znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 213/2013-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť   P.   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr. Ľubomírom   Hlbočanom,   Advokátska   kancelária,   Vajnorská 20,   Bratislava,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 71/09 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 71/09   p o r u š i l základné právo P. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 71/09 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia P. K. v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na   účet   ustanoveného advokáta JUDr.   Ľubomíra   Hlbočana,   Advokátska   kancelária, Vajnorská 20, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia   v sume   331,12 €   (slovom   tristotridsaťjeden eur   a dvanásť   centov)   na   účet Kancelárie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 213/2013-17 zo 4.   apríla   2013 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 71/09 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Uvedeným   uznesením   ústavný   súd   zároveň   ustanovil   sťažovateľovi   za   právneho zástupcu v predmetnom konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Ľubomíra Hlbočana, Advokátska kancelária, Vajnorská 20, Bratislava.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplynula   chronológia   úkonov   vykonaných   v napadnutom konaní a tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Uznesením Okresného riaditeľstva PZ SR BA I, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Odbor skráteného vyšetrovania, Oddelenia skráteného vyšetrovania Staré Mesto – západ(...), ČVS: ORP-1512/2-OSV-B1-08 zo dňa 23. 05. 2008 bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného   poriadku   voči   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   zo   spáchania   prečinu Porušovanie domovej slobody, podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a prečin Neoprávnený zásah do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru, podľa § 218 ods. 1 Trestného zákona.

Na   základe   obžaloby   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   doručenej Okresnému súdu Bratislava I dňa 02. 06. 2009, vydal okresný súd Trestný rozkaz č. k. 5T 71/09   zo   dňa 09.   06.   2009,   ktorým   uznal   sťažovateľa   vinným zo   spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona a vymeral mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 1 rok. Trestný rozkaz bol sťažovateľovi doručený 24. 07. 2009.

Sťažovateľ   podal   proti   Trestnému   rozkazu   č.   k.   5T   71/09   odpor,   ktorý   doručil okresnému súdu 29. 07. 2009. (...)

Sťažovateľ   podal   12.   04.   2012   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   sp.   zn.   5T   71/09. V zákonnej lehote sťažovateľ neobdržal na sťažnosť písomnú odpoveď. Dňa 23. 05. 2012 sťažovateľ doručil Okresnému súdu Bratislava I oznámenie, keď už predtým informoval súd emailom, v ktorom súdu dáva na známosť, že nie je možné mu doručovať písomnosti súdu (aj sp. zn. 5 T 71/09) na doručovaciu poštovú adresu a požiadal o osobné preberanie zásielok súdu zasielaných mu po dni 01. 04. 2012, na súde na základe avíza.

Dňa   11.   06.   2012   sťažovateľ   emailom   odoslaným   na   podateľňu   okresného   súdu žiadal súd o informáciu o stave vo vybavení sťažnosti na prieťahy v konaní a požiadal súd o zaslanie avíza na emailovú poštu o tom, že si môže vybavenie sťažnosti prevziať krátkym doručením na súde. Súd na email sťažovateľa nereagoval.

Podľa zisťovania sťažovateľa vykonanom na kancelárii 5T dňa 16. 7. 2012 na stav konania v trestnej veci sp. zn. 5T 71/09, súd od mája 2011 nevykonal vo veci žiadny úkon, ktorý   by   viedol   k   odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Trestný   spis   sa   nachádza od mája   2011   u   konajúceho   sudcu   spolu   s   pripojeným   spisom   sp.   zn.   14C   85/2008 Okresného súdu Bratislava I a nie je dostupný k nahliadnutiu. (...)

