znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 212/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť neziskovej organizácie

,   zastúpenej   Advokátskoukanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s. r. o., Hviezdoslavova 2, Poprad, v mene ktorej konáadvokát   JUDr.   Marcel   Mašan,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Poprad č. k. 7 Er 326/2014-39 zo 17. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť neziskovej organizácie ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra2014 doručená sťažnosť neziskovej organizácie

(ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriouJUDr. Marcel   Mašan,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavova   2,   Poprad,   v mene   ktorej   koná   advokátJUDr. Marcel   Mašan,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len„okresný súd“) č. k. 7 Er 326/2014-39 zo 17. septembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Na Exekútorskom úrade ⬛⬛⬛⬛ v Poprade je vedená exekúcia pod č. Ex 90/14 vo veci oprávneného ⬛⬛⬛⬛ proti povinnému o vymoženie istiny 7 858,87 € s prísl. Exekúcia je vykonávaná na základe exekučného titulu – rozsudku Okresného súdu Poprad č. 19 C/29/2009-383 zo dňa 21. 3. 2013.

Uznesením Okresného súdu v Poprade č. 7 Er/326/2014-39 zo dňa 17. 9. 2014, právoplatné v II. a II. výroku dňa 24. 9. 2014 a III. výrokom právoplatné dňa 10. 10. 2014 súd rozhodol I. výrokom tak, že námietky proti exekúcii zamietol. II. výrokom súd námietky proti trovám exekúcie zamietol. III. výrokom súd povolil odklad exekúcie do právoplatného rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   o   ústavnej   sťažnosti   povinného   z 24. 6. 2014 č. Rvp 7313/2014.

Voči I. a II. výroku uznesenia nie je odvolanie prípustné. Okresný   súd   v Poprade   vo   svojom   rozhodnutí   konštatuje,   že   povinný   nijako nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného   nároku,   alebo   ktoré   bránia   jeho   vymáhateľnosti,   alebo   že   by   tu   boli   iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekúcia sa v tomto exekučnom konaní vedie na základe   riadneho   a vykonateľného   exekučného   titulu,   ktorým   bol   povinný   zaviazaný zaplatiť oprávnenému náhradu škody z dôvodu demontovania zariadenia v objekte s. č. 424 k. ú. Poprad, ktorý je vo vlastníctve oprávneného. Povinný namietal, že došlo v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka k započítaniu pohľadávky povinného voči pohľadávke oprávneného,   ktorá   je   predmetom   tejto   exekúcie.   Povinný   však   nepredložil   súdu rozhodnutie   o tom,   že   oprávnený   /terajší   vlastník   objektu   s.   č.   424/   je   povinný   vrátiť povinnému   náhradu   nákladov   v súvislosti   s vykonanou   rekonštrukciou.   Naopak,   práve v konaní   sp.   zn.   18 Cb/76/2010   bola   žaloba   povinného   voči   oprávnenému   o zaplatenie vložených   investícií   právoplatne   zamietnutá.   Právoplatný   rozsudok   v uvedenej   veci   je záväzný   nielen   pre   účastníkov   konania,   ale   aj   pre   exekučný   súd   a ostatné   orgány. Oprávnený započítanie povinného ani podaním z 26. 6. 2014 ani vo vyjadrení k námietkam z 30. 7. 2014 neuznal. Preto v danom prípade nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného a exekúcia v konaní je dôvodná. Na základe citovanej právnej úpravy a uvedených dôvodov súd námietky povinného proti exekúcii I. výrokom zamietol.

Máme za to, že súd mal vyhovieť námietkam povinného a to z týchto dôvodov. Dňa 30. 6. 2014 si povinný – sťažovateľ započítal voči oprávnenému pohľadávku vo výške 7.858,87 € v zmysle § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka so záväzkom – istinou vo výške 7 858,87 € z titulu právoplatného rozsudku OS Poprad č. 19 C/29/2009-383, ktorý je podkladom na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti potom povinný zdôrazňuje, že pokiaľ súd v uznesení 7 Er/326/2014 zo dňa 17. 9. 2014 uviedol, že:

„Povinný   však   nepredložil   súdu   rozhodnutie   súdu   o tom,   že   oprávnený   (terajší vlastník   objektu   s.   č.   je   povinný   vrátiť   povinnému   náhradu   nákladov   v súvislosti s vykonanou rekonštrukciou. Naopak, práve v konaní sp. zn. 18 Cb/76/2010 bola žaloba povinného   voči   oprávnenému   o zaplatenie   vložených   investícií   právoplatne   zamietnutá. Právoplatný rozsudok v uvedenej veci je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre exekučný súd a ostatné orgány.“

Je potrebné uviesť, že predmetom konania 18 Cb/76/2010 nebola pohľadávka, ktorú si   povinný   uplatnil   na   započítanie   voči   oprávnenému.   A taktiež   poukazujeme   na   to, že rozsudok v konaní 18 Cb/76/2010 je predmetom ústavnej sťažnosti vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. I. ÚS 638/2014.

