znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  II. ÚS 214/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť D. R. – Ch., t. č. vo väzbe, zastúpenej advokátkou JUDr. E. V., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ntv 22/2005 zo 6. júla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. R. – Ch. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2005 doručená sťažnosť D. R. – Ch., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. V., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm.   c)   a   ods.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Ntv 22/2005 zo 6. júla 2005.

Sťažovateľka   bola   vzatá   do   väzby   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 5 Tpr 10/03 z 12. januára 2003 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku so začiatkom 7. januára 2003. Uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 Tpr 59/03 z 27. júna 2003 boli dôvody väzby rozšírené o dôvod podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Ntv I. 22/2004 z 22. decembra 2004 bolo podľa § 71 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku trvanie väzby sťažovateľky predĺžené do 7. júla 2005 s odôvodnením, že najvyšší súd považoval za nevyhnutné vyčkať na výsledky činnosti   orgánov   Španielskeho   kráľovstva   dožiadaných   o poskytnutie   právnej   pomoci výsluchom svedkov. Najvyšší súd poukázal na ďalšie dôvody trvania väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 Trestného poriadku, pričom v zdôvodnení predĺženia väzby sa odvolal   na   obsah   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   s ktorým   sa stotožnil.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 22/2005 zo 6. júla 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť toho istého dňa, t. j. 6. júla 2005, sa trvanie väzby sťažovateľky podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku predĺžilo do 7. októbra 2005 s tým, že sťažovateľka je cudzí štátny príslušník a je stíhaná pre trestný čin s trestnou sadzbou desať až pätnásť rokov, čo odôvodňuje reálnu obavu, že by opustila územie Slovenskej republiky v snahe vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Naplnenie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyvodil najvyšší súd zo skutočnosti, že v spise   sťažovateľky sa má nachádzať korešpondencia,   z ktorej   vyplýva   snaha   o ovplyvňovanie   svedkov.   Podľa   sťažovateľky najvyšší súd zdôvodnil trvanie väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku veľmi stručne, len odkazom na zákonom ustanovené hranice trestnej sadzby.

Sťažovateľka   namieta   existenciu trvania   väzobného   dôvodu   podľa   §   67   ods.   1 písm. a)   Trestného   poriadku;   za   nedostatočný   argument   považuje   tvrdenie,   že   by   po prepustení   opustila   územie   Slovenskej   republiky   v snahe   vyhnúť   sa   trestnému   stíhaniu. Dôvody uvádzané najvyšším súdom považuje len za hypotetický predpoklad. Vychádzajúc z čl. 52 ods. 2 ústavy, čl. 23 ods. 1 ústavy a z čl. 2 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvádza, že boli porušené jej základné práva upravené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru, poukazujúc pritom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku, sťažovateľka uvádza,   že   väzba   musí   byť   v súlade   s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva považovaná   za   opatrenie   výnimočnej   povahy,   keď   argumenty   pre   a proti   nemôžu   byť všeobecné a abstraktné;   poukazuje v tejto   súvislosti   na §   67 ods.   2 Trestného poriadku a dochádza k záveru, že aj v tomto smere došlo k porušeniu jej práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru, pretože väzba nemôže byť zabezpečovacím prostriedkom prítomnosti obvineného, pretože na tento účel sú v trestnom poriadku   zriadené   celkom   iné   inštitúty   a nemôže   byť   založená   len   na   abstraktných a všeobecných dôvodoch bez prihliadnutia na konkrétne prípady a okolnosti.

Sťažovateľka namieta skutočnosť, že existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku odvodzuje najvyšší súd zo skutočností, ktorá má vyplývať z korešpondencie, s tým, že uvádza obavu z ovplyvňovania svedkov; sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neuvádza, o ktorú korešpondenciu by malo konkrétne ísť, pretože podľa nej takýto dôvod väzby už celkom pominul (najvyšší súd rozhodoval o predĺžení väzby už po vykonaní dôkazu svedeckou výpoveďou svedkov, ktorí mali byť vypočutí), avšak nevydal žiadne   rozhodnutie,   ktoré   by   obsahovalo   zmenu   dôvodu   väzby.   Sťažovateľka   dospela k záveru, že týmto najvyšší súd porušil jej základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy v nadväznosti na čl. 5 ods. 1 Dohovoru, lebo pozbavenie slobody z dôvodu, ktorý odpadol, je nezákonné.