Postup a činnosť súdu po podaní odporu proti Trestnému rozkazu(...) vykazuje znaky zbytočných prieťahov v konaní, neefektívneho a nehospodárneho postupu, ktorý doteraz neviedol   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   ako obvinený/obžalovaný. Počet hlavných pojednávaní, ktoré súd vytýčil neznamenalo žiadny prínos pre meritórne rozhodnutie vo veci a to bez ohľadu na skutočnosť, že sťažovateľ sa viacerých pojednávaní nezúčastnil. Čl. 50 ods. 4 ústavy dáva sťažovateľovi garanciu práva odoprieť výpoveď, pričom obvinený nesmie byť k výpovedi nútený fyzickým ani psychickým nátlakom.   Z   upovedomenia   sťažovateľa   o   konaní   hlavného   pojednávania   v   deň 30. 05. 2011, doručeného sťažovateľovi 17. 05. 2011 vyplýva, že súd účasť sťažovateľa na hlavnom pojednávaní nepovažuje za nutnú. Sťažovateľ má za to, že súdu od podania odporu proti trestnému rozkazu, aj s poukazom na čl. 50 ods. 4 ústavy, nič nebránilo vykonávať hlavné pojednávanie bez účasti sťažovateľa a viesť konanie k spravodlivému a rýchlemu rozhodnutiu, pretože účasť sťažovateľa nebola nevyhnutnou podmienkou konania hlavného pojednávania. Právna a faktická zložitosť veci nevykazuje podľa sťažovateľa takú intenzitu, aby   tvorila   prekážku   včasného   rozhodnutia   súdu.   Súd   mohol   využiť   všetky   právne prostriedky, ktoré má k dispozícii v Trestnom poriadku na objasnenie veci na hlavných pojednávaniach a na samotné rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa. Z trestného spisu je zrejmé, že súd od mája 2011 vo veci nekoná, pričom spis spolu s dôkazom obhajoby súdnym spisom sp. zn. 14C 85/2008 Okresného súdu Bratislava I sa nachádza u konajúceho sudcu a nie je dostupný k nahliadnutiu. (...)

Z   trestného   spisu   je   zrejmé,   že   súd   po   preskúmaní   majetkových,   osobných a zárobkových   pomerov   sťažovateľa   ustanovil   sťažovateľovi   obhajcu   JUDr.   Ciklamini Michal(...)   Sťažovateľ   z   dôvodu,   že   ustanovený   obhajca   nereagoval   na   dve   výzvy sťažovateľa, ktorou ho žiadal o stretnutie a z dôvodu, že ustanovený obhajca neprejavil vlastný   záujem   o   osobu   sťažovateľa,   čiže   z   dôvodu,   že   nejavil   záujem   o spoluprácu so sťažovateľom, požiadal ustanoveného obhajcu, aby nevykonával žiadne úkony vo veci obhajoby sťažovateľa. Ustanovený obhajca žiadosť sťažovateľa akceptoval a sám taktiež požiadal   súd   o   oslobodenie   od   povinnosti   obhajovať   sťažovateľa.   Súd   o   žiadosti ustanoveného obhajcu nerozhodol.

Napriek trojnásobnej žiadosti sťažovateľa ustanoviť sťažovateľovi obhajcu, ktorého si   vybral,   t.   j.   JUDr.   Ľubomíra   Hlbočana(...),   súd   do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti nerozhodol o žiadosti sťažovateľa a neustanovil mu vybratého obhajcu. Trestný poriadok v žiadnej svojej časti neobmedzuje právo sťažovateľa vybrať si obhajcu a požiadať súd o jeho ustanovenie, ak sú na to splnené materiálne a procesné predpoklady. Postup súdu preto považuje sťažovateľ za porušenie svojho základného práva garantovaného mu v čl. 46 ods. 1 ústavy(...), ako aj za porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy. (...)

