znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 215/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., P. zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/05 z 20. februára 2006 o ustanovení náhradného obhajcu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. apríla 2006 doručené   podanie   JUDr.   P.   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. K. D., K., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť proti porušeniu základného práva priznaného článkom 47 ods. 2 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb.   v znení zmien a doplnkov (ďalej len ako Ústava SR) a Dohovoru o ochrane ľudských práv v konaní na Špeciálnom   súde   v Pezinku,   sp.   zn.   PK   2   Tš   15/05“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   opatrením   Špeciálneho   súdu   v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 15/ 05 o ustanovení náhradného obhajcu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„K porušeniu môjho práva s tým, že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,   i inými   štátnymi   orgánmi   od   začiatku   konania   priznaného   článkom   47   ods.   2 Ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb.   a dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v konaní pred Špeciálnym súdom bolo vydané opatrenie:

V zmysle § 40a ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do   31.   12.   2005   súd   obvinenému: JUDr. P.   P.,  ...   advokát,   ustanovuje   náhradného   obhajcu   JUDr.   M.   H.,   advokátku,   B., pretože je dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené hlavné pojednávanie, alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť ustanoveného alebo zvoleného obhajcu.

Špeciálny   súd   určil   1.   hlavné   pojednávanie   na   termín   8.   12.   2006,   na   toto pojednávanie   nedoručil   predvolanie   advokátke,   2.   hlavné   pojednávanie   bolo   určené   na 14. 2. 2006, na toto pojednávanie sa riadne ospravedlnila advokátka JUDr. D. z dôvodu riadnej dovolenky s tým, že má zaplatený lyžiarsky zájazd, 3. hlavné pojednávanie bolo určené na termín 22. 3. 2006, ktorý termín mne z neznámych dôvodov súd zrušil, 4. hlavné pojednávanie je určené na termín 20. 4. 2006, k čomu advokátka oznámila súdu, že na pojednávanie sa dostaví.

Podľa článku 47 ods. 2, Ústavného zákona č. 460/1992 Zb., každý má nárok na právnu pomoc v konaní pred súdmi, i inými štátnymi orgánmi od začiatku konania. Podľa § 20 ods.   1,   zák.   č.   583/2003   Z.   z.   zák.   -   o advokácii,   každý   má   právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta.   Z čl. 6 ods. 3 písm. c. Európskeho dohovoru vyplýva, že obvinený má právo:

-sa obhajovať osobne

-právo obhajovať sa pomocou obhajcu podľa vlastného výberu

-právo   na   zaplatenie   obhajcu,   pokiaľ   nemá   prostriedky   a ak   si   to   vyžadujú   záujmy spravodlivosti.

Trestné konanie začalo uznesením z 15. 7. 2004 o začatí trestného stíhania. Od tejto doby až do 30. 9. 2004 advokátka provokatérka JUDr. M. formou rôznych lstivých dôvodov a rôznych čiastok odo mňa chcela, aby som jej vyplatil peniaze. Ja som jej na jej požiadanie vyplatil sumu 30. 000,- Sk, pričom chcela ďalšie peniaze, na čo som jej povedal, že žiadne ďalšie peniaze nedostane, čo bolo 30. 9. 2004, kedy následne ma zaistili policajti. V spojení so   zaistením   a návrhom   na   väzbu   som   si   zvolil   advokátku   JUDr.   K.   D.,   ktorá   ma permanentne zastupuje dodnes. Na pojednávaní dňa 8. 12. 2004 chcel sudca pojednávať bez môjho zvoleného advokáta, na čo som dôrazne žiadal, že nesúhlasím s tým, aby sudca pojednával bez môjho zvoleného advokáta, na čo som dal aj sťažnosť predsedovi súdu. Predseda   súdu   mi   oznámil,   že   hlavné   pojednávanie   nie   je   podmienené   prítomnosťou obhajcu,   ale   sudca   po   mojom   vyjadrení   rešpektoval   právo   na   obhajobu   zvoleným advokátom a v pojednávaní nepokračoval.

Napriek   vyjadreniu   predsedu   súdu,   sudca   moje   právo   deklarované   ústavou, europskym   dohovorom,   zákonom   o advokácii,   ale   i predsedom   súdu   nerešpektuje a ustanovil mi náhradného advokáta JUDr.   M.   H.,   ktorého nepoznám,   nedôverujem jej a neviem   či   náhodou   menovaná   advokátka   nie   je   v priateľskom   vzťahu   s mjr.   S.   – policajtom, na ktorého som písal sťažnosti pre nezákonné postupy, (dal som na neho trestné oznámenie),   na   ktorého   mám   podozrenie,   že   celú   vec   proti   mojej   osobe   zosnoval, advokátkou agentkou provokatérkou JUDr. M. M., (ktorá sa beztrestne v mojej veci vyhráža inému svedkovi zabitím) resp. inými osobami, ktoré konali voči mojej osobe účelove, resp. zaujate.

