znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 214/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. Ž., bytom B., H. M., bytom B., a M. K., bytom B., zastúpených   advokátkou   Mgr.   V.   D.,   K.,   namietajúcich   porušenie   ich   základných   práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 3 a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny postupom Nemocnice   s poliklinikou   v K.,   rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   č.   k. 9 C 16/03-64 zo 16. júla 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 289/03-92 z 24. marca 2004 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť V. Ž., H. M. a M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júna 2004 doručené   podanie   V.   Ž.,   bytom   B.,   H.   M.,   bytom   B.,   a M.   K.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľky“),   zastúpených   advokátkou   Mgr.   V.   D.,   K.,   ktoré   bolo   označené   ako „Ústavná   sťažnosť   proti   porušovaniu   základných   práv   a slobôd   a ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127   Ústavy   SR“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sa   týka   namietaného   porušenia   základných   práv sťažovateliek   podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 3 a s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny (ďalej len „dohovor o biomedicíne“) postupom Nemocnice s poliklinikou v K. (ďalej len „nemocnica“), rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 16/03-64 zo 16. júla 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 289/03-92 z 24. marca 2004.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:   «Sťažovateľky   v rade   1.   až   3.   sú   rómske   ženy,   bývalé   pacientky   Nemocnice s poliklinikou   v K.   (ďalej   len   „vedľajší   účastník“),   ktoré   boli   v danej   nemocnici hospitalizované na Gynekologicko-pôrodníckom oddelení a to v súvislosti s tehotenstvom a pôrodom. V septembri 2002 konkrétne tiež dňa 03. septembra 2002, sa splnomocnená zástupkyňa sťažovateliek pokúsila nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie vedenej o ich hospitalizácii   a zdravotnom   stave   u vedľajšieho   účastníka.   Splnomocnená   zástupkyňa disponovala   plnomocenstvo,   ktoré   jej   sťažovateľky   za   tým   účelom   udelili.   Sťažovateľky o nahliadnutie do svojej zdravotnej dokumentácie usilovali preto, lebo chceli zistiť okolnosti zdravotných zákrokov, ktoré boli na nich počas hospitalizácie vykonávané a zistiť, či sa v dokumentácii nachádzajú listiny, ktoré by bolo možné použiť v občiansko-právnom konaní na náhradu škody ako dôkaz, a takéto dôkazy prípadne zaistiť pre následné súdne konanie.  ... Zamestnanci vedľajšieho účastníka v rade 1 ale splnomocnenej zástupkyni sťažovateliek nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie sťažovateliek neumožnili a neumožnili jej ani vyhotoviť spomínané fotokópie.   Splnomocnenej   zástupkyni   sa   nepodarilo   získať   prístup   k dokumentáciám sťažovateliek ani po diskusiách s vedením vedľajšieho účastníka a preto dňa 20. septembra 2002 zaslala sťažnosť Ministerstvu zdravotníctva SR a riaditeľovi vedľajšieho účastníka. Sťažnosť odôvodnila porušením ustanovenia § 16 ods. 6 zákona č. 277/1994 o zdravotnej starostlivosti.   Zároveň   (...)   požiadala   legislatívny   odbor   Ministerstva   zdravotníctva   SR o výklad   ustanovenia   §   16   ods.   6   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   vo   veci   nahliadnutia   do dokumentácie   splnomocneným   zástupcom.   Splnomocnená   zástupkyňa   tiež   upozornila   na skutočnosť,   že   na   internetových   stránkach   Ministerstva   zdravotníctva   SR   sa   nachádza inštrukcia   pre   osoby   usilujúce   o nahliadnutie   do   svojej   zdravotnej   dokumentácie,   ktorá pripúšťa nahliadnutie splnomocnenca (viď príloha).   Riaditeľ vedľajšieho účastníka vo svojej odpovedi zo dňa 25. 10. 2002 odvolávajúc sa na   výklad   Ministerstva   zdravotníctva   konštatoval,   že   vedľajší   účastník   nepostupoval protiprávne,   keď   neumožnil   splnomocnenej   zástupkyni   nahliadnuť   do   zdravotných dokumentácií. Ministerstvo zdravotníctva SR v odpovedi zo dňa 27. 12. 2002 uviedol, že riaditeľ vedľajšieho účastníka riadne prešetril a svojím postupom neporušil zákon, preto Ministerstvo považuje sťažnosť za riadne vybavenú.   Listom zo dňa 11. októbra 2002 (zn. SSSZ/4196/2002/OL/MO) zaslalo Ministerstvo zdravotníctva   SR   splnomocnenej   zástupkyni   sťažovateliek   stanovisko   Ministerstva k problematike nahliadania do zdravotnej dokumentácie. V tejto odpovedi konštatovalo, že v zmysle   výkladu   ustanovenia   §   16   ods.   6   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   o zdravotnej starostlivosti   Ministerstvom   zdravotníctva   SR   splnomocnená   osoba   na   základe plnomocenstva udeleného v zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je oprávnená nahliadať do zdravotnej dokumentácie splnomocniteľa. Táto možnosť je podľa Ministerstva vylúčená vzhľadom na taxatívny výklad § 16 ods. 6 citovaného zákona a tiež vzhľadom na to, že nazeranie do zdravotnej dokumentácie nezakladá žiadny právny vzťah, a teda nie je právnym úkonom.   