Od vznesenia obvinenia voči sťažovateľovi uplynuli viac ako štyri roky. Trestná vec sa stále nachádza na prvostupňovom súde, i keď nejaví znaky právnej a skutkovej zložitosti, čo dávalo predpoklad, aby bolo vo veci rozhodnuté rýchlo a bez zbytočných prieťahov. Z aktuálneho stavu veci je zrejmé, že súd bezdôvodne bráni uplatneniu a využitiu obhajoby sťažovateľa   v   plnom   rozsahu.   Súd   napriek   povahe   a   závažnosti   skutku,   vykonával na sťažovateľa   psychický   nátlak,   keď   neodôvodnene   predvolával   sťažovateľa   vypovedať na hlavnom pojednávaní. V predvolaniach zdôrazňoval, že účasť sťažovateľa na hlavnom pojednávaní   je   bezpodmienečne   nutná,   vyhráža   sa   sťažovateľovi   právnym   postihom, dokonca   dal   sťažovateľa   nedôvodné   zatknúť   za   účelom   uvalenia   väzby   na   sťažovateľa sledujúc väzbou cieľ účasti sťažovateľa na hlavnom pojednávaní, teda de jure aj de facto núti sťažovateľa účasti na hlavnom pojednávaní s cieľom dosiahnuť výpoveď sťažovateľa. V konečnom   dôsledku   napokon   súd   sťažovateľovi   oznámil,   že   jeho   účasť   na   hlavnom pojednávaní nie je potrebná (upovedomenie doručené sťažovateľovi 17. 05. 2011). Správanie sťažovateľa pritom nie je možné považovať za konanie, ktoré by prispelo k odďaľovaniu rozhodnutia vo veci samej. Sťažovateľ vykonal dostatok úkonov voči súdu, aby súd mohol vychádzať z týchto jeho písomných prejavov pri rozhodovaní o vine a treste. Z prejavu sťažovateľa voči súdu je zrejmé, že k skutku, ktorý mu kladie obžaloba za vinu došlo, avšak tento skutok sťažovateľa podľa sťažovateľa, vzhľadom na všetky preukázané skutočnosti nevykazuje znaky trestného činu podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, pod ktorý obžaloba podradila konanie sťažovateľa. Rozhodnutie súdu spočíva teda najmä na právnej   stránke   veci   a   nie   na   skutkovej.   Prejednaním   na   prvostupňovom   súde   však nedochádza   k odstráneniu   zbytočných   prieťahov   v   konaní.   K   odstráneniu   zbytočných prieťahov dôjde až konečným a právoplatným rozhodnutím súdu vo veci.

Od vznesenia obvinenia, viac ako štyri roky žije sťažovateľ v trvalej právnej neistote. Právna   neistota   vyvoláva   v   sťažovateľovi   pocity   krivdy,   úzkosti   a   nespravodlivosti a neumožňuje sťažovateľovi viesť plnohodnotný a dôstojný život. Sťažovateľ si je vedomý, že až do právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku platí prezumpcia neviny, ale toto verejnosť vníma   len   ako   právnický   termín.   Podanie   obžaloby   a   už   skôr   vznesené   obvinenie negatívnym spôsobom zmenili pohľad rodiny, priateľov a známych na sťažovateľa, spôsobili mu   stratu   spoločenskej   prestíže   a   výrazným   spôsobom   skomplikovalo   sťažovateľovi súkromný aj pracovný život.   Postavenie obvineného a zatknutie v posledný deň v roku značne skomplikovalo aj vzťahy sťažovateľa s dospievajúcimi deťmi a viedlo k podstatnému ochladnutiu   rodinných   vzťahov,   čo   sťažovateľ   pociťuje   ako   značnú   citovú   ujmu. V neposlednom rade právna neistota postavenia obvineného bráni sťažovateľovi nájsť si primerané zamestnanie, vzhľadom k tomu, že so sťažovateľom bol pred podaním obžaloby ukončený pracovný pomer z dôvodu jeho nadbytočnosti. Uvedené skutočnosti sťažovateľ považuje za dôvod na domáhanie sa nemajetkovej ujmy. (...)“

2.1   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   súvislosti   s   prijatou   časťou sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

Základné práva sťažovateľa P. K.(...) na spravodlivé súdne konanie v primeranej lehote   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...),   na(...)   prerokovanie   jeho   veci(...)   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy(...), postupom a nečinnosťou Okresného súdu Bratislava I v trestnom konaní spisovej značky 5T 71/2009 vedenom na tomto súde boli porušené.

Okresnému súdu Bratislava I sa nariaďuje vo veci sp. zn. 5T 71/2009 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva nemajetková ujma v sume 6.000 euro, ktorú mu je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania o ústavnej sťažnosti a trovy právneho zastúpenia sťažovateľa advokátom.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn. Spr.   3348/2013 z 10. mája   2013 a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 19. júna 2013.

