znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 212/09-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   o   sťažnosti   Ing.   M.   I.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. I.   H.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 301/07 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   M.   I.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 301/07 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. M. I. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 600 € (slovom šesťsto eur), ktoré j e   Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing.   M.   I. p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   346,38   € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťosem centov), ktoré   j e   Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 212/09-21 z 27. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   Ing.   M.   I.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 301/07.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 301/07 konal ako súd odvolací o odvolaní žalovaného (U.) proti rozsudku Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 133/03 z 2. októbra 2007, ktorým okresný súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľovi je neplatná a že jeho pracovný pomer   u   žalovaného   naďalej   trvá.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   krajský   súd   aj   napriek skutočnosti, že ide o pracovnoprávnu vec majúcu vplyv na jeho existenčné zabezpečenie, ako   aj   napriek   jeho   viacnásobným   sťažnostiam   a   urgenciám   na   urýchlené   konanie o odvolaní   žalovaného   z   19.   novembra   2007   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu nerozhodol.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „(...) predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná a náročná,   aby mohla ospravedlniť   prieťahy   v   konaní   Krajského   súdu   v   Košiciach.   Taktiež   mám   za   to,   že správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci absolútne nezapríčinilo spôsobené prieťahy v konaní. Zo súdneho spisu je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené nečinnosťou Krajského   súdu   v   Košiciach.   Nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie nemôžu   byť dôvodom na   zmarenie   uplatnenia práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a   v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. (...)

Od právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach v súdnom konaní sp. zn. 1 Co 301/2007 závisí otázka ďalšieho trvania pracovného pomeru sťažovateľa u žalovaného v   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   otázka   finančnej   kompenzácie   titulom   náhrady   mzdy.   Pre sťažovateľa, ktorý musel nedobrovoľne opustiť svoje zamestnanie a ďalšie s tým spojené práva a povinnosti, čím sa dostal do veľmi vážnej, zlej finančnej situácie, to predstavuje značný   finančný   obnos.   Dosiahnutie   zákonného   stavu   v   uvedených   otázkach,   však zbytočnými a neodôvodniteľnými prieťahmi v súdnom konaní sa stáva zložitejším, treba na ne vynakladať ďalšie finančné prostriedky, dochádza k umŕtveniu finančných prostriedkov, ktoré sú vo vlastníctve sťažovateľa a postupne aj k ich znehodnoteniu vplyvom inflácie, súčasného zdražovania a podobne.

Uvedená dlhá doba čakania na rozhodnutie odvolacieho súdu nepriaznivo vplýva na psychiku sťažovateľa a nečinnosťou súdu bola spôsobená aj nemajetková ujma pomerne ťažko   vyčísliteľná.   Dlhodobá   zlá   finančná   situácia   sťažovateľa   spôsobená   jeho nezamestnanosťou a následnou nemožnosťou sa zamestnať v dôsledku sporného skončenia pracovného   pomeru   zo   strany   zamestnávateľa,   ako   dôsledok   aj   spomínaných   udalostí a v neposlednom   rade   spôsobená   spoločenská   potupa   a   izolácia   sťažovateľa   atď.   sú príkladmo   vymenované   následky   spôsobené   zbytočnými   a   neodôvodniteľnými   prieťahmi súdu   v   konaní.   Nečinnosťou   súdu   fakticky   dochádza   k   ochrane   jedného   z   účastníkov súdneho konania.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. M. I., bytom K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod. sp. zn. 1 Co 301/2007 porušené bolo.

Krajskému súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 301/2007 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ing. M. I., bytom K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000,- Sk (slovom stopäťdesiat tisíc korún slovenských), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému súdu v Košiciach ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi JUDr. I. H. za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, vo výške 545,14 € do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za krajský súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV/603/2009 z 10. júla 2009 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu listom z 22. júla 2009.

2.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol: „Vzhľadom na to, že celé odvolacie konanie netrvalo dlhšie ako 15 mesiacov a to vrátane rozhodovania o oprave dôvodov rozsudku a vzhľadom aj na zmenu referujúceho sudcu(...)   a   právnu   náročnosť   veci   (pripustené   dovolanie),   sťažnosť   považujeme   za nedôvodnú.

Súhlasíme, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k   uvedenému   vyjadreniu krajského súdu uviedol:

„(...) súhlasíme s tým aby Ústavný súd SR upustil v súlade s ust. § 30 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z v aktuálnom znení od ústneho pojednávania.

K   vyjadreniu   Krajského   súdu   v   Košiciach   k   podanej   sťažnosti   podotýkame nasledovné:

- stanovisko Krajského súdu v Košiciach považujeme za účelové. Záver KS Košice o tom, že podaná sťažnosť je nedôvodná je v rozpore so stanoviskom toho istého Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 10. 2008 kde sa konštatovalo, že podaná sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní bola opodstatnená.

