znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 214/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. F. S., s. r. o., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 22 Er 364/09 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 15 CoE 161/09 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2010 doručená sťažnosť spoločnosti V., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   22   Er   364/09   a Krajským   súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 CoE 161/09.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vykonanie exekúcie z 19. mája 2009 domáhala prostredníctvom súdneho exekútora vymoženia peňažnej pohľadávky od štyroch povinných fyzických osôb, a to na základe notárskej exekučnej zápisnice zo 4. júla 2006. Uznesením okresného súdu č. k. 22 Er 364/09-35 zo 17. júla 2009 bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 15 CoE 161/09-71 zo 14. januára 2010   bolo   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Podľa   presvedčenia   sťažovateľky právoplatnými uzneseniami všeobecných súdov došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Jediným   dôvodom   zamietavého   rozhodnutia   bolo,   že   dlh   povinných   v čase vyhotovenia notárskej exekučnej zápisnice neexistoval. To znamená, že všeobecné súdy sa pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie zaoberali otázkou existencie peňažného   záväzku   vyplývajúceho   z hmotnoprávneho   vzťahu   medzi   sťažovateľkou   ako oprávnenou   a povinnými,   pričom   sa   o jeho   obsahu   vyslovili   bez   toho,   aby   to   niektorý z účastníkov exekučného konania namietal. V skutočnosti hmotnoprávne aspekty vzťahu účastníkov   exekučného   konania   môže   všeobecný   súd   skúmať   výlučne   na   základe konkrétnych námietok povinných, pričom exekučný súd nemôže iniciatívne suplovať ich aktivitu.   V danom   štádiu   konania   nemôže   exekučný   súd   skúmať,   či   právo   vyplývajúce z exekučného titulu skutočne existuje, alebo zaniklo, prípadne či vôbec existovalo.

Keďže   niet   iného   súdu   ani   iného   prostriedku   právnej   ochrany   v prospech sťažovateľky   (uznesenie   krajského   súdu   nie   je   možné   napadnúť   riadnym   opravným prostriedkom, pričom nie sú zároveň splnené ani zákonné podmienky na podanie dovolania či obnovy konania podľa § 239, resp. § 228 Občianskeho súdneho poriadku), sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených práv podľa ústavy   a dohovoru   v konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   22 Er 364/09 a krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 161/09 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu zo

17. júla 2009 a krajského súdu zo 14. januára 2010 zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka sa napokon domáha aj náhrady trov konania.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 15 CoE 161/09-71 zo 14. januára 2010 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er 364/09-35 zo 17. júla 2009. Podľa názoru   krajského   súdu   možno   súhlasiť   so   sťažovateľkou,   podľa   ktorej   podmienkou materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice nie je účasť oprávneného (veriteľa) pri jej spísaní.   Ostatné   dôvody   odvolania   sťažovateľky   však   neobstoja.   Okresný   súd   správne poukázal okrem iného aj na to, že právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré   v čase   uzavretia   dohody   ešte   nie   je   známe   a nemožno   s ním   disponovať.   Právna úprava nepripúšťa, aby sa niekto platne vzdal svojho práva, ktoré mu môže vzniknúť až v budúcnosti.   Uznať   možno   len   dlh,   ktorý   už   vznikol,   a nie   taký,   ktorý   vznikne   iba v budúcnosti. V prerokúvanej veci vyhlásenie povinných o uznaní dlhu v notárskej zápisnici vzniklo v čase, keď ešte žiadny iný dlh neexistoval (notárska zápisnica bola spísaná v ten istý   deň,   ako   uzavretá zmluva o stavebnom   úvere a v tomto   čase   existoval   iba záväzok povinných vrátiť úver v určenej lehote). Do budúcna by bolo možné iba predpokladať, že by dlh mohol vzniknúť.

Z dátumovej   pečiatky   právneho   zástupcu   sťažovateľky   vyplýva,   že   uznesenie krajského súdu mu bolo doručené 15. februára 2010.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti uzneseniu krajského súdu č. k. 15 CoE 161/09-71 zo 14. januára 2010 dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 22 Er 364/09, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľka túto možnosť aj využila a odvolanie podala.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 161/09. Túto časť sťažnosti treba považovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka   správne   poukazuje   na   to,   že   podľa   §   239   Občianskeho   súdneho poriadku   nebolo   proti   uzneseniu   krajského   súdu   prípustné   dovolanie,   keďže   nejde   ani o jeden z prípadov prípustnosti dovolania definovaný v tomto ustanovení.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka sa prostredníctvom súdneho exekútora domáhala vydania poverenia na vykonanie exekúcie. Návrh na vydanie poverenia však bol všeobecnými súdmi zamietnutý. Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   sa   tak   stalo   neprávom   a že   tým   došlo   k porušeniu označených   článkov   ústavy   a dohovoru.   Sťažovateľka   teda   vlastne   tvrdí,   že   postupom všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým došlo k popretiu jej základného práva na súdnu ochranu v exekučnom konaní, resp. jej práva na spravodlivé exekučné súdne konanie.

Pri   takto   formulovaných   námietkach   mohla   sťažovateľka   podať   proti   uzneseniu krajského súdu dovolanie, prípustnosť ktorého by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho   súdneho   poriadku.   To   sa   však   nestalo.   Možno   preto   konštatovať,   že sťažovateľka nevyčerpala mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), ktorý jej Občiansky súdny poriadok na ochranu označených práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti.

Sťažovateľka   ani len netvrdila   (tým   menej preukazovala),   že   dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010