Pretože sa sťažovateľkám a ich splnomocnenej zástupkyni nepodarilo získať prístup do   svojich   zdravotných   dokumentácií   administratívnou   cestou,   obrátili   sa   so   svojím nárokom na súd a dňa 13. januára 2003 podali návrh na začatie konania na Okresný súd v Spišskej Novej Vsi a domáhali sa splnenia povinnosti vyplývajúcej zo zákona. V návrhu na začatie konania sťažovateľky uviedli, že im (prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne) nebolo umožnené nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie a robiť si z nej fotokópie, čím boli porušené   ich   práva.   Ohľadom   možnosti   nechať   sa   na   nahliadnutie   do   zdravotnej dokumentácie   zastúpiť   splnomocnencom   a vyhotovenie   fotodokumentácie   zdravotnej dokumentácie   odkázali   na   čl.   2   ods.   3   Ústavy   SR   a poukázali   na   to,   že   udelenie splnomocnenia   na   nahliadnutie   do   zdravotnej   dokumentácie   ani   vyhotovovanie   jej fotodokumentácie nezakazuje žiaden právny predpis a preto toto právo je možné využívať bez akéhokoľvek obmedzenia. Sťažovateľky už v tomto konaní upozornili, prečo potrebujú získať   plný   prístup   do   vlastnej   zdravotnej   dokumentácie   a namietali,   že   postupom vedľajšieho účastníka došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“),   ktorý   zaručuje   právo   predniesť   prípad   pred   súd a porušenie princípu rovnosti zbraní, pretože im je upierané právo na prístup k rovnakým informáciám ako má prípadná druhá strana sporu. Namietali tiež porušenie ich práva na súkromný a rodinný život v súvislosti s čl. 8 Dohovoru, ktorý zahŕňa i právo na prístup k informáciám vedených o jednotlivcovi iným subjektom.   O návrhu na začatie konania vo veci nahliadnutia do zdravotnej dokumentácie a možnosti vyhotoviť si z nej výpisy i fotodokumentáciu rozhodol Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom spis. zn. 9 C 16/03 zo dňa 16. júla 2003. Súd nárok sťažovateliek na nahliadnutie do zdravotnej dokumentácie zamietol ako predčasný. Súd však uznal právo splnomocnenej zástupkyne sťažovateliek nahliadnuť do zdravotnej dokumentácie na základe štandardného plnomocenstva. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „pokiaľ osoba má právo dať   sa   zastúpiť   pri   právnych úkonoch,   bolo by nespravodlivé toto právo nepriznať   pri bežnom úkone, akým je nazretie do určitého dokumentu.“   V časti týkajúcej sa možnosti vyhotoviť   si   fotokópie   listín   zo   zdravotnej   dokumentácie   súd   žalobu   zamietol.   Ako   je uvedené v rozsudku „opätovne poukazuje súd na citované ust. § 16 ods. 6 zák. č. 277/1994 Z. z., ako aj na charakter zdravotnej dokumentácie, ktorá je dokumentom týkajúcim sa osobných údajov pacientov a na skutočnosť, že ani súdom resp. iným orgánom a to pokiaľ sa   týka   trestného   konania,   nie   je   poskytovaná   fotodokumentácia   listín   zo   zdravotnej dokumentácie, ale len výpisy z nej. Vzhľadom na uvedené, z dôvodu zabránenia zneužitia údajov v zdravotnej dokumentácii súd návrh v tejto časti zamietol.“   Z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podali sťažovateľky dňa 05. 08. 2003 proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi odvolanie a to aj proti výroku, ktorým súd zamietol žalobu v časti, ktorou sa domáhali vyhotovenia fotokópií listín zo zdravotnej fotodokumentácie.   V odvolaní   sťažovateľky   okrem   iného   namietali,   že   neumožnením vyhotovenia si fotokópií listín zo zdravotnej dokumentácie dochádza k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Zároveň odkázali na princíp rovnosti zbraní obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého musí mať každá strana primeranú možnosť predniesť svoj prípad pred súd a predložiť dôkazy, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú oproti druhej strane sporu.   Podľa   sťažovateliek   súd   prvého   stupňa   nedostatočne   posúdil   a rozobral problematiku súladu konania vedľajšieho účastníka s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.   Proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi podal dňa 13. 08. 2003 odvolanie aj   vedľajší   účastník   ako   žalovaný,   ktorý   zotrvával   na   svojom   stanovisku,   že   ani splnomocnený   zástupca   sťažovateliek   nie   je   oprávnený   nahliadnuť   do   ich   zdravotnej dokumentácie a navrhoval súdu žalobu zamietnuť v celom rozsahu.   O podaných   odvolaniach   rozhodol Krajský súd v Košiciach   dňa 24.   marca   2004 rozsudkom spisová značka 11 Co 289/03-92. Krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorá bola napadnutá odvolaním sťažovateliek. Podľa názoru súdu nebolo odvolanie žalobkýň opodstatnené a rozsudok v jeho napadnutej časti bol správny a zákonný, z uvedeného dôvodu ho ako vecne správny v tejto časti potvrdil. Súd v časti výroku, ktorou potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa nepripustil možnosť podania dovolania.   Odvolací súd vyhovel odvolaniu vedľajšieho účastníka ako žalovaného a rozsudok súdu prvého stupňa zmenil vo vyhovujúcom výroku, tak že žalobu aj v tejto časti zamietol. Proti právoplatnému   rozsudku   odvolacieho   súdu,   proti   výroku,   v ktorom   odvolací   súd   zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, podali sťažovateľky dovolanie.   Rozsudok Krajského súdu bol doručený dňa 27. mája 2004 a tým rozsudok Okresného súdu zo dňa 16. 07. 2004 nadobudol právoplatnosť a stal sa vykonateľným dňa 27. mája 2004. Uvedené rozhodnutie je posledným rozhodnutím vo veci v časti výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.»

