znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 212/2013-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   prerokoval   prijatú   sťažnosť   spoločnosti   Petit   Press,   a.   s., Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy   45,   Bratislava,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 16/2011 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti spoločnosti Petit Press, a. s.,   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2011 doručená sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 16/2011 z 30. júna 2011 (dostupné na www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 212/2013-30 zo 4. apríla 2013 prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a nevyhovel   návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti. Podstatou sťažnosti je otázka ústavnosti vysporiadania sa dovolacieho, najvyššieho súdu, s vyhlásením samosudcu okresného súdu, že ním vydaný doručený rozsudok nebol riadne vyhlásený, a s tým súvisiaca ochrana slobody prejavu sťažovateľky – vydavateľky v konaní ochranu osobnosti vyvolanom článkom v jej novinách.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je vydavateľkou denníka SME, v ktorom boli 25. októbra 2001 a 26. októbra 2001 zverejnené články „Pochybný osud pochybnej zmenky“ a „Č. syn odmieta obvinenie polície“. V daných článkoch boli v zmysle sťažnosti obsiahnuté kritické vyjadrenia týkajúce sa Ing. J. S. (ďalej aj „navrhovateľ“), vyšetrovateľa v tzv. kauze zmeniek stredoslovenských energetických závodov. Obsahom týchto kritických vyjadrení boli aj výroky:

„Spôsob akým vedie nadporučík J. S. vyšetrovanie, však vyvoláva pochybnosti o jeho kompetentnosti.“

„Podvodnú zmenku na rad J. M. vydal bývalý štatutárny zástupca energetických závodov M. R. Polícia do dnešného dňa stíha iba M. a advokáta J. Č.. Stíhaný je aj R. nástupca R. K., pretože ho vyšetrovateľ podozrieva, že sa spolu s Č. dopustili finančného podvodu. M. R., ktorý zmenku podpísal, však zostal zo záhadných dôvodov mimo obliga.“ „Postupu nadporučíka S. chýba elementárna logika. Keď stíha skoro všetkých, ktorí prišli   so   zmenkou   do   styku,   nie   je   jasné   prečo   z tohto   režimu   vynecháva   toho,   kto   ju podpísal.“

„Jeho   nadriadení   by   sa   mali   zamyslieť   nad   tým,   aké   má   motívy   pán   S.   na   toto konanie.   Pre   stav   úseku   vyšetrovania   je   pritom   príznačné,   že   najmä   zložité   finančné operácie s trestným pozadím vyšetruje namiesto doktora práv inžinier.“

3. Ing. J. S. podal na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh na ochranu   osobnosti   proti   sťažovateľke   ako   odporkyni,   pričom   okrem   iného   žiadal,   aby okresný   súd   sťažovateľku   zaviazal   na   zverejnenie   ospravedlnenia   sa   navrhovateľovi a zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 300 000 Sk. Navrhovateľ neskôr zmenil petit tak, že požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 400 000 Sk. Okresný súd v konaní pred samosudcom rozsudkom č. k. 2 C 200/02-60 z 20. novembra 2002 (ďalej len „rozsudok   č.   1“)   rozhodol   tak,   že   sťažovateľku   zaviazal   uverejniť   text   ospravedlnenia v denníku   SME   a zaplatiť   mu   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo výške   400 000   Sk. Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   rozsudok   č.   1   nebol   verejne   vyhlásený,   keďže   sa zákonný   sudca   na   pojednávanie,   na   ktorom   mal   byť   vyhlásený   rozsudok   č.   1,   dňa 22. novembra   2002   nedostavil   a rozsudok   č.   1   prečítal   iba   právnemu   zástupcovi sťažovateľky vo svojej kancelárii.

4. Sťažovateľka v lehote na to určenej zákonom podala proti rozsudku č. 1 odvolanie (ďalej len „odvolanie č. 1“), pričom v sťažnosti poukazuje na to, že tento rozsudok jej bol písomne doručený až po viac ako piatich mesiacoch od jeho prečítania zákonným sudcom, a na to, že v zápisnici z 22. novembra 2002, ktorá sa nachádzala v spise, sa uvádza, že na pojednávaní   22.   novembra   2002   sa   zúčastnil   aj   právny   zástupca   navrhovateľa. Sťažovateľka   taktiež   uvádza,   že   rozsudok   zapísaný   v   už   identifikovanej   zápisnici   bol odlišný od rozsudku č. 1. V odvolaní č. 1 sťažovateľka napadla spôsob vyhlásenia rozsudku č. 1, postup okresného súdu a absenciu dôkazov v prospech priznania náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.

5. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   ako   súd   odvolací   vo   veci   meritórne   nerozhodol   a procesným   uznesením   sp.   zn. 9 Co 49/03 z 9. októbra 2003 spis vedený pod sp. zn. 2 C 200/02 vrátil ako predčasne predložený   s poukazom   na   absenciu   vyjadrenia   sa   zákonného   sudcu   na   prvom   stupni k námietke sťažovateľky o nesprávnom vyhlásení rozsudku, aby „(...) odvolací súd mal zrejmé, či vôbec rozsudok vyhlásený bol a teda, či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že rozsudok v mene republiky nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje a súd bude musieť vo veci riadne rozhodnúť.“. Odvolací súd v uznesení tiež konštatoval, že „V prípade, že rozsudok bol riadne vyhlásený v súlade so zákonom, po vyjadrení zákonného sudcu podrobne o okolnostiach vyhlásenia rozsudku, predloží opakovane okresný súd spis odvolaciemu súdu.“.

