znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 214/02-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Ing. D. Č., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., K., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 17/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. Č. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 17/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 30 C 17/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. Č. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,-- Sk   (slovom   päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Košice   II   j e   p o v i n n ý   nahradiť   Ing.   D.   Č.   do   15 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000,-- Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. B., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. septembra 2002   doručené   podanie   Ing.   D.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. B., K., označené ako „Ústavná sťažnosť vo veci porušenia ústavného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   Okresného   súdu Košice II“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ním namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 30 C 17/96 o jeho návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva   manželov   (spolu   s návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia),   ktoré začalo 7. januára 1996 a do 27. septembra 2002 (do dňa podania jeho sťažnosti ústavnému súdu) nebolo stále skončené. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa 07. 01. 1996 som podal Okresnému súdu Košice II návrh na vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   spolu   s návrhom   na   vydanie   predbežného opatrenia   vo   veci   užívania   osobného   motorového   vozidla   a nakladanie   s vkladmi v peňažnom ústave.

Okresný súd Košice II v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote o návrhu na vydanie uvedeného predbežného opatrenia nerozhodol, preto dňa 07. 05. 1996 som podal sťažnosť na nečinnosť súdu. Listom zo dňa 28. 06. 1996 mi Okresný súd Košice II oznámil, že po prešetrení rozhodných skutočností došlo v konaní k prieťahom a sťažnosť je dôvodná. Dňa 03. 07. 1996 t. j. po 6 mesiacoch, okresný súd uznesením č. k. 30 C 17/96 rozhodol o návrhoch a vydal predbežné opatrenie vo veci užívania osobného motorového vozidla   a zakázal   nakladať   odporkyni   s vkladmi   v peňažnom   ústave.   Zároveň   uložil peňažnému ústavu povinnosť nevyplatiť bez súhlasu súdu z predmetných účtov žiadne sumy. Navrhovateľovi bolo toto predbežné opatrenie doručené 17. 07. 1996, avšak okresný súd nedoručil   toto   predbežné   opatrenie   peňažnému   ústavu.   V dôsledku   toho   odporkyňa   dňa 10. 07. 1996 po doručení predbežného opatrenia dňa 09. 07. 1996 vykonala z účtov výber a nakladala s finančnými prostriedkami, pretože peňažnému ústavu uznesenie súdu nebolo doručené, aj keď mu bola určená súdom konkrétna povinnosť.

Proti tomuto uzneseniu podala odporkyňa dňa 11. 07. 1996 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 11 Co 440/96 dňa 22. 05. 1997, ktoré mi bolo doručené dňa 26. 06. 1997.

Opätovne som dňa 29. 09. 1997 listom adresovaným okresnému súdu žiadal, aby okresný súd vo veci konal a upozorňoval som na prieťahy v konaní.

Od vydania predbežného opatrenia takmer 2 roky okresný súd vo veci meritórne nekonal a prvé pojednávanie bolo vytýčené až dňa 23. 06. 1998.

Uvedené pojednávanie bolo okresným súdom prerušené na 30 dní pre umožnenie uzavretia mimosúdnej dohody. Listom zo dňa 23. 07. 1998 som oznámil okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo a žiadal som pokračovať v konaní.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   bolo   vytýčené   až   na   deň   02.   02.   1999,   t.   j.   po 4 mesiacoch   a ďalšie   pojednávanie   bolo   uskutočnené   dňa   10.   10.   2000   t.   j.   po 20 mesiacoch, kedy okresný súd vypočul svedkov vo veci.

Dňa 26. 01. 2000 som upozornil Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave na prieťahy v konaní, ktoré postúpilo sťažnosť na priame vybavenie predsedovi Okresného súdu Košice II.