3.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Trestná vec tunajšieho súdu vedená pod sp. zn. 5T 71/2009 vykazuje prieťahy. Táto skutočnosť bola konštatovaná aj v sťažnostnom konaní riešenom na tunajšom súde pod sp.   zn.   Spr   2107/2012.   Dňa 31.   5.   2011   súd   odročil   hlavné pojednávanie na   neurčito. Následne bol pripojený aj civilný spis sp. zn. 14C 85/2008. Pojednávanie bolo odročené na neurčito   z   dôvodu   potreby   zabezpečenia   listinných   dokladov   od   poškodeného,   ktoré   sú potrebné pre ďalšie konanie vo veci, a neboli v spise pripojené.

Okresný súd Bratislava I v danej veci vytýčil hlavné pojednávanie na deň 4. 7. 2013. V akom rozsahu bolo takto zasiahnuté do základných práv sťažovateľa, ponechávam na úvahu Ústavného súdu SR.

Sťažovateľ žiadal za porušenie svojich ústavných práv nemajetkovú ujmu vo výške 6.000   Eur,   ktorú   zdôvodnil   najmä   sťažením   spoločenského   uplatnenia   v   súvislosti so skutočnosťou,   že   je   trestne   stíhaný.   Pri   rozhodovaní   o   ústavnej   sťažnosti   P.   K.   ide o posúdenie, či a v akom rozsahu bolo zasiahnuté konaním Okresného súdu Bratislava I do základných práv sťažovateľa. Ústavný súd má možnosť rozhodnúť o určitej kompenzácii vo forme   primeraného   zadosťučinenia,   ktoré   je   však   viazané   na   intenzitu   porušenia základných práv sťažovateľa, no nie je konaním o náhrade škody.

V dôvodoch, pre ktoré žiada priznanie nemajetkovej ujmy okrem iného dôvodil aj zatýkacím   rozkazom   vydaným   na   jeho   osobu,   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nezákonného. Uvedený   zatýkací   rozkaz   bol   vydaný   dňa   9.   12.   2010.   Sťažovateľ   bol   na   jeho   základe zadržaný 31. 12. 2010 o 11,45 hod. Pred sudcu pre prípravné konanie bol predvedený v ten istý deň o 12,20 hod., pričom následne o 12,35 hod. bol prepustený na slobodu.

Dôvodom na vydanie predmetného zatýkacieho rozkazu bola nemožnosť zabezpečiť prítomnosť   obžalovaného   na   úkonoch   trestného   konania.   Adresu   pobytu   uviedol   až   pri výsluchu   pred   sudcom   a   teda   nebolo   možné   z   tohto   dôvodu   úspešne   využiť   inštitút predvedenia (pokus o predvedenie bol neúspešný). Zároveň sa obžalovaný vyjadril, že sa v budúcnosti bude dostavovať na úkony súdu, čím dôvody, pre ktoré bol zatýkací rozkaz vydaný pominuli a obžalovaný bol prepustený na slobodu.

V prípade, ak Ústavný súd SR dospeje k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, dovoľujem si Ústavný súd SR požiadať, aby sťažovateľom navrhované finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške. (...)

Záverom tohto vyjadrenia si dovoľujem na základe Vašej výzvy oznámiť, že súhlasím, aby Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

3.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedníčky okresného súdu zaujal toto stručné stanovisko:

„Ako ustanovený právny zástupca sťažovateľa(...) Vám ctený súd na Vašu výzvu zo dňa   27. 5. 2013   oznamujem,   že   netrvám   na   tom,   aby   sa   konalo   v predmetnej   vyššie uvedenej veci ústne pojednávanie.

Súčasne Vám na vašu výzvu oznamujem, že si uplatňujem trovy právneho zastúpenia, ktoré sú vyčíslené v špecifikácii trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktorá je prílohou tohto listu(...)“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho spisu,   ktorý   bol ústavnému súdu   doručený 27. januára 2014, ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 71/09:

Dňa 2. júna 2009 bola na okresnom súde podaná obžaloba na sťažovateľa pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona.

Dňa 9. júna 2009 okresný súd trestným rozkazom č. k. 5 T 71/09-154 uznal vinu sťažovateľa   podľa   obžaloby   a uložil   mu   podmienečný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 1 roka.