6. Rovnako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že po vrátení spisu prvostupňovému súdu tento začal ďalej konať, napríklad vykonávať ďalšie dôkazy. Sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že jej nebolo zrejmé, či bola uznaná nezákonnosť rozsudku č. 1, a prečo sa v konaní ďalej pokračovalo. Okresný súd následne 16. apríla 2004 vyniesol rozsudok č. k. 2 C 200/02-175 (ďalej len „rozsudok č. 2“), v ktorom zaviazal sťažovateľku okrem iného zverejniť   text   ospravedlnenia   a zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy vo výške 400 000 Sk.

7.   V zmysle   sťažnosti   a jej   príloh   v deň   vyhlásenia   rozsudku   č.   2   prvostupňový zákonný sudca vypracoval „Vyjadrenie sudcu“ (založené v spise sp. zn. 2 C 200/02 na č. l. 218 –219). V tomto vyjadrení sudca pripustil, že odňal možnosť sťažovateľke zúčastniť sa vyhlásenia   rozsudku   prostredníctvom   jej   právneho zástupcu,   pripustil,   že rozsudok   č.   1 nebol   vynesený   v zmysle   zákonných   ustanovení,   a na   záver   konštatoval,   že „(...) s prihliadnutím   na   rozhodnutie   nadriadeného   súdu(...)   som   dospel   k názoru,   že pôvodné rozhodnutie nebolo zákonne ani procesne riadne vyhlásené, teda neexistuje, že som vo veci postupoval správne, keď som opätovne pokračoval v konaní“.

8.   Sťažovateľka   v sťažnosti   konštatuje, že   proti   rozsudku   č.   2 podala v zákonnej lehote odvolanie (ďalej len „odvolanie č. 2“) a zároveň „z opatrnosti“ vzala späť odvolanie č. 1 vzhľadom na už uvedené vyjadrenie prvostupňového zákonného sudcu a vzhľadom na to, že krajský súd vo veci odvolania č. 1 nekonal. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že sa domnievala,   že   odvolací   súd   sa   s nezákonnou   situáciou   existencie   dvoch   rozsudkov vysporiada.

9. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 365/2005 zo 4. apríla 2006 rozsudok č. 2 zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pričom sa otázkou ne/existencie rozsudku   č.   1   nezaoberal.   S ohľadom   na   dané   sťažovateľka   uvádza,   že   rozsudok   č.   1 nemohol považovať za iný ako ničotný či neexistujúci.

10. Prvostupňový súd následne vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 C 200/02-327 z 2. júla   2007   (ďalej   aj   „rozsudok   č.   3“),   v ktorom   opätovne   okrem   iného   zaviazal sťažovateľku uverejniť text ospravedlnenia a nahradiť nemajetkovú ujmu.

11. Sťažovateľka podala proti rozsudku č. 3 v lehote odvolanie (ďalej len „odvolanie č. 3“), pričom odvolací súd zmenil rozsudok č. 3 tak, že rozsudkom sp. zn. 5 Co 336/2007 z 29. apríla 2008 (ďalej len „rozsudok č. 4“) okrem iného nezaviazal sťažovateľku uverejniť text ospravedlnenia a znížil sumu náhrady nemajetkovej ujmy na 300 000 Sk.

12. Sťažovateľka podala proti časti výroku rozsudku č. 4, ktorou sa upravila výška náhrady   nemajetkovej   ujmy,   a proti   rozhodnutiu   o náhrade   trov   konania   dovolanie, v ktorom   navrhla návrh protistrany zamietnuť a priznať jej trovy konania. Sťažovateľka zároveň   podala   proti   rozsudku   č.   4   ústavnú   sťažnosť,   kde   namietala   porušenie   práv zaručených v čl. 26 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 129/2010 z 30. marca 2010 sťažnosť odmietol (pozri bod 30 nálezu).

13.   Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   uznesením   z 30.   júna   2011   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“), v ktorom rozhodol o zrušení rozsudku č. 4 a rozsudku č. 3, konanie zastavil   a nikomu   nepriznal   trovy   konania.   V uznesení   konštatoval,   že   dovolanie   proti rozsudku č. 4 nie je prípustné, keďže „nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238 ods.   1,   2,   3   O. s. p.“. Zároveň   najvyšší   súd   s odkazom   na   ustanovenie   §   242   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) skúmal existenciu procesnej vady podľa § 237 OSP. Najvyšší súd dospel k záveru, že konanie trpelo procesnou vadou rozsúdenej veci – res iudicata, keďže podľa jeho názoru bola vec právoplatne rozhodnutá rozsudkom č. 1 (ktorý   nadobudol   podľa   najvyššieho   súdu   právoplatnosť   20.   mája   2003),   aj   preto,   že odvolanie   č.   1   bolo   vzaté   sťažovateľkou   späť   a odvolacie   konanie   bolo   tak   odvolacím súdom zastavené uznesením č. k. 5 Co 322/2009-453 z 31. augusta 2010. Najvyšší súd preto rozsudok č. 4 a rozsudok č. 3 zrušil a konanie zastavil.  

14.   Sťažovateľka   tvrdí,   že postupom   súdov   v predmetnom   súdnom   konaní, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, a samotným vydaním napadnutého uznesenia boli najvyšším   súdom   porušené jej   ústavné   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 26 ods. 1 ústavy.

15. Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy sťažovateľka v zásade odôvodňuje tým, že v konaní a rozhodovaní v jej veci boli porušené rámcovo štyri aspekty práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka identifikuje porušenie (i) princípu verejnosti súdnictva, (ii) zásady legality (v modalite rešpektovania Občianskeho súdneho poriadku), (iii)   svojich   procesných   práv   (v   modalite   nemožnosti   ich   uplatnenia)   a   (iv)   práva na dostatočné zdôvodnenie rozhodnutia.

