znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 213/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., N., zastúpeného advokátom Mgr. P. M., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 4 Tpo 5/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010 doručená sťažnosť M. N., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   slobodu   podľa   čl. 5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní vedenom   Krajským   súdom   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 5/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa z 20. júla 2009 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1 a 2   písm.   b)   Trestného   zákona.   Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn. 1 Pp 138/2009 z 25. januára 2010 bol sťažovateľ podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia   slobody   uloženého   mu   rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn. 3 T 143/2008 z 28. augusta 2008. Po podmienečnom prepustení sa 26. januára 2010 hlásil u probačného a mediačného úradníka na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) a následne   si   našiel   a začal   vykonávať   prácu   v Taliansku.   Na   základe   telefonického kontaktu s príslušníkmi polície sťažovateľ 9. februára 2010 pricestoval do miesta trvalého bydliska   a aj   prostredníctvom   obhajcu   si   dohodol   s vyšetrovateľom   termín   výsluchu. Následne, 10. februára 2010 bol zadržaný a po výsluchu pred vyšetrovateľom 11. februára 2010 Krajská prokuratúra v Nitre podala návrh na jeho vzatie do väzby. Po výsluchu pred sudcom   pre   prípravné   konanie   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   33   Tp   28/2010 z 12. februára 2010 bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že lehota väzby začala plynúť 10. februára 2010. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 5/2010 z 18. februára 2010 bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu. Zároveň nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa, ale ani nariadený dohľad probačného a mediačného úradníka na nahradenie väzby.

Podľa názoru sťažovateľa z čl. 17 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov ustanovených zákonom. Tieto dôvody konkretizuje ustanovenie § 71 Trestného poriadku   a jedným   z nich   je   obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   (tzv.   preventívna väzba).   Rovnaká   zásada   vyplýva   aj   z čl.   5   dohovoru.   Existencia   dôvodnej   obavy z pokračovania v trestnej činnosti relevantná na preventívnu väzbu musí pritom vyplývať z konania obvineného alebo z ďalších konkrétnych skutočností a nemožno ju založiť len na abstraktných tvrdeniach. V prípade sťažovateľa je záver všeobecných súdov o dôvodnosti obavy z pokračovania v trestnej činnosti nesprávny. Sťažovateľ bol iba niekoľko dní pred vzatím   do   väzby   (25.   januára   2010)   podmienečne   prepustený   z výkonu   trestu   odňatia slobody. Ak by mu u neho existovali oprávnené dôvody domnievať sa, že bude v trestnej činnosti   pokračovať   a ak   by   táto   obava   vyplývala   z jeho   konania   alebo   z ďalších konkrétnych   skutočností,   nemohol   by   byť   v tom   istom   čase,   ako   bol   vzatý   do   väzby, podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Hoci o podmienečnom prepustení rozhodoval   iný   súd   ako   o vzatí   do   väzby,   ide   stále   o rozhodovanie   orgánov   činných v trestnom   konaní,   ktoré   je   založené   na   posúdení   obsahovo   tých   istých   zákonom stanovených   podmienok.   Napriek   tomu   však   v prípade   sťažovateľa   sú   rozhodnutia v príkrom   rozpore,   a treba   ich   považovať   v podstate   za   navzájom   nezlučiteľné.   Práve vzhľadom na to, že sťažovateľ vo výkone trestu plnením povinností a správaním preukázal polepšenie (dôvodne je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život vrátane toho, že sa nebude dopúšťať trestnej činnosti, a teda v nej ani pokračovať), dôvodná obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   nie   je   ničím   podložená.   Práve   naopak,   obavu z pokračovania v trestnej   činnosti   vyvracia   rozhodnutie o podmienečnom   prepustení.   Ak bolo očakávanie, že sťažovateľ povedie riadny život ako zákonom ustanovený predpoklad podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, preukázané, tak nemôže byť zároveň v tom istom čase daná dôvodná obava z pokračovania v trestnej činnosti. Obavu z pokračovania   v trestnej   činnosti   vyvracia   aj   konanie   sťažovateľa   po   podmienečnom prepustení   z výkonu   trestu   odňatia   slobody,   z ktorého   objektívne   vyplýva,   že   sa   snaží o zmenu   svojho   predchádzajúceho   života.   Spolupráca   s probačným   a mediačným úradníkom, orgánmi činnými v trestnom konaní, skutočnosť, že si našiel zamestnanie, že žije a býva v mieste trvalého bydliska, ako aj jeho rodinné zázemie svedčia proti obave z pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov ústavy a dohovoru   v konaní vedenom krajským súdom   pod sp. zn. 4 Tpo   5/2010 s tým,   aby bolo uznesenie   z 18.   februára 2010   zrušené a krajskému súdu prikázané prepustiť sťažovateľa neodkladne z väzby na slobodu.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tp 28/2010 z 12. februára 2010 vyplýva, že ním bol sťažovateľ podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 10. februára 2010 od 15.50 h. Podľa názoru okresného súdu (z pohľadu uplatnených   sťažnostných   námietok)   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   skutky   kladené sťažovateľovi   za   vinu   sa   mali   stať   ešte   v roku   2007   a sťažovateľ   mal   byť   členom organizovanej   skupiny,   nebolo   relevantné   posudzovať   jeho   správanie   po   prepustení z výkonu trestu odňatia slobody 25. januára 2010. Navyše, návrh na vzatie sťažovateľa do väzby nebol založený na obave z úteku alebo skrývania sa pred trestným stíhaním alebo trestom.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 5/2010 z 18. februára 2010 vyplýva, že ním bola   zamietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   nebol prijatý písomný sľub sťažovateľa z 15. februára 2010 na nahradenie väzby a nenariadil sa dohľad probačného a mediačného úradníka na nahradenie väzby. Podľa názoru krajského súdu   okresný   súd   správne   zistil,   že   v danom   štádiu   existujú   u sťažovateľa   dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku spočívajúce v dôvodnej obave, že by v prípade ponechania na slobode, resp. prepustenia na slobodu pokračoval v trestnej   činnosti,   pre   ktorú   je   stíhaný.   Táto   dôvodná   obava   vyplýva   z tých   istých skutočností,   ktorými   odôvodnil   svoje   uznesenie okresný   súd   a s ktorými   sa   krajský   súd stotožňuje.   V osobe   sťažovateľa   ide   o dosiaľ   (bez   zahladených   odsúdení)   o dvakrát   pre násilnú   trestnú   činnosť   (proti   občianskemu   spolužitiu,   zdraviu   a slobode)   trestaného recidivistu, pričom v jednom z týchto prípadov mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody   na   dva   roky,   skúšobná   doba   ktorého   uplynie   22.   novembra   2010,   a v druhom prípade   nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   na   dva   roky   a osem   mesiacov,   z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený 25. januára 2010 s nariadeným dohľadom probačného a mediačného   úradníka   a skúšobnou   dobou   tri   roky.   Na   tieto   odsúdenia   a potrestania sťažovateľa   treba   pri   posudzovaní   konkrétnych   skutočností   odôvodňujúcich   obavu z pokračovania v trestnej činnosti sťažovateľom v prípade jeho ponechania na slobode, resp. prepustenia z väzby nepochybne prihliadnuť, pričom práve z hľadiska existencie dôvodov preventívnej   väzby   nemal   a ani   nemá   žiadny   zásadný   vplyv   a význam   život,   ktorý sťažovateľ viedol v dobe od svojho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody 25. januára 2010 do 10. februára 2010, ale ani jeho predsavzatia do ďalšieho života, či skutočnosť, že skutky, pre ktoré je stíhaný, mal spáchať pred dvomi predchádzajúcimi odsúdeniami a potrestaniami, pretože násilnej trestnej činnosti toho istého druhu sa dopúšťal najneskôr od roku 2000, a to opakovane a sústavne.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa   ktorej bol vzatý do   väzby aj napriek tomu, že v skutočnosti neexistovali konkrétne okolnosti odôvodňujúce obavu, že bude v trestnej činnosti pokračovať. Práve naopak, podľa názoru sťažovateľa existujúce konkrétne skutočnosti nasvedčovali opačnému záveru.

