znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 212/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Advokátskakancelária, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 12ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom podsp. zn. 16 C 86/2006 a jeho listom č. 1 SprS 490/2015 z 11. decembra 2015 a listomč. 16 C 86/06-39C z 24. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietanéhoporušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy a čl.14 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 16 C 86/2006 a jeho listom č. 1 SprS 490/2015 z 11. decembra 2015 a listomč. 16 C 86/06-39C z 24. novembra 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na okresnom súde sa pod sp. zn.16 C 86/2006 vedie konanie o ochranu osobnosti, v ktorom je sťažovateľka žalovanou.Sťažovateľka a jej právny zástupca na pojednávaní, ktoré sa konalo na okresnom súde,podali námietky zaujatosti na zákonného sudcu. Následne tieto špecifikovali v písomnompodaní„Návrh na vylúčenie sudcu“zo 16. novembra 2015.

2.1 Zákonný sudca listom č. 16 C 86/06-39C z 24. novembra 2015 označeným ako„Upovedomenie o posúdení a spôsobe vybavenia podania právneho zástupcu odporkyne zo dňa 16.11.2015...“posúdil návrh na vylúčenie sudcu ako časť podania obsahujúcunámietky, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu. V uvedenom liste uviedol:„... časť podania obsahujúcu návrh na vylúčenie sudcu posúdil ako obsahujúcu výlučne dôvody týkajúce sa postupu sudcu v konaní, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu a súd preto na takéto dôvody neprihliada a nadriadenému súdu vec nepredkladá (§ 15a ods. 5 v spojení s § 14 ods.3 OSP).“

2.2 Na ďalšiu časť návrhu obsahujúcu ďalšie skutočnosti odpovedalapodpredsedníčka okresného súdu listom č. 1 SprS 490/2015 z 11. decembra 2015.Podpredsedníčka okresného súdu v liste reagovala aj na vznesenú námietku zaujatosti:„Z podania však vyplýva návrh na vylúčenie zákonného sudcu z prejednania danej veci, o čom však nerozhoduje predseda tunajšieho súdu, ale postupuje sa v zmysle § 15a O.s.p. a nasl., pričom tento návrh bol podaný aj v danom konaní. Preto vedenie súdu dohliadne, či bol zachovaný postup v zmysle § 15a O.s.p. a nasl.“

3. Podľa sťažovateľky jej právny zástupca podal 16. novembra 2015 námietkuzaujatosti, v ktorej síce odôvodňuje námietku vo väčšej miere s poukazom na procesné veci,zároveň sa ale opiera o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. Nc 72/2003 z 11. novembra 2003, kde tento súd z prerokúvaniaa rozhodovania veci vylúčil sudcu z dôvodov opakovaného porušenia procesných právjednej zo strán sporu. Zákonný sudca uvedenú námietku zaujatosti napriek už uvedenémuposúdil 24. novembra 2015 tak, že na ňu nebude prihliadať, pretože uvedené dôvodyposúdil tak, že to nie sú dôvody na vylúčenie sudcu, a nadriadenému súdu vec nepredložil(§ 15a ods. 5 v spojení s § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej aj „OSP“). Podľasťažovateľky sa tak okresný súd nezaoberal možným ďalším postupom načrtnutýmv skutkovo podobnej veci v konaní vedenom na najvyššom súde sp. zn. Nc 72/2003 napriektomu, že na túto alternatívu bolo poukázané. Zákonný sudca oznámil právnemu zástupcovi,že námietku zaujatosti berie ako bezpredmetnú, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľkyskutočnosti obsiahnuté v bode 1 jej námietky odôvodňujú námietku zaujatosti vybaviťriadnym spôsobom v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a platnou judikatúrou.

3.1 Sťažovateľka zastáva názor, že„v danom prípade nie je možný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok o formálnom rozhodnutí sťažovateľky na vylúčenie zákonného sudcu a že ústavný súd má právomoc v tejto veci konať a posúdiť dôvodnosť tejto sťažnosti. Právo na spravodlivý proces, rovnosť účastníkov konania a právo na nestranný súd nie je“podľa sťažovateľky„zúžené len na výsledok konania, t. j. na to, ako súd návrh posúdi a rozhodne o ňom. Na predmetné práva má procesná strana nárok v každom štádiu konania a dostupný opravný prostriedok“.