Dňa 29. júla 2009 sťažovateľ podal odpor proti uvedenému trestnému rozkazu.Dňa 5. augusta 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 1. október 2009.Dňa 24. septembra 2009 sťažovateľ podal na okresnom súde „námietku zaujatosti proti policajtovi, ktorý viedol vyšetrovanie v tomto trestnom konaní“ a z uvedeného dôvodu ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní, ktoré žiadal odročiť.

Dňa   1.   októbra   2009   bolo   pojednávanie   odročené   na   5.   november   2009   pre neprítomnosť sťažovateľa.

Dňa 5. novembra 2009 bolo pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa, „s tým, že bude zisťovaný pobyt“ sťažovateľa. V rovnaký deň okresný súd zisťoval pobyt sťažovateľa prostredníctvom Sociálnej poisťovne, a. s. (ďalej len „Sociálna poisťovňa“),   ako   aj   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I   (ďalej   len „polícia“).

Dňa 11. februára 2010 bol súdu doručený list sťažovateľa, v ktorom sa domáhal toho, aby okresný súd vrátil Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) všetky ňou postúpené podania. Na záhlaví tohto listu sťažovateľ uviedol svoju adresu, ako aj „adresu na doručovanie“.

Dňa 15. februára 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 15. marec 2010.Dňa 26. februára 2010 sťažovateľ navrhol odročiť nariadené pojednávanie z dôvodu, že „zaslal ústavnému   súdu(...)   ústavnú   sťažnosť“ a podnet na začatie   trestného   stíhania prokurátorky a policajta, ktorí konali v jeho veci.

Dňa   9.   februára   2010   okresný   súd   zisťoval   pobyt   sťažovateľa   prostredníctvom registra obyvateľov Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“). V rovnaký deň polícia oznámila súdu, že sťažovateľ má prechodný pobyt na ulici V., B.

Dňa 15. marca 2010 bolo pojednávanie odročené na 22. apríl 2010 pre neprítomnosť sťažovateľa.

Dňa   22.   apríla   2010   sťažovateľ   podal   námietku „zaujatosti   zákonného   sudcu“. Pojednávanie nariadené na tento deň bolo odročené na neurčito.

Dňa   25.   apríla   2010   samosudca   JUDr.   J.   Mihál   uznesením   č.   k.   5   T   71/09-154 rozhodol, že nie je vylúčený z prerokovávania trestnej veci sťažovateľa. Zákonný sudca v rovnaký   deň   požiadal   ústavný   súd   o podanie   správy, „či   bolo   vo   veci   sťažnosti obžalovaného rozhodnuté“.

Dňa 6. mája 2010 sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu súdu č. k. 5 T 71/09-154.Dňa   11.   mája   2010   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“), aby rozhodol o podanom opravnom prostriedku sťažovateľa.

Dňa   27.   mája   2010   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Tos   46/2010-226   napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 5 T 71/09-154 zrušil v celom rozsahu, pričom konštatoval, že „sa vznesenou námietkou zaujatosti nebolo potrebné zo strany samosudcu okresného súdu zaoberať a vydávať rozhodnutie“.

Dňa 4. júna 2010 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 8. júna 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 6. júl 2010.Dňa   29.   júna   2010   sťažovateľ   svojím   podaním   okresnému   súdu   namietal „neurčitosť“ uvedeného uznesenia krajského súdu, nariadenie pojednávania považoval za „predčasné“, a preto ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní.

Dňa 6. júla 2010 bolo pojednávanie odročené na 19. august 2010 pre neprítomnosť sťažovateľa s tým, že „bude požiadané o predvedenie obžalovaného“, teda sťažovateľa.Dňa 7. júla 2010 súd požiadal políciu o predvedenie sťažovateľa.Dňa 19. augusta 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože polícii sa nepodarilo predviesť sťažovateľa.

Dňa 20. augusta 2010 súd požiadal Ssociálnu poisťovňu o zaslanie správy súvisiacej s pobytom sťažovateľa.

Dňa   25.   augusta   2010   polícia   oznámila   súdu,   že   predvedenie   sťažovateľa   bolo negatívne z dôvodu, že ten sa na udanej adrese nezdržiava.

