SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 215/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného REKEN & PARTNERS Law Firm s. r. o.,Tichá 45, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Borisa Rekena,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby,úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ v konaní vedenom podČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008),postupom Okresnej prokuratúry Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 apostupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekciekontroly a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby Východ(ďalej len „úrad inšpekčnej služby“) v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009(pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), postupom Okresnej prokuratúryTrebišov (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12a postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 1 T 42/2014.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako obžalovaný v konanívedenom okresným súdom pod sp. zn. 1 T 42/2014. Namieta, že dĺžka trestného konaniaod vznesenia obvinenia 8. decembra 2008 do podania tejto sťažnosti v trvaní šesť rokova dva mesiace je neprimeraná.
K priebehu konania sťažovateľ uvádza: „K chronologickému prehľadu vykonaných úkonov v prebiehajúcom trestnom konaní ako celku môžem uviesť iba to, že počas tejto neúnosnej doby trvania trestného konania vo vzťahu k mojej osobe od momentu vznesenia obvinenia, od 08. 12. 2008 až do dátumu podania tejto sťažnosti neboli vykonané žiadne právne relevantné procesné úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam v ničím neospravedlniteľnej dlhej dobe trvania trestného konania. A preto nepovažujem za potrebné len formálne (formalistický) vymenovať úkony, síce vykonané v trestnom konaní, avšak ktoré nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam a navyše sa nevzťahovali ani na moju osobu.
Vo vzťahu k mojej osobe je nevyvrátiteľné, že uznesenie o vznesení obvinenia ako i obžaloba prokurátora sú založené výlučne na jedinom dôkaze z použitia informačno- technických prostriedkov, ktorého nezákonnosť je namietaná od samotného začiatku trestného konania, avšak márne. Inými slovami, vo vzťahu k môjmu údajnému konaniu, kladenému mi za vinu, neexistuje žiadny svedok. Preto ani v priebehu trestného konania nebol a ani nemohol byť vypočutý žiadny svedok, ktorý by uvádzal akékoľvek skutočnosti k môjmu údajnému skutku, kladenému mi za vinu. Pre spresnenie uvádzam, že vyšetrovateľ PZ počas prípravného konania síce vypočul niektoré osoby v procesnom postavení svedka, napríklad mojich nadriadených alebo colníkov právneho oddelenia Colného úradu, avšak títo neboli vypočutí ku skutku kladenému mi za vinu...
Z vykonaných úkonov sa preto môžem vyjadriť iba k jedinému dôkazu − obrazovo- zvukovému záznamu z tajného sledovania mojej osoby orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, ktoré v celom rozsahu považujem za nezákonné, výlučne na ktorých boli založené uznesenie o vznesení obvinenia ako i obžaloba prokurátora...“
V ďalšej časti sťažovateľ argumentuje, že príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov podľa § 114 Trestného poriadku v jeho veci boli vydané v rozporeso zákonom a „Nezákonné príkazy už sami o sebe automaticky a bez ďalšieho zakladajú nezákonnosť samotných obrazovo-zvukových záznamov vyhotovených na ich základe. Takto vyhotovené obrazovo-zvukové záznamy nemôžu slúžiť ani ako usvedčujúce, ale ani ako ospravedlňujúce dôkazy. Príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov sú základnou zákonnou podmienkou a neoddeliteľnou, organickou súčasťou ich výstupov (v danom prípade tzv. videozáznamov), vyhotovených, resp. vykonaných na ich základe. Žiadny orgán verejnej moci nesmie akceptovať nezákonné príkazy na použitie informačno- technických prostriedkov... To, že sa štátne orgány Slovenskej republiky vyhýbajú primárnej a zákonnej povinnosti preskúmať zákonnosť napadnutých príkazov (rozhodnutí) sudcu o tajnom sledovaní je jedinou ťažiskovou príčinou neúmerného doby trvania trestného konania (6 rokov a 2 mesiacov od momentu vznesenia obvinenia)... Za neudržateľné a neobhájiteľné považujem i skutočnosť, že do dnešného dňa (do dátumu podania tejto sťažnosti) sa nezačalo ani len pojednávanie pred trestným súdom, ergo do dnešného dňa Okresný súd Trebišov nevytýčil ani len deň pojednávania... Dovoľujem si uviesť, že... ide o veľmi jednoduchú vec... a to o to viac, že obžaloba je založená na jedinom, nelegálnom dôkaze...“.
Sťažovateľ uvádza, že v priebehu konania nepodal sťažnosť na prieťahy, pretože ďalšíspoluobžalovaný ( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorý v priebehu prípravného konania opakovanenamietal prieťahy, nebol ani raz úspešný. Poukazuje aj na to, že iný obžalovaný v tejto veci() podal sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý v odpovedi z 26.januára 2015 uviedol, že sudca vybavuje veci pridelené do jeho oddelenia priebežne podľaporadia, v akom napadli. Sudca je aktuálne práceneschopný a v najbližšej dobe bude jehopráceneschopnosť pokračovať.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezomrozhodol, že postupom úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 (pôvodne vedenom pod ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), postupom okresnejprokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12 a postupom okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to žiada, aby ústavný súdprikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančnézadosťučinenie 20 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inýmislovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa naprvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom úradu inšpekčnej služby v konaní vedenom pod ČVS: SKIS-49/IS-4-V-2009 a postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 62/12
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na konanie bez zbytočnýchprieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa v prípade konania predorgánmi činnými v trestnom konaní chráni po začatí trestného stíhania, keď sa občan stávaúčastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo ako poškodený (II. ÚS 41/98,II. ÚS 20/02). Účel základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 ústavy, ktorým je predovšetkým odstránenie stavu právnej neistoty obvineného, sa ajv prípravnom trestnom konaní sleduje konaním a rozhodovaním príslušných orgánovv primeranej lehote (III. ÚS 99/02). Právna neistota sa týka toho, či orgán činnýv prípravnom konaní (spravidla vyšetrovateľ) navrhne podanie obžaloby alebo navrhnev závislosti od výsledkov dokazovania v prípravnom konaní iný spôsob konečnéhorozhodnutia, napríklad zastavenie trestného stíhania (I. ÚS 316/2014).
