znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 213/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Č., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaniach   vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo V-22/10 a sp. zn. 6 Tost 2/2011 a Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 5 T 1/04 a sp. zn. 5 T 1/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Č.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2011 doručená   sťažnosť   J.   Č.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 a 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo V-22/10 a sp. zn. 6 Tost 2/2011 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   5 T   1/04   a   sp.   zn.   5   T   1/2011.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 T 1/04 z 9. mája 2007 bol sťažovateľ uznaný vinným z pokusu trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 a nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 13/2008 z 20. októbra 2009 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnuté. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 z 9. decembra 2010 v rámci dovolacieho konania bolo vyslovené porušenie zákona najvyšším súdom v odvolacom konaní, a to z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný poriadok“), odvolacie uznesenie bolo zrušené a rovnako aj rozsudok krajského súdu s tým, že vec bola vrátená krajskému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Ďalším uznesením dovolacieho senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 z 9. decembra 2010 bol sťažovateľ   (ktorý   sa   počas   dovolacieho   konania   nachádzal   vo   výkone   trestu   odňatia slobody) vzatý do väzby podľa § 380 ods. 2 nového Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného poriadku.

Sťažovateľ 15. decembra 2010 požiadal krajský súd o prepustenie z väzby. Žiadosť odôvodnil tým, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je možnosť uloženia   vysokého   trestu   dôvodom   väzby   a   odôvodnenie   väzby   s   poukazom   na neprávoplatné odsúdenie v inej trestnej veci je porušením prezumpcie neviny. Pri osobnom výsluchu 30. decembra 2010 doplnil žiadosť tým, že najvyšší súd mal pri rozhodovaní o vzatí   do   väzby   vzhľadom   na   ustanovenie   §   564   ods.   5   nového   Trestného   poriadku postupovať   a   o   väzbe   a   dôvodoch   rozhodovať   podľa   Trestného   poriadku   účinného   do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný poriadok“). Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 T 1/04 z 30. decembra 2010 bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá. Podľa názoru krajského súdu aj po zrušení pôvodného rozsudku v rámci dovolacieho konania naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného poriadku s tým, že nezistil žiadne procesné pochybenia pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa v rámci dovolacieho konania, pričom ustanovenie § 380 ods. 2 nového Trestného poriadku upravuje postup súdu, keď sa v konaní   o   dovolaní   rozhoduje   zároveň   o   prípadnej   väzbe.   Ustanovením   §   564   ods.   5 nového   Trestného   poriadku   sa   riadiť   nemôže,   keďže   o   dovolaní   sa   rozhodovalo   podľa nového Trestného poriadku, pričom ustanovenie § 380 ods. 2 nového Trestného poriadku je špeciálnym   ustanovením,   ktoré   sa   týka   konania   o   dovolaní   a   rozhodovania   o   väzbe. Ustanovenie § 564 ods. 5 nového Trestného poriadku sa týka len konania v prvom stupni a konania o riadnom opravnom prostriedku.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 2/2011 z 3. februára 2011 sa rozhodlo, že

1. podľa § 149 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku sa napadnuté uznesenie krajského súdu zrušuje v celom rozsahu;

2. podľa § 72 ods. 2 starého Trestného poriadku s poukazom na dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) starého Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby sa zamieta.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa treba plne stotožniť s názorom sťažovateľa, podľa ktorého   krajský   súd   pochybil,   keď   v   rozpore   s   ustanovením   §   564   ods.   4   a   5   nového Trestného   poriadku   postupoval v   posudzovanej   veci   podľa   nového   Trestného   poriadku. S argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej dôvody väzby mali byť posudzované podľa § 67 ods. 3 starého Trestného poriadku (teda ako opätovné vzatie do väzby v rovnakej veci), sa však   nestotožnil.   Väzbu   po   zrušení   právoplatného   rozhodnutia   v   dovolacom   konaní a vrátení   veci   na   nové   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   potrebné   posudzovať   samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní bez ohľadu na to, či bol obvinený v pôvodnom konaní ešte pred nástupom do výkonu trestu odňatia slobody z väzby prepustený. Uznesenie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi a jeho obhajcovi doručené 17. februára 2011.

