znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 214/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. O., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 584/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. O. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2009   doručená   sťažnosť   P.   O.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 584/00.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 13. októbra 2003 podal okresnému súdu dovolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 271/02-43 z 25. júna 2003, ktorého zrušenia sa domáhal z dôvodu jeho „nezákonnosti“. Okresný súd uznesením   sp.   zn.   8   C   584/00   z   27.   augusta   2004   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie nedostatkov podania a na predloženie plnej moci udelenej právnemu zástupcovi na konanie pred dovolacím súdom. Sťažovateľ na túto výzvu reagoval 28. októbra 2004 a predložil okresnému súdu plnú moc udelenú advokátovi na zastupovanie v dovolacom konaní. Od tohto   momentu   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   s   jeho   vecou „nič   nerobí“.   Preto   sa domnieva, že v jeho veci dochádza k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nielen v konaní o dovolaní, ale aj v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C 584/00 ako celku.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie svojím   nálezom   vyslovil,   že   okresný   súd   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 584/00 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl.   48 ods.   2 ústavy a   právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000   €   a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   základného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   584/00,   najmä   v   súvislosti   s vybavovaním jeho podania – dovolania proti rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 271/02-43 z 25. júna 2003, ktoré bolo druhostupňovým rozhodnutím vo veci samej a ktorým krajský súd potvrdil   rozsudok   okresného súdu   č.   k.   8 C 584/00-19 z 24. januára 2002.   Týmto rozsudkom   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdov.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   o   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   19/2005   z 28. februára 2005, ktorým dovolanie ako neprípustné odmietol. Uvedené rozhodnutie bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. V. P. 22. marca 2005 a toho istého dňa toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Vzhľadom   na   preukázateľné   doručenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   právnemu zástupcovi   sťažovateľa   ústavný   nemal   dôvod   spochybňovať   skutočnosť,   že   predmetné rozhodnutie bolo zákonným spôsobom oznámené aj sťažovateľovi práve prostredníctvom jeho právneho zástupcu.

S prihliadnutím na právoplatné skončenia napadnutých konaní, t. j. konania vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   584/00   (v   roku   2003),   ako   aj   dovolacieho   konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 19/2005 (22. marca 2005) a s prihliadnutím na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 13. február 2009), je potrebné konštatovať, že lehota ustanovená zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody, bolo bez právneho významu rozhodovať o tejto časti návrhu.

Z toho istého dôvodu   bolo právne irelevantné rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2009