Okresný súd listom zo dňa 15. 03. 2000 mi oznámil, že po prešetrení stavu konania dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná, pretože je zabezpečená plynulosť konania. Dňa 13. 01. 2000 som podal žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, o ktorej okresný súd do dnešného dňa nerozhodol.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   bolo   vytýčené   na   deň   02.   05.   2000,   ktoré   sa neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti predsedkyne senátu. Ďalšie pojednávanie bolo až dňa 10. 10. 2000, t. j. od 02. 02. 1999 do 10. 10. 2000 okresný súd vo veci nekonal. Ďalšie pojednávanie vytýčené na deň 06. 03. 2001 bolo telegraficky odročené z dôvodov práceneschopnosti sudkyne na 13. 03. 2001, kedy sa aj uskutočnilo.

Okresný súd dňa 31. 07. 2001 nariadil uznesením znalecké dokazovanie na ocenenie vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a zároveň uložil účastníkom konania zložiť preddavok na znalecké dokazovanie, aj keď som dňa 13. 01. 2000 žiadal okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 03. 09. 2001 som podal odvolanie proti výroku uznesenia o povinnosti zložiť preddavok.

Dňa 12. 04. 2002 som nahliadol do súdneho spisu a zistil som, že okresný súd vo veci vôbec nekonal, nepredložil odvolaciemu súdu spis na rozhodnutie o odvolaní a nedoručil súdnym znalcom spisový materiál k podaniu znaleckých posudkov.

Vzhľadom k týmto skutočnostiam som toho názoru, že postupom Okresného súdu Košice II boli porušené moje práva zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení jeho protokolov, ktoré zaručujú ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   vykonanom dokazovaní rozhodol takto:

„Ústavný súd vyslovuje, že právo Ing. D. Č. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Okresného súdu Košice II vedeným pod sp. zn. 30 C 17/96 bolo porušené.

Priznáva pre Ing. D. Č. primerané zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktorú sumu je povinný Okresný súd Košice II zaplatiť do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia so 17,6 % úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu. Zakazuje   sa   Okresnému   súdu   Košice   II   v porušovaní   ústavných   práv   Ing.   D.   Č. v budúcnosti a prikazuje sa Okresnému súdu Košice II konať vo veci sp. zn. 30 C 17/96 podľa § 6 O. s. p.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona ju 13. novembra 2002 prijal na ďalšie konanie.

K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril predseda Okresného súdu Košice II listom z 25. novembra 2002 (Spr. 1347/02), v ktorom uviedol:„Návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol podaný na tunajšom súde dňa 8. 1. 1996 a pridelený do súdneho oddelenia JUDr. D. B., ktorá dňa 30. 1.   1996   dala   príslušnej   kancelárii   pokyn   pre   predloženie   spisu   Krajskému   súdu v Košiciach z dôvodu svojej zaujatosti vo veci. Krajskému súdu bol spis doručený dňa 27. 2. 1996. Dňa 16. 5. 1996 bol vrátený tunajšiemu súdu spolu s rozhodnutím, že JUDr. D. B. je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Podľa dokladu nachádzajúceho sa v spise bola vec opatrením predsedu súdu zo dňa 21. 5. 1996 pridelená do súdneho oddelenia JUDr. V. K., ktorá dňa 3. 7. 1996 o návrhu na vydanie predbežného opatrenia rozhodla.

Navrhované predbežné opatrenie teda skutočne nebolo vydané v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, avšak vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti je zrejmé, že sa tak stalo aj z objektívnych príčin a obdobie od 27. 2. 1996 do 16. 5. 1996, kedy sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako prieťah spôsobený súdnymi osobami tunajšieho súdu.

V dôsledku   odvolania   odporkyne   proti   nariadeniu   vyššie   uvedeného   predbežného opatrenia   bol   spis   dňa   23.   8.   1996   opäť   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Košiciach, odkiaľ bol spolu s rozhodnutím vrátený až 16. 6. 1997.

Obdobie od 23. 8. 1996 do 16. 6. 1997 preto taktiež nemožno hodnotiť ako prieťah prináležiaci súdnym osobám tunajšieho súdu.