Žiadosťou z 11. marca 2011 doručenou krajskému súdu toho istého dňa požiadal sťažovateľ znova o prepustenie z väzby, a to s poukazom na skutočnosť, že 9. marca 2011 uplynula trojmesačná lehota väzby podľa § 67 ods.   3 starého Trestného poriadku, teda opätovnej   väzby   v   tej   istej   veci,   keďže   do   väzby   bol   nanovo   vzatý   najvyšším   súdom v dovolacom konaní 9. decembra 2010. Vzhľadom na to, že predseda senátu krajského súdu nepožiadal najvyšší súd o predĺženie lehoty väzby najneskôr desať dní pred skončením príslušnej   lehoty,   mal   byť   9.   marca   2011   prepustený,   čo   sa   však   nestalo.   Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2011 z 21. marca 2011 bola jeho žiadosť podľa § 72 ods. 2 starého Trestného poriadku zamietnutá s tým, že proti uzneseniu je prípustná sťažnosť.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými   postupmi   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru.

V   dovolacom   konaní   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   V-22/2010 z 9. decembra 2010 došlo k opätovnému vzatiu sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c)   nového Trestného poriadku, hoci obžaloba bola podaná   vo   februári   2004,   teda   počas   účinnosti   starého   Trestného   poriadku.   Preto s poukazom na intertemporálne ustanovenie § 564 ods. 4 a 5 nového Trestného poriadku pri rozhodovaní o opätovnej väzbe sťažovateľa bolo treba aplikovať starý Trestný poriadok. Podľa   sťažovateľa   je   teda   protiústavné   už   toto   prvotné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu, ktorým bol vzatý do väzby.

Pochybenie   najvyššieho   súdu   rozhodujúceho   o   väzbe   sťažovateľa   v   súvislosti s dovolacím   konaním   konštatoval   neskôr   iný   senát   najvyššieho   súdu,   ktorý   uznesením sp. zn. 6 Tost 2/2011 z 3. februára 2011 vyslovil názor, že u sťažovateľa sú dané dôvody väzby nie podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného poriadku, ale podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) starého Trestného poriadku. Ani tu však neboli správne posúdené dôvody väzby, keďže išlo o väzbu opätovnú, a to potom, čo už v minulosti bol sťažovateľ v tej istej veci z väzby prepustený. Preto existenciu dôvodov väzby bolo potrebné správne skúmať podľa špeciálnej úpravy dôvodov väzby vyplývajúcej z ustanovenia § 67 ods. 3 starého Trestného   poriadku,   nie   teda   podľa   §   67   ods.   1   starého   Trestného   poriadku,   ako   to nesprávne posúdil najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 2/2011 z 3. februára 2011.

Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa pri posudzovaní dôvodov väzby odvolávajú na ustanovenie § 380 ods. 3 nového Trestného poriadku a tvrdia, že vzhľadom na toto ustanovenie je potrebné väzbu (jej dôvody) sťažovateľa posudzovať samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní, a preto sa na túto väzbu vzťahujú dôvody väzby podľa § 67 ods.   1   starého   Trestného   poriadku.   Tento   právny   názor   nie   je   správny   a   je   v   rozpore s ustanovením § 380 ods. 3 nového Trestného poriadku. Podľa tohto ustanovenia sa totiž iba dĺžka trvania väzby podľa § 380 ods. 1 alebo 2 posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom   konaní,   nie   teda   dôvody   väzby.   Ustanovenie   a   dôvodová   správa   k   nemu nehovoria nič o tom, že na takúto väzbu sa vzťahuje výlučne ustanovenie § 67 ods. 1 starého   Trestného   poriadku.   Práve   naopak,   aplikácia   dôvodov   opakovanej   väzby   je prípustná. S formuláciou, podľa ktorej väzbu po zrušení rozsudku v dovolacom konaní z pohľadu dĺžky jej trvania je potrebné posudzovať samostatne, sťažovateľ súhlasí, avšak zdôrazňuje,   že   ide   nepochybne   len   o   ustanovenia   vzťahujúce   sa   k   pojmu   „čas“   alebo „dĺžka“, nie však k pojmu „dôvody“ väzby.