- aj keď je pravdou, že Krajský súd Košice rozhodnutím zo dňa 26. 2. 2009 rozhodol rozsudkom č.   k.   1   Co 310/2007   o podanom   odvolaní   nič to   nemení   na skutočnosti,   že k prieťahom v súdnom konaní došlo. Zmena referujúceho sudcu v prejednávanom prípade nemôže byť dôvodom pre existujúce prieťahy - je úlohou konajúceho súdu zabezpečiť po organizačnej stránke činnosť súdu tak aby k prieťahom v súdnom konaní nedochádzalo.

- nesúhlasíme ani so záverom KS Košice o tom, že v prejednávanom prípade išlo o právne   zložitý   súdny   spor.   Predmetom   sporu   bola   otázka   platnosti   výpovede   danej zamestnávateľom zamestnancovi ku ktorej existuje rozsiahla stabilná rozhodovacia prax súdov. Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   považujeme   podanú   sťažnosť   za   plne   dôvodnú a navrhujeme   aby   Ústavný   súd   SR   rozhodol   nálezom   tak   ako   je   to   uvedené   v   podanej sťažnosti zo dňa 20. 11. 2008.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo, alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 1 Co 301/07:

- 2. október 2007 – okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 133/03-487 určil, že výpoveď daná sťažovateľovi žalovaným je neplatná a pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného trvá, súčasne vylúčil nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru na samostatné konanie a rozhodol o trovách konania,

- 19. november 2007 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľa na „opravu odôvodnenia rozsudku“ a žalovaný sa odvolal proti rozsudku okresného súdu,

- 26. november 2007 – okresný súd vyzval žalovaného, aby zaplatil poplatok za odvolanie, a sťažovateľa vyzval na vyjadrenie k odvolaniu žalovaného,

- 30. november 2007 – sťažovateľ sa vyjadril k odvolaniu,

- 3. december 2007 – žalovaný zaplatil súdny poplatok a sťažovateľ doplnil svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného,

- 3. december 2007 – okresný súd uznesením rozhodol, že návrhu sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku nevyhovuje,

- 6. december 2007 – spis bol predložený krajskému súdu na odvolacie konanie, ktorý vo veci konal pod sp. zn. 1 Co 301/07,

- 10. december 2007 – krajskému súdu bolo doručené podanie žalovaného, ktorým vyjadril nesúhlas s prerokovaním odvolania bez nariadenia pojednávania,

- 4. február 2008 – krajskému súdu bolo doručené doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa k odvolaniu žalovaného,

- 28. február 2008 – krajskému súdu bolo doručené podanie sťažovateľa, ktorým predložil doklad, že je vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie,

- 1. júl 2008 – sťažovateľ urgoval konanie krajského súdu a nariadenie pojednávania,

-   14.   august   2008   –   sťažovateľ   urgoval   konanie   krajského   súdu   a   nariadenie pojednávania,

- 2. október 2008 – krajský súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku okresného súdu,

-   bez   dátumu   –   predseda   krajského   súdu   predĺžil   zákonnému   sudcovi   lehotu   na vypracovanie uznesenia do 30. novembra 2008,

- 14. január 2009 – krajský súd žiadal zapožičať k nahliadnutiu rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 27 CbPV 2/07,

-   15.   január   2009   –   sťažovateľ   urgoval   konanie   krajského   súdu   a   nariadenie pojednávania,

- 19. január 2009 – krajskému súdu bol zapožičaný vyžiadaný rozsudok,

-   4.   február   2009   –   sťažovateľ   urgoval   konanie   krajského   súdu   a   nariadenie pojednávania   a   krajský   súd   nariadil   verejné   vyhlásenie   rozsudku   bez   pojednávania   na 26. február 2009,

-   26.   február   2009   –   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo výroku, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná a že jeho pracovný pomer trvá, a súčasne krajský súd proti svojmu rozsudku   pripustil   dovolanie z dôvodu posúdenia   otázky   zásadného   právneho   významu;   sťažovateľ   urgoval   konanie   krajského súdu a nariadenie pojednávania,

-   3.   marec   2009   –   sťažovateľ   urgoval   konanie   krajského   súdu   a   nariadenie pojednávania a následne mu krajský súd oznámil, že 26. februára 2009 bol bez nariadenia pojednávania   vyhlásený   rozsudok   (sťažovateľovi   bolo   rozhodnutie   doručené   6.   marca 2009),

-   6.   marec   2009   –   sťažovateľ   urgoval   konanie   krajského   súdu   a   nariadenie pojednávania,

- 25. marec 2009 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 7. apríl 2009 – rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť (sťažovateľovi bol doručený 7. apríla 2009 a žalovanému 6. apríla 2009),

- 4. máj 2009 – žalovaný podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie,

