znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 215/2010-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. K., B., zastúpeného JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného   porušenia   čl.   20   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, čl.   36   ods.   1   a čl.   37   ods.   3 Listiny   základných   práv   a slobôd,   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom   Krajským   súdom v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 382/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. J. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. arch. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   5 Co 382/2009.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 12. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sa pod sp.   zn.   4   C   919/08   vedie   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva   právnych   predchodcov žalobkyne   k pozemkom,   a to   proti   sťažovateľovi   ako   žalovanému,   ktorý   je   zapísaný v katastri nehnuteľností ako ich vlastník. Žalobkyňa navrhuje určiť, že pozemky patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch. Svoje nároky si žalobkyňa odvodzuje od výmeru o vlastníctve   pôdy   z 23.   decembra   1947   vydaného   bývalým   Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, podľa ktorého sporné pozemky boli pridelené právnym predchodcom žalobkyne. Sťažovateľ vo svojich podaniach z 1. decembra 2008, 28.   januára   2009   a 31.   marca   2009   navrhoval   súdne   konanie   zastaviť   pre   nedostatok právomoci   všeobecného   súdu.   Právomoc   konať o veci   má totiž   podľa   právneho   názoru sťažovateľa príslušný pozemkový úrad. Preto nie je splnená podmienka konania (existencia právomoci všeobecného súdu), čo zakladá neodstrániteľnú prekážku konania, ktorú musí všeobecný   súd   skúmať   aj   sám   z úradnej   povinnosti   a v prípade   preukázania   existencie takejto   prekážky   je   povinný   konanie   zastaviť.   Napriek   argumentácii   sťažovateľa   a jeho písomným podaniam však uznesením okresného súdu č. k. 4 C 919/2008-195 z 2. apríla 2008 v znení opravného uznesenia sp. zn. 4 C 919/2008 z 12. októbra 2009 (ktorým sa opravil dátum vydania uznesenia na 2. apríl 2009) bol návrh sťažovateľa na zastavenie konania zamietnutý.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009 bolo uznesenie okresného súdu zrušené s tým, že právny názor okresného súdu o danosti právomoci všeobecného súdu je síce správny, avšak s poukazom na zásadu hospodárnosti konania nebolo vôbec potrebné o návrhu sťažovateľa na zastavenie konania rozhodovať.