16.   Vzhľadom   na   tvrdenie   porušenia   princípu   verejnosti   súdnictva   sťažovateľka argumentuje tým, že právo konať pred súdom je vo svojej formálnej i materiálnej stránke napĺňané   aj   zákonným   postupom   súdu   pri   vyhlasovaní   rozhodnutia,   ktoré   je   spojené s rozličnými   právami   účastníkov   konania.   Ústavou   predpokladané   verejné   vyhlásenie rozsudku je podľa nej vyjadrením ústavného princípu verejnosti súdnictva. Sťažovateľka poukazuje   na   to,   že   dané   maximy   neboli   v predmetnom   konaní   súdov   naplnené,   keď rozsudok č. 1 nebol verejne vyhlásený, čo podľa jej názoru potvrdil vo svojom vyhlásení aj prvostupňový zákonný sudca. Podľa sťažovateľky tak došlo k porušeniu jej už označených práv tým, že najvyšší súd považoval rozsudok č. 1 za existujúci a zakladajúci prekážku rozhodnutej   veci.   Sťažovateľka   v sťažnosti   označila   postup   najvyššieho   súdu   za formalistický. Sťažovateľka argumentuje aj rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, a to nálezom sp. zn. II. ÚS 58/97 a sp. zn. II. ÚS 85/02 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 120/2009.

17.   Čo   sa   týka   tvrdenia   o   porušení   zásady   legality,   sťažovateľka   v podstatnom uvádza,   že   k nej   došlo   tým,   že   najvyšší   súd   v konaní   nerešpektoval   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, „keď priznal fiktívnemu rozhodnutiu status rozhodnutia, ktoré   zakladá   prekážku   rozhodnutej   veci“. Sťažovateľka   konštatuje,   že   iba   právom predpokladaným spôsobom vyhlásený rozsudok je taký, ktorým je súd viazaný, a môže teda byť prekážkou rozhodnutej veci. Legalitu súdneho konania sťažovateľka považuje za jednu zo základných princípov (spravodlivého) súdneho konania, a preto jeho porušenie vedie k porušeniu   princípu   spravodlivého   procesu.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   prekážku rozhodnutej veci teda môže v zmysle Občianskeho súdneho poriadku tvoriť len rozhodnutie, ktoré existuje (§ 156 OSP), zároveň nadobudlo formálnu právnu moc (§ 159 ods. 1 OSP) a zároveň nadobudlo materiálnu právnu moc (§ 159 ods. 2 OSP), a tvrdí, že rozsudok č. 1 nesplnil už prvú z týchto podmienok, preto prekážku res iudicata nezakladá.

18.   S ohľadom   na porušenie   svojich   procesných   práv   v   modalite   nemožnosti   ich uplatnenia sťažovateľka uvádza, že dodržanie Občianskeho súdneho poriadku je spôsobom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu, preto postup súdov v rozpore s Občianskym súdnym   poriadkom   a ústavou   je   porušením   tohto   práva.   Podľa   sťažovateľky   existujú procesné pravidlá aj s cieľom ochrany účastníkov konania pred svojvôľou súdu a s cieľom zabezpečiť   spravodlivý   proces.   S právom   rozporný   a zmätočný   postup   súdu   tak   bráni účastníkom účinne chrániť svoje hmotné práva. Sťažovateľka tvrdí, že jej nemožno pričítať („potrestať“) zmätočný postup súdov v súvislosti s otázkou ne/existencie rozsudku č. 1, ktorý   bol   dôvodom,   že   si   proti   nemu   neuplatnila   svoju   obranu   účinne.   Zmätočným postupom súdov teda došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces.

19.   Čo   sa   týka   požiadavky   zdôvodnenia   rozhodnutia, in   concreto napadnutého uznesenia, sťažovateľka poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ktorá riadne odôvodnenie súdneho   rozhodnutia   pokladá   za   súčasť   ústavného   práva   na   súdnu   ochranu   (sp.   zn. I. ÚS 236/06). Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia ústi podľa sťažovateľky aj do jeho nepresvedčivosti   a nepreskúmateľnosti.   Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva napríklad vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994 a argumentuje aj rozhodnutím ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 226/03 a najvyššieho súdu sp.   zn.   4 Cdo 171/2005.   Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   za   nespĺňajúce požiadavky   na súdne   odôvodnenie,   a preto   za   porušujúce   právo   na   spravodlivý   proces, keďže najvyšší súd podľa nej neodôvodnil svoj právny názor na existenciu rozsudku č. 1 dostatočne. Sťažovateľka argumentuje aj požiadavkou ústavno-konformného výkladu práva.

20. Porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorý zakotvuje rovnosť účastníkov konania, vidí sťažovateľka   v tom,   že   zmätočný   postup   súdov   bol   v konečnom   dôsledku   na   ujmu predovšetkým jej, nie navrhovateľovi ako protistrane v súdnom konaní. Od sťažovateľky podľa jej názoru nemohlo byť spravodlivo očakávané, že sa bude procesne brániť v dvoch paralelných konaniach, ktoré vznikli v dôsledku zmätočného postupu súdov. Sťažovateľka pri vymedzení práva na rovnosť účastníkov konania odkazuje aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva.

