SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 213/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Sitárom,Advokátska kancelária SITÁR & SALOKA, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Košiciach sp. zn. 6 Co 611/2014 z 26. mája 2015 v spojení s rozsudkom Okresného súduKošice I sp. zn. 13 C 207/2003 z 26. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2016 elektronicky a 12. februára 2016 poštou doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 611/2014 z 26. mája2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.13 C 207/2003 z 26. marca 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu10. februára 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol žalovaným v konaní, v ktorom sa žalobcovia(Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., a mesto Košice) voči nemu domáhali vypratanianehnuteľnosti. Sťažovateľ sa zasa vzájomnou žalobou domáhal zaplatenia sumy 33 193,92 €s prísl. za zhodnotenie nehnuteľnosti, ako aj sumy 400 920 € ako ušlého zisku v dôsledkuomeškania žalobcov uzatvoriť nájomnú zmluvu na dobu určitú.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 207/2003-485 z 26. marca 2014 bolo žalobeo vypratanie nehnuteľnosti vyhovené a vzájomná žaloba sťažovateľa bola zamietnutá.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 611/2014-516 z 26. mája 2015 bol rozsudokokresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľa vypratať nehnuteľnosť, ako ajvo výroku o zamietnutí protižaloby o zaplatenie sumy 33 193,92 € potvrdený a vo výrokuo zamietnutí protižaloby o zaplatenie 400 920 € bol zrušený s tým, že v rozsahu zrušeniabola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľa výrokom o povinnosti vypratať nehnuteľnosti došlok porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru, a to z dôvodu svojvôlepri aplikácii právnych noriem rozhodných pre posúdenie charakteru prenajatého priestoru.Okresný súd sa v konaní opakovane zaoberal otázkou posúdenia charakteru prenajatéhopriestoru, k čomu vykonal aj rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru sťažovateľa bolopreukázané, že sporný priestor nie je nebytovým priestorom, ale bytom. Okresný súd potom,čo mal za preukázané, že nejde o nebytový priestor, prestal sa touto otázkou zaoberať,sporný priestor svojvoľne (v rozpore s vykonaným dokazovaním) posúdil ako nebytovýa následne aplikoval nesprávne právne normy. Sťažovateľ namieta, že krajský súd napriektomu, že sťažovateľ v podanom odvolaní napádal práve svojvoľné posúdenie charakterusporného priestoru, bez ďalšieho nepreskúmateľný a arbitrárny rozsudok okresného súdupotvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa otázka posúdenia charakteru sporného priestoru bolakľúčová pre následnú aplikáciu právnych noriem. Sťažovateľ preukázal, že sporný priestorbol daný do užívania ako byt, a taktiež preukázal, že nedošlo k vydaniu kolaudačnéhorozhodnutia, ktorým by bol sporný priestor daný do užívania ako nebytový priestor.Následne preto podľa presvedčenia sťažovateľa nebolo možné aplikovať na právne vzťahyúčastníkov konania právne normy týkajúce sa nájmu nebytových priestorov. Z odôvodneniarozsudkov okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa nie je možné zistiť, prečoa na základe akých vykonaných dôkazov považovali za preukázané, že sporný priestor jenebytovým priestorom.
Sťažovateľ poukázal na to, že v skutočnosti na právne vzťahy účastníkov bolopotrebné aplikovať iné právne normy z dôvodu, že sťažovateľ užíval sporný priestor, ktorýje bytom, a preto konkludentne vznikol nájomný vzťah k bytu. Na túto argumentáciu podľasťažovateľa všeobecné súdy žiadnym spôsobom nereagovali a v rozpore s vykonanýmdokazovaním vydali svojvoľné a nepreskúmateľné rozhodnutia.