Ďalej chceme poukázať na existujúce súdne rozhodnutie, napr. uznesenie NS ČR sp. zn.   20   CDO   1380/2004   podľa   ktorého   „z toho,   že   povinný   může   vznést   námitku započtení vzájemné pohledávky v exekuci, aniž by musel svůj nárok uplatnit samostatnou žalobou, vyplývá, že tato pohledávka nemusí být judikátní (přiznaná soudním rozhodnutím nebo jiným titulem), a má li základ v soukromnoprávním vztahu účastníků, může jít nejen o pohledávku vyplývající z právního úkonu, ale i pohledávku opírající se o jinou právní skutečnost   (např.   Ex   delicto).   Posuzování   důvodnosti   námitky   započtení   vzájemné pohledávky povinného vůči oprávněnému znamená, že soud v řízení o zastavení exekuce způsoby vlastními pro řízení uvedená v § 10 odst. 2 o. s. ř. zjišťuje, zda tvrzení pohledávky vznikla,   zda   byl   učiněn   kompenzační   projev,   zda   (a   kdy)   se   obě   pohledávky   setkaly a v jakém rozsahu. Za tím účelem je exekuční soud rovněž povinen nařídit jednání, k němuž je   třeba   předvolat   účastníky   a všechny,   jejichž   přítomnost   je   třeba.   To,   že   tvrzená pohledávka není judikátní, popř. Nevzchází z dvoustranného právního úkonu účastníků a že je   tudíž   „sporná“,   nezbavuje   soud   povinnosti   najisto   postavit,   zda   jsou   splněny předpoklady, s nimiž objektivní právo spojuje zánik závazku.“,

ako aj uznesenie NS SR 6 M Cdo 12/2010. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je podľa nášho názoru exekučný súd povinný sa vecne zaoberať vznesenou námietkou započítania, a teda vo veci nariadiť pojednávanie, a v konaní zistiť, či sťažovateľom – povinným tvrdená pohľadávka vznikla, či bol urobený započítací prejav, či sa obidve pohľadávky stretli, a v akom rozsahu.

Súdom, ktorý rozhoduje o zastavení exekúcie, je exekučný súd (§ 45 EP), ktorý tvorí predseda senátu ako samosudca. Súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pritom povaha dôvodu neprípustnosti exekúcie. Pojednávanie sa spravidla nariadi   pri   zániku   práva   priznaného   vykonávaným   rozhodnutím   a pri   iných   dôvodoch neprípustnosti podľa § 57 ods. 1 písm. f) a g) EP. Pojednávanie sa však musí vždy nariadiť, ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok spojených s tvrdeným dôvodom zastavenia exekúcie. Ústavnoprocesné právo o možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) sa aj tu uplatní v celom   rozsahu,   vrátane   konania   a postupu   odvolacieho   súdu   (v   prípadoch,   v ktorých je proti uzneseniu podľa § 57 EP prípustné odvolanie).

Máme za to, že aj exekučný súd mal danú právnu situáciu posudzovať podľa § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

§ 667 Občianskeho zákonníka

(1) Zmeny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len so súhlasom prenajímateľa. Úhradu   nákladov   s tým   spojených   môže   nájomca   považovať   len   v prípade,   že   sa na to prenajímateľ   zaviazal.   Ak   zmluva   neurčuje   inak,   je   oprávnený   požadovať   úhradu nákladov   až   po   ukončení   nájmu   po   odpočítaní   znehodnotenia   zmien,   ku   ktorému v medziobdobí   došlo   v dôsledku   užívania   veci.   Ak   prenajímateľ   dal   súhlas   so   zmenou, ale nezaviazal   sa   na   úhradu   nákladov,   môže   nájomca   požadovať   po   skončení   nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.

Máme za to, že Okresný súd v Poprade pochybil, keď neaplikoval pri rozhodovaní vyššie uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka. Podľa nášho názoru bolo povinnosťou súdu toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci aplikovať, keďže posledným prenajímateľom nehnuteľnosti bol sťažovateľ a nie jeho právny predchodca, keďže navrhovateľ pokračoval v nájme   aj   po   zmene   vlastníka   a v čase   ukončenia   nájomného   vzťahu   bol   vlastníkom odporca.

Máme   za   to,   že   súd   pri   posúdení   tejto   otázky   uprel   ústavné   právo   sťažovateľa na vlastnícke právo a zároveň mu odňal právo na súdnu ochranu, keď v rámci rozsudku neaplikoval ustanovenie § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na nedotknuteľnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 Ústavy SR.