21.   V rámci   namietaného   porušenia   čl.   26   ústavy,   ktorého   predmetom   je   právo na slobodu prejavu, sťažovateľka poukazuje na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktoré   majú   tvoriť   východiská   možnosti obmedzenia   tohto   práva.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   uznesením,   ktorým   bol rozsudok č. 1 uznaný za právoplatný, najvyšší súd vytvoril právny stav, ktorý neosvedčil splnenie podmienok na obmedzenie slobody prejavu, a jeho rozhodnutie je v danom prípade arbitrárne   a zjavne   neodôvodnené.   Najvyšší   súd   mal   v rozhodnutí   podľa   sťažovateľky hľadať rovnováhu medzi právom na slobodu prejavu a ochranou osobnosti, avšak okresný súd v rozsudku   č. 1 ústavne nekonformným spôsobom   priorizoval právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena pred právom na slobodu prejavu.

22.   Účinky   napadnutého   uznesenia   sú   teda   voči   sťažovateľke   podľa   jej   názoru obmedzením   jej   základného   práva   podľa   čl.   26   ústavy.   Sťažovateľka   uvádza,   že   právo na slobodu prejavu možno v zmysle ústavy obmedziť len opatrením ustanoveným zákonom, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu jedného z legitímnych cieľov, a to za splnenia podmienky primeranosti, pričom treba dbať na podstatu a zmysel práva. Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   existenciu   týchto   podmienok   ani   neposudzoval. Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   rozsudok   č.   1   nie   je   opatrením   ustanoveným   zákonom a okresný   súd   nesprávne   vyhodnotil   splnenie   podmienok   priznania   finančnej   náhrady a otázku nevyhnutnosti obmedzenia práva na slobodu prejavu. Sťažovateľka odkazuje na to, že   autorom   výrokov   boli   novinári   a kritizovanou   osobou   vyšetrovateľ   ako   osoba „absolútneho verejného záujmu“, ktorá by podľa sťažovateľky mala znášať vyššiu mieru kritiky   a   ktorá   by   v demokratickej   spoločnosti   nemala   byť   chránená „pred   polemikou a kritikou jeho činnosti   ako reprezentanta štátu“.   Sťažovateľka   argumentuje aj tým, že v zmysle   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   tak   ako   ju   interpretuje sťažovateľka,   je   hodnotiaci   úsudok   neprimeraný   iba   vtedy,   ak   absentuje   akýkoľvek skutkový základ. Podľa sťažovateľky „[p]ravdivý musí byť podklad kritiky, vtedy je kritika vecná.   Súčasne   z podkladov   kritiky   musí   logicky   vyplývať   záver   autora   kritiky,   pričom v zmysle platnej judikatúry ESĽP je prípustné používať zveličenia, polemické, kontroverzné či   šokujúce súdy.“.   Sťažovateľka   následne tvrdí,   že v konaní predchádzajúcom   vydaniu rozsudku č. 1 navrhovateľ nepreukázal nepravdivosť podkladov kritiky. Preto nemohlo byť napadnuté   uznesenie   podľa   sťažovateľky   opatrením   nevyhnutným   v demokratickej spoločnosti   na obmedzenie   slobody   prejavu.   Podľa   sťažovateľky   tiež   dokazovanie okresného   súdu   pred   vydaním   rozsudku   č.   1   nijako   neukazovalo   na   zásah   do   cti a dôstojnosti navrhovateľa a na súkromnú či profesijnú ujmu, ktorú by navrhovateľ utrpel. Okresný súd preto v prípade, že nezistil existenciu predpokladov na obmedzenie slobody prejavu, rozsudkom č. 1 a napadnutým uznesením obmedzil slobodu prejavu sťažovateľky neoprávnene.

23. Sťažovateľka v sťažnosti zároveň požiadala ústavný súd o vydanie rozhodnutia o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“),   keďže   právny   stav   založený   napadnutým   uznesením   by   jej   mohol spôsobiť   ujmu   vzhľadom   na   nútený   výkon   rozsudku   č.   1   a v prípade   uverejnenia ospravedlnenia by nebolo možné navrátiť veci do pôvodného stavu.

24. Sťažovateľka sa domáha toho, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 €, čo odôvodňuje tým, že súdnym konaním a vydaním napadnutého uznesenia boli závažným spôsobom porušené jej v sťažnosti identifikované základné   práva   a slobody   a primerané   finančné   zadosťučinenie   má   byť   náhradou nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela kontinuálnym porušovaním ústavných práv v predmetnom konaní.

25. Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia a následne vydal tento nález:„1. Uznesením Najvyššieho súdu(...) sp. zn. 2 Cdo 16/2011 zo dňa 30. 6. 2011 bolo porušené   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom   a nestrannom   súde   v zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy(...),   právo   sťažovateľa na rovnosť   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania   v zmysle   čl.   47   ods. 3   Ústavy(...) a právo sťažovateľa na slobodu prejavu v zmysle čl. 26 ods. 1 Ústavy(...)

2.   Napadnuté   uznesenie   Najvyššieho   súdu(...)   sp.   zn.   2   Cdo   16/2011   zo   dňa 30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu(...) na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd(...) je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie výške 50 000 EUR.“

26. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd vydal uznesenie, ktorým zaviaže najvyšší súd do siedmich dní od doručenia nálezu ústavného súdu nahradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia.

II.

Sťažnosť a vyjadrenia účastníkov

27. Najvyšší súd vo svojej replike na sťažnosť uviedol, že predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Podľa najvyššieho súdu bola sťažovateľka v podstate v konaní, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu zastavené, úspešná, chýba tu preto objektívna stránka prípustnosti   sťažnosti.   Je   jasné,   že   sťažovateľka   chce   v   skutočnosti   zvrátiť   pre   ňu nepriaznivý rozsudok č. l, ktorý však nadobudol právoplatnosť 20. mája 2003. To však nie je možné,   pretože   uplynuli už všetky   lehoty   na jeho revíziu.   So   závermi   sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto najvyšší súd navrhuje, aby ústavný súd túto sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol.