3.2 Sťažovateľka v závere poukázala aj na z jej pohľadu ďalšie nedostatky v postupeokresného súdu. Podľa sťažovateľky spôsobom, akým zákonný sudca vedie konanie predokresným súdom, t. j. že odmieta doručiť zákonom predpísané poučenie o najneskoršomtermíne predkladania návrhov na dokazovanie (podľa § 118a ods. 3 OSP), potom otváraprotistrane dvere predkladať návrhy na dokazovanie podľa toho, ako sa jej to hodí, a to v tejčasti konania, kde Občiansky súdny poriadok už ďalšie návrhy na dokazovanie nepripúšťa.Takto vykonané dokazovanie podľa sťažovateľky už nezmení ani odvolací súd. Práve pretoje potrebné zastaviť prostredníctvom ústavného súdu takéto porušovanie práva naspravodlivý súdny proces.

4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:

„1. Okresný súd Žilina postupom, ktorým rozhodoval o návrhu na vylúčenie zákonného sudcu v konaní, ktoré vedie pod sp. zn. 16C/86/2006 porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie, rovnosť pred zákonom a zákaz diskriminácie zaručené v čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Žilina postupom a listom zo dňa 24.11.2015, sp. zn.: 16C/86/06-39C, ktorým rozhodol o Návrhu na vylúčenie sudcu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 16C/86/2006 porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie, rovnosť pred zákonom a zákaz diskriminácie zaručené v čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný súd Žilina postupom a listom zo dňa 11.12.2015, číslo: 1SprS/490/2015, ktorým rozhodol o Návrhu na vylúčenie sudcu v konaní, ktoré je vedené pod sp. zn. 16C/86/2006 porušil základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé súdne konanie, rovnosť pred zákonom a zákaz diskriminácie zaručené v čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1, čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Okresný súd Žilina je povinný zákonného sudcu Mgr. Richarda Golisa vylúčiť zo súdneho konania, ktoré je vedené na jeho súde pod sp. zn.: 16C/86/2006.

5. ⬛⬛⬛⬛, priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2000,-EUR, ktoré je Okresný súd v Žilina povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Právnemu zástupcovi sťažovateľky priznáva náhradu trov právneho zastúpenia....“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 14 dohovoru

6. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane prezentuje právny názor, podľaktorého pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

6.1 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konaťa rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladanéa umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

6.2 Zároveň je však potrebné mať na pamäti, že ústavný súd je súdnym orgánomochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právamúčastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmiSlovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrímedzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

6.3 Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľačl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvomvylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16OSP).

6.4 Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nieje povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcuz ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosťsúdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.

6.5 Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčenýmsudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutiakrajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným malbyť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konaniaalebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).

6.6 Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 17/2009 z 29. októbra 2009, podľa ktorého„je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

6.7 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,v ktorých sainter aliauvádza:„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“Ústavný súd preto zastáva názor,že v posudzovaných veciach sťažovateľky sú sťažnosti podané predčasne, a preto súneprípustné.

6.8 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania predvšeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesnépochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom napodanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovenýchpodmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,IV. ÚS 26/04, ale ajmutatis mutandisII. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

6.9 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosťintervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranuneposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostizistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitímjemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde;ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013,III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnostinápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskehosúdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavnýmsúdom.

7. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky okresný súd [ako aj nadriadený (krajský) súdv prípade, ak by mu bola vec predložená na rozhodnutie] nepostupoval zákonnýmspôsobom a vo veci samej tak rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa objektívnehoposúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ich zástupcom z ďalšejúčasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčený, potom sa jej sťažnosť podanáústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci predvšeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať saochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, prípadnedovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a tokrajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právamsťažovateľky. V tejto súvislosti odkazuje ústavný súd na identické závery, ktoré vyslovilv obdobnej veci už v uznesení sp. zn. II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.

7.1 Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konaniadomáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhaťv konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavyzjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpaťvšetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mudostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

7.2 Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

K ďalším námietkam sťažovateľky

8. Ústavný súd na poliobiter dictaa nad rámec petitu sťažnosti (v ktorom sasťažovateľka domáha vyslovenia porušenia ústavných práv iba v spojitosti s nevybavenímjej návrhu na vylúčenie sudcu) zareaguje aj na sťažovateľkou vznesené námietky protipostupu okresného súdu. Pokiaľ sa sťažovateľka domnieva, že postupom zákonného sudcuv konaní dochádza k pochybeniam takého charakteru, ktoré by mohli v konečnom dôsledku(v merite veci) potenciálne znamenať odňatie možnosti konať pred súdom alebo porušeniepráva na obhajobu, ide o pochybenie súdu, ktorým možno odôvodniť odvolanie protimeritórnemu rozhodnutiu súdu prvého stupňa [napr. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221ods. 1 písm. f) OSP], a je rovnako dovolacím dôvodom [napr. § 237 ods. 1 písm. f) OSP].

8.1 Aj v tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd,povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Preto by bolonevyhnutné (v prípade, ak by petit sťažnosti smeroval aj k týmto námietkam sťažovateľky)aj v tejto časti sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde preneprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016