znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 215/03-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletého   T.   J.,   zastúpeného   matkou   Ing. L.   J.,   obaja bytom   S.,   právne   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj čl.   3 ods.   2 Dohovoru   o právach dieťaťa postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 1/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého T. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 17. júla 2003 doručené podanie maloletého T. J. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou Ing. L. J., obaja bytom S., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., označené ako „Sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“ s pripojenými prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo,   že   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje   proti   postupu   Okresného   súdu   v Dolnom Kubíne v dedičskom konaní sp. zn. D 1/99 po poručiteľovi Ing. J. J., otcovi maloletého sťažovateľa. Porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   sa   mal označený   súd   dopustiť   prostredníctvom   doterajšieho   postupu   dvoch   notárov   -   súdnych komisárov poverených Okresným súdom v Dolnom Kubíne na prejednanie dedičstva po poručiteľovi, otcovi sťažovateľa. Na ich margo sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ sa domnieva, že v dedičskom konaní po Ing. J. J., jeho otcovi, ktoré je vedené u odporcu pod sp. zn. D 1/99, dochádza k zbytočným prieťahom; odporca nekoná plynulo a v primeranej lehote.

Imanentnou   súčasťou   dedičského   konania   je   aj   tá   časť   konania,   v ktorej   úkony vykonáva notár ako súdny komisár.

Zo skutočností uvedených v časti I. tejto sťažnosti vyplýva, že dňa 4. 1. 1999 začalo u odporcu   dedičské   konanie   po   poručiteľovi   Ing.   J.   J.   Vec   bola   pridelená   súdnemu komisárovi JUDr. M. K., ktorý už dňa 12. 2. 1999 mal spis v predmetnej veci k dispozícii, keďže vydal potvrdenie o tom, že osobný automobil nie je predmetom dedičského konania. Samotné vydanie tohto potvrdenia však nie je predmetom tejto sťažnosti. Sťažovateľ však len poukazuje na to, že už v uvedenom čase bolo súdnemu komisárovi zrejmé, aká dedičská vec je mu pridelená.

Dňa 22. 5. 2001 notár požiadal o vylúčenie z úkonov súdneho komisára v dedičskej veci, pričom svoju žiadosť odôvodnil tým, že bol osobným priateľom poručiteľa a pozná sa s celou jeho rodinou. Notár teda oznámil skutočnosť, ktorá bola spôsobilá, aj podľa jeho vlastného názoru, keďže on sám požiadal o vylúčenie z úkonov súdneho komisára, privodiť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Teda viac než dva roky a tri mesiace vo veci konal, majúc vedomosť o tom, že existujú skutočnosti, ktoré odôvodňujú jeho vylúčenie z prejednávania veci. Tieto skutočnosti uznal za spôsobilé na vylúčenie notára z úkonov súdneho komisára aj samotný odporca. Z tohto dôvodu sťažovateľ celé toto obdobie, teda odo dňa 4. 1. 1995 (správne malo byť uvedené 1999) až do dňa 22. 5. 2001 považuje za obdobie, kedy odporca nekonal bez prieťahov a teda uplynutím tejto doby sa neprimerane predĺžila celková dĺžka dedičského konania. Ďalším dôvodom, pre ktorý považuje uvedený čas sťažovateľ za taký, v ktorom   dochádzalo   u odporcu   k zbytočným   prieťahom   a neprimeranej   dĺžke   konania považuje to, že napriek tomu, že to bol odporca, ktorý je zodpovedný za priebeh dedičského konania po Ing. J. J. a dal podnet Okresnému súdu v Dolnom Kubíne na začatie konania o ustanovenie opatrovníka v dedičskej veci maloletému účastníkovi dedičského konania, až do dňa 6. 9. 2000 nevykonal žiadne ďalšie úkony smerujúce k zisteniu, v akom štádiu sa nachádza opatrovnícke konanie a kto bol ustanovený za opatrovníka.

