znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 213/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P., so sídlom R., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., PhD., L. M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 25/2005 z 30. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. októbra 2005 doručené podanie P., so sídlom R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I. F., PhD., L. M., ktoré bolo označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   č. k. 4 Cdo 25/2005 z 30. júna 2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Sťažovateľ   je   slovenská   právnická   osoba   –   spoločnosť   s ručením   obmedzeným zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Žilina.

Porušovateľ je všeobecným súdom Slovenskej republiky. V predmetnej právnej veci porušovateľ   konal   ako   dovolací   súd   o dovolaní   sťažovateľa   zo   dňa   14.   1.   2005,   proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 38/04 zo dňa 19. 3. 2004 (ďalej len „rozsudok odvolacieho súdu“).

Porušovateľov postup a jeho uznesenie zo dňa 30. 6. 2005 teda majú za následok, že sťažovateľovi bolo odopreté právo na prístup k dovolaciemu súdu, právo na to, aby vec mohla byť dovolacím súdom riadne prejednaná, keďže dovolanie v tejto veci je prípustné. Tým   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ktoré   zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy   pri   výklade   procesných   predpisov,   ktorých   následkom   by   mohlo   byť   jeho neodôvodnené,   prípadne   svojvoľné   obmedzenie   alebo   odňatie   –   v tomto   prípade nepripustenie dovolania (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003). Porušovateľ sa zároveň dopustil voči sťažovateľovi porušenia zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Taktiež   týmto   rozhodnutím   porušovateľa   bolo   odopreté   právo   sťažovateľa na spravodlivé   prerokovanie   veci   dovolacím   súdom   a na   účinný   opravný   prostriedok (dovolanie) v zmysle čl. 13 Dohovoru. Ak O. s. p. takýto opravný prostriedok pripúšťa a porušovateľ   svojím   postupom   a rozhodnutím   takýto   opravný   prostriedok   fakticky neumožní   (tým,   že   ho   odmietne   ako   neprípustný)   je   porušené   aj   toto   základné   právo sťažovateľa.

Taktiež   bolo   podľa   názoru   sťažovateľa   porušené   základné   právo   sťažovateľa na spravodlivý   proces,   nakoľko   súdy   prekročili   jeho   návrhy,   keď   rozhodovali   o zmene žaloby,   hoci   sťažovateľ   taký   dispozičný   úkon   nikdy   neurobil.   Tým   bolo   sťažovateľovi znemožnené aj právo na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   nakoľko   mu   bolo   znemožnené   konať   o pôvodnej   žalobe,   za   tých   istých skutkových okolností ako boli uvedené v žalobe, avšak z iných právnych dôvodov. Tým bolo porušené aj jeho právo na spravodlivý proces.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   4   Cdo   25/2005   zo   dňa 30. 6. 2005, právoplatným a vykonateľným dňom 15. 8. 2005, boli porušené základné práva sťažovateľa P., so sídlom R., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.). Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 4 Cdo 25/2005 zo dňa 30. 6. 2005, právoplatné a vykonateľné dňom 30. 6. 2005, a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

1.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 25/2005 z 30. júna 2005.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, keď   namietala,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   a   postupu   Krajského   súdu v Žiline   bolo porušené   jej   právo   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka videla porušenie týchto práv v tom, že jej bol odopretý prístup k súdu.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 49/2004 z 18. januára 2006, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa   zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľky,   ale   pretože   sa   s nimi   nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol:

„Krajský súd v Žiline dovolaním napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok bývalého Okresného súdu Námestovo z 5. augusta 2003 č. k. 5 C 219/01-181 v spojení s opravným uznesením z 29. decembra 2003 č. k. 5 C 219/01-198, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie žalovanej pohľadávky z titulu náhrady škody, z dôvodu premlčania nároku.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho navrhol spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. a ako dovolací dôvod uviedol, nesprávne právne posúdenie veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.].

V   prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nešlo o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (§ 238 ods. 2 O. s. p.), ani nevyslovil prípustnosť dovolania [§ 238 ods. 3 písm. a) O. s. p.], a ani nepotvrdil rozsudok, ktorým bolo   rozhodnuté   inak   než   v prvšom   rozsudku,   pretože   súd   prvého   stupňa   bol   viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil [§ 238 ods. 3 písm. b) O. s. p.], na ktorú skutočnosť poukazoval dovolateľ.

