znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 213/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., Štúrova 20,Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.19 C 933/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 933/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   15.   augusta   2001okresnému súdu žalobu o zaplatenie 1 255,13 € s príslušenstvom, o ktorej nebolo dosiaľprávoplatne skončené. V sťažnosti uvádza podrobný prehľad úkonov, podľa ktorého okresnýsúd prvýkrát o veci rozhodol rozsudkom z 13. júna 2006, ktorým žalobu zamietol. Krajskýsúd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na odvolanie sťažovateľa zrušil rozsudok súduprvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd rozhodol rozsudkom zo 7.decembra 2010, proti ktorému sa odvolal žalovaný. Rozsudkom sp. zn. 11 Co 298/2012z 18. decembra 2013 odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o istinea vo výroku o príslušenstve a trovách konania rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie. Okresný súd následne rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2014, protiktorému   podal   sťažovateľ   14.   januára   2015   odvolanie.   Do podania   sťažnosti   neboloodvolanie sťažovateľa predložené na rozhodnutie krajskému súdu.

Sťažovateľ poukazuje na neprimeranú dobu konania, ktoré trvá už trinásť a pol rokaa dosiaľ nebolo v celom rozsahu právoplatne skončené. Uvádza, že v postupe okresnéhosúdu   sa   vyskytli   viaceré   obdobia   nečinnosti   a nesústredenej   činnosti,   a   poukazujeaj na neprimeranú dĺžku odvolacieho konania.

Sťažovateľ využil na ochranu svojho základného práva aj možnosť podať sťažnosť naprieťahy predsedovi okresného súdu, ako aj podnet verejnému ochrancovi práv.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jehosťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C/933/2001 porušené bolo.

2) Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/933/2001 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3)   Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilasťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05,   III.   ÚS   198/07).   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosťide aj vtedy, ak v   konaní pred   orgánom   verejnej   moci vznikne   procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená procesná situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (a   právapodľa čl. 6   ods. 1   dohovoru)   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.19 C 933/2001. Zo sťažnosti vyplýva, že namietané konanie nebolo do dňa podania sťažnostiústavnému súdu právoplatne skončené, o veci však okresný súd rozhodol rozsudkom z 27.novembra   2014,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   odvolanie   15. januára 2015.   Sťažnosťústavnému súdu podal predtým, ako bolo odvolanie predložené na rozhodnutie odvolaciemusúdu, k čomu podľa zistenia ústavného súdu došlo 23. februára 2015.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa poukazujena svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmiverejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keďsťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   už   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniuoznačeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmieta   ako   zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súduakceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva [pozri napr. rozhodnutie voveci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05 (IV. ÚS 237/09, m.m. II. ÚS 290/09, IV. ÚS 42/2010 atď.)].

V posudzovanej   veci   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená   10.   februára   2015,t. j. po tom, ako okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom z 27. novembra 2014, teda v čase,keď už v zásade nemohol porušovať sťažovateľom označené základné právo na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov,   čo   v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súduzakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Sťažovateľ poukazujena to, že vec sa v čase podania sťažnosti stále nachádzala v dispozícii okresného súdu. Podľanázoru ústavného súdu táto skutočnosť neznamená, že okresný súd ešte môže konať o vecisťažovateľa a mohla by opodstatňovať prijatie sťažnosti na ďalšie konanie vtedy, ak by sanamietaný   súd   dopustil   prieťahov   v súvislosti   s predložením   veci   na rozhodnutieodvolaciemu súdu. V prípade sťažovateľa bolo odvolanie predložené odvolaciemu súdu 23.februára   2015,   teda   mesiac   a pol   po   podaní   opravného   prostriedku,   čo ústavný   súdnepovažuje   za   neprimerane   dlhú   lehotu   na   vykonanie   úkonov   v súvislosti   s podanýmodvolaním   podľa   §   209a   Občianskeho   súdneho   poriadku   a považuje   takýto   postup   zaúčelový zo strany sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľa.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebnéuviesť, že   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   v   ďalšom   období   (po   prípadnom   opätovnomzrušení jeho rozsudku   z   27. novembra 2014   odvolacím   súdom)   v napadnutom   konaníbez ospravedlniteľného   dôvodu   nepostupoval   plynulo,   resp.   efektívne,   sťažovateľovinič nebráni v tom, aby sa opätovne obrátil na   ústavný súd so sťažnosťou, ktorou budenamietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015