Ani od vylúčenia notára JUDr. M. K. z úkonov súdneho komisára uznesením odporcu zo   dňa   24.   5.   2001,   odporca   nekoná   plynulo   a bez   prieťahov.   Najpresvedčivejším argumentom pre toto tvrdenie je samotná skutočnosť, že ani po dvoch rokoch od poverenia notárky   JUDr.   H.   M.   úkonmi   súdnej   komisárky   v tejto   veci,   dedičské   konanie   nie   je skončené, pričom návrhy tak opatrovníčky sťažovateľa, ako aj ďalšej účastníčky dedičského konania - matky sťažovateľa na vykonanie dokazovania s cieľom zistiť rozsah poručiteľovho majetku, boli prednesené na ich výsluchu na Okresnom súde v Trebišove dňa 5. 8. 2002, teda takmer pred rokom....

V týchto   súvislostiach   považuje   sťažovateľ   za   nespochybniteľné,   že   pomalým postupom   v dedičskom   konaní   po   jeho   otcovi   dochádza   k porušeniu   jeho   práv   podľa článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.“

Na základe uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd v jeho veci nálezom rozhodol takto:

„Právo   sťažovateľa   -   mal.   T.   J.,   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8, na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotveného v článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, bolo postupom Okresného súdu v Dolnom Kubíne vo veci sp. zn. D 1/99 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje,   aby   Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne konal   vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v Dolnom   Kubíne   pod   sp.   zn.   D   1/99   bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva mal. T. J., finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť mal. T. J., všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   odmietnuť   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom..., ako   aj   postup   zákonného   sudcu   nesignalizovali   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov, a tým   ani   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy“   (II.   ÚS   109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedených v sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnom prerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 131/03).