  Sťažovateľky žiadali, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:   „Okresný súd v Spišskej Novej Vsi rozsudkom spis. zn. 9 C 16/03 zo dňa 16. júla 2003 a Krajský súd v Košiciach rozsudkom spis. zn. 11 Co 289/03-92 zo dňa 24. marca 2004 a vedľajší   účastník   svojím   postupom   porušili   základné   ľudské   práva   a slobody sťažovateliek v rade 1 až 3 podľa článku 3 ods. 2 (pozn.: správne označenie vzhľadom na obsah sťažnosti je čl. 2 ods. 3)   Ústavy SR, článku 12 ods. 2 Ústavy SR, článku 19 ods. 2 Ústavy SR a článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 8 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a na získanie informácií o svojom zdravotnom stave podľa článku 10 Dohovoru o biomedicíne.   Rozsudok Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo dňa 16. 7. 2003 spis. zn. 9 C 16/03 sa zrušuje.   Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 03. 2004 spis. zn. 11 Co 289/03-92 sa zrušuje.   Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi.   Okresný súd, Krajský súd a vedľajší účastník sú povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť sťažovateľkám finančné zadosťučinenie vo výške po 250 000,- Sk (slovom dvesto päťdesiat tisíc korún slovenských) každej sťažovateľke v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia a nahradiť im trovy konania a trovy právneho zastúpenia na ústavnom súde   v lehote   do   1   mesiaca   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu,   pričom v rozsahu splnenia povinnosti jedného z porušovateľov zaniká povinnosť ostatných.“.