28.   Sťažovateľka   vo   svojej   duplike   reaguje   na tvrdenie   o jej   úspechu   v konaní o dovolaní, a to tak, že toto tvrdenie je v rozpore so skutkovým stavom, čo jasne preukazuje argumentácia   sťažovateľky   v   ústavnej   sťažnosti,   ako   aj   obsah   spisu.   Najvyšší   súd v uznesení z 30. júna 2011 nerozhodol tak, ako žiadala sťažovateľka v petite dovolania z 2. marca 2009. Sťažovateľka tak v dovolacom konaní nemohla byť a ani nebola úspešná.

29. Dotknutá osoba, Ing. S., (porov. López Guió v. Slovakia, sťažnosť č. 10280/12, rozsudok   z 3.   6.   2014)   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti,   replike   a duplike   uvádza,   že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považuje za zákonné a riadne odôvodnené. Dotknutá osoba   ďalej   zdôrazňuje,   že   vec   už   trvá   12   rokov,   a pripomína   princíp   právnej   istoty, hospodárnosť a účelnosť súdneho konania. Upozorňuje, že aj judikatúra vo veciach ochrany osobnosti   sa   medzičasom   vyvinula,   a to   smerom   k sprísneniu   pohľadu   na   verejných činiteľov. Uvádza, že predmetné články nesmerovali len voči jeho práci v Policajnom zbore, ale boli aj osobné, spochybňujúce jeho vzdelanie.

30.   Ústavný   súd   lustráciou   veci   zistil,   že   sťažovateľka   podala   proti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   336/2007   –   rozsudku   č.   4   zároveň   dovolanie   a   ústavnú sťažnosť. Zo spisov nevyplýva, že by sťažovateľka oznámila najvyššiemu súdu, že podala ústavnú sťažnosť, a ústavnému súdu v tejto prerokúvanej veci, že už v minulosti podala sťažnosť   proti   rozhodnutiu,   ktoré   s prerokúvanou   vecou   bezprostredne   súvisí   (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 275/08). Ústavný súd v uznesení sp. zn. III. ÚS 129/2010 odmietol sťažnosť v „procesnej“ časti týkajúcej sa (ne)vyhlásenia rozsudku s tým, že sťažovateľka mala   podať   dovolanie,   (ktoré   už   v   skutočnosti   bolo   paralelne   podané)   avšak v „hmotnoprávnej“ časti týkajúcej sa slobody prejavu ústavný súd kvázimeritórne odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

III.

Právne úvahy ústavného súdu

31.   Ústavný   súd   najprv   zhrnie   naráciu   sťažnosti,   aby   sa   dostal   zrozumiteľným spôsobom k podstate veci. Sťažovateľka bola žalovaná vo veci ochrany osobnosti, do ktorej mala protizákonne zasiahnuť uverejnením nepravdivých faktov v článku v ňou vydávaných novinách. Okresný súd vydal rozsudok, v ktorom dal za pravdu dotknutej osobe, avšak dosiaľ nie je skutkovo ustálené, či bol riadne vyhlásený. Sťažovateľka tvrdí, že to tak nie je, dotknutá osoba, že naopak áno, a konajúci sudca niekoľko rokov po doručení rozsudku procesne   neobvyklým   spôsobom   vyhlásil,   že   pripúšťa,   že   rozsudok   nebol   vyhlásený. Sťažovateľka   späťvzala   odvolanie   proti   tomuto   spornému   rozsudku   okresného   súdu. Okresný súd po ďalšom konaní opäť, už nesporne, vyhlásil rozsudok, ktorý dal opäť za pravdu   dotknutej   osobe.   Proti   tomuto   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie. Na odvolanie   krajský   súd   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   len   tým,   že   znížil   náhradu nemajetkovej   ujmy.   Na   základe   tejto   zmeny   podala   sťažovateľka   dovolanie.   Sudca okresného   súdu   v prípise   k predloženiu   spisu   uvádza   právoplatnosť   nadobudnutú 28. januára 2009. Po tom, čo si najvyšší súd pripravil pozíciu tým, že vrátil krajskému súdu spis, aby po siedmich rokoch zastavil na základe späťvzatia pôvodné konanie a aby okresný súd   opravil   v režime   opravného   uznesenia   inak   sporný   dátum   domnelého   vyhlásenia pôvodného   rozsudku,   po   týchto   úkonoch   respektívnych   súdov   najvyšší   súd   akceptoval pôvodný rozsudok ako riadne vyhlásený a právoplatný, pretože odvolanie bolo späťvzaté, a zrušil celé následné konanie okresného súdu a krajského súdu. Keďže právoplatnosťou pôvodného   rozsudku   vzniká   prekážka   res   iudicata,   najvyšší   súd   celé   konanie   zastavil („Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   z 29.   apríla   2008   sp.   zn.   5   Co   336/2007 a rozsudok   Okresného   súdu   Žilina   z 2.   júla   2007   č.   k.   2   C   200/2002-37   a konanie zastavuje.“).

32. Zmyslom práva na prístup k súdu je garancia pre oboch účastníkov istej férovej trajektórie smerujúcej ku konečnému rozhodnutiu vo veci. Férovosťou sa tu nemyslí vecne správne rozhodnutie, ale férovosť procedúry.

33.   Zložitosť   procesných   foriem   a rozmanitosť procesných   situácií   vedie   niekedy k tomu, že vzniknú právne situácie, ktoré vybočujú z predvídaných foriem, a nie sú zákonu, resp. učebniciam, explicitne známe.

