SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 214/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Sitárom,Advokátska kancelária SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 11 Co 705/2014 zo 14. októbra 2015 v spojení s rozsudkom Okresnéhosúdu Košice I sp. zn. 13 C 208/2003 z 26. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2016 elektronicky a 12. februára 2016 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 705/2014 zo 14. októbra2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.13 C 208/2003 z 26. marca 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu10. februára 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola žalovanou v konaní, v ktorom sažalobcovia (Bytový podnik Mesta Košice, s. r. o., a mesto Košice) voči nej domáhalivypratania nebytového priestoru. Sťažovateľka sa zasa vzájomnou žalobou domáhalazaplatenia sumy 132 775,68 € s prísl. za zhodnotenie nehnuteľnosti, ako aj sumy 400 920 €ako ušlého zisku v dôsledku omeškania žalobcov uzatvoriť nájomnú zmluvu na dobu určitú.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 208/2003-284 z 26. marca 2014 bolo žalobeo vypratanie nebytového priestoru vyhovené a vzájomná žaloba sťažovateľky bolazamietnutá.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 705/2014-317 zo 14. októbra 2015 bolrozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky vypratať nehnuteľnosť, akoaj vo výroku o zamietnutí protižaloby o zaplatenie sumy 132 775,68 € potvrdenýa vo výroku o zamietnutí protižaloby o zaplatenie 400 920 € bol zrušený s tým, že v rozsahuzrušenia bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľky výrokom o povinnosti vypratať nebytový priestor došlok porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to z dôvodu svojvôle priaplikácii právnych noriem rozhodných pre posúdenie charakteru prenajatého priestoru.Okresný súd sa v konaní opakovane zaoberal otázkou posúdenia charakteru prenajatéhopriestoru, k čomu vykonal aj rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru sťažovateľky bolopreukázané, že sporný priestor nie je nebytovým priestorom, ale bytom. Okresný súd potom,čo mal za preukázané, že nejde o nebytový priestor, prestal sa touto otázkou zaoberať,sporný priestor svojvoľne (v rozpore s vykonaným dokazovaním) posúdil ako nebytovýa následne aplikoval nesprávne právne normy. Krajský súd napriek tomu, že sťažovateľkav podanom odvolaní napádala práve svojvoľné posúdenie charakteru spornej nehnuteľnosti,bez ďalšieho nepreskúmateľný a arbitrárny rozsudok okresného súdu potvrdil.
Otázka posúdenia charakteru spornej nehnuteľnosti bola podľa sťažovateľky kľúčovápre následnú aplikáciu právnych noriem. Sťažovateľka podľa jej názoru preukázala, žesporný priestor bol daný do užívania ako byt, a taktiež preukázala, že nedošlo k vydaniukolaudačného rozhodnutia, ktorým by bol sporný priestor daný do užívania ako nebytovýpriestor. Následne preto nebolo možné aplikovať na právne vzťahy účastníkov konaniaprávne normy týkajúce sa nájmu nebytových priestorov. Z odôvodnenia rozsudkovokresného súdu a krajského súdu podľa názoru sťažovateľky nie je možné zistiť, prečo a nazáklade akých vykonaných dôkazov považovali za preukázané, že sporný priestor jenebytovým priestorom.
V skutočnosti na právne vzťahy účastníkov bolo potrebné podľa sťažovateľkyaplikovať iné právne normy z dôvodu, že sťažovateľka užívala sporný priestor, ktorý jebytom, a preto konkludentne vznikol nájomný vzťah k bytu. Na túto argumentáciusťažovateľky všeobecné súdy žiadnym spôsobom nereagovali a v rozpore s vykonanýmdokazovaním vydali svojvoľné a nepreskúmateľné rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľky došlo aj k svojvoľnému odmietnutiu vykonať dôkazsúdnym znalcom, ktorý by kvalifikovane zodpovedal otázku, ako sa zmenila hodnotanehnuteľnosti po vykonaní investícií zo strany sťažovateľky. Sťažovateľka je toho názoru,že okresný súd bez náležitého odôvodnenia takéto dokazovanie nevykonal a vzájomnúžalobu sťažovateľky zamietol. Krajský súd napriek tomu, že sťažovateľka v podanomodvolaní uvedenú vadu konania namietala, svojvoľný a nepreskúmateľný rozsudokokresného súdu o zamietnutí vzájomnej žaloby o zaplatenie 132 775,68 € potvrdil. Pritommedzi účastníkmi konania podľa sťažovateľky nebolo sporné, že sťažovateľka vykonalainvestície do nehnuteľnosti, a spornou bola len suma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila.Sťažovateľka totiž nežiadala o zaplatenie sumy 132 775,68 € z titulu vynaloženýchinvestícií, ale žiadala o zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota nehnuteľnostipodľa § 667 ods. 1 poslednej vety Občianskeho zákonníka. Krajský súd sa však podľasťažovateľky stotožnil so svojvoľným záverom okresného súdu o neunesení povinnostipreukázať investície do nehnuteľnosti a námietkou bezdôvodného odmietnutia doplneniadokazovania sa ani nezaoberal.