Po vrátení spisu Krajským súdom v Košiciach bol konajúcou sudkyňou určený termín pojednávania na deň 2. 12. 1997. Toto pojednávanie bolo telegraficky zrušené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne, ktorá v marci 1998 určila nový termín pojednávania na deň 23. 6. 1998.

Nie je   teda   pravdivé   tvrdenie sťažovateľa,   že od   vydania predbežného opatrenia tunajší súd vo veci 2 roky meritórne nekonal a prvé pojednávanie bolo vytýčené až na deň 23. 6. 1998, nakoľko podľa úradného záznamu nachádzajúceho sa v spise, sťažovateľ dňa

27. 10. 1997, kedy nahliadal do spisu, zobral termín pojednávania na deň 2. 12. 1997 na vedomie.

Práceneschopnosť sudkyne, z dôvodu ktorej bolo pojednávanie odročené, nemožno podľa môjho názoru považovať za ňou spôsobený prieťah v konaní.

Zo   zápisnice   z pojednávania   zo   dňa   23.   6.   1998   vyplýva,   že   účastníci   konania požiadali o poskytnutie 30-dňovej lehoty za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu.

Po oznámení sťažovateľa, že k dohode nedošlo, bol v októbri 1998 vytýčený termín pojednávania na deň 2. 2. 1999 a vykonané ďalšie úkony smerujúce k rozhodnutiu veci. V apríli 1999 bol určený termín pojednávania na deň 2. 12. 1999. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti sudkyne, čo opäť nemožno považovať za ňou spôsobený prieťah v konaní.

V januári 2000 bol určený termín pojednávania na deň 2. 5. 2000, toto však bolo taktiež odročené pre práceneschopnosť konajúcej sudkyne a termín ďalšieho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo, bol vytýčený na 10. 10. 2000.

Vzhľadom   na   vyššie   uvádzané   termíny   vytyčovaných   pojednávaní   je   absurdné tvrdenie navrhovateľa, že v čase od 2. 2. 1999 do 10. 10. 2000 došlo k prieťahu v konaní, nakoľko sťažovateľ mal vedomosť o tom, že boli vytýčené ešte dve uvádzané pojednávania i o dôvode ich odročenia a keďže vo veci konajúca sudkyňa bola práceneschopná, nemohla sa týchto pojednávaní zúčastniť a tento dôvod musí byť jednoznačne ospravedlniteľným dôvodom odročenia pojednávania.

V januári   2001   bolo   určené   pojednávanie   na   deň   6.   3.   2001   a z dôvodu práceneschopnosti sudkyne bolo odročené na 13. 3. 2001.

Dňa   5.   4.   2001   požiadala   konajúca   sudkyňa   o vypočutie   svedkyne   dožiadaným Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi, ktorý spis s vybaveným dožiadaním vrátil tunajšiemu súdu dňa 12. 6. 2001.

Dňa 31. 7. 2001 bolo uznesením nariadené znalecké dokazovanie troma znalcami za účelom zistenia hodnoty vecí, ktoré tvoria predmet BSM. Zároveň súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa,   ktorou   žiadal   o oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Nie   je   teda pravdivé   jeho   tvrdenie   uvedené   v sťažnosti   o nerozhodnutí   o tejto   žiadosti   do   podania ústavnej sťažnosti.

Na základe vydaného uznesenia bol znalcom z odboru cestnej dopravy podaný dňa 8. 10. 2001 znalecký posudok, pre zaslanie ktorého účastníkom konania bol daný pokyn dňa 18. 1. 2002 a ku ktorému podal sťažovateľ vyjadrenie až dňa 19. 7. 2002 (jeho právnemu zástupcovi bol tento posudok doručený dňa 13. 3. 2002).

Keďže znalecké posudky ďalšími dvoma ustanovenými znalcami podané neboli, dňa 11. 11. 2002 ich podanie konajúca sudkyňa urgovala.