Sťažovateľ vidí   nedostatok právomoci všeobecného súdu   konať o podanej   žalobe najmä   s poukazom   na   ustanovenie   §   7   Občianskeho   súdneho   poriadku   v spojení s reštitučnými   zákonmi   (zákon   č.   229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   zákon č. 503/2003   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva   k   pozemkom   a   o   zmene   a   doplnení   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach   na usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   neskorších   predpisov).   Z reštitučných zákonov a judikatúry   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len   „najvyšší   súd“) vyplýva, že daný prípad treba posúdiť podľa reštitučných zákonov, a nie podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva, teda podľa Občianskeho zákonníka. Pritom na pozemkové reštitučné konania podľa reštitučných zákonov sú vecne príslušné pozemkové úrady,   a nie   všeobecné   súdy.   Žalobkyňa   si   aj   uplatnila   nárok   na   navrátenie   vlastníctva k sporným pozemkom na Obvodnom úrade v S. (ďalej len „obvodný úrad“), avšak obvodný úrad rozhodnutím z 8. decembra 2008 konanie prerušil. Žalobkyňa tým sama uznala, že vec nepatrí do právomoci všeobecných súdov.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie   12.   marca   2010. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné považovať ho za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. Sťažovateľ preto podáva z opatrnosti popri dovolaní aj sťažnosť ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím o dovolaní, lebo v prípade odmietnutia dovolania by zmeškal zákonnú dvojmesačnú lehotu podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny,   dohovoru,   paktu   a dodatkového   protokolu   v konaní vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   5   Co   382/2009   s tým,   aby   bolo   uznesenie z 30. decembra 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, ako aj náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 €.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Co 382/2009-343 z 30. decembra 2009 vyplýva, že ním bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 919/2008-195 z 2. marca 2008 (správne   má   byť   zrejme   dátum   2.   apríla   2009,   pozn.).   Podľa   názoru   krajského   súdu vzhľadom na ustanovenie § 7 a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých do právomoci všeobecných súdov patrí rozhodovať o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem, je právny názor okresného súdu o existencii právomoci všeobecných súdov konať o podanej žalobe správny. Ustanovenie § 41 a nasl. a § 96 Občianskeho súdneho poriadku rešpektuje navrhovateľa ako dominus litis. To znamená, že každý má právo (v prípade, ak sa domnieva, že bol ukrátený na svojich právach) domáhať sa ochrany svojich práv na nezávislom súde. Toto právo nepochybne patrí aj žalobkyni. Procesný nárok vo všeobecnosti je tvorený jednak predmetom nároku, ktorý   je   v podstate   formulovaný   v návrhu   ako   požadovaný   enunciát   predpokladaného súdneho   rozhodnutia,   a jednak   základom   nároku,   ktorý   obsahuje   právne   významné skutočnosti, na ktorých navrhovateľ svoj návrh zakladá. Navrhovateľ teda musí v konaní nielen   uviesť   petit   návrhu,   ale   musí   aj   tvrdiť   právne   rozhodné   skutočnosti,   na   základe ktorých sa domáha, aby súd jeho návrhu vyhovel. Navrhovateľ nie je povinný svoj nárok právne   kvalifikovať   (právna   kvalifikácia   nároku   je   vecou   súdu),   musí   však   uviesť rozhodujúce skutočnosti umožňujúce súdu právnu kvalifikáciu nároku. Súd potom skúma, či skutočnosti   tvrdené   navrhovateľom   je   možné   podradiť   pod   hypotézu   niektorej   právnej normy (spravidla hmotnoprávnej) tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť   plnenie   (prípadne   určenie)   žiadané   v petite   návrhu.   Navrhovateľ   tak   uvedením „rozhodujúcich skutočností“ (§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) nepriamo určuje i právnu kvalifikáciu návrhu. Pravdivosť v návrhu tvrdených rozhodujúcich skutočností súd skúma dokazovaním, prípadná ich nepravdivosť alebo rozpor so skutočnosťou sa prejaví v rozhodnutí   vo   veci   samej,   ktoré   je   pre   navrhovateľa   nepriaznivé.   Posúdením   žaloby žalobkyne   bez   podrobného   skúmania   a vyhodnotenia   skutkového   a právneho   stavu v predmetnej veci (patriaceho až do rozhodnutia v merite veci) možno konštatovať, že petit žaloby je určovacím   petitom   prípustným podľa   ustanovenia § 80 Občianskeho súdneho poriadku, o ktorom má právomoc rozhodnúť práve a len súd. Skutočnosť, že žalobkyňa podala podnet obvodnému úradu na vrátenie vlastníctva k pozemkom, o ktorom obvodný úrad nerozhodol o zastavení konania pre nepríslušnosť (teda je toho názoru, že je oprávnený v reštitučnej veci konať), nepredstavuje prekážku pre súd, aby rozhodol o žalobe žalobkyne o určenie vlastníctva. V opačnom prípade by bola súdom spôsobená situácia odopierajúca fyzickej osobe (žalobkyni) spravodlivosť (denegatio iustitiae). Súd ex offo skúma, či sú splnené všetky podmienky konania, a teda aj či predmetná vec spadá do právomoci súdov. Ak zistí, že do právomoci súdov nespadá, alebo ak má súdnemu konaniu predchádzať iné konanie,   súd   postúpi   vec   príslušnému   orgánu   po   právoplatnosti   uznesenia   o zastavení konania.   Toto   konanie   vykonáva   teda   z úradnej   povinnosti   a ak   nezistí   nedostatok podmienky   konania   odôvodňujúci   zastavenie   konania,   jednoducho   pokračuje   v konaní. O svojej právomoci rozhoduje iba v prípade zistenia jej nedostatku, teda ak vec nespadá do právomoci súdov. O tom, že súd právomoc má, nerozhoduje, a to ani na návrh účastníka. Zo všetkých uvedených dôvodov možno uzavrieť, že okresný súd správne posúdil otázku právomoci na rozhodnutie o žalobe žalobkyne, avšak o návrhu sťažovateľa na zastavenie konania   nemal   rozhodovať,   už   len   z dôvodov   naplnenia   zásady   hospodárnosti   konania. Preto   neostalo   krajskému   súdu   iné,   než   uznesenie   okresného   súdu   podľa   §   221   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku zrušiť ako nadbytočné, a teda aj nesprávne.