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné práva ⬛⬛⬛⬛ (...) vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11 Co 705/2014-317 zo 14. októbra 2015, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I, č. k. 13C/208/2003-284 z 26. marca 2014, porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 11Co/705/2014–317 zo 14. októbra 2015 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť, na účet právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti toho nálezu.“
II.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 208/2003-284 z 26. marca 2014inter alia vyplýva, že mesto Košice ako jeden zo žalobcov vo svojom vyjadrení k vzájomnejžalobe sťažovateľky uviedlo, že sťažovateľka v konaní nepredložila žiadne dôkazy,z ktorých by vyplýval rozsah a hlavne zaplatenie či už opráv, alebo rekonštrukčných prác napredmete nájmu.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 11 Co 705/2014-317 zo 14. októbra 2015, ktorý bolpodľa rukou písaného dátumu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 10. decembra2015, vyplýva, že ním krajský súd jednak zrušil rozsudok okresného súdu č. k.13 C 208/2003-284 z 26. marca 2014 vo výroku o zamietnutí vzájomnej žalobysťažovateľky o 400 920 € a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,ale tiež rozsudok potvrdil vo zvyšnom rozsahu, okrem výroku o zastavení konania.Podľa názoru krajského súdu otázka, či sporný priestor je bytom alebo nebytovýmpriestorom, nemá zásadný význam na rozhodnutie o povinnosti sťažovateľky priestorvypratať. Vychádzajúc zo znenia § 1 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájmenebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.“),tento zákon sa vzťahuje aj na byty, pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie nanebytové účely, pričom poznámka 1 odkazuje na § 57 ods. 2 zákona č. 41/1964 Zb.o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 41/1964 Zb.“).Vzhľadom na to, aj keby tvrdenie sťažovateľky, že sporný priestor je bytom (v súvislostis ktorým príslušnými úradmi dosiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zmene účelu jehoužívania na nebytové účely), bolo pravdivé, že na nájom daného priestoru jepotrebné aplikovať ustanovenie zákona č. 116/1990 Zb. Dôvodom je súhlas mestskej častiKošice-Staré Mesto s prenajatím sporného priestoru vyslovený v rozhodnutí č. 9726/93/Kr.z 19. decembra 1993, a to na účely predaja drobného spotrebného a drogistického tovaru,teda s jeho užívaním na nebytové účely. Neprichádza preto do úvahy uzavretie platnejzmluvy o nájme sporného priestoru v ústnej forme, prípadne konkludentne, tak akoargumentovala sťažovateľka, pretože podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. zmluvao nájme sporného priestoru pod následkom neplatnosti musí mať písomnú formu a musíobsahovať náležitosti ustanovené v odseku 3 tohto zákonného ustanovenia, teda dohoduo predmete a účele nájmu, o výške a splatnosti nájomného a o spôsobe jeho platenia.Na zdôraznenie správnosti výroku o vyprataní treba poukázať na prejednávaciu zásadu,podľa ktorej je vecou sporových strán tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre nedôkazy. Sporové strany majú teda jednak povinnosť tvrdiť rozhodné skutočnosti, alerovnako aj navrhovať pre ne dôkazy. Z ustanovenia § 120 Občianskeho súdneho poriadkusa vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledokkonania. Dôkazné bremeno postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitáskutočnosť rozhodná podľa hmotného práva bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd uznalako pravdivú. Rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musí účastníkpreukázať) zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá má byť na sporný vzťah aplikovaná.Na základe uvedeného treba konštatovať, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno o ňoutvrdenej skutočnosti, že sporný priestor má charakter bytového priestoru. Preto za danéhostavu s poukazom na zápis v liste vlastníctva, v ktorom je predmetný priestor evidovaný akonebytový, treba tento údaj považovať za záväzný a hodnoverný, lebo nebol dosiaľvyvrátený.