- 5. máj 2009 – okresný súd vyzval žalovaného, aby zaplatil súdny poplatok za dovolanie, ktoré podal proti rozsudku krajského súdu 4. mája 2009, a sťažovateľa vyzval, aby sa vyjadril k dovolaniu žalovaného,

- 7. máj 2009 – žalovaný zaplatil súdny poplatok,

- 29. máj 2009 – sťažovateľ sa vyjadril k dovolaniu žalovaného,

- 3. jún 2009 – zmena zákonnej sudkyne z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti pôvodnej zákonnej sudkyne,

- 9. jún 2009 – spis bol postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na konanie o dovolaní,

- 24. júl 2009 – spis bol vrátený okresnému súdu bez vybavenia dovolania s tým, že najvyšší   súd   upozornil   na   nutnosť   odstránenia   nedostatku   dovolania   spočívajúceho v nedoloženom   splnomocnení   pre   právničku   (zamestnankyňu)   žalovaného,   ktorá   podala dovolanie,

- 3. august 2009 – okresný súd vyzval žalovaného na odstránenie najvyšším súdom vytknutých nedostatkov,

- 14. august 2009 - žalovaný odstránil nedostatky dovolania,

- 9. september 2009 – okresný súd plánuje opätovne postúpiť spis najvyššiemu súdu.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 Co 301/07 došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené   v čl.   48 ods.   2 ústavy a   právo na prejednanie záležitosti   v   primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   zohľadnil,   že   predmetom   napadnutého   odvolacieho konania na krajskom súde bola pracovno-právna vec, nároky z rozhodnutia ktorej majú priamy vplyv a dopad na kvalitu životnej úrovne sťažovateľa a jeho rodinných príslušníkov, t.   j.   výsledok   konania   má   priamy   dopad   na   existenčnú   sféru   sťažovateľa   (jeho   príjem a zamestnanie),   a   preto   si   povaha   tohto   konania   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť a pozornosť   všeobecného   súdu   venovanú   efektívnemu   a   rýchlemu   postupu,   aby   bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,   kvôli   ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o   rozhodnutie   (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 241/06).

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd v danej veci nekonal ako prvostupňový súd, ktorého úlohou je ustáliť skutkový stav a jeho právnu kvalifikáciu, ale konal ako súd odvolací, ktorého procesná aktivita pri preskúmaní postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu   je do   značnej miery   limitovaná odvolacím dôvodom. Prehľad procesného postupu krajského súdu v skúmanej veci (nekonalo sa ani jedno pojednávanie ani nebolo dopĺňané dokazovanie) nenasvedčuje tomu, že by išlo o vec právne či fakticky zložitú, ktorej prerokovanie by si aj vzhľadom na predmet konania, ako aj   na   štádium   konania   (odvolacie   konanie)   vyžadovalo   viac   ako   15-mesačné   trvanie odvolacieho konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd nezistil žiadnu   takú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo   v   skúmanom   konaní   k   zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v tejto súvislosti zistil, že z celkovej doby trvania odvolacieho konania viac ako 15 mesiacov bol krajský súd v prevažnej miere nečinný, a to viac ako deväť mesiacov v období od 6. decembra 2007, keď mu bola vec predložená, až do 2. októbra 2008, keď krajský súd uznesením rozhodol o návrhu sťažovateľa na opravu odôvodnenia rozsudku okresného súdu.

Obrannú   argumentáciu   krajského   súdu   spočívajúcu   v   tvrdení,   že   k   predĺženiu odvolacieho   konania   mala   prispieť   aj   zmena „referujúceho   sudcu“,   ústavný   súd neakceptoval.   Uvedená   skutočnosť   nemôže   odôvodňovať   celkovú   dĺžku   posudzovaného súdneho   konania,   ktoré   predstavuje   na   súde   druhého   stupňa   viac ako   15   mesiacov,   čo vzhľadom   na   charakter   tohto   konania   (pracovno-právna   vec)   nemožno   pokladať   za primeranú dĺžku tohto konania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. I. ÚS 88/05).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom   krajského   súdu v skúmanom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   čím   došlo   k   porušeniu   základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

4. Vzhľadom na to, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 301/07 už meritórne rozhodol rozsudkom z 26. februára 2009, nepripadalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 150 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom   na   predmet   konania   a   konštatovanú   nečinnosť   krajského   súdu   považuje   za primerané v sume 600 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich náhradu v sume 545,14 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 je 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

S poukazom na výsledok konania ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2008   (prevzatie   a   príprava zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume 6 734 Sk (t. j. 223,53 €) vrátane režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2009 (vyjadrenie z 22. júla 2009) v sume 122,85 € vrátane režijného paušálu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 346,38 € bez 19 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateľa nepredložil osvedčenie platiteľa DPH.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009