34. V predmetnej veci je takouto situáciou vyhlásenie/nevyhlásenie prvého rozsudku a úradný   záznam   sudcu   týkajúci   sa   tohto   vyhlásenia/nevyhlásenia.   V spise   je   zápisnica o pojednávaní   z 20.   novembra   2002   (č.   l.   55).   Na   pojednávaní   sa   zúčastnili   právni zástupcovia obidvoch strán, pričom okresný súd uznesením odročil pojednávanie o dva dni na 22. november 2002 na účely vyhlásenia rozsudku. Podľa zápisnice bol rozsudok takto vyhlásený. Rozsudok bol vypravený 28. apríla 2003. V odvolaní sťažovateľka namieta aj nevyhlásenie rozsudku (č. l. 82). Krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený,   a to   písomne   vyhotoveným   procesným   uznesením   č.   k.   9   Co   49/03-127 z 9. októbra   2003,   kde   ukladá   zákonnému   sudcovi,   aby   sa   k sporným   skutočnostiam týkajúcim   sa   vyhlásenia   rozsudku   podrobne   vyjadril, „teda   uviedol   najmä,   ako   a kedy presne bol vyhlásený rozsudok v mene republiky, či bol vyhlásený v súlade s § 156 ods. 1 v spojitosti s § 156 ods. 2 OSP, či bol právny zástupca odporcu, prípadne niekto ďalší prítomný   pri   verejnom   vyhlásení   rozsudku   tak,   aby   odvolací   súd   mal   zrejmé,   či   vôbec rozsudok vyhlásený bol, a teda či rozsudok vôbec existuje. V prípade, že rozsudok v mene republiky nebol vyhlásený v súlade so zákonom, tento vlastne neexistuje a súd bude musieť o veci riadne rozhodnúť. V prípade, že rozsudok bol riadne vyhlásený v súlade so zákonom, po   vyjadrení   zákonného   sudcu   o okolnostiach   vyhlásenia   rozsudku   predloží   opakovane okresný súd spis odvolaciemu súdu“ (č. l. 127). Najbližšie pojednávanie okresného súdu sa uskutočnilo   30.   januára   2004,   kde   boli   právni   zástupcovia   protistrán   oboznámení s uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 49/03-127 z 9. októbra 2003. Navrhovateľ (Ing. S.) žiadal   vykonať   ďalšie   dôkazy.   Odporca   (sťažovateľka)   namietal,   že   mu   rozhodnutie krajského súdu nebolo doručené, pričom namietal ďalšie dokazovanie, pretože o odvolaní stále   nebolo   rozhodnuté.   Okresný   súd   uznesením   odročil   pojednávanie   na   8. marec 2004 s tým, že žalobcom navrhnutá svedkyňa bude predvolaná (č. l. 143). Na pojednávaní 8.   marca   2004   žiadal   právny zástupca   odporcu   okresný   súd   o vyjadrenie,   či   bol   riadne vyhlásený rozsudok a ako sa bude postupovať. Na to sudca uviedol: „Pán právny zástupca je zrejmé a vyplýva to aj z úkonov, ktoré doposiaľ urobil súd a ktoré sa chystá urobiť, že vychádza   z toho,   že   rozhodnutie   nebolo   riadne   vyhlásené.“ Právny   zástupca   odporcu uviedol: „Ja   by   som   chcel   mať   však   dané   písomne,   prečo   sa   postupuje   tak,   ako   sa postupuje.   Volal   som   aj   na   krajský   súd,   a tam   mi   bolo   povedané,   že   okresný   súd   mal informovať nadriadený súd ako bude v tejto veci postupovať.“ Sudca odvetil: „Pán právny zástupca, ja ako sudca nemám žiadnu povinnosť, aby som informoval nadriadený súd ako v konkrétnych veciach alebo v konkrétnej veci postupujem pri prejednaní a nie je žiadnou mojou   povinnosťou   informovať   o mojich   rozhodnutiach   krajský   súd.“ a okresný   súd pokračoval   v dokazovaní   (č.   l.   147).   Neskôr,   ako   bolo   uvedené,   bol   vydaný   „nový“ rozsudok okresného súdu, ktorý vyhovel navrhovateľovi a zaviazal odporcu na zaplatenie 400 000 Sk. Na odvolanie krajský súd zmenil rozsudkom rozsudok okresného súdu a znížil sumu na 300 000 Sk. Sťažovateľka (ako odporca) podala dovolanie, kde jeho prípustnosť odvodzovala   jednak   od   (zmätočnej)   vady   podľa   §   237   písm.   f)   OSP   neodôvodnením rozhodnutia,   a taktiež   na   základe   §   238   OSP   od   zmeny   rozsudku   prvého   stupňa. Sťažovateľka   navrhla,   aby   najvyšší   súd   zmenil   rozsudok   a zamietol   ho   a taktiež,   aby rovnako zmenil a zamietol pôvodné rozhodnutie o trovách. Nasledovalo už známe, v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu. Úplný obraz o veci dotvárajú ešte   rozhodnutia   o trovách   a poplatkoch.   Deň   po   doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   2   C   200/02-466   o vrátení   súdneho   poplatku sťažovateľke za odvolanie č. 2, pretože najvyšší súd zrušil rozhodnutia vydané po rozsudku č.   1.   V ten   istý   deň   vydal   okresný   súd   uznesenie,   v ktorom   zaviazal   sťažovateľku   na zaplatenie trov   konania, ktoré si   vyžiadalo svedecké   dokazovanie, pretože sťažovateľka nebola   úspešná.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   odvolanie,   v ktorom   argumentovala,   že najvyšší súd zrušil „konanie“ po rozsudku č. 1, a teda ide o prekážku res iudicata, a napriek nej bola svedkyňa predvolaná, a to dokonca na základe žiadosti navrhovateľa. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 433/2011 z 19. júna 2012 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu.   Vychádzajúc   z § 166   ods.   1   OSP,   uviedol,   že   už   uplynula   doba   na   vydanie dopĺňacieho rozsudku z úradnej moci. Okresný súd tak uznesením č. k. 2 C 200/02-499 z 5. septembra 2012 vrátil odporcovi (sťažovateľke) sumu vo výške 45,80 €.