Uznesením z 15. apríla 2003 sp. zn. 8 Co 50/03 odvolací súd sice zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2002 č. k. 5 C 219/01-124 a súd prvého stupňa   v ďalšom   rozsudku   z 5.   augusta   2003   č.   k.   5   C   219/01-181   rozhodol   inak   ako v prvšom rozsudku, ale nerozhodol tak preto, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.   Z ustanovenia   §   238   ods.   3   písm.   b)   O.   s.   p.   vyplýva   situácia,   keď   nezávislé rozhodnutie veci súdom prvého stupňa bolo obmedzené tým, že bol povinný vychádzať zo záväzného právneho názoru súdu vyššieho stupňa (§ 226 O. s. p.), takže právny názor súdu, ktorý jeho prvšie rozhodnutie zrušil, bol jedine a výhradne určujúci pre rozhodnutie o veci. Takáto   situácia   nastáva   výhradne   vtedy,   keď   tento   súd   vyslovil   svoj   právny   názor   ako kategorický právny pokyn, či bezpodmienečný právny príkaz na to, ako má byť vo veci rozhodnuté. Ak ale v zrušujúcom rozhodnutí tento právny názor chýba, uvedená situácia nie je   daná.   V takom   prípade   neexistuje   ani   nevyhnutná   príčinná   súvislosť   medzi   právnym názorom odvolacieho súdu a neskorším (oproti prvému rozsudku iným) rozsudkom súdu prvého stupňa, podmieňujúca prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. Právny názor odvolacieho súdu teda musí mať na rozhodnutie vo veci taký vplyv, že súd prvého stupňa nemôže uplatniť svoje názory pri rozhodovaní o veci samej. V danej veci Krajský súd v Žiline uznesením z 15. apríla 2003 sp. zn. 8 Co 50/03 zrušil prvostupňový rozsudok   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   len   v dôsledku   procesného   pochybenia, konkrétne v súvislosti s ustanovením § 95 ods. 1 O. s. p. Procesne ho upravil, aby v ďalšom zachoval procesný postup upravený v ustanovení § 95 O. s. p.

Uvedené procesné usmernenie dané súdu prvého stupňa bez toho, aby odvolací súd vyslovil záväzným spôsobom svoj názor na právne posúdenie veci nie je takou zákonnou podmienkou (viazanosť právnym názorom), aká je predvídaná v ustanovení § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. Súd prvého stupňa bol teda viazaný iba pokynmi, ako ďalej postupovať po procesnej   stránke,   v právnom   posúdení   nebol   odvolacím   súdom   žiadnym   spôsobom obmedzený či usmernený. Preto, ak súd prvého stupňa po takomto zrušení veci odvolacím súdom,   v dôsledku   iných   právnych   dôvodov   rozhodol   inak   ako   v prvšom   rozhodnutí, potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu potom nevykazuje znaky uvedené v § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p.,   ale   zaoberal   sa   otázkou,   či   konanie   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nie   je postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a) až g) O. s. p., nezistil však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v tomto   zákonnom ustanovení.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovení § 238 O. s. p. a § 237 O. s. p., odmietol Najvyšší súd jeho dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľkou,   v dôsledku   čoho   ich   „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť,   či zákonné dôvody   prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu   OSP výslovne umožňuje, preto použitý spôsob   v konkrétnom prípade nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu   sťažovateľke   k súdnej   ochrane   v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní.

Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľkou ústavný súd môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a   postup   ktorý   mu   predchádza)   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne (napr. I. ÚS 17/01), z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 25/2005 z 30. júna 2005 podľa názoru ústavného   súdu   nemožno   považovať   za arbitrárne   a   nezlučiteľné   s aplikovanými ustanoveniami OSP.

Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP, a keďže súčasťou označených základných práv nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľkou,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia   označeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 13 dohovoru, podľa ktorého každý, koho práva   boli   porušené   týmto   dohovorom,   musí   mať   účinné   opravné   prostriedky   pred národným orgánom aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Pre absenciu relevantnej súvislosti a možnosti porušenia označeného práva, keďže všeobecný súd   nemôže   porušiť   označené   právo,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s   príslušnými procesnoprávnymi   predpismi   (napr.   I.   ÚS   167/03,   IV.   ÚS   36/04,   I.   ÚS   117/05),   bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006