znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 214/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   V.,   spol.   s   r.   o.,   M.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22 Cb   36/2005   a postupom Krajského   súdu   v Trnave,   ako   aj   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 22 Cb 36/2005-240 z 19. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2008 doručená sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 22 Cb 36/2005-240 z 19. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 konal okresný súd o žalobe spoločnosti Z., spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“), ktorou sa žalobca domáhal od sťažovateľky zaplatenia 4 078 036,50 Sk s prísl. z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa návrhom podaným okresnému súdu 14. decembra 2004 domáhal, aby v tejto veci bol vydaný platobný rozkaz, ktorý okresný súd vydal 12. júla 2005 pod č. k. 8 Rob 88/04-30. Z dôvodu podania odporu sťažovateľkou proti uvedenému platobnému rozkazu konal v tejto veci okresný súd ďalej pod sp. zn. 22 Cb 36/2005, pričom na pojednávaní konanom 20. januára 2006 sťažovateľka ústne do zápisnice uviedla: „(...) pokiaľ by súd dospel k názoru, že pohľadávka žalobcu je oprávnená tak si uplatňujeme svoju pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvných pokút (8 090 000,- Sk – skryté vady a 39 790 000,- Sk zjavné vady) v zmysle § 98 O. s. p. na započítanie žalovanej sumy a príslušenstva.“

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uvedený   návrh   sťažovateľky   nespĺňal   náležitosti vzájomného návrhu, okresný súd ju uznesením zo 17. apríla 2007 vyzval, aby nedostatky tohto návrhu odstránila s uvedením, či ide o vzájomný návrh alebo iba o obranu voči žalobe, pretože podľa poučenia okresného súdu [§ 98 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]   o vzájomný   návrh   ide   iba   vtedy,   ak   sa   žalovaný   domáha   proti   žalobcovi započítania vyššej sumy, než o akú ho žalobca žaluje „v opačnom prípade sa taký prejav posudzuje   ako   obrana   proti   návrhu“.   Súčasne   okresný   súd   v   predmetnom   uznesení konštatoval, že nároky žalovaného proti žalobcovi „nie je možné podmieňovať pozitívnym rozhodnutím   vo   vzťahu   k nároku   žalobcu“.   V podaní   z 3.   mája   2007   sťažovateľka   ako reakciu na uvedené uznesenie okresného súdu uviedla, že svoje pohľadávku na započítanie voči žalobcovi si uplatňuje „len do výšky žalovanej sumy a naše prejavy treba v zmysle § 98 O. s. p.   posudzovať   len   ako   obranu   proti   návrhu“. Podanie   z 8.   októbra   2007   však sťažovateľka   označila   už   ako „vzájomný   návrh“ s tým,   že   voči   žalobcovi   si   uplatnila pohľadávku   v celkovej   sume   48   705   931   Sk,   ktorej   započítanie   opäť   podmienila skutočnosťou, že by okresný súd žalobnému návrhu žalobcu vyhovel.

Uznesením   č.   k.   22   Cb   36/2005-240   z 19.   októbra   2007   okresný   súd   vylúčil   na samostatné   konanie   vzájomný   návrh   sťažovateľky   z dôvodu,   že   v súvislosti   s jeho posúdením   treba   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   týkajúce   sa   nedostatkov   diela,   ako   aj existencie a rozsahu škody, z dôvodov ktorých si sťažovateľka uplatnila proti žalobcovi pohľadávku na započítanie, pričom v konaní o žalobnom nároku žalobcu bolo už vykonané dostatočné dokazovanie,   aby   bolo   možné   vo   veci   rozhodnúť.   Následne   rozsudkom č. k. 22 Cb   36/2005-250   z 24.   októbra   2007   okresný   súd   žalobnému   nároku   žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Sťažovateľka sa proti predmetnému rozsudku odvolala podaním z 19. decembra 2007.