Podľa názoru sťažovateľa došlo aj k svojvoľnému odmietnutiu vykonať dôkazsúdnym znalcom, ktorý by kvalifikovane zodpovedal otázku, ako sa zmenila hodnotanehnuteľnosti po vykonaní investícií zo strany sťažovateľa. Okresný súd bez náležitéhoodôvodnenia takéto dokazovanie nevykonal a vzájomnú žalobu sťažovateľa zamietol.Krajský súd napriek tomu, že sťažovateľ v podanom odvolaní uvedenú vadu konanianamietal, svojvoľný a nepreskúmateľný rozsudok okresného súdu o zamietnutí vzájomnejžaloby o zaplatenie 33 193,92 € potvrdil. Podľa tvrdenia sťažovateľa pritom medziúčastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ vykonal investície do nehnuteľnostia sporná bola len suma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila. Sťažovateľ totiž nežiadalzaplatenie sumy 33 193,92 € z titulu vynaložených investícií, ale žiadal o zaplatenieprotihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota nehnuteľnosti podľa § 667 ods. 1 poslednej vetyObčianskeho zákonníka. Krajský súd sa však podľa sťažovateľa stotožnil so svojvoľnýmzáverom okresného súdu o neunesení povinnosti preukázať investície do nehnuteľnostia námietkou bezdôvodného odmietnutia doplnenia dokazovania sa ani nezaoberal.Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné práva ⬛⬛⬛⬛ (...) vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6Co/61/2014-516 z 26. mája 2015, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I, č. k. 13C/207/2003-485 zo 26. marca 2014, porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6Co/611/2014-516 z 26. mája 2015 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť, na účet právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti toho nálezu.“
II.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 207/2003-485 z 26. marca 2014inter alia vyplýva, že Bytový podnik mesta Košice, s. r. o., ako jeden zo žalobcov vo svojomvyjadrení k vzájomnej žalobe sťažovateľa uviedol, že tento síce predložil nejaké vyčíslenieprác, ale nedoložil žiadne doklady k tomuto vyčísleniu. Náklady vložené sťažovateľom dopredmetného nebytového priestoru tento žalobca preto neuznal.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 611/2014-516 z 26. mája 2015, ktorý bol podľarukou písaného dátumu doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa 10. decembra 2015,vyplýva, že ním krajský súd jednak zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 207/2003-485z 26. marca 2014 vo výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľa o 400 920 € a vecv rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ale tiež rozsudok potvrdilvo zvyšnom rozsahu, okrem výroku o zastavení konania. Podľa názoru krajského súduotázka, či sporný priestor je bytom alebo nebytovým priestorom, nemá zásadný význam narozhodnutie o povinnosti sťažovateľa nehnuteľnosť vypratať. Vychádzajúc zo znenia § 1písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v zneníneskorších predpisov (ďalej len zákon č. 116/1990 Zb.), tento zákon sa vzťahuje aj na byty,pri ktorých bol udelený súhlas na ich užívanie na nebytové účely, pričom poznámka 1odkazuje na § 57 ods. 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon č. 41/1964 Zb.“). Vzhľadom na to aj za predpokladupravdivosti obrany sťažovateľa, že v danom prípade ide o byt, v súvislosti s ktorým dosiaľnebolo vydané rozhodnutie o zmene účelu jeho užívania na nebytové účely príslušnýmiúradmi, na nájom daného priestoru je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 116/1990Zb. Ak dôvodom na aplikovanie tohto zákona nemôže byť už aj len samotná skutočnosť, že15. februára 1983 na užívanie sporného priestoru ako nebytového bola uzavretáhospodárska zmluva (čo v spojení s § 57 ods. 2 zákona 41/1964 Zb. predpokladá, že bývalýONV súhlasil s užívaním sporného priestoru na iné účely ako na bývanie), určite ním jenesporný súhlas s prenajatím sporného priestoru daný mestskou časťou Košice-Staré Mestorozhodnutím č. 2002/05396-00002 z 28. augusta 2002, a to v súvislosti s prenajatímsporného priestoru na účely prevádzkovania obťahovania gombíkov a plisovania látok, tedas jeho užívaním na nebytové účely. Neprichádza preto do úvahy uzavretie platnej zmluvyo nájme v ústnej forme, prípadne konkludentne, ako to tvrdil sťažovateľ. V zmysle § 3ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. totiž zmluva o nájme sporného priestoru pod následkomneplatnosti musí mať písomnú formu a musí obsahovať náležitosti ustanovené v odseku 3,teda dohodu o predmete a účele nájmu, o výške a splatnosti nájomného a o spôsobe jehoplatenia.
