znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 212/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletej   A.   Š.,   zastúpenej   zákonnou   zástupkyňou Mgr. S. Š.,   obe   bytom   P.,   právne zastúpenej   advokátkou   JUDr.   O.   M.,   P.,   vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského   súdu   v   Prešove   v konaniach   vedených   pod sp. zn.   3   Co   72/03   a sp.   zn. 1 CoE 83/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletej A. Š.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 24. mája 2006 doručená sťažnosť maloletej A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Co 72/03 a sp. zn. 1 CoE 83/05.   Sťažnosť   bola   doplnená   podaniami   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z 22.   mája 2006, z ktorých vyplýva, že sťažovateľka ďalej namieta i porušenie jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka v podaniach okrem iného uviedla:„Sťažovateľka,   zastúpená   zákonnou   zástupkyňou   -   matkou   podala   v   mesiaci novembri r. 2002 na Okresný súd v Prešove návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia podľa právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okr. súdu v Prešove č. P 125/99-101 zo dňa 23. 5. 2002 pre výživné voči povinnému - otcovi maloletej sťažovateľky – M. Š., nar...., bytom S.

Uznesením Okresného súdu v Prešove č. 19 E 692/02 z 3. 12. 2002 bol na základe tohto môjho návrhu nariadený výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky 32 000.- Sk dlžného výživného za obdobie od 1. 7. 1999 do 30. 11. 2002 odpísaním pohľadávky z účtu povinného   v   peňažnom   ústave.   Proti   tomuto   uzneseniu   súdu   podal   povinný   odvolanie, a uznesením Okresného súdu v Prešove čís. 19 E 692/2002-45 zo dňa 23. 5. 2003 bol výkon rozhodnutia podľa §-u 268 ods. 1 písm. h) vyhlásený za neprípustný.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   súdu   som   v   zákonnej   lehote   podala   dňa   16. 6. 2003 odvolanie, ktorým som sa osobitne domáhala nariadenia výkonu rozhodnutia pre dlžné výživné,   ktoré   povinný   súdom   povolenými   splátkami   nesplatil,   a   za   čas   od   1. 6. 2002 do 30. 11. 2002 mu vznikol ďalší dlh na výživnom vo výške 6 000.- Sk, ktorý súd podľa všetkého pri tomto svojom rozhodovaní nezohľadnil.

Viacerými svojimi podaniami som sa domáhala jednak opravy tohto rozhodnutia a tiež   pokračovania   v   tomto   konaní,   včítane   podania   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní. O porušení môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu   v   Prešove   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 19 E   692/02   bolo   rozhodnuté   nálezom   Ústavného   súdu   SR   č.   III.   ÚS   267/05-26 zo dňa 7. 12. 2005. Na prieťahy v konaní na Krajskom súde v Prešove však som sa svojou sťažnosťou z 12. 7. 2005 výslovne nesťažovala, a týmto sa ani Ústavný súd nezaoberal. V skutočnosti však došlo k prieťahom v konaní aj na Krajskom súde v Prešove. Tento taktiež nekonal o mojom uvedenom odvolaní zo 16. 6. 2003 bez zbytočných prieťahov. Dňa   4. 5. 2004   som   preto   podala   na   Krajský   súd   v   Prešove   -   jeho   predsedovi sťažnosť pre prieťahy v konaní, na ktorú mi tento odpovedal listom z 8. 6. 2004 sp. zn. Spr. 10097/2004   so   záverom,   že   vzhľadom   na   uplynutie   dlhšieho   času   od   nápadu   veci a skutočnosť,   že   ide   o   vec   starostlivosti   súdu   o   maloleté   detí   vyžadujúcu   si   zvýšenú pozornosť, bol požiadaný zákonný sudca o čo najrýchlejšie vybavenie danej veci.

Až na základe tejto mojej sťažnosti Krajský súd v Prešove uznesením č. 3 Co 72/03- 55 datovaným 7. 6. 2004 potvrdil uvedené napadnuté uznesenie Okresného súdu v Prešove (...). Opakovane   však   zdôrazňujem,   že   uvedeným   rozhodnutím   súdu,   som   bola   okrem iného ukrátené na výživnom prinajmenšom v sume 6.000,- Sk, a to v dôsledku nesprávneho vypočítania   dlžného   výživného   súdom,   ktoré   vzniklo   ako   ďalší   dlh   na   výživnom   za   čas od 1. 6. 2002 do 30. 11. 2002, t. j. od vydania rozhodnutia Okr. súdu v Prešove č. P 125/99- 101 zo dňa 23. 5. 2002 do jeho doručenia a právoplatnosti a následne vyhlásením výkonu rozhodnutia za neprípustný.