V tejto súvislosti poukazujem aj na skutočnosť, že JUDr. V. K., ktorej je predmetná vec pridelená, čerpala v dňoch 16. 7. – 2. 8. 2002 (14 dní) a 15. 8. – 4. 9. 2002 (13 dní) dovolenku   a od   5.   9.   2002   do   31.   10.   2002   bola   nepretržite   práceneschopná   a z tohto objektívneho dôvodu nemohla vo veci konať.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že lehoty, ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi, resp. pojednávaniami, sú primerané množstvu nevybavených vecí v súdnom oddelení JUDr. V. K., ktorých je 514.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ zároveň namietal porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania pred Okresným   súdom   Košice   II   ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu Okresného súdu Košice II zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 17/96 ide o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj o rozhodnutie o návrhu na predbežné opatrenie sťažovateľa podľa § 102 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Ide   o konanie,   ktoré   právne zložité   nie   je,   pričom   aj   metodika   postupu   všeobecného   súdu   je   dostatočne   jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou všeobecných súdov. Pre rozhodnutie súdu vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je potrebné predovšetkým   určiť (stanoviť) okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť ich hodnotu ku dňu zániku manželstva a napokon   rozhodnúť   o jeho   vyporiadaní   (napríklad   prikázaním   veci   do   výlučného vlastníctva niektorého z manželov s finančným vyrovnaním zo strany druhého manžela). Pri oceňovaní   vecí   v konaní   o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   ide   spravidla o posúdenie   skutočností,   ktoré   si   vyžadujú   odborné   znalosti,   a preto   vyvstáva   potreba ustanovenia znalca podľa § 127 OSP. Faktickú zložitosť veci nie je však ani v takomto konaní možné vylúčiť a môže byť vyvolaná počtom   a povahou vecí   tvoriacich   predmet bezpodielového spoluvlastníctva súhlasným a/alebo nesúhlasným stanoviskom účastníkov súčasného konania o veciach tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj potrebou znaleckého dokazovania ich hodnoty ku dňu zániku manželstva. Ani rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie nie je vzhľadom na jeho povahu a účel možné považovať za právne alebo fakticky zložité. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Košice II prebieha konanie, ktoré nemožno považovať ani za právne a ani fakticky mimoriadne zložité, takže pri jeho sústredenom postupe je možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 30 C 17/96 napokon   nepoukázal   ani   Okresný   súd   Košice   II   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti sťažovateľa.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 30 C 17/96, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   hodnotil   postup   sťažovateľa   ako   aktívny   a súčinnostný, keďže sa riadne zúčastňoval nariadených pojednávaní, priebežne nahliadal do spisu (t. j. prejavoval záujem o priebeh konania) a v termínoch 7. mája 1996 a 26. januára 2000 sa sťažnosťou   podľa   §   17   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o   sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov domáhal urýchlenia konania vo svojej veci.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 30 C 17/96. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že v období od 8. januára 1996 do 23. júna 1998 sa Okresný súd Košice II vecou samou nezaoberal v dôsledku toho, že   Krajský   súd   v Košiciach   rozhodoval,   či   je   zákonná   sudkyňa   vo   veci   sťažovateľa vylúčená, a tiež preto, že po rozhodnutí novej zákonnej sudkyne o predbežnom opatrení 3. júla   1996   bol   spis   (na   základe   odvolania   odporkyne)   postúpený   Krajskému   súdu v Košiciach, kde sa nachádzal až do 16. júna 1997. Prvé pojednávanie vo veci samej sa pred Okresným súdom Košice II preto uskutočnilo až 23. júna 1998.