Dňa 30. septembra 2010 súd opätovne požiadal register obyvateľov o zistenie pobytu sťažovateľa.

Dňa 28. októbra 2010 zo správy Sociálnej poisťovne vyplynulo, že sťažovateľ je zamestnaný v spoločnosti TESCO STORES SR, a. s., Kamenné námestie 1/a, Bratislava.Dňa   2.   novembra   2010   bolo   telefonicky   zistené,   že   sťažovateľ   je   zamestnaný v HYPERMARKETE TESCO v Bratislave na Lamačskej ceste 1.

Dňa 4. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. december 2010, pričom sťažovateľ bol predvolaný aj cestou zamestnávateľa.

Dňa   3.   decembra   2010   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom pojednávaní z „dôvodu, že v trestnej veci 5T 71/09 koná zákonný sudca, ktorý má byť z úkonov vykonávaných v trestnom konaní vylúčený“. V rovnaký deň požiadal súd, „aby konanie o obžalobe bolo zákonným spôsobom pridelené inému sudcovi“.

Dňa 9. decembra 2010 bolo pojednávanie odročené na neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa s tým, že „na obžalovaného bude vydaný príkaz na zatknutie“. V rovnaký deň okresný súd vydal príkaz na zatknutie sťažovateľa.

Dňa   31.   decembra   2010   bol   sťažovateľ   zatknutý   políciou.   V rovnaký   deň   bol sťažovateľ vypočutý sudcom pre prípravné konanie a následne bol prepustený.

Dňa 1. januára 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 3. február 2011.Dňa 26. januára 2011 bolo do spisu založené „Podanie obvineného“.

Dňa   3.   februára   2011   sťažovateľ   podal   námietku „zaujatosti   zákonného   sudcu“. Pojednávanie bolo odročené na 14. marec 2011, pretože sťažovateľ trval „na svojej žiadosti kt. som písomne zaslal, teda, že žiadam o ustanovenie obhajcu“. Okresný súd opatrením č. k. 5 T 71/09-267 ustanovil sťažovateľovi obhajcu JUDr. M. Ciklaminiho.

Dňa 11. marca 2011 sťažovateľ požiadal súd „o zrušenie pojednávania“ najmä preto, lebo „nemá k ustanovenému advokátovi dôveru“.

Dňa 14. marca 2011 bolo pojednávanie odročené na 14. apríl 2011 pre neprítomnosť sťažovateľa.

Dňa   1.   apríla   2011   sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde „Žiadosť   o ustanovenie zvoleného si obhajcu“ – JUDr. Ľ. H.

Dňa 14. apríla 2011 bolo pojednávanie odročené na 5. máj 2011.Dňa   2.   mája   2011   sťažovateľ   vo   svojom   podaní   okresnému   súdu   uviedol,   že vzhľadom   na „využitie   práva   odoprieť   výpoveď   sa   ospravedlňujem   z pojednávania vytýčeného   na   deň   5.   5.   2011   a žiadam   súd   aby   vykonal   pojednávanie   bez   mojej prítomnosti“.

Dňa 5.   mája   2011   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na 30. máj 2011 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa   11.   mája   2011   ustanovený   obhajca   JUDr.   M.   Ciklamini   požiadal   súd o oslobodenie   od   povinnosti   obhajovania   sťažovateľa,   pretože   mu   písomne   vyslovil nedôveru.

Dňa 14. mája 2011 bol vo veci nariadený nový termín hlavného pojednávania na 4. júl 2011. Okresný súd opatrením č. k. 5 T 71/09-313 ustanovil sťažovateľovi obhajcu JUDr. Ľ. Hlbočana.

Dňa 18. mája 2011 sťažovateľ vo svojom podaní na okresnom súde žiadal, aby mu bol ustanovený za obhajcu JUDr. Ľ. Hlbočan.

Dňa 30. mája 2011 bol k predmetnému trestnému spisu pripojený spis okresného súdu sp. zn. 14 C 85/2008.

Dňa 4.   júla 2011   bolo   pojednávanie odročené   na 29.   júl 2011 pre   neprítomnosť sťažovateľa.