Neopodstatnená je aj námietka sťažovateľky proti zamietnutiu jej vzájomnej žalobyo 132 775,68 €. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľka tento nárok uplatnilaz titulu investícií vložených do nebytového priestoru vlastnícky patriaceho jednémuzo žalobcov (mestu Košice), ako to vyplýva z jej podania na č. l. 78. Sťažovateľka na svojetvrdenia neoznačila žiadne dôkazy, preto správne okresný súd jej vzájomnú žalobu v tejtočasti zamietol pre neunesenie dôkazného bremena (§ 120 a nasl. Občianskeho súdnehoporiadku).
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdusp. zn. 13 C 208/2003 z 26. marca 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka možnosť podaťodvolanie aj využila.
2. Sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn.11 Co 705/2014 zo 14. októbra 2015, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vo vzťahu k výroku o povinnosti sťažovateľky vypratať nebytové priestory tátopoukazuje na svojvôľu pri aplikácii právnych noriem v otázke posúdenia charakteruprenajatého priestoru, ktorý treba podľa nej považovať za bytový, a na ktorý preto nebolomožné aplikovať zákon č. 116/1990 Zb. Z odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov nieje podľa nej možné zistiť, prečo a na základe akých dôkazov považovali súdy spornýpriestor za nebytový priestor.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno sťažovateľkinu argumentáciu akceptovať.Krajský súd dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo podľa jehoprávneho názoru bolo treba na sporný priestor aplikovať zákon č. 116/1990 Zb.
Sťažovateľka bez toho, aby s argumentáciou krajského súdu konkrétne polemizovala,len vo všeobecnej rovine trvá na tom, že nebolo možné aplikovať zákon č. 116/1990 Zb.na priestory, ktoré podľa vykonaného dokazovania boli bytovými priestormi. Celkompritom ignoruje konkrétnu argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej aj keby šlo o bytovýpriestor, i tak by bolo potrebné právny vzťah posúdiť podľa zákona č. 116/1990 Zb.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že argumentácia krajského súdunejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, na čom nič nemení ani skutočnosť,že sťažovateľka má na vec odlišný názor. Nebolo úlohou ústavného súdu nahrádzaťchýbajúcu konkrétnu protiargumentáciu zo strany sťažovateľky hypotetickými úvahamio tom, čo by bolo možné tejto argumentácii prípadne vytknúť.
Vo vzťahu k výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľky o zaplatenie sumy132 775,68 € poukazuje sťažovateľka najmä na to, že okresný súd svojvoľne odmietolvykonať znalecké dokazovanie na ustálenie zmeny hodnoty nehnuteľnosti jej investíciami,hoci medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľka investície vykonala,a sporná bola len suma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila.
Ani túto námietku sťažovateľky nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú.
Z rozsudku okresného súdu možno zistiť, že nezodpovedá skutočnosti základnápremisa sťažovateľky, podľa ktorej medzi účastníkmi konania nebolo sporné, žesťažovateľka investície vykonala. Práve naopak, jeden zo žalobcov vykonanie investíciíspochybnil s poukazom na to, že sťažovateľka nepredložila žiadne dôkazy, z ktorých byvyplýval rozsah a hlavne zaplatenie opráv alebo rekonštrukčných prác na predmete nájmu.Nešlo teda o nespornú skutočnosť.
Za daného stavu zaťažovalo sťažovateľku dôkazné bremeno vykonanie investíciípreukázať. Takéto dokazovanie však sťažovateľka nenavrhla vykonať, resp. takéto dôkazynepredložila. Požadovala iba vykonanie znaleckého dokazovania na preukázaniezhodnotenia nehnuteľnosti vykonanými investíciami, hoci takýto dôkaz logicky prichádzaldo úvahy len potom, čo by najprv preukázala samotné uskutočnenie tvrdených investícií.I tu preto platí, že úvahy krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, ale ani za zjavneneodôvodnené.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016