35.   Ústavný   súd   vedomý   si   svojej   ultimatívnej   a zároveň   subsidiárnej   pozície ochrancu   ústavnosti,   ktorá   je zvlášť   zložitá   pri   posudzovaní   ústavnosti   vád   základného práva na súdnu ochranu, berúc do úvahy uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2010, berúc do úvahy dĺžku konania začatého v roku 2002 a berúc do úvahy právne postavenie sťažovateľkinej   protistrany   –   dotknutej   osoby,   ale   aj   právne   vyhliadky   sťažovateľky v ďalšom   konaní   tiež   z hmotnoprávneho   hľadiska,   dôkladne   zvažoval,   či   je   nutné v predmetnej veci vysloviť porušenie práva na súdnu ochranu a kasačne zareagovať.  

36.   Ústavný   súd   už   uviedol   (II.   ÚS   398/08,   II.   ÚS   65/2010),   že   rešpektuje kompetenciu najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť vecí v konaní o dovolaní a vychádza z právneho názoru, podľa ktorého je v prvom rade vecou   najvyššieho   súdu   určovať   si   koncepciu   interpretácie   prípustnosti   mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd. Z ústavného hľadiska je podmienkou, aby takáto interpretácia nebola svojvoľná, aby bola čo najustálenejšia, a teda súladná s právom na súdnu ochranu. Uvedené   východiská   sa   pochopiteľne   vzťahujú   nielen   na   prípustnosť,   ale   aj   celkovú aplikáciu noriem o dovolaní.

37.   Článok   46   ústavy   obdobne   ako   čl.   6   ods.   1   dohovoru   obsahuje   implicitné, judikatúrou vyvinuté zložky, medzi ktoré patrí aj právna istota. Tá v kontexte čl. 46 ústavy nadobúda   tiež   podobu   ochrany   právoplatných   rozhodnutí   (II.   ÚS   591/2012).   Množstvo rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa práva na spravodlivý proces svojou argumentáciu môže   vytvárať   dojem,   že   toto   právo   (a   žiaľ   aj   hmotné   základné   práva)   sa   obmedzuje na uvedenie „akých-takých“ dôvodov rozhodnutia. Z tohto vychádzal aj najvyšší súd pri svojom vyjadrení. Právo na spravodlivý proces je však pestrejšie a štruktúrovanejšie.

38.   Najvyšší   súd   bez   toho,   aby   sa   vysporiadal   so   skutočnosťou,   že   samosudca (prvostupňový súd) explicitne nepovažoval prvý rozsudok za riadne vyhlásený, resp. či toto vyhlásenie   nie   je   zrušením   rozsudku,   rozhodol,   a to   vychádzajúc   z presného   opaku. Najvyšší súd tak urobil len zo spisu, bez vyjadrení, bez pojednávania.

39. Podľa ustanovenia § 156 ods. 4 OSP len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. V predmetnej   veci   je   súdom   samosudca.   Najvyšší   súd   nezvážil,   či   sudcovo   explicitné vyjadrenie (porov. bod 33) nemožno považovať za uznesenie, ktorým ruší   rozhodnutie, ktorým nie je viazaný, pretože nebolo vyhlásené. Inak povedané, ide o tri otázky: 1. či súd bol viazaný takýmto rozsudkom, ktorý nebol vyhlásený, ale doručený, 2. či ho mohol zrušiť, 3. či vyjadrenie sudcu na pojednávaní a potom v úradnom zázname ne/možno považovať za takéto zrušenie. Všetky tri otázky sú právne a všetky tri bolo potrebné vyriešiť separátne. To je tá, už naznačená procesná neobvyklosť, ktorá robí predmetnú vec náročnou.

40.   Sťažovateľka   si,   samozrejme,   sťažila   svoju   procesnú   pozíciu   späťvzatím odvolania, ale orgány štátnej moci, súd, sudca okresného súdu, ale aj krajský súd svojou činnosťou vytvárali dojem, že na rozsudok č. 1 je potrebné zabudnúť.

41.   Ústavný   súd   nevyjadruje   právny   názor,   že   prvostupňový   rozsudok   nebol vyhlásený. Ústavný súd však nemôže akceptovať, že najvyšší súd bez toho, aby využil procesné nástroje na objasnenie veci, bez procesných nástrojov realizujúcich férový proces o veci rozhodol.

42.   Naopak,   aktívne   svojou   činnosťou   (výzva   krajskému   súdu,   aby   po   siedmich rokoch zastavil konanie o odvolaní a opravné uznesenie) si takpovediac pripravil pôdu pre zamýšľané rozhodnutie. V tomto zmysle ústavnému súdu chýba v rekapitulácii napadnutého uznesenia zmienka a právne hodnotenie skutočnosti,   že sudca okresného súdu   explicitne vyhlásil, že rozsudok riadne vyhlásený nebol.