Sťažovateľka tiež namieta, že najvyšší súd ju nevypočul k okolnostiam a dôvodom väzby,   hoci   o to   žiadala.   Nesúhlasí   s odôvodnením,   že   súd   rozhoduje   v tejto   otázke   na neverejnom   zasadnutí,   a   s argumentom,   že   procesné   strany   majú   možnosť   sa   písomne vyjadriť a rovnosť strán je tak zaručená; najvyšší súd sa pritom odvoláva na postup podľa § 240   až   §   242   Trestného   poriadku,   sťažovateľka   opätovne   argumentuje   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a tým, že v Českej republike bol § 242 ods. 2 Trestného poriadku (na území Slovenskej republiky stále platný) zrušený ako nesúladný s Dohovorom. Z toho sťažovateľka jednoznačne odvodzuje porušenie jej práva tak, ako jej vyplýva z čl. 5 ods.   4   Dohovoru,   pretože   najvyšší   súd   jej   odoprel,   aby   bola   vypočutá   k okolnostiam a dôvodom väzby.

Sťažovateľka navyše uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu o predĺžení väzby jej bolo doručené až 13. júla 2005 a že teda v období od 7. júla 2005 do 13. júla 2005 bola vo väzbe bez toho, aby bola informovaná o tom, či bolo vykonané nejaké rozhodnutie o jej ponechaní   vo   väzbe,   čo   je   v príkrom   rozpore   so   zásadou   právnej   istoty.   Sťažovateľka namieta,   že   najvyšší   súd   sa   v označenom   (napadnutom)   uznesení   nijako   nezaoberá námietkami   nezákonnosti   väzby,   čím   porušil   jej   základné   právo   podľa   čl.   5   ods.   4 Dohovoru, argumentujúc opätovne aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Nejvyšší   soud   Slovenské   republiky   usnesením   ze   dne   6.   7.   2005   sp.   zn.   1   Ntv 22/2005 porušil právo D. R. – Ch. dle čl. 17 odst. 1, 2 a 5 Ústavy SR a čl. 5 odst. 1 písm. c), odst. 5 Úmluvy o ochraně lidských práv a základních svobod.

Usnesení Nejvyššího soudu se zrušuje v části týkající se D. R.t – Ch. a věc se vrací Nejvyššímu soudu Slovenské republiky k novému projednání a rozhodnutí.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodu,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka   namieta   porušenie jej základného   práva podľa   čl.   17 ods.   1,   2   a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 Dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ntv 22/2005 zo 6. júla 2005.

Argumentuje tým, že

- dôvodnosť väzby musí byť založená na konkrétne zistených skutočnostiach, nemôže byť opretá o domnienky;

- argumenty odôvodňujúce dôvodnosť väzby nesmú byť všeobecné a abstraktné, ako to je v §   67   ods.   2   Trestného   poriadku,   a   väzba   má   byť   zabezpečovacím   prostriedkom prítomnosti obvineného;

- najvyšší súd, ktorý rozhodoval o predĺžení väzby, nevydal žiadne rozhodnutie, ktoré by obsahovalo zmenu dôvodov väzby, hoci podľa sťažovateľky dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku celkom pominul;

-   nemala   možnosť,   napriek   jej   žiadosti,   aby   bola   v rámci   konania   o predĺžení   väzby vypočutá k okolnostiam a dôvodom väzby;

-   rozhodnutie   o predĺžení   väzby,   ktoré   bolo   prvý   raz   predĺžené   do   7.   júla   2005 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu opakovane predĺžené do 7. októbra 2005, bolo sťažovateľke ako obvinenej doručené až 13. júla 2005, t. j. vo väzbe zotrvávala bez toho, aby bola o tom informovaná;

-   najvyšší   súd   sa   v napadnutom   rozhodnutí   nezaoberal   námietkami   sťažovateľky o nezákonnosti väzby, ktoré uviedla vo svojom vyjadrení k návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy „Osobná sloboda sa zaručuje“. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len   pre   neschopnosť   dodržať zmluvný záväzok.“. Dôvody na pozbavenie slobody vzatím do väzby sú ustanovené v § 67 a nasl. Trestného poriadku, rovnako ako aj spôsob vzatia do väzby.

Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   „Do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený   zákonom   a na základe   rozhodnutia   súdu.“.   Trestný   poriadok   v   §   71   a nasl. ustanovuje trvanie väzby v jednotlivých štádiách trestného konania. V prípade sťažovateľky však musia príslušné orgány okrem zákonom ustanovených dôvodov prihliadnuť aj na iné skutkové okolnosti na predĺženie väzby.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru „Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem... prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... (pozn.: ktorým je)... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvolania pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...“.