Z predloženého súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy aj v rozhodovaní Okresného súdu Košice II o jeho návrhu na predbežné opatrenie v situácii, keď konanie o ňom už bolo ukončené (uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.   13   Co   440/96   z 22.   mája   1997).   Keďže   ústavný   súd   je   oprávnený   zaoberať   sa sťažnosťou na prieťahy v konaní vtedy, keď takéto konanie prebieha alebo ešte prebiehalo v okamihu podania sťažnosti ústavnému súdu, namietanými prieťahmi v tejto časti konania sa   nezaoberal.   Ústavný   súd   však   zistil,   že   v tomto   období   sa   Okresný   súd   Košice   II nezaoberal ani vecou samou bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka, t. j.   jeho   postup   nesmeroval   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   žiadnym   zo spôsobov   naznačeným   pod   bodom   1   tohto   odôvodnenia.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti uvádza, že konanie a rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní proti uzneseniu o uložení predbežného opatrenia nepredstavuje zákonnú prekážku postupu toho súdu, ktorý predbežné opatrenie vydal (§ 107 OSP).

Ďalšiu etapu konania pred Okresným súdom Košice II možno určiť termínmi od 23. júna   1998   do   7.   marca   2001   a táto   smerovala   k zisteniu   predmetu   (okruhu)   vecí patriacich   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   V uvedenom   období   bolo nariadených celkom šesť pojednávaní (2. decembra 1997, 23. júna 1998, 2. februára 1999, 28. apríla 1999, 2. mája 2000 a 10. októbra 2000), avšak uskutočnili sa iba tri z nich, a to 23.   júna   1998,   2.   februára   1999   a 10.   októbra   2000.   Ostatné   boli   odročené   pre práceneschopnosť sudkyne. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že prvé pojednávanie, ktoré sa týkalo veci samej, t. j. smerovalo k zisteniu stavu vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   sa   uskutočnilo   až   23.   júna   1998,   teda   až   po   dvoch   rokoch a šiestich mesiacoch od podania návrhu sťažovateľa súdu. Ďalší postup súdu v uvedenom období   zameraný   na   zistenie   údajov   na   vkladných   knižkách   v označených   peňažných ústavoch   (stavy   na   účtoch),   zadováženie   a kompletizáciu   dôkazov   na   zistenie   týchto skutočností a na výsluchy svedkov možno v zásade hodnotiť ako zabezpečovanie podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie súdu vo veci samej.

Tretie obdobie konania Okresného súdu Košice II možno určiť od 12. marca 2001 do súčasného obdobia a je charakterizované tak jeho snahou o dokompletizovanie rozsahu vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva, ako aj nariadením znaleckého dokazovania. V uvedenom období sa konalo jedno pojednávanie 13. marca 2001, na ktorom boli vypočutí svedkovia a nariadené znalecké dokazovanie. Dňa 31. júla 2001 súd ustanovil troch znalcov (z odboru   stavebníctva   –   oceňovanie   nehnuteľností,   odboru   oceňovania   motorových vozidiel   a odboru   oceňovania   hnuteľných   vecí)   a uložil   im   vypracovanie   znaleckých posudkov do 60 dní. Zatiaľ čo znalec na oceňovanie motorových vozidiel predložil súdu znalecký   posudok   6.   októbra   2001,   ostatní   znalci   tak   neurobili   a súd   nevyužil   žiadne opatrenia podľa § 53 OSP, aby ich viedol k splneniu ich úlohy. Sudkyňa Okresného súdu Košice II dala až 11. novembra 2002, t. j. po roku, pokyn kancelárii, aby urgovala znalcov ohľadom   podania   ich   posudkov,   ako   aj oznámenia,   prečo   doteraz   znalecké   posudky nepodali.   Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „Všeobecný   súd   vzhľadom   na   jeho   povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie, zodpovedá   za adekvátne a účelné využitie   procesných   prostriedkov,   ktoré mu zákon   na tento   účel   zveruje   (vrátane   poriadkových   opatrení   podľa   §   53   OSP),   aj   vo   vzťahu k súdnemu   znalcovi“   (III.   ÚS   111/01),   v dôsledku   čoho   „Tolerovanie   pasivity   znalca... ústavný   súd   hodnotí   ako   súčasť   postupu   súdu,   ktorý   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty sťažovateľa, t. j. taký, ktorý spôsobuje zbytočné prieťahy v konaní“ (II. ÚS 10/01). V dôsledku uvedeného ústavný súd vyhodnotil obdobie od októbra 2001 do novembra 2002 ako obdobie zbytočných prieťahov v konaní Okresného súdu Košice II.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   uvádza,   že   proces   ohodnocovania   majetku,   ktorý   tvorí predmet konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je doposiaľ skončený, keďže dožiadaním na Okresnom súde Košice II bolo 3. februára 2003 zistené, že 30. januára 2003 bol spis sp. zn. 30 C 17/96 zaslaný súdnej znalkyni Ing. M. D., znalkyni z odboru oceňovania hnuteľných vecí na podanie znaleckého posudku.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že ani po siedmich rokoch od začatia konania vo veci   sp.   zn.   30   C   17/96   si   Okresný   súd   Košice   II   nevytvoril   podmienky   na meritórne rozhodnutie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva z dôvodov, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa. Z uvedených dôvodov preto rozhodol, že jeho doterajším postupom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v zmysle §   56   ods.   3   zákona o ústavnom   súde prikázal Okresnému súdu Košice II, aby vo veci sp. zn. 30 C 17/96 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-- Sk „so 17,6 % úrokom od prvého dňa nasledujúceho po nadobudnutí vykonateľnosti tohto nálezu“, pričom v doplnení svojej sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. decembra 2002 odôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia takto:

„Sťažovateľ   v uvedenom   konaní   sa   domáhal   vyporiadania   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov,   ktorého   predbežná   hodnota   len   podľa   odhadu   sťažovateľa predstavuje   sumu   okolo   2.000.000,-   Sk.   Nepochybne   najväčšiu   časť   hodnoty   masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov predstavujú vklady v peňažných ústavoch, a to 9.333,- USD, 35.566,- DM a hodnota nehnuteľností – garáž a záhrada s chatou. V dôsledku nečinnosti Okresného súdu Košice II, ako aj postupu v rozpore so zákonom pri vydávaní predbežného opatrenia bolo spôsobené to, že bývalá manželka sťažovateľa všetky finančné prostriedky na termínovaných účtoch v peňažných ústavoch získala do svojej dispozície a sťažovateľ   ostal   bez   akýchkoľvek   finančných   prostriedkov   na   zabezpečenie   svojho živobytia.   V dôsledku   všetkých   týchto   okolností,   ktoré   v značnej   miere   ovplyvnili   jeho zdravotný   stav,   prekonal   v júli   1999   infarkt,   následkom   čoho   bol   mu   od   06.   10.   2000 priznaný čiastočný invalidný dôchodok v sume 3.204,- Sk. Od 01. 12. 1998 bol pre stratu zamestnania   vedený   v evidencii   nezamestnaných   a bola   mu   priznaná   podpora v nezamestnanosti v sume 5.400,- Sk, ktorá uplynula 01. 12. 1999.

Je nesporné, že pri rýchlom vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, by sťažovateľ nebol v takej životnej situácii v akej sa nachádza v súčasnosti. Neukončený súdny   spor   a prieťahy   v konaní   zamedzujú   sťažovateľovi   disponovať   s časťou   svojho majetku, ktorého hodnota je pomerne vysoká, pričom sťažovateľ by mal možnosť riešiť svoju životnú situáciu. V súčasnosti býva v jednej izbe v trojizbovom byte spolu s bývalou manželkou, pretože bolo zrušené spoločné právo bývania. Za bývanie platí bývalej manželke 1.000,- Sk mesačne a keďže je bez finančných prostriedkov objektívne nemôže riešiť otázku svojho bývania. Jeho jediným príjmom je čiastočný invalidný dôchodok, ktorý nepostačuje ani na uspokojovanie základných životných potrieb.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.

Vzhľadom   na celkovú   dobu   konania Okresného   súdu   Košice   II   v konaní sp.   zn. 30 C 17/96, berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa   sprevádzanej pocitom neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. B., ktoré vyčíslil sumou 8 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.

Náhradu trov konania je Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003