SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 213/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., Štúrova 20,Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.19 C 933/2001 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 933/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 15. augusta 2001okresnému súdu žalobu o zaplatenie 1 255,13 € s príslušenstvom, o ktorej nebolo dosiaľprávoplatne skončené. V sťažnosti uvádza podrobný prehľad úkonov, podľa ktorého okresnýsúd prvýkrát o veci rozhodol rozsudkom z 13. júna 2006, ktorým žalobu zamietol. Krajskýsúd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa zrušil rozsudok súduprvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol rozsudkom zo 7.decembra 2010, proti ktorému sa odvolal žalovaný. Rozsudkom sp. zn. 11 Co 298/2012z 18. decembra 2013 odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o istinea vo výroku o príslušenstve a trovách konania rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2014, protiktorému podal sťažovateľ 14. januára 2015 odvolanie. Do podania sťažnosti neboloodvolanie sťažovateľa predložené na rozhodnutie krajskému súdu.
Sťažovateľ poukazuje na neprimeranú dobu konania, ktoré trvá už trinásť a pol rokaa dosiaľ nebolo v celom rozsahu právoplatne skončené. Uvádza, že v postupe okresnéhosúdu sa vyskytli viaceré obdobia nečinnosti a nesústredenej činnosti, a poukazujeaj na neprimeranú dĺžku odvolacieho konania.
Sťažovateľ využil na ochranu svojho základného práva aj možnosť podať sťažnosť naprieťahy predsedovi okresného súdu, ako aj podnet verejnému ochrancovi práv.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jehosťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1) Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/933/2001 porušené bolo.
2) Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/933/2001 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3) Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4) Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). O zjavne neopodstatnenú sťažnosťide aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená procesná situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.19 C 933/2001. Zo sťažnosti vyplýva, že namietané konanie nebolo do dňa podania sťažnostiústavnému súdu právoplatne skončené, o veci však okresný súd rozhodol rozsudkom z 27.novembra 2014, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie 15. januára 2015. Sťažnosťústavnému súdu podal predtým, ako bolo odvolanie predložené na rozhodnutie odvolaciemusúdu, k čomu podľa zistenia ústavného súdu došlo 23. februára 2015.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa poukazujena svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmiverejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keďsťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súduakceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie voveci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m.m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010 atď.)].
V posudzovanej veci bola sťažnosť ústavnému súdu doručená 10. februára 2015,t. j. po tom, ako okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2014, teda v čase,keď už v zásade nemohol porušovať sťažovateľom označené základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súduzakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Sťažovateľ poukazujena to, že vec sa v čase podania sťažnosti stále nachádzala v dispozícii okresného súdu. Podľanázoru ústavného súdu táto skutočnosť neznamená, že okresný súd ešte môže konať o vecisťažovateľa a mohla by opodstatňovať prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vtedy, ak by sanamietaný súd dopustil prieťahov v súvislosti s predložením veci na rozhodnutieodvolaciemu súdu. V prípade sťažovateľa bolo odvolanie predložené odvolaciemu súdu 23.februára 2015, teda mesiac a pol po podaní opravného prostriedku, čo ústavný súdnepovažuje za neprimerane dlhú lehotu na vykonanie úkonov v súvislosti s podanýmodvolaním podľa § 209a Občianskeho súdneho poriadku a považuje takýto postup zaúčelový zo strany sťažovateľa.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebnéuviesť, že v prípade, ak by okresný súd v ďalšom období (po prípadnom opätovnomzrušení jeho rozsudku z 27. novembra 2014 odvolacím súdom) v napadnutom konaníbez ospravedlniteľného dôvodu nepostupoval plynulo, resp. efektívne, sťažovateľovinič nebráni v tom, aby sa opätovne obrátil na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou budenamietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015