V podanej   sťažnosti   sťažovateľka   vyjadruje   svoj   nesúhlas s uznesením   okresného súdu   č.   k.   22   Cb   36/2005-240   z 19.   októbra   2007,   ktorým   bol   na   samostatné   konanie vylúčený   jej   vzájomný   návrh,   ktorým   si   voči   žalobcovi   uplatnila   pohľadávku   na započítanie, a súčasne v sťažnosti poukazuje aj na procesno-právne pochybenia okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Súd teda má rozhodovať v súlade s O. s. p., má prejednať vec, ktorá patrí do jeho právomoci a rozhodnúť spravodlivo na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti - § 153 ods. 1 O. s. p., čo sa v danom prípade nestalo, keď napadnuté uznesenie súdu fakticky neguje naše právo na obranu zakotvené v § 98 O. s. p., pričom v priebehu konania došlo k závažnému porušeniu hmotnoprávnych i procesných predpisov.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   V.   spol.   s   r.o.,   M.   (...)   na   spravodlivé   rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod č. 22 Cb 36/2005 porušené bolo. Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 19. 10. 2007 č. 22 Cb 36/2005-240 sa zrušuje a Okresnému súdu v Trnave a Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje vo veci ďalej konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

Okresný   súd   v   Trnave   je   povinný   nahradiť   V.   spol.   s   r.   o.   M.   trovy   právneho zastúpenia v sume Sk 65.680,- (...) k rukám advokáta JUDr. J. V. na účet (...) vedený vo Všeobecnej   úverovej   banke   a.   s.   pobočka   P.,   (...)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   suma   Sk   10,000.000,-   (...)   slovenských   z   titulu primeraného finančného zadosťučinenia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, je viazaný   návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je   v danom   prípade   zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho   sa   sťažovateľka   domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   preto   v danej   veci   ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a v súvislosti s tým konaním, resp. rozhodnutím (postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 36/05   a uznesením   č.   k.   22   Cb   36/2005-240   z 19.   októbra   2007),   ktorých   vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv (čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť jej argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

Podstata   námietok   sťažovateľky   týkajúcich   sa   porušenia   základného   práva zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   spočíva   v jej   tvrdeniach,   že   uznesením   č.   k.   22   Cb 36/2005-40   z 19. októbra   2007,   ktorým   okresný   súd   vylúčil   na   samostatné   konanie   jej vzájomný   návrh,   ktorým   si   uplatnila   voči   žalobcovi   na   vzájomné   započítanie   svoju pohľadávku, jej bolo znemožnené brániť sa zákonom predpokladaným spôsobom v súdnom spore   proti   finančným   nárokom   žalobcu,   a tým   jej   mal   byť   znemožnený   prístup k spravodlivému súdu.

Podľa § 97 ods. 2 OSP vzájomný návrh môže súd vylúčiť na samostatné konanie, ak by tu neboli podmienky pre spojenie vecí.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že všeobecný súd má legitímne právo vylúčiť vzájomný návrh žalovaného smerujúci proti žalobe žalobcu na   samostatné   konanie   po   splnení   zákonných   podmienok.   Jedným   z predpokladov   na spojenie vecí (§ 112 OSP) je ich skutková súvislosť a v prvom rade zreteľ na zachovanie hospodárnosti konania.

V danom prípade okresný súd vylúčil vzájomný návrh sťažovateľky na samostatné konanie   s odôvodnením,   že   preukazovaním   (dokazovaním)   skutkového   stavu   tvrdeného sťažovateľkou v jej vzájomnom návrhu by sa podstatne narušil záujem nielen súdu, ale aj účastníkov na hospodárnosti konania vedeného pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 o žalobe žalobcu, dokazovanie   ohľadom   ktorej   bolo   už   navyše   podľa   konštatovania   okresného   súdu dostatočné na vyhlásenie rozhodnutia.