Z dovolania sťažovateľa z 12. marca 2010 podaného proti uzneseniu krajského súdu č.   k.   5 Co   382/2009-343 z 30.   decembra   2009 vyplýva, že jeho prípustnosť odvodzuje z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a tvrdí, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľ konkrétne namieta, že hoci predložil okresnému   súdu   argumenty   týkajúce   sa   nedostatku   právomoci,   okresný   súd   konal spôsobom odporujúcim zákonu, keď konanie nezastavil, ale napriek tomu rozhodol o svojej právomoci. Okrem toho malo uznesenie okresného súdu viaceré právne a procesné vady, ako nedostatok odôvodnenia a odňatie možnosti pre sťažovateľa konať pred súdom, keďže okresný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Hoci sťažovateľ v podanom odvolaní znova zhrnul a doplnil   svoju   právnu argumentáciu, krajský   súd procesné a právne vady uznesenia   okresného   súdu   nenapravil   a sám   rozhodol   v rozpore   so   zákonom,   ústavou a dohovorom. Krajský súd sa nevysporiadal s väčšinou dôvodov uvádzaných sťažovateľom a prijal bez ďalšieho právny názor okresného súdu bez možnosti pre sťažovateľa konať pred súdom   a obhájiť svoje tvrdenia   o nedostatku právomoci, keďže rozhodol   bez nariadenia pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ťažiskom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého všeobecné súdy konajú v jeho právnej veci i napriek tomu, že nie je daná ich právomoc, pretože právomoc konať v napadnutej veci má obvodný úrad v rámci správneho konania.

Sťažovateľ   podal   proti uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   382/2009-343   z 30. decembra 2009 v zákonnej lehote dovolanie (12. marca 2010), o ktorom najvyšší súd ku dňu podania ústavnej sťažnosti nerozhodol. Nezávisle na sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľ v dovolacom konaní namieta, že postupom všeobecných súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   právny   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je daná právomoc ústavného súdu až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale ju odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Posúdenie námietok uvedených v podanom dovolaní, ktoré sťažovateľ považuje   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom,   prislúcha   teda   najvyššiemu   súdu v dovolacom konaní. Ústavný súd nemá možnosť sa týmito námietkami zaoberať.

Okrem uvedeného však ústavný súd poznamenáva, že v zmysle sťažnosti predmetom posúdenia   ústavného   súdu   je   otázka   právomoci   všeobecných   súdov   konať   o podanej určovacej žalobe. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že odôvodnenie uznesenia krajského súdu   veľmi   vyčerpávajúcim   spôsobom   dáva   odpoveď   na   námietky   sťažovateľa.   Závery krajského   súdu   v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené, preto tiež niet ani dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol.

Ako   to   krajský   súd   výstižne   zdôraznil,   „pánom   sporu“   (dominus   litis)   je   vždy navrhovateľ. Ak navrhovateľ požaduje určiť vlastnícke právo k pozemkovej nehnuteľnosti, je všeobecný súd takto formulovaným predmetom konania viazaný a je nepochybné, že takýto spor patrí do právomoci všeobecných súdov s poukazom na ustanovenie § 7 a § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Ak sa po vykonanom dokazovaní preukáže, že v skutočnosti treba žalobu právne kvalifikovať nie podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa reštitučných   zákonov   (a   teda   neprichádza   do   úvahy   určenie   vlastníckeho   práva k pozemkom, ale konštitutívne vrátenie vlastníckeho práva v reštitučnom konaní), prejaví sa to na výsledku konania, ktorý bude v neprospech navrhovateľa.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010