Sudca vôbec nezdôvodnil svoj postup v predmetnom opatrení – rozhodnutí. Naopak, čo nie je prvý krát použil úplne iné ustanovenia zákona, ako píše, keď uvádza, že obhajca má nárok na odmenu hotových nákladov v spojení s ust. § 151 ods. 2, 3 Tr. Por. Uvedené ustanovenie   hovorí o odborných konzultantoch.   Na   pojednávanie svedka S.,   ktorému sa advokátka M. vyhráža zabitím, je predvolaný v mojej veci podľa ust. § 250 a nasl., pričom ja som trestne stíhaný v zmysle ust. § 161 ods. 1, 3 Tr. Zák.

Moja advokátka sa vždy riadne a včas dostavovala na úkony či polície, prokuratúry. Pokiaľ ide o súdne konanie na toto sa riadne ospravedlnila. Teda niet právneho titulu na ustanovenie náhradného advokáta.

Proti vyššie uvedenému opatreniu sudcu nie je možné podať opravný prostriedok. Rozhodnutie je konečné. Napriek tomu som napísal sudcovi, že s uvedeným nesúhlasím, lebo mám zvoleného advokáta.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   Základné   právo   sťažovateľa   JUDr.   P.   P...   na   neustanovenie   náhradného obhajcu, podľa článku 47 ods. 2, Ústavného zákona č. 460/1992 Zb a čl. 6 ods. 3 písm. c. Europskeho dohovoru v konaní pred Špeciálnym súdom v pezinku, č. k. PK 2 Tš 15/05 bolo porušené.

Špeciálnemu súdu v Pezinku prikazuje konať bez náhradného obhajcu. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk, ktoré je povinný Špeciálny súd vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Podľa uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   sťažovateľ   označil,   či   už   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov   (III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04):   inými   slovami,   ak   sťažovateľ   namietne   také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať (napr. II. ÚS 222/03, IV. ÚS 55/04, III. ÚS 56/05).

K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru

Sťažovateľ namieta   porušenie   jeho základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru opatrením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 15/05 tvrdiac, že porušené bolo jeho „základné právo na neustanovenie náhradného obhajcu“.

Vychádza aj z toho, že proti namietanému opatreniu sp. zn. PK 2 Tš 15/05 nie je možné podať opravný prostriedok a že toto rozhodnutie je konečné. Napriek tomu podaním doručeným   špeciálnemu   súdu   27.   marca   2006   sťažovateľ   vyslovil   písomný   nesúhlas s určením náhradného obhajcu, advokátky JUDr. M. H., a vzápätí sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za   podmienok ustanovených zákonom.“

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru „Každý kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: (...)

c) obhajovať sa osobne alebo za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu alebo, ak nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby mu bol poskytnutý bezplatne, ak to vyžadujú záujmy spravodlivosti“.

Podľa § 40a ods. 1 Trestného poriadku „Ak je dôvodná obava, že by mohlo byť zmarené hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť zvoleného obhajcu alebo ustanoveného obhajcu, môže byť obvinenému popri zvolenom alebo ustanovenom obhajcovi ustanovený náhradný obhajca“.

Z § 40a ods. 2 Trestného poriadku vyplýva: „Náhradný obhajca má rovnaké práva a povinnosti   ako   obhajca   zvolený   alebo   ustanovený;   na   hlavnom   pojednávaní   alebo verejnom   zasadnutí   ich   však   môže   vykonávať   iba   v prípade   neúčasti   zvoleného   alebo ustanoveného obhajcu.“

Ustanovenia § 38 až 40 Trestného poriadku sa v zmysle ods. 3 tohto ustanovenia na náhradného obhajcu vzťahujú primerane.

Ústavný súd uvádza, že právnou pomocou sa rozumie predovšetkým profesionálna právna pomoc poskytovaná osobami, ktoré sú podľa zákona oprávnené poskytovať ju ako súčasť svojho povolania. Základné právo na právnu pomoc vychádza zo zodpovedajúcej verejnoprávnej povinnosti orgánov uvedených v čl. 47 ods. 2 ústavy - nebrániť účastníkovi konania v tom, aby v konaní využíval právnu pomoc. Žiadny z uvedených orgánov nesmie brániť   oprávnenému   (ustanovenému,   zvolenému)   právnemu   zástupcovi   (obhajcovi) poskytujúcemu právnu pomoc, aby sa zúčastňoval konania, aby konal v mene zastúpeného (obvineného).