Skúmanie   skutočnosti,   či   sa   úsudok   okresného   súdu   o dostatočnosti   dokazovania týkajúceho   sa   žaloby   žalobcu,   alebo   o nevyhnutnom   rozsahu   dokazovania   o vzájomnom návrhu sťažovateľky a jeho dopade na hospodárnosť konania vedeného pod sp. zn. 22 Cb 36/2005   javí   ako   opodstatnený,   nie   je   v kompetencii   skúmania   ústavného   súdu.   Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01, I. ÚS 276/06).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd aplikoval na daný prípad   ustanovenie   §   97   ods.   2   OSP   spôsobom,   ktorý   je   dostatočne   a   ústavne akceptovateľne zdôvodnený a nedá sa mu vyčítať arbitrárnosť.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny poriadok (napr. II. ÚS 122/05).

Pokiaľ   ide   o tvrdenia   sťažovateľky,   že   uznesením   č.   k.   22   Cb   36/2005-240 z 19. októbra 2007 jej bol znemožnený prístup k súdu pokiaľ ide o prerokovanie merita jej vzájomného   návrhu,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľke   okresný   súd   neodoprel spravodlivosť, iba konanie o jej vzájomnom návrhu vylúčil na samostatné konanie, v rámci ktorého bude riadne prerokovaný a bude o ňom rozhodnuté. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka namietala aj porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   22   Cb 36/2005,   ako   aj postupom   krajského súdu   v konaní,   ktoré sťažovateľka neoznačila.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu tohto základného práva, pretože jeho porušenie sa namieta v konaní počas vzniku procesnej situácie alebo procesného stavu, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval   označené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06)   ústavný   súd   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na   ústavnom   súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 24. októbra 2007, ktorým žalobe žalobcu vyhovel. Proti rozsudku podala sťažovateľka 19. decembra 2007 (t. j. pred podaním sťažnosti) odvolanie, v dôsledku čoho okresný súd predložil spis krajskému súdu, ktorý   podľa   zistenia   ústavného   súdu   o odvolaní   koná   od   22.   februára   2008   v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob/61/2008.

Sťažnosť na postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 bola ústavnému súdu doručená 14. januára 2008, teda po tom, ako okresný súd vo veci meritórne   rozhodol.   V čase   podania   sťažnosti   už   okresný   súd   nebol   oprávnený   vo   veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh konania, a teda ani porušiť označené právo sťažovateľky, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej (24. októbra 2007) a jeho doručením okresný súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky je aj v tejto časti (vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu) zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   nemohlo   dôjsť   ani   postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 21 Cob/61/2008, ktorý podľa zistenia ústavného súdu začal v predmetnej veci konať až 22. februára 2008, t. j. 21 dní po podaní sťažnosti sťažovateľkou, takže z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Nad rámec ústavný súd aj napriek jeho viazanosti petitom sťažnosti konštatuje, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 nemohlo dôjsť ani k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   zákonného   sudcu,   pretože   ústavný   súd z rozvrhu práce okresného súdu na rok 2007, ktorý je verejne prístupný na internete, zistil, že s účinnosťou od 5. februára 2007 (čl. VII, dodatok č. 3 k rozvrhu práce na rok 2007) boli nevybavené   veci   z registra   „Cb“   v oddelení   22   sudcu   okresného   súdu   JUDr.   P.   L. prerozdelené medzi sudkyne JUDr. B. Ť. a JUDr. A. I. Z príloh sťažnosti je zrejmé, že vec vedená pod sp. zn. 22 Cb 36/2005 bola v súlade s uvedeným pridelená od 7. februára 2007 do senátu JUDr. A. I. Následne s účinnosťou od 2. apríla 2007 (čl. X a XI, dodatok č. 7 k rozvrhu práce na rok 2007) boli z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti JUDr. A. I. (pozri vysvetlivky k bodu 10 v dodatku č. 7) nevybavené veci v jej senáte vedené v registri „Cb“ prerozdelené medzi sudkyne JUDr. B. Ť., JUDr. M. V., Mgr. R. G. a sudcu Mgr. J. M.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody   sťažovateľky   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou sťažnosti na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáha ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2008