Neopodstatnená je aj námietka sťažovateľa proti zamietnutiu jeho vzájomnej žalobyo 33 193,92 €. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že sťažovateľ tento nárok uplatnilz titulu„rekonštrukčných prác a investícií vložených do nebytových priestorov v nehnuteľnosti patriacej žalobcovi“(pozri jeho podania a vyjadrenia na č. l. 74, 81 a 201spisu), pričom hoci bol povinný tak urobiť, neoznačil ani dôkazy preukazujúce vynaloženieinvestícií. Správne preto okresný súd zamietol túto časť protižaloby pre neuneseniedôkaznej povinnosti zo strany sťažovateľa.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
1. Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdusp. zn. 13 C 207/2003 z 26. marca 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malkrajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ možnosť podať odvolanieaj využil.
2. Sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu sp. zn.6 Co 611/2014 z 26. mája 2015, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jehorozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadnez iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pripredbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jehoprijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Vo vzťahu k výroku o povinnosti sťažovateľa vypratať nehnuteľnosť poukazujesťažovateľ na svojvôľu pri aplikácii právnych noriem v otázke posúdenia charakteruprenajatého priestoru, ktorý treba podľa neho považovať za bytový, a na ktorý preto nebolomožné aplikovať zákon č. 116/1990 Zb. Z odôvodnenia rozsudkov všeobecných súdov nieje podľa neho možné zistiť, prečo a na základe akých dôkazov považovali súdy spornýpriestor za nebytový priestor.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno sťažovateľovu argumentáciu akceptovať.Krajský súd dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom vysvetlil, prečo podľa jehoprávneho názoru bolo treba na sporný priestor aplikovať zákon č. 116/1990 Zb.
Sťažovateľ bez toho, aby s argumentáciou krajského súdu konkrétne polemizoval, lenvo všeobecnej rovine trvá na tom, že nebolo možné aplikovať zákon č. 116/1990 Zb.na priestory, ktoré podľa vykonaného dokazovania boli bytovými priestormi. Celkompritom ignoruje konkrétnu argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej aj keby šlo o bytovýpriestor, i tak by bolo potrebné právny vzťah posúdiť podľa zákona č. 116/1990 Zb.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že argumentácia krajského súdunejaví známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, na čom nič nemení ani skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný názor. Nebolo úlohou ústavného súdu nahrádzať chýbajúcukonkrétnu protiargumentáciu zo strany sťažovateľa hypotetickými úvahami o tom, čo bybolo možné tejto argumentácii prípadne vytknúť.
Vo vzťahu k výroku o zamietnutí vzájomnej žaloby sťažovateľa o zaplatenie sumy33 193,92 € poukazuje sťažovateľ najmä na to, že okresný súd svojvoľne odmietol vykonaťznalecké dokazovanie na ustálenie zmeny hodnoty nehnuteľnosti jeho investíciami, hocimedzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ investície vykonal a sporná bola lensuma, o ktorú sa nehnuteľnosť zhodnotila.
Ani túto námietku sťažovateľa nepovažuje ústavný súd za akceptovateľnú.
Z rozsudku okresného súdu možno zistiť, že nezodpovedá skutočnosti základnápremisa sťažovateľa, podľa ktorej medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľinvestície vykonal. Práve naopak, jeden zo žalobcov vykonanie investícií výslovne poprels poukazom na to, že sťažovateľ nepredložil v tomto smere žiadne dôkazy. Nešlo tedao nespornú skutočnosť.
Za daného stavu zaťažovalo sťažovateľa dôkazné bremeno vykonanie investíciípreukázať. Takéto dokazovanie však sťažovateľ nenavrhol vykonať, resp. takéto dôkazynepredložil. Požadoval iba vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie zhodnotenianehnuteľnosti vykonanými investíciami, hoci takýto dôkaz logicky prichádzal do úvahy lenpotom, čo by najprv preukázal samotné uskutočnenie tvrdených investícií. I tu preto platí, žeúvahy krajského súdu nemožno považovať za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016