Ako   vyplýva   z vyššie   uvedeného   ako   aj   zo   samotného   obsahu   rozhodnutia   toto považujeme za arbitrárne, a preto zastávame názor, že napadnuté rozhodnutie Okresného súdu v Poprade môže byť predmetom preskúmania Ústavným súdom SR.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosťna ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd v Poprade uznesením č. 7 Er/326/2014   zo dňa 17. 9. 2014 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Okresného   súdu   v   Poprade   č.   7   Er/326/2014-39   zo dňa   17.   9.   2014 v I. výroku zrušuje a vec vracia Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €, ktorú je Okresný súd Poprad povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich základných   práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   aleborozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   aleborozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosťporušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ako   vyplýva   z obsahu   i petitu   sťažnosti, sťažovateľka   sa sťažnosťou   domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímokresného súdu (I. výrokom uznesenia) č. k. 7 Er 326/2014-39 zo 17. septembra 2014,ktorým okresný súd zamietol jej námietky (povinná v postavení žalovanej 2) proti exekúcii.

Ústavný súd, zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru, uvádza, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíves medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdovlen v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 326/2014-39 zo 17. septembra2014   vyplýva,   že   okresný   súd   sa   v súvislosti   s námietkami   sťažovateľky   ako   povinnejv exekučnom konaní podrobne zaoberal vyhodnotením listinných dôkazov a zistil, že tietonámietky nie sú dôvodné: „Povinný nijako nepreukázal, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo ktoré bránia jeho vymáhateľnosti alebo, že by tu boli iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Exekúcia sa v tomto konaní vedie na základe riadneho a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému náhradu škody z dôvodu demontovania zariadenia v objekte s. č. 424 v k. ú. Poprad, ktorý je vo vlastníctve oprávneného. Povinný namietal, že došlo   v zmysle   §   667   ods.   1   Obč.   zák.   k započítaniu   pohľadávky   povinného   voči pohľadávke oprávneného, ktorá je predmetom tejto exekúcie. Povinný však nepredložil súdu rozhodnutie súdu o tom, že oprávnený (doterajší vlastník objektu s. č. 424) je povinný vrátiť povinnému   náhradu   nákladov   v súvislosti   s vykonanou   rekonštrukciou.   Naopak,   práve v konaní sp.   zn. 18   Cb/76/2010 bola   žaloba povinného   voči   oprávnenému   o zaplatenie vložených   investícií   právoplatne   zamietnutá.   Právoplatný   rozsudok   v uvedenej   veci je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj pre tento exekučný súd a ostatné orgány. Oprávnený započítanie povinného ani podaním z 26. 6. 2014, ani vo vyjadrení k námietkam z 30. 7. 2014 neuznal. Preto v danom prípade nedošlo k zániku pohľadávky oprávneného a exekúcia v tomto konaní je dôvodná. Na základe cit. právnej úpravy a vyššie uvedených dôvodov súd námietky povinného proti exekúcii I. výrokom tohto uznesenia zamietol.“

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoréby nasvedčovali   tomu,   že   by   namietaný   I.   výrok   rozhodnutia   okresného   súdu   a jehoodôvodnenie a závery z neho vyplývajúce bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavneneodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popierali   zmysel   práva   na   súdnu   a inú   právnuochranu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom okresného súdu nestotožňuje a tvrdí,že všeobecný súd mal (podľa nej správne) aplikovať § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka,resp. že mal podporne použiť uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.6 M Cdo 12/2010, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Uznesenie   okresného   súdu   obsahujejasnú, zrozumiteľnú a presvedčivú, vecnú argumentáciu.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožnohodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušeniezákladného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahomzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivékonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňaťočakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenienávrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Nad   rámec   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   v súvislostiach   uvádza,   že   ústavný   súdo sťažnosti sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základných práv rozsudkomokresného súdu vo veci sp. zn. 18 Cb 76/2010 z 29. apríla 2013 a rozsudkami Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 5 Cob 71/2013 a sp. zn. 5 Cob 72/2013 z 13. marca 2014 rozhodol(v konaní   na   ktoré   sa   sťažovateľka   odvoláva)   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   638/2014-11z 28. októbra 2014 tak, že jej sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.Argumentácia   uvedená   na   s.   5   tohto   rozhodnutia   ústavného   súdu   sa   týka   aj   aktuálneposudzovanej sťažnosti sťažovateľky.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   I.   výrokom   uzneseniaokresného súdu č. k. 7 Er 326/2014-39 zo 17. septembra 2014 a namietaným porušením(prípadne odoprením, či odňatím) základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietolsťažnosť   sťažovateľky podľa   § 25   ods.   2 zákona   o ústavnom súde z   dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšíminávrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. apríla 2015