Dňa 29. júla 2011 obhajca sťažovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 1. augusta 2011 sťažovateľ doručil súdu svoje „obranné“ podanie.

Dňa 11. novembra 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. január 2014.Dňa 13. januára 2014 bolo pojednávanie odročené na 27. február 2014, pretože na pojednávanie sa nedostavil obhajca sťažovateľa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 71/09 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z hľadiska   hodnotenia   povahy   veci   sa ústavný   súd   oprel   o všeobecnú   zásadu   uznávanú aj   v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (II. ÚS 32/03).

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného trestnoprávneho konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti   veci.   Napokon   skutočnosť,   že   by   napadnutá   vec   bola   fakticky   alebo   právne zložitá, netvrdila ani predsedníčka okresného súdu.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci   treba poukázať predovšetkým   na to,   že,   ako to   z chronológie   úkonov   vykonaných v napadnutom   konaní   vyplýva   (pozri   bod   II   tohto   nálezu),   k predĺženiu   napadnutého konania prispel výrazne aj samotný sťažovateľ najmä tým, že v prvom štádiu napadnutého konania, ktoré možno datovať do leta roku 2011, nebol súčinnostný s konajúcim súdom. Naopak, opakovane a svojvoľne sa nedostavil na nariadené pojednávania, ktoré museli byť pre   jeho   neprítomnosť   minimálne   šesťkrát   odročené,   pričom   nešlo   o prípady,   keď sťažovateľ požiadal súd, aby vykonal pojednávanie bez jeho prítomnosti, ale išlo o prípady, keď ešte vypočutý nebol a okresný súd ho z toho dôvodu opakovane predvolával, a dokonca musel vydať aj príkaz na jeho zatknutie. Okrem toho opakovane podával okresnému súdu aj nekvalifikované návrhy, napr. navrhol odročiť nariadené pojednávanie z dôvodu, že „zaslal ústavnému súdu(...) ústavnú sťažnosť“, avšak podanie ústavnej sťažnosti v zásade nie je dôvodom   na   prerušenie   trestného   konania.   V týchto   súvislostiach   už   ústavný   súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a rovnako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, resp. na postup v konaní, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02). Na uvedené správanie sťažovateľa nemohol teda ústavný súd neprihliadnuť pri úvahe o priznaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

Využitím   práv   na   podanie   opravných   prostriedkov   (odpor,   sťažnosť,   námietky) sťažovateľ neprispel svojím správaním k zbytočným prieťahom v konaní, pretože využitie možností   daných   účastníkom   konania   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie a presadzovanie ich práva v trestnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy (mutatis mutandis I. ÚS 31/01). Sťažovateľ však v prípade využitia opravných prostriedkov si musel byť vedomý toho, že tým prirodzene dochádza k oddialeniu rozhodnutia v jeho veci.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných,   alebo   iných   dôvodov nečinný od 29. júla 2011 do 11. novembra 2013 (dva roky a štyri mesiace). Okresný súd teda viac ako dva roky vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty,   v ktorej   sa   sťažovateľ   ako   obžalovaný   počas   napadnutého   súdneho   konania nachádza,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovaných   článkoch   ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci   a v uvedenom   období   ani   správania   účastníkov   konania,   ale   výlučne   v dôsledku postupu súdu. Ústava v čl. 48 ods. 2 pritom zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6 000 € s odôvodnením, že „Podanie obžaloby a už skôr vznesené obvinenie negatívnym spôsobom zmenili   pohľad   rodiny,   priateľov   a   známych   na   sťažovateľa,   spôsobili   mu   stratu spoločenskej   prestíže   a   výrazným   spôsobom   skomplikovalo   sťažovateľovi   súkromný   aj pracovný život.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, vzhľadom aj na povahu   veci   a nesúčinnostné   správanie   sťažovateľa   považuje   za   primerané   vo   výške 1 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva   úkony právnej   služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z 24.   apríla 2013   a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 19. júna 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume dvakrát po 130,16 € a režijný paušál v sume dvakrát po 7,81 € (v zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú sumu 275,94 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 55,18 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 331,12 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o trovách konania sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014