Ústavný   súd   poukazuje   zásadne   na   to,   že   nie   je   tzv.   „skutkovým   súdom“,   teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Pre ten účel im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich   v rozhodnutiach   o väzbe.   Predovšetkým   na   základe   dôvodov   uvedených   v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených obvineným v jeho žiadostiach) zisťuje ústavný súd, či boli, alebo neboli porušené označené články ústavy a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Ústavný súd považuje dôvody uvedené všeobecnými súdmi za dostatočné v rozsahu uplatnených námietok sťažovateľa. Nad tento rozsah kvalitu odôvodnenia uznesení ústavný súd neposudzoval.

Všeobecnými   súdmi   konštatovaná   obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   je založená   na   konkrétnych   skutočnostiach,   ktoré   sú   náležite   prezentované   a vysvetlené. Ústavný súd preto nevidí dôvod na to, aby do týchto rozhodnutí zasiahol.

V súvislosti s argumentom sťažovateľa, podľa ktorého krátko pred vzatím do väzby bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, treba poznamenať, že súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení nemusel vôbec vedieť o existencii iného trestného stíhania proti sťažovateľovi, a nemohol preto ani zvažovať otázku obavy z pokračovania v tejto inej trestnej činnosti.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta nielen porušenie základného práva na osobnú slobodu   podľa   čl. 17 ods.   1,   2 a 5 ústavy, ale aj práva na slobodu   podľa   čl.   5 ods.   1 dohovoru, ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia, resp. trvanie dôvodného podozrenia,   že   zadržaná   osoba   spáchala   trestný   čin,   pretože   práve   toto   sa   považuje za conditio sine qua non zákonnosti väzby. Po uplynutí určitého času však už splnenie tejto podmienky nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenie slobody a či sú relevantné a dostačujúce. Môže ísť buď o tie dôvody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva (v   našom   prípade   z ustanovenia   §   71   Trestného   poriadku)   (mutatis   mutandis   Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Možno konštatovať, že v počiatočnej fáze väzby poskytuje Trestný poriadok väčšiu ochranu osobnej slobode ako čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže pre účely obmedzenia osobnej   slobody   podľa   dohovoru   postačuje   v počiatočnej   fáze   väzby   iba   existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nenamieta v podanej sťažnosti nedostatok dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ale iba nedostatok dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej   činnosti,   je   zrejmé   už   na   prvý   pohľad,   že   na   základe   takýchto   sťažnostných tvrdení v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Berúc   do   úvahy   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010