II.

  Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

  Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.  

  Podstatou sťažnosti sťažovateliek bola námietka, že postupom nemocnice, ktorá neumožnila   splnomocnenkyni   sťažovateliek   nahliadnuť   do   zdravotnej   dokumentácie sťažovateliek   a vyhotoviť   si   z nej   fotokópie,   ako   aj   rozhodnutiami   všeobecných   súdov (okresného súdu a krajského súdu) došlo k porušeniu ich

- základného práva upraveného v čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané“, čl. 12 ods. 2, podľa ktorého „Nikoho nemožno z týchto dôvodov (pozn.: odkaz na dôvody pohlavia, rasy, sociálneho pôvodu a iné postavenie) poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“, ich základného práva na ochranu súkromného a rodinného života upraveného v čl. 19 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života“, základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“;

- práva   na spravodlivé prerokovanie   veci   upraveného v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom“, práva   na rešpektovanie   a ochranu   ich   súkromného   a rodinného   života   upraveného   v   čl.   8 dohovoru o biomedicíne, podľa ktorého „Každý má právo na rešpektovanie súkromného a rodinného   života   a štátny   orgán   nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom nevyhnutné“, a ich práva upraveného v čl. 10 dohovoru o biomedicíne, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby sa rešpektoval jeho súkromný život v súvislosti s informáciami o jeho zdraví a každý má právo na všetky informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu“.

  Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

  Z obsahu sťažnosti sťažovateliek vyplynulo, že „sťažovateľky o nahliadnutie do svojej   zdravotnej   dokumentácie   usilovali   preto,   lebo   chceli   zistiť   okolnosti   zdravotných zákrokov, ktoré boli na nich počas hospitalizácie vykonávané a zistiť, či sa v dokumentácii nachádzajú listiny, ktoré by bolo možné použiť v občiansko-právnom konaní na náhradu škody ako dôkaz, a takéto dôkazy prípadne zaistiť pre následné súdne konanie“. Ústavný súd uvádza, že v tejto súvislosti nebolo vylúčené, aby sťažovateľky uplatnili v rámci súdnej ochrany svojich práv návrh podaný na súde príslušnom na konanie vo veci alebo na súde, v obvode ktorého je ohrozený dôkazný prostriedok na zabezpečenie dôkazu podľa § 78 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. aby využili aj tento prostriedok ochrany svojich práv.

  Z predložených rozhodnutí ústavný súd zistil, že rozhodnutia obidvoch súdov, t. j. rozsudok okresného súdu zo 16. júla 2003 vo veci sp. zn. 9 C 16/03 a rozsudok krajského súdu z 24. marca 2004 č. k. 11 Co 289/03-92, boli vydané v rámci právomoci týchto súdov, ktorá   sa   týka   aj   ochrany   práva   na   súkromný   a rodinný   život,   t.   j.   aj   ochrany   pred namietaným   porušením   označeného   čl.   19   ods.   2   ústavy   postupom   nemocnice,   pričom podaním žaloby na všeobecných súdoch sťažovateľky uplatnili svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  Sťažovateľky mali na ochranu nimi označených práv proti označeným rozsudkom všeobecných súdov k dispozícii účinné prostriedky nápravy (súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo obrátiť sa na súd vyššej inštancie). Zo sťažnosti vyplynulo, že proti výroku, v ktorom odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, sťažovateľky podali dovolanie. Ústavný súd konštatoval, že dovolanie je prípustné podľa § 236 a nasl. Občianskeho   súdneho   poriadku   proti   celému   výroku   ako   účinný   opravný   prostriedok ochrany označených práv (t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 8 dohovoru a čl. 10 dohovoru o biomedicíne), ktorý je prístupný v systéme všeobecného súdnictva.

  Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 3 a čl. 12 ods. 2 ústavy, tieto neobsahujú základné práva alebo slobody, ale ústavnoprávne princípy, pričom vyslovenie ich porušenia je súčasne spojené s porušením aj iného základného práva. Vo vzťahu k ochrane súvisiacich základných práv platí to, čo bolo uvedené vyššie, preto sa ústavný súd touto námietkou sťažovateliek už nezaoberal.  

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateliek pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004