejnej   moci,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavneneopodstatnenú (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva postupom úradu inšpekčnejslužby a postupom okresnej prokuratúry, teda orgánov prípravného konania, ktoré v časepodania   sťažnosti   a v čase   jej   predbežného   prerokovania   nedisponovali   rozhodovacoukompetenciou   vo   veci   sťažovateľa.   Úrad   inšpekčnej   služby   konal   v tejto   trestnej   vecipo tom,   ako   mu   ju   vrátil   prokurátor   okresnej   prokuratúry   na   doplnenie   vyšetrovaniaopatrením č. k. 1 Pv 62/12-50 z 8. apríla 2013, v období od 10. apríla 2013 do 14. augusta2014,   keď   podal   okresnej   prokuratúre   návrh   na   podanie   obžaloby.   Prokurátor   okresnejprokuratúry podal obžalobu č. k. 1 Pv 62/12/8811-105 zo 7. októbra 2014 na sťažovateľaa ďalších šiestich obvinených okresnému súdu 8. októbra 2014. V konaní okresného súduvystupuje prokurátor ako strana konania, a teda nerozhoduje o veci sťažovateľa.

Okresný súd uznesením č. k. 1 T 42/2014-1319 z 5. marca 2015 podľa § 244 ods. 1písm. h) Trestného poriadku obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi. Podľa zisteniaústavného súdu prokurátor okresnej prokuratúry podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,rozhodnutie   o vrátení   veci   prokurátorovi   nie   je   preto   právoplatné   a   o sťažnosti   buderozhodovať nadriadený súd.

Vychádzajúc z aktuálneho stavu konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti,ústavný súd konštatuje, že úrad inšpekčnej služby a ani okresná prokuratúra nie sú orgánmi,ktorých   postupom   by   mohlo   v súčasnosti   dochádzať   k prieťahom,   resp.   nečinnosti,ako to tvrdí   sťažovateľ.   Sťažnosť   v tejto   časti   preto   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zamietnutie sťažnosti, čím by sa uznesenieokresného   súdu   o odmietnutí   obžaloby   a vrátení   veci   prokurátorovi   stalo   právoplatnýma vykonateľným, by v súhrne s doterajším konaním úradu inšpekčnej služby a okresnejprokuratúry   mohlo   byť   predmetom   posúdenia   ústavného   súdu,   či   namietaná   nečinnosťa neefektívna   činnosť   týchto   orgánov   prípravného   konania   je   v príčinnej   súvislostis namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a tedarozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti v tejto časti v danom prípade nie jeprekážkou   prípustnosti   opätovného   konania   a   rozhodovania   vo veci   samej   podľa   §   24zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014

V čase podania sťažnosti sa vec sťažovateľa nachádzala na okresnom súde, ktorémubola 8. októbra 2014 podaná obžaloba.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinenýprávo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právoje   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivýcharakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôda neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Ústavný súd sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďžepri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavya práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odmieta   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú,ak „vzhľadom   na   skutočnosť,   že   celková   doba   konania   pred   súdom,   ako   aj   postupzákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušeniezákladného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (II. ÚS 109/03),   resp.   ak „argumentyv sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takú   intenzitu   porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).

Sťažovateľ   argumentuje   v sťažnosti   predovšetkým   ne/zákonnosťou   dôkazov,   čo   jevšak otázka, ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti namietajúcej zbytočné prieťahyv trestnom   konaní   nemôže   zaoberať,   a to   ani   ako   otázkou   predbežnou,   pretože   na   jejposúdenie je príslušný všeobecný súd konajúci o veci samej a jeho právny názor môže byťpremetom   preskúmania   v konaní   o riadnom   a prípadne   aj   mimoriadnom   opravnomprostriedku   proti   meritórnemu   rozhodnutiu.   Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   dobu,   ktoráuplynula do predbežného prejednania obžaloby. Vychádzajúc z obsahu spisu okresnéhosúdu sp. zn. 1 T 42/2014, obžaloba bola podaná 8. októbra 2014 a okresný súd ju predbežneprerokoval na neverejnom zasadnutí 5. marca 2015. K dobe piatich mesiacov, ktoré okresnýsúd potreboval na uskutočnenie predbežného prejedania obžaloby, možno mať výhrady,nie je to však doba, ktorú by v okolnostiach danej veci bolo možné označiť za zbytočnéprieťahy v konaní.

Sťažovateľ   označil   v petite   sťažnosti   napadnuté   konanie   spisovou   značkou1 T 42/2014. Podľa predloženého spisu okresný súd konal o veci sťažovateľa aj pod sp. zn. 3T   26/2012,   a   to   v období   od   10.   februára   2012,   keď   bola   prvýkrát   podaná   obžaloba,do 26. apríla 2012, keď ju okresný súd uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestnéhoporiadku   odmietol   a vrátil   vec   prokurátorovi.   Po   následnom   podaní   sťažnosti   zo   stranyprokurátora bola vec predložená na rozhodnutie krajskému súdu 2. júla 2012, po rozhodnutío sťažnosti   bol   spis   doručený   okresnému   súdu   26.   februára   2013   a vrátil   ho   okresnejprokuratúre na ďalšie konanie 28. februára 2013.

Vychádzajúc   z uvedeného   priebehu   konania,   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupokresného súdu v trestnom konaní sa ani v spojení s obdobím po prvom podaní obžalobynevyznačuje   zbytočnými   prieťahmi,   ktoré   by   odôvodňovali   prijatie   sťažnosti   na   ďalšiekonanie.

Ústavný   súd   preto   posúdil   sťažnosť   aj   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenúa z tohto dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015