Nezákonné ustálenie dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 starého Trestného poriadku vo svojich dôsledkoch vyvolalo aj protizákonné trvanie väzby sťažovateľa. Pri správnej aplikácii § 67 ods. 3 starého Trestného poriadku by sa muselo vychádzať z ustanovenia § 71a   ods.   1   starého   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   väzba   podľa   §   67   ods.   3 v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať najviac tri mesiace, pričom návrh na jej predĺženie treba doručiť súdu najneskôr desať dní pred skončením príslušnej lehoty. Ak sa tak nestalo, obvinený musí byť najneskôr deň po uplynutí lehoty prepustený z väzby. Krajský súd o predĺženie lehoty nepožiadal a sťažovateľ nebol 10. marca 2011 prepustený. Preto 11. marca 2011 požiadal o prepustenie z väzby, avšak uznesením krajského súdu sp. zn. 5 T 1/2011 z 21. marca 2001 doručeným obhajcovi sťažovateľa 29. marca 2011 bola žiadosť zamietnutá.

Napokon došlo aj k prieťahom v konaní krajského súdu v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby z 15. decembra 2010. Krajský súd o žiadosti rozhodol 30. decembra   2010.   Uznesenie   bolo   doručené   12.   januára   2011,   sťažovateľ   podal   proti uzneseniu sťažnosť doručenú krajskému súdu 18. januára 2011 a krajský súd predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie 25. januára 2011. Najvyšší súd rozhodol 3. februára 2011, pričom   jeho   uznesenie   bolo   doručené   krajskému   súdu   11.   februára   2011   a   ten   ho sťažovateľovi doručil 17. februára 2011. Krajský súd podľa uvedeného postupu rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby spolu celkove 48 dní. Takto dlhá lehota je neprijateľná, a preto postupom krajského súdu došlo k neospravedlniteľným a neprípustným prieťahom v konaní.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 a sp. zn. 6 Tost 2/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 5 T 1/04 a sp. zn. 5 T   1/2011   s   tým,   aby   ústavný   súd   prikázal   najvyššiemu   súdu   neodkladne   prepustiť sťažovateľa   z väzby.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 5 000 € spoločne a nerozdielne od najvyššieho súdu a krajského súdu. Napokon sa domáha   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   vo   výške   311,22   €   spoločne a nerozdielne od najvyššieho súdu a krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 z 9. decembra 2010 treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavnému súdu nie je presne známe, kedy bolo sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 z 9. decembra 2010, avšak má preukázané, že sťažovateľ už 15. decembra 2010 požiadal krajský súd o prepustenie z väzby, pričom tento o jeho žiadosti rozhodol 30. decembra 2010. Najneskôr v tom čase muselo už byť uznesenie najvyššieho súdu doručené. Preto sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu až 13. apríla 2011 bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

V podstate rovnaké úvahy sa vzťahujú aj na namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 T 1/04 v súvislosti   s   rýchlosťou   konania   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby z 15. decembra 2010.