43. Ústavný súd rozumie pravdepodobnému motívu najvyššieho súdu, ktorým malo byť nastolenie právnej istoty v danej, „zamotanej“, veci. Najvyšší súd však tak urobil za ústavnoprávne takmer neakceptovateľnú cenu. Najvyšší súd zhoršil ešte viac hmotnoprávnu pozíciu dovolateľa – sťažovateľky (Vo svojom   vyjadrení však najvyšší súd interpretuje uvedené   zastavenie   ako   úspech   sťažovateľky,   z čoho   vyvodzuje   neprípustnosť   ústavnej sťažnosti.), než akú ju mala pred ňou podaným dovolaním, pretože sťažovateľka bola takto povinná zaplatiť vyššiu sumu vyplývajúcu z rozsudku č. 1. Netreba tu však zabúdať na späťvzatie   odvolania   proti   rozsudku   č.   1.   Najvyšší   súd   tak   rozhodol   bez   toho,   aby   sa sťažovateľka mala možnosť vyjadriť na konaní na dovolacom súde (§ 243a ods. 1 a 2 OSP) alebo iným spôsobom. Z tohto pohľadu je uznesenie najvyššieho súdu prekvapujúce, a nie priateľské ku komponentu právnej istoty obsiahnutému v čl. 46 ods. 1 ústavy.

44. Uvedené je ešte umocnené tým, že pochybenia štátnych orgánov by v zásade nemali ísť na úkor nositeľov ľudských práv. Ak bol podľa najvyššieho súdu niekoľkoročný proces po vydaní rozsudku č. 1 úplne zbytočný, čo sa pravda môže stať, tak si to vyžaduje riadne odpovede na kľúčové otázky (porov. bod 37 a 38), a to v riadnom procese. Inými slovami, ak jeden štátny orgán – súd (relatívne) formálne vyhlási, že rozsudok nebol riadne vyhlásený, iné štátne orgány – krajský súd a okresný súd, to niekoľko rokov akceptujú vrátane   niekoľkoročného   prehliadania   späťvzatia   odvolania,   tak   takéto   úplne   nové uchopenie procesu, v ktorom najvyšší súd v podstate predpokladá, že právni zástupcovia, okresný   súd   i krajský   súd   boli   v dlhoročnom   omyle,   si   vyžaduje   vysokú   argumentačnú presvedčivosť.

45.   Ochrana   objektívneho   práva   (a   v tomto   zmysle   nachádzanie   práva),   pretože najvyšší   súd   deklaroval,   že právoplatnosť   nastala   po   vyhlásení   rozsudku   č.   1,   by   mala kráčať ruka v ruke s ochranou subjektívnych práv účastníkov.

46. Ústavný súd ešte dodáva (bez úvah, či najvyšší súd zvolil správne prípustnosť a zmätočný dôvod), že dovolací dôvod podľa § 237 písm. d) OSP je v praxi menej častý oproti   iným   zmätočným   dôvodom,   a tak   si   zaslúži   byť   rozvíjaný   bez   procesných kompromisov, zvlášť ak ide o tak pútavý problém, aký vznikol v predmetnej veci – problém účinkov samosudcovho vyhlásenia o riadnom nevyhlásení rozsudku, ktorý bol doručený.

47. Akokoľvek doterajšia argumentácia ústavného súdu vyznieva opačne, ústavný súd napokon vychádza zo skutočnosti, že predsa len hlavnou podstatou veci je ochrana slobody prejavu, resp. ochrana osobnosti. Ústavný súd tieto slobody veľmi citlivo vyvažuje (II. ÚS 152/08, III. ÚS 351/2012). Najvyšší súd mal vzhľadom na (ne)prípustnosť dovolania v danej veci objektívne takmer nulový priestor venovať sa hmotnoprávnemu vyvažovaniu ochrany osobnosti a slobody prejavu a nemožno zabúdať ani na uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 129/2010, kde sa ústavný súd k tejto stránke veci vyjadril (porov. bod 30). Ústavný   súd   pohľadom   na   konanie   ako   celok,   v miere   danej   zvláštnosťou,   priam unikátnosťou   predmetnej   veci   (kde   sa   najvyšší   súd   vlastne   slobodou   prejavu   nemohol zaoberať, rozsudok krajského súdu bol zrušený a zároveň nemožno sťažovateľke vyčítať, že nenapadla ústavnou sťažnosťou rozsudok č. 1), nenadobudol dojem, že by bolo rozhodnutie okresného súdu, ako aj nové rozhodnutie okresného súdu potvrdené krajským súdom zjavne neakceptovateľné z hľadiska zásahu do slobody prejavu. Sťažovateľka naozaj uverejnila článok s, ako sa zdá, nepravdivými údajmi o dotknutej osobe. Uviedla, že dotknutá osoba ako   vyšetrovateľ   neobvinil   určité   osoby,   pričom   tento   tak   urobil,   ale   obvinenia   zrušil prokurátor. Treba tu opäť pripomenúť aj späťvzatie odvolania sťažovateľkou (bod 40).

48.   Vzhľadom   na   vyhliadky   sťažovateľky   na   zvrátenie   otázky   slobody   prejavu v ďalšom   konaní   rozhodol   sa   ústavný   súd   uprednostniť   právnu   istotu   a sťažnosti nevyhovieť, nezaťažovať účastníkov ďalším procesom, avšak zároveň ústavný súd chcel vyjadriť aspoň v rovine obiter dicta (body 36 – 46) svoj kritický názor na rozhodnutie najvyššieho súdu v záujme ochrany procesných práv budúcich dovolávateľov.

IV.

49. Ústavný súd tento nález prijal na neverejnom zasadnutí potom, ako so súhlasom oboch účastníkov upustil od verejného ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

50. Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol   senát ústavného súdu tak, ako to je uvedené vo výroku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014