Podľa   čl.   5   ods.   5   Dohovoru   „Každý,   kto   bol   obeťou   zatknutia   alebo   zadržania v rozpore   s ustanoveniami   tohto   článku   (pozn.:   čl.   5   Dohovoru),   má   nárok   na odškodnenie.“.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľky skúmal, či napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   vytvára   reálnu   možnosť   vyslovenia   porušenia sťažovateľkou označených základných práv po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že čl. 17 ods. 1 nezakladá žiadne základné právo fyzickej osobe, preto je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   svojich   práv   upravených   v   čl. 5   ods.   5 Dohovoru, pričom   argumentuje právnou istotou. Ústavný súd uvádza, že sťažovateľkou uvádzaná právna istota, ktorej porušenie namieta, s týmto článkom vôbec nesúvisí; ochranu tomuto právu však prioritne poskytujú všeobecné súdy, a preto túto časť sťažnosti odmietol ústavný súd pre nedostatok právomoci (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Čo   sa   týka   ďalších   námietok   sťažovateľky,   ústavný   súd   po   preskúmaní sťažovateľkou napadnutého uznesenie najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa „vysporiadal“ s dôvodmi   väzby   namietanými sťažovateľkou,   keď   v odôvodnení   vyslovil reálnu obavu, že po prepustení na slobodu by sťažovateľka ako jedna z obvinených mohla ujsť v snahe vyhýbať sa trestnému stíhaniu, a taktiež uviedol, že v spisovom materiáli sa nachádza   korešpondencia,   ktorá   nasvedčuje   snahám   o ovplyvňovanie   dokazovania,   čím dochádza k záveru, že dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku je daný. Navyše tým, že sťažovateľka je stíhaná za trestný čin, kde trestná sadzba je desať až pätnásť rokov   (a   k žiadnemu   prekvalifikovaniu   skutku   nedošlo),   je daná možnosť   (ktorú   využil Okresný súd Nitra) zobrať do väzby, aj keby neboli dané dôvody väzby ustanovené v § 67 ods. 1 Trestného poriadku. Námietka sťažovateľky k všeobecným a abstraktným dôvodom väzby s poukazom na § 67 ods. 2 Trestného poriadku podľa názoru ústavného súdu je nenáležitá,   pretože   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku   rieši   možnosť   uvalenia   väzby v jednoznačne daných (identifikovaných) situáciách - ak je obvinený trestne stíhaný pre trestný čin, pre ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby   najmenej osem   rokov,   aj keď   nie   sú   dané   iné   dôvody   väzby. Ak   sťažovateľka namieta,   že   najvyšší   súd   nevydal   žiadne   rozhodnutie,   ktorým   by   reagoval   na   zmenenú situáciu   v otázkach trvania jednotlivých   dôvodov   väzby, z ktorých   prinajmenšom   dôvod uvedený v § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zanikol, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd   odôvodnil   jednotlivé   dôvody   trvania   väzby   vrátane   trvania   dôvodu   namietaného sťažovateľkou a ponechal v platnosti všetky dôvody trvania väzby a v nadväznosti na to rozhodol len o návrhu na predĺženie väzby, pričom podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnil dôvody na predĺženie väzby. Preto aj túto časť sťažnosti odmietol ústavný súd z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   napriek   jej   žiadosti neuskutočnil   výsluch   (odôvodňujúc   tento   postup   tým,   že   nedospel   k záveru,   že   by uskutočnenie výsluchu prispelo k lepšiemu objasneniu veci),   ústavný súd odmietol túto časť   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   pretože   považoval   za   dostatočné odôvodnenie tohto postupu najvyššieho súdu uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, ktoré nebolo podľa jeho názoru ani svojvoľné, ani arbitrálne.  

Čo sa týka obdobia od 7. júla 2005 do 13. júla 2005, keď sťažovateľka uvádza, že bola vo väzbe bez toho, aby bola informovaná o predĺžení väzby, čo spája s absenciou právnej istoty, ústavný súd uvádza, že absencia informovanosti sťažovateľky sama osebe ešte nezakladá porušenie jej základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 5 Dohovoru, pretože kritériá pre ich možné porušenie sú založené na zákonných dôvodoch a rozhodnutiach súdu o obmedzení osobnej slobody, a preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd odmietol tieto časti sťažnosti sťažovateľky pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2005