Žiadosť   bola   krajskému   súdu   doručená   17.   decembra   2010,   krajský   súd   o   nej rozhodol 30. decembra 2010, uznesenie doručil 12. januára 2011 a v dôsledku sťažnosti podanej sťažovateľom predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu 25. januára 2011. Z uvedeného vyplýva, že prípadné prieťahy v postupe a rozhodovaní krajského súdu sa ukončili najneskôr 25. januára 2011, lebo uvedeného dňa krajský súd splnil všetky zákonné povinnosti, ktoré v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa mal. Preto sťažnosť bola podaná po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ do doby konania krajského súdu   sťažovateľ   zaraďuje   aj   obdobie   od   11.   februára   2011,   keď   bol   spis   spolu   aj s uznesením najvyššieho súdu vrátený krajskému súdu, do 17. februára 2011, keď bolo uznesenie najvyššieho súdu krajským súdom doručené sťažovateľovi, nemožno s takýmto hodnotením súhlasiť, pretože doba doručovania uznesenia najvyššieho súdu je primeraná.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniam   vedeným krajským súdom pod sp. zn. 5 T 1/04 a sp.   zn. 5 T 1/2011 v súvislosti s namietanou nezákonnosťou uznesení krajského súdu z 30. decembra 2010 a 21. marca 2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Tak proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 T 1/04 z 30. decembra 2010, ako aj proti jeho uzneseniu sp. zn. 5 T 1/2011 z 21. marca 2011 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný   prostriedok.   O   sťažnostiach   bol   oprávnený   rozhodovať   krajský   súd   v   riadnom opravnom konaní, a preto bolo v jeho právomoci poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Tým je zároveň v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu.   K tomu   treba dodať,   že   sťažovateľ   využil   právo   podať sťažnosť   proti uzneseniu z 30. decembra 2010. Či podal sťažnosť aj proti uzneseniu z 21. marca 2011, nie je ústavnému súdu známe.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Tost 2/2011 pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného   predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Relevantné   námietky   sťažovateľa   sa   týkajú   skutočnosti,   podľa   ktorej   dôvodnosť väzby sťažovateľa   sa má posudzovať podľa ustanovenia § 67 ods. 1 starého Trestného poriadku, teda   nie podľa   § 67 ods.   3 starého Trestného poriadku,   keďže podľa   názoru najvyššieho súdu vzhľadom na ustanovenie § 380 ods. 3 nového Trestného poriadku treba väzbu nariadenú v súvislosti so zrušením právoplatného rozhodnutia v dovolacom konaní samostatne   posudzovať.   Sťažovateľ   sa   s   týmto   právnym názorom   nestotožňuje,   pretože z ustanovenia § 380 ods. 3 nového Trestného poriadku uvedený záver najvyššieho súdu vyvodiť nemožno.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým zásadne konštatovať, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo V-22/2010 z 9. decembra 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby postupom podľa   § 380 ods. 2 a z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a)   a c)   nového   Trestného   poriadku.   Uvedené   skutočnosti   sú   súčasťou   výroku uznesenia, proti ktorému nebola sťažnosť prípustná, a ktoré preto nadobudlo právoplatnosť. Sťažovateľ síce toto uznesenie napadol sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ale ako to vyplýva z už uvedeného, urobil   tak oneskorene,   a preto správnosť právneho posúdenia väzby sťažovateľa nemôže už ústavný súd skúmať.

Ďalej   sa   javí   ako   podstatné,   že   ďalším   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Tost 2/2011 z 3. februára 2011 (skúmanie ktorého je predmetom konania) bolo podľa jeho výrokovej časti jednak zrušené uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 T 1/04 z 30. decembra 2010 postupom podľa § 149 ods. 1 písm. a) starého Trestného poriadku, ale tiež s poukazom na dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) starého Trestného poriadku bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá.

V podstate došlo k tomu, že iný senát najvyššieho súdu prekvalifikoval dôvodnosť väzby   sťažovateľa,   lebo   kým   podľa   právneho   názoru   päťčlenného   dovolacieho   senátu najvyššieho súdu boli dôvody väzby dané podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) nového Trestného poriadku (na základe týchto dôvodov došlo k vzatiu sťažovateľa do väzby), zatiaľ podľa názoru   trojčlenného   senátu   najvyššieho   súdu   rozhodujúceho   o   sťažnosti   má   byť   väzba sťažovateľa dôvodná podľa § 67 ods. 1 písm. a) a c) starého Trestného poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že z procesnoprávneho hľadiska nemá vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa mohol záväzným spôsobom vyjadriť k otázke správnosti vymedzenia dôvodov väzby sťažovateľa najvyšším súdom v sťažnostnom konaní. V tomto smere chýba možnosť   skúmať   skoršie   uznesenie   dovolacieho   senátu,   keďže   toto   sťažovateľ   včas nenapadol. Ani v prípade uznesenia senátu rozhodujúceho o sťažnosti nemôže ústavný súd skúmať prípadnú právnu kvalifikáciu väzby podľa nového Trestného poriadku, lebo podaná sťažnosť   to neumožňuje. Sťažovateľ   totiž posudzovanie väzby podľa   starého Trestného poriadku nenamieta. Jadrom jeho námietky je totiž nesprávnosť právnej kvalifikácie jeho väzby v rámci starého Trestného poriadku.

Možno urobiť záver, že za daného stavu nie je možné   už na prvý pohľad označiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011