Ústavný súd poskytuje ochranu označenému základnému právu len vtedy, ak v časeuplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosťdošla ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu označeného základného práva postupomoznačeného orgánu verejnej moci, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavneneopodstatnenú (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06).
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva postupom úradu inšpekčnejslužby a postupom okresnej prokuratúry, teda orgánov prípravného konania, ktoré v časepodania sťažnosti a v čase jej predbežného prerokovania nedisponovali rozhodovacoukompetenciou vo veci sťažovateľa. Úrad inšpekčnej služby konal v tejto trestnej vecipo tom, ako mu ju vrátil prokurátor okresnej prokuratúry na doplnenie vyšetrovaniaopatrením č. k. 1 Pv 62/12-50 z 8. apríla 2013, v období od 10. apríla 2013 do 14. augusta2014, keď podal okresnej prokuratúre návrh na podanie obžaloby. Prokurátor okresnejprokuratúry podal obžalobu č. k. 1 Pv 62/12/8811-105 zo 7. októbra 2014 na sťažovateľaa ďalších šiestich obvinených okresnému súdu 8. októbra 2014. V konaní okresného súduvystupuje prokurátor ako strana konania, a teda nerozhoduje o veci sťažovateľa.
Okresný súd uznesením č. k. 1 T 42/2014-1319 z 5. marca 2015 podľa § 244 ods. 1písm. h) Trestného poriadku obžalobu odmietol a vec vrátil prokurátorovi. Podľa zisteniaústavného súdu prokurátor okresnej prokuratúry podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť,rozhodnutie o vrátení veci prokurátorovi nie je preto právoplatné a o sťažnosti buderozhodovať nadriadený súd.
Vychádzajúc z aktuálneho stavu konania v čase predbežného prerokovania sťažnosti,ústavný súd konštatuje, že úrad inšpekčnej služby a ani okresná prokuratúra nie sú orgánmi,ktorých postupom by mohlo v súčasnosti dochádzať k prieťahom, resp. nečinnosti,ako to tvrdí sťažovateľ. Sťažnosť v tejto časti preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zamietnutie sťažnosti, čím by sa uznesenieokresného súdu o odmietnutí obžaloby a vrátení veci prokurátorovi stalo právoplatnýma vykonateľným, by v súhrne s doterajším konaním úradu inšpekčnej služby a okresnejprokuratúry mohlo byť predmetom posúdenia ústavného súdu, či namietaná nečinnosťa neefektívna činnosť týchto orgánov prípravného konania je v príčinnej súvislostis namietaným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a tedarozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí sťažnosti v tejto časti v danom prípade nie jeprekážkou prípustnosti opätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 42/2014
V čase podania sťažnosti sa vec sťažovateľa nachádzala na okresnom súde, ktorémubola 8. októbra 2014 podaná obžaloba.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinenýprávo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právoje integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivýcharakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôda neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).
Ústavný súd sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďžepri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú,ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postupzákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušeniezákladného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumentyv sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušeniaoznačeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,II. ÚS 177/04).
Sťažovateľ argumentuje v sťažnosti predovšetkým ne/zákonnosťou dôkazov, čo jevšak otázka, ktorou sa ústavný súd v konaní o sťažnosti namietajúcej zbytočné prieťahyv trestnom konaní nemôže zaoberať, a to ani ako otázkou predbežnou, pretože na jejposúdenie je príslušný všeobecný súd konajúci o veci samej a jeho právny názor môže byťpremetom preskúmania v konaní o riadnom a prípadne aj mimoriadnom opravnomprostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Sťažovateľ ďalej poukazuje na dobu, ktoráuplynula do predbežného prejednania obžaloby. Vychádzajúc z obsahu spisu okresnéhosúdu sp. zn. 1 T 42/2014, obžaloba bola podaná 8. októbra 2014 a okresný súd ju predbežneprerokoval na neverejnom zasadnutí 5. marca 2015. K dobe piatich mesiacov, ktoré okresnýsúd potreboval na uskutočnenie predbežného prejedania obžaloby, možno mať výhrady,nie je to však doba, ktorú by v okolnostiach danej veci bolo možné označiť za zbytočnéprieťahy v konaní.
Sťažovateľ označil v petite sťažnosti napadnuté konanie spisovou značkou1 T 42/2014. Podľa predloženého spisu okresný súd konal o veci sťažovateľa aj pod sp. zn. 3T 26/2012, a to v období od 10. februára 2012, keď bola prvýkrát podaná obžaloba,do 26. apríla 2012, keď ju okresný súd uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. h) Trestnéhoporiadku odmietol a vrátil vec prokurátorovi. Po následnom podaní sťažnosti zo stranyprokurátora bola vec predložená na rozhodnutie krajskému súdu 2. júla 2012, po rozhodnutío sťažnosti bol spis doručený okresnému súdu 26. februára 2013 a vrátil ho okresnejprokuratúre na ďalšie konanie 28. februára 2013.
Vychádzajúc z uvedeného priebehu konania, ústavný súd konštatuje, že postupokresného súdu v trestnom konaní sa ani v spojení s obdobím po prvom podaní obžalobynevyznačuje zbytočnými prieťahmi, ktoré by odôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie.
Ústavný súd preto posúdil sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenúa z tohto dôvodu ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015