Ústavný   súd   predovšetkým   zobral   do   úvahy,   že   postup   notárov   ako   súdnych komisárov   v dedičských   konaniach   môže   založiť   zodpovednosť   súdu   za   porušenie základných práv účastníkov dedičského konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   keďže   ich   úkony   sú   považované   za   úkony   súdu   (§   38   ods.   3   Občianskeho súdneho   poriadku),   a túto   skutočnosť   potvrdil   aj   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre (III. ÚS 47/00).   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   tiež zohľadnil, že pred Okresným súdom v Dolnom Kubíne ide o nesporové konanie, postup v ktorom je upravený tak, aby procesné úkony účastníkov a súdu na seba nadväzovali so zreteľom   na   jeho   predmet,   t.   j.   v konaní   pred   notárom   ako   súdnym   komisárom predovšetkým na zistenie majetku poručiteľa a ustálenie okruhu dedičov. Postup súdneho komisára v konaní o dedičstve preto zásadne smeruje k zisteniu majetku poručiteľa a po splnení tejto úlohy k jeho ďalšiemu postupu podľa § 175zca ods. 1 alebo 2 Občianskeho súdneho   poriadku.   Hoci   účastníci   nesporových   konaní   nemajú   dôkaznú   povinnosť, ich procesné postavenie má napomáhať k dosiahnutiu jeho účelu najmä povinnosťou celkovej súčinnosti   a nespôsobovania   zbytočných   prieťahov   v konaní   (IV. ÚS 78/03).   Z takéhoto zorného uhla ústavný súd preskúmal postup napadnutých   notárov - súdnych   komisárov v dedičskom konaní pred Okresným súdom v Dolnom Kubíne sp. zn. D 1/99 a zisťoval, či signalizuje možnosť zbytočných prieťahov v tomto súdnom konaní, reálnosť ktorej by bolo potrebné preveriť po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, ale zistil, že tomu tak nie je. Spoločnou črtou činnosti oboch súdnych komisárov (JUDr. M. K. od 12. februára 1999 do 22. mája 2001, ako aj JUDr. H. M. od 14. júna 2001 po súčasnosť) bolo, že sa sústreďovali na zistenie majetku po poručiteľovi a za týmto účelom aj aktívne konali. Do tejto činnosti oboch súdnych komisárov však aktívne vstupovali ďalší účastníci dedičského konania,   a to   predovšetkým   opatrovníčka   sťažovateľa   Ing.   K.   S.   a matka   maloletého sťažovateľa Ing. L. J. Z pripojených príloh k sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že Ing. S. sa obrátila na prvého súdneho komisára JUDr. K. celkom štyrikrát (11. októbra 2000, 10. novembra 2000, 26. januára 2001 a 17. mája 2001), pričom požadovala zistenie majetku poručiteľa   predovšetkým   na   rôznych   bankových   účtoch   a nehnuteľností,   ktorých   bol vlastníkom. Súdny komisár na tieto jej žiadosti zakaždým reagoval a na jej žiadosť tiež podrobne zdokumentoval svoj postup pri ich vybavovaní vo svojom liste z 25. apríla 2001. V uvedenom   období   sa   tiež   uskutočnili   dve   pojednávania   v konaní   o vyporiadanie dedičstva, a to 13. októbra 2000 a 16. novembra 2000. Skutočnosť, že JUDr. K. bol v máji 2001   vylúčený z ďalšieho konania pre zaujatosť,   na tomto jeho predošlom   postupe   nič nemení.   S podobnou   situáciou   sa   ústavný   súd   stretol   aj   pri   hodnotení   postupu   súdnej komisárky JUDr. M., ktorú po jej poverení 14. júna 2001 navštívila matka sťažovateľa so samotným sťažovateľom (22. augusta 2001) a opätovne žiadala o zistenie ďalšieho majetku poručiteľa.   Ďalšie   požiadavky   opatrovníčky   sťažovateľa   a   jeho   matky   odzneli   aj   pred Okresným súdom v Trebišove 5. augusta 2002, keď opätovne žiadali o zistenie ďalšieho majetku poručiteľa. Spoločnou črtou činnosti ako prvého, tak aj druhého súdneho komisára bolo,   že   na   žiadosti   opatrovníčky   maloletého   o zistenie   majetku   poručiteľa   aktívne reagovali, hoci ich pokusy celkovo neboli úspešné a žiadny ďalší majetok poručiteľa nebol zistený.   Podľa   oznámenia   notárskeho   úradu   JUDr.   M.   doručeného   ústavnému   súdu 13.októbra 2003 sa má uskutočniť 15. októbra 2003 vypočutie matky a sestry poručiteľa za účelom   došetrenia   majetku   poručiteľa.   Pojednávanie v dedičskej   veci   sp.   zn. D 1/99 je nariadené na 21. október 2003. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd ustálil, že postup súdnych komisárov v konaní pred Okresným súdom v Dolnom Kubíne v dedičskej veci sp. zn. D 1/99 od roku 1999 do súčasnosti smeroval a smeruje k zisteniu majetku poručiteľa a tiež že obaja poverení súdni komisári akceptovali opakované žiadosti matky sťažovateľa, ako   aj   jeho   opatrovníčky   o   zisťovanie   majetku   po   poručiteľovi   v rôznych   bankových inštitúciách   prednášané po   celú   doterajšiu   dobu   konania.   Tento   stav   veci   však   zásadne vylučuje   možnosť   zbytočných   prieťahov   v súdnom   konaní   prostredníctvom   postupu súdnych komisárov, tak ako to tvrdil sťažovateľ. Možnosť zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd nezistil ani v opatrovníckom konaní pred Okresným súdom v Trebišove sp. zn. 8 Nc 224/99.

Ústavný   súd   napokon   konštatuje,   že   najlepším   záujmom   sťažovateľa   (a   tým   aj rešpektovaniu jeho práv podľa medzinárodného dohovoru o ľudských právach) by najviac zodpovedalo skoré ukončenie dedičského konania sp. zn. D 1/99.

Keďže   uvedené   dôvody   vylučovali   ďalšie   konanie   ústavného   súdu   o sťažnosti sťažovateľa, bolo ju potrebné odmietnuť už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. októbra 2003