znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 212/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa čl. 46   ods.   1 a podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 14/06-45 z 23. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2007 doručená sťažnosť M. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv uznesením Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn. ČVS: ORP-393/1-OVK-K2-2005 z 22. februára 2006, uznesením Okresnej prokuratúry K. (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pv 641/05 zo 16. marca 2006, odkladacím listom Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“) sp. zn. KPt 1903/05-12 z 29. júna 2006 a odkladacím   listom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 Gpt 14/06-45 z 23. februára 2007.

Sťažnosť v predloženom znení nespĺňala náležitosti predpísané zákonom Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), preto ústavný súd vyzval sťažovateľa listom z 11. júna 2007 na jej doplnenie.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť prostredníctvom právnej zástupkyne 28. júna 2007 tak, že   smeruje   len   proti   opatreniu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/4   GPt   14/06-45 z 23. februára 2007; na sťažnosti proti ďalším označeným subjektom netrvá, a preto na ne netreba prihliadať.

Zo   sťažnosti   po   jej   doplnení   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   okresnej   prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie z trestného činu ublíženia na zdraví a z trestného činu neposkytnutia pomoci na zdravotníckych pracovníkov v súvislosti so smrťou svojho syna. Vyšetrovateľ úradu justičnej a kriminálnej polície 15. apríla 2005 začal v tejto veci trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný   zákon“).   Sťažovateľ   bol   v konaní   poučený   a   vypočutý   v procesnom   postavení poškodeného. Uznesením z 22. februára 2006 bolo trestné stíhanie zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), lebo skutok nie je trestným činom   a nie   je dôvod   na postúpenie   veci.   Sťažovateľ sa   domáhal preskúmania postupu orgánov činných v trestnom konaní podaním sťažnosti proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania,   ako   aj   podnetom   a opakovaným   podnetom   podľa   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Sťažovateľ namieta, že „Orgány činné v trestnom konaní sa zhodli od vyšetrovateľa až po prokurátorku generálnej prokuratúry na jednom, že liečba v čase od 17. júna 2004 do 20.   júna   2004   bola   správna,   adekvátna   a štandardná,   že   nebola   porušená   dôležitá povinnosť   vyplývajúca   z povolania   lekára,   pričom   bola   poskytnutá   správna   zdravotná starostlivosť   a pri   liečbe   bol   dodržaný   liečebný   postup.   Žiaľbohu   doposiaľ   mi   nikto neodpovedal   na   moju   otázku,   že   kto   mu   poskytoval   lekársku   starostlivosť   v dňoch 17., 18. a 19. júna 2004, keď bol doma a užíval iba liek Voltaren 50 2 x 1 tbl. Tu sa nedá hovoriť o štandardnom ani adekvátnom liečebnom postupe“.

Generálna   prokuratúra   preskúmala   na   základe   opakovaného   podnetu   sťažovateľa postup okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, ako aj vyšetrovací spis úradu justičnej a kriminálnej polície a konštatovala, že postup orgánov prípravného konania bol v súlade so zákonom.   Sťažovateľ   v podaniach   orgánom   činným   v trestnom   konaní   opakovane namietal, že v konaní neboli na zistenie príčiny smrti jeho syna ustanovení dvaja znalci podľa   §   142   ods.   1   Trestného   poriadku,   pričom   nepochybne   išlo   o objasnenie   zložitej skutočnosti   a v takýchto   prípadoch   sa   štandardne   priberajú   do   konania   dvaja   znalci. Generálna prokuratúra sa tiež nevysporiadala s tým, že sa sťažovateľ opakovane domáhal doručenia kópií výpovedí svedkov MUDr. M. T., MUDr. M. S., PhD., a MUDr. M. H., ako aj kópie znaleckého posudku MUDr. D. I. a vyjadrenia MUDr. F. N., PhD., o ktorom sa dozvedel až z listu krajskej prokuratúry č. k. KPt 1903/05-12 z 29. júna 2006. Sťažovateľ tiež nebol upovedomený o možnosti preštudovať vyšetrovací spis po skončení vyšetrovania podľa § 208 Trestného poriadku, pričom sa tohto práva nikdy nevzdal.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/4 GPt 14/06-45 z 23. 2. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   opatrenie   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. IV/4 GPt 14/06-45 z 23. 2. 2007 a vracia jej vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   tým,   že   generálna   prokuratúra   odložila   jeho   podnet,   ktorým   sa opakovane domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia prokurátora okresnej prokuratúry   a   vyšetrovateľa   úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v   trestnom   stíhaní vedenom pre trestný čin ublíženia na zdraví.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd už v obdobných prípadoch uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči   nej na súde prokurátorom nie je súčasťou   základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie voči označenej osobe, a toto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných   práv   a slobôd,   preto   nemohlo   postupom   generálnej   prokuratúry   (ani podriadených prokuratúr a vyšetrovateľa) dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   tým,   že   v trestnom   konaní   nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe a trestné stíhanie bolo zastavené.

Sťažovateľovi z práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo,   aby   sa   orgány   činné   v trestnom   konaní   jeho   oznámením   o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05).

Sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   zákonnosti   postupu   a rozhodnutí   orgánov činných   v   trestnom   konaní   podaním   podnetu   a opakovaného   podnetu   podľa   zákona o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Prokurátorka generálnej prokuratúry v liste č. k. IV/4 GPt 14/06-45 z 23. februára 2007   konštatovala,   že   preskúmala   zákonnosť   rozhodnutia   vyšetrovateľa   úradu   justičnej a kriminálnej   polície,   uznesenia   prokurátora   okresnej   prokuratúry   a zákonnosť   konania, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozhodnutí, a zistila, že postup a rozhodnutia uvedených orgánov   vrátane vybavenia   prvého   podnetu   sťažovateľa   sú   v súlade   so   zákonom.   Ďalej uviedla: „Po   dôslednej   analýze   vo   veci   vykonaných   vyšetrovacích   úkonov   v kontexte s Vašimi námietkami, uvedenými vo Vašich podnetoch som dospela k záveru, že skutkový stav   bol   zistený   v rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie   a stotožnila   som   sa   s dôvodmi prokurátora Krajskej prokuratúry v K., pre ktoré odložil Váš prvý podnet v tejto veci.... V súlade so zákonom bola do konania pribratá znalkyňa MUDr. D. I., ktorá po posúdení odborných   otázok   prijala   záver,   že   v čase   od   17.   júna   2004   do   20.   júna   2004,   lekári poskytujúci zdravotnícku starostlivosť Vášmu synovi M. B. neporušili dôležitú povinnosť vyplývajúcu   z povolania   lekára   a pri   liečbe   bol   dodržaný   štandardný   liečebný   postup. V danom   prípade   nevznikli   žiadne   pochybnosti   o objektívnosti   podaného   znaleckého posudku.   V tejto   súvislosti   je   potrebné   tiež   uviesť,   že   po   oboznámení   sa   so   znaleckým posudkom   MUDr.   D.   I.   som   nezistila,   že   by   v znaleckom   posudku   hodnotila,   resp. posudzovala právne otázky. Preto sa nemôžem stotožniť s Vašim tvrdením, že v danej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 145 ods. 1 Tr. por.“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že generálna prokuratúra nemohla dospieť k záveru o zákonnosti   napadnutého   trestného   konania,   lebo   v prípravnom   konaní   mu   nebolo umožnené   preštudovať   spis   po   skončení   vyšetrovania   (§   208   Trestného   poriadku), a poukázal tiež na právo poškodeného nazerať do spisov (§ 69 Trestného poriadku).

Z opakovaného   podnetu   adresovaného   generálnej   prokuratúre,   ani   z iných   podaní sťažovateľa nevyplýva, že by namietal, že mu v trestnom konaní nebolo umožnené nazerať do spisu, robiť si z neho výpisky a poznámky a obstarávať na svoje náklady kópie spisu napriek   tomu,   že   si   právo   podľa   §   69   Trestného   poriadku   riadne   u príslušného   orgánu činného v trestnom konaní uplatnil. Ak sťažovateľ poukazoval v opakovanom podnete, že mu nebolo umožnené preštudovať vyšetrovací spis po skončení vyšetrovania, domáhal sa práva, ktoré mu v danom štádiu trestného konania (pred vznesením obvinenia) nepatrilo. Preto   ani   generálna   prokuratúra   nemohla   dospieť   k záveru,   že   postupom   príslušného prokurátora okresnej prokuratúry a vyšetrovateľa úradu justičnej a kriminálnej polície bol porušený zákon (§ 69 a § 208 Trestného poriadku). Rovnaký záver platí pre namietané porušenie   Trestného   poriadku   tým,   že   v trestnom   konaní   neboli   pribratí   na   podanie znaleckého posudku dvaja znalci. Posúdenie otázky, či ide v trestnom konaní o objasnenie skutočnosti obzvlášť zložitej, a preto je potrebné na jej posúdenie pribrať do konania dvoch znalcov (§ 142 ods. 1 Trestného poriadku), je výlučne v právomoci tých orgánov, ktoré sú činné v danej trestnej veci, a nie je úlohou ústavného súdu sa touto skutkovou otázkou zaoberať.

V náleze sp.   zn. I.   ÚS 26/94 ústavný súd vyslovil „Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.   Každé   konanie   súdu   alebo iného   orgánu,   ktoré   je v rozpore   so   zákonom,   je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet sťažovateľa   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   zákona   o prokuratúre,   a preto   jeho odloženie   nie   je   v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s možným   porušením   základného   práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento príčinný vzťah nemôže založiť   samo   osebe   skutočnosť,   že   prokuratúra   podnetu   podanému   podľa   zákona o prokuratúre nevyhovie podľa predstáv pisateľa podnetu (I. ÚS 38/02).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný   súd   ani   v tomto   prípade   nezistil   príčinnú   súvislosť   s postupom   generálnej prokuratúry.   Sťažovateľ   nekonkretizoval,   v čom   vidí   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry. V sťažnosti uviedol, že „Stav právnej neistoty, v ktorom sa nachádzam, nemožnosť dovolať sa spravodlivosti a zodpovednosti za synovu   smrť   trvajú   vyše   2   roky“ a ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mu   je   tým spôsobená, žiada finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Postup generálnej prokuratúry pri preskúmaní opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre nie je konaním, na ktoré sa vzťahuje čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa právneho názoru ústavného súdu sa sťažovateľ nemôže úspešne domáhať ochrany základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   v trestnom   konaní,   pretože   uplatenie   tejto   ochrany poškodeným   v rámci   trestného   konania   je   podmienené   tým,   aby   bol   v trestnom   konaní uplatnený nárok na náhradu škody voči určitej osobe, teda najskôr od vznesenia obvinenia. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   už   vyslovil,   že   vo   veci   poškodeného   sa   konanie   začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia (I. ÚS 18/06).

Medzi postupom generálnej prokuratúry a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadny príčinný vzťah, a preto   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti. Z tohto dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími nárokmi sťažovateľa, ktoré uplatnil v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2007