Inštitút náhradného obhajcu je osobitný inštitút trestného práva procesného, ktorý súvisí so vznikom situácie, v ktorej dochádza k snahe o marenie účelu trestného konania zo strany obvineného ako jednej z procesných strán. Za plnenie povinností náhradný obhajca nezodpovedá súdu ako orgánu verejnej moci, ale obhajovanému, prípadne orgánu, ktorému je disciplinárne podriadený (advokátska komora).

Napadnuté   rozhodnutie   špeciálneho   súdu   z 20.   februára   2006,   ktorým   tento   súd ustanovil sťažovateľovi náhradného obhajcu, sa vzťahuje na otázku uplatnenia sudcovského uváženia v medziach zákona (§ 40a ods. 1 a 2 Trestného poriadku) v súvislosti s možnosťou ustanoviť zástupcu v konaní pred súdom na základe rozhodnutia (opatrenia) toho súdu, ktorý vo veci koná. V danom prípade nejde o povinné zastúpenie, ale o posúdenie situácie vyplývajúcej   z dôvodnej   obavy,   že „by   mohlo   byť   zmarené   hlavné   pojednávanie   alebo verejné zasadnutie pre neprítomnosť ustanoveného alebo zvoleného obhajcu“, ak sú splnené ustanovené zákonné predpoklady.

Pokiaľ ide o práva zaručené obvinenému v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, t. j. tri relatívne samostatné práva obvineného:

- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú si to záujmy spravodlivosti,aj tie podliehajú určitým obmedzeniam. Dôležité je, aby obvinený mal v konaní ako celku právo na právnu pomoc vyžadované týmto článkom dohovoru, pričom nemá neobmedzenú možnosť   výberu   medzi   možnosťou   obhajovať   sa   sám   a právom   na   obhajobu   pomocou obhajcu.   Právo   na   výber   medzi   jednotlivými   alternatívami   má   obvinený   a nie   štát. Ustanovenie   obhajcu   z úradnej   moci   aj   proti   vôli   obvineného   však   nie   je   v rozpore s dohovorom, ak si to vyžadujú záujmy spravodlivosti. Je preto primerané a spravodlivé, aby riadny výkon súdnictva nebol ohrozovaný takými okolnosťami, ktoré samotný štát ako procesná   strana   nemôže   ovplyvniť.   Sem   spadajú   nielen   snahy   obvineného   vyhnúť   sa dôsledkom spojeným s trestným stíhaním, t. j. konanie nesúce znaky procesnej obštrukcie, ale   aj   snahy   sledujúce   mimoprocesné   ciele.   Takýmto   javom,   ktoré   na   úkor   štátu   ako procesnej strany zreteľne vybočujú z ústavne chránených procesných zásad, ako aj z rámca štátu ako právneho štátu je však potrebné čeliť.

Ustanovením   náhradného   obhajcu   na   základe   opatrenia   v   trestnom   konaní v medziach upraveného zákonného sudcovského uváženia všeobecný súd nemôže porušiť základné právo sťažovateľa na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru. K porušeniu uvedeného základného práva by mohlo dôjsť vtedy, ak by náhradný obhajca vykonával svoje práva a povinnosti obhajcu v trestnom konaní aj v prípade účasti ustanoveného alebo zvoleného obhajcu na verejnom zasadnutí alebo na hlavnom pojednávaní, k čomu však podľa obsahu sťažnosti sťažovateľa v namietanom konaní špeciálneho súdu nedošlo.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   postup   súdneho   orgánu   (v   tomto prípade   špeciálneho   súdu),   ktorý   koná   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi   konania v trestnoprávnej veci (§ 40a ods. 1 a 2 Trestného poriadku) nie je možné považovať za porušenie základného práva alebo slobody fyzickej osoby ako účastníka súdneho konania podľa čl. 46 až 50 ústavy (I. ÚS 6/97).

Ústavný súd   konštatuje,   vzhľadom   na námietky   sťažovateľa   uvedené v sťažnosti, v uvedenom prípade smerujúce k namietaniu porušenia „základného práva na neustanovenie náhradného obhajcu“, že ich obsah nemá takú spojitosť s obsahom základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, ktorej reálnosť by bolo možné posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd na základe predchádzajúcich úvah sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006