O   uvedenom   výkone   rozhodnutia   bolo   Okresným   súdom   v   Prešove   rozhodnuté uznesením č. 19 E/692/02 zo dňa 8. 11. 2005 až na základe mojej ústavnej sťažnosti, a to tak, že konanie o výkone rozhodnutia bolo zastavené. Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu v Prešove – opäť podala odvolanie 5. 12. 2005 podaním zo 4. 12. 2005, o ktorom Krajský súd v Prešove - opäť rozhodol až 23. 2. 2006 potvrdením uznesenia Okr. súdu. (...) Tým,   že   Krajský   súd   v   Prešove   nekonal   v   primeranej   lehote,   bola   som   (matka maloletej)   dlhú   dobu   ponechaná   v   právnej   neistote   a   mala   som   aj   značné   náklady v súvislosti so zabezpečovaním finančných prostriedkov na výživu dieťaťa a jeho zdravotnú starostlivosť, ako aj s urgenciami konania súdu, čo mi zobralo nemálo času a námahy pri náročnej starostlivosti o ťažko zdravotne postihnuté dieťa. (...)

Tým, že v uvedenej veci nebolo rozhodnuté s konečnou platnosťou, nemôžem využiť ani   príp.   ďalšie   mimoriadne opravné   prostriedky,   ako   je napr.   dovolanie   či   podnet na podanie mimoriadneho dovolania (...).“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

1. Ústavný   súd   SR   vyslovuje,   že   nekonaním   Krajského   súdu   v Prešove a nespravodlivým   súdnym   konaním   a súdnym   rozhodnutím   v   právnej   veci   -   výkonu rozhodnutia pre dlžné výživné oprávnenej mal. A. Š., zastúpenej matkou Mgr. S. Š., P., došlo k porušeniu jej základného ústavného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov,   zaručeného   čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   a k porušeniu   jej   ústavného   práva   na spravodlivé súdne konanie a spravodlivé súdne rozhodnutie zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľke   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 30 000,- Sk, ktoré sa ukladá súdu vyplatiť k rukám matky sťažovateľky - Mgr. S. Š., bytom   P.   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia   a   trovy   právneho   zastúpenia   na Ústavnom súde SR vo výške 5 730,- Sk na účet jej právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

1.   Ústavný   súd   z časti   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. pod sp. zn. 3 Co 72/03.

Ústavný súd pri preskúmaní opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky na okresnom súde   zistil, že konanie na krajskom súde vedené pod sp. zn. 3 Co 72/03 bolo skončené vydaním   rozhodnutia   krajského   súdu   zo   7.   júna   2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 21. júna 2004.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   daná   na   poštovú   prepravu   22.   mája   2006   a ústavnému súdu bola doručená až 24. mája 2006, nemal ústavný súd inú možnosť, než ju v tejto časti vo vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej oneskorenosť.

2. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom a uznesením   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   1   CoE   83/05,   ústavný   súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   základného   práva   sa   namieta   v takom   konaní   pred všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 CoE 83/05 z 23. februára 2006,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   konania   sp.   zn. 19 E 692/02,   nadobudlo   právoplatnosť   21.   marca   2006,   keď   bolo   doručené   právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. O. M.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva   označeným orgánom   verejnej moci   (v   tomto   prípade   krajským súdom) trvalo alebo ešte pretrváva.

Ak   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   už   nedochádza   k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia čl. 48 ods.   2 ústavy   základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

3.   Tú   časť   sťažnosti   sťažovateľky,   v ktorej   namieta   porušenie   základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 1 CoE 83/05 z 23. februára 2006, ústavný súd odmietol tiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Ústavný   súd   podobne   ako   v prípade   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecnými súdmi teda skúmal, či predmetné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 CoE 83/05 z 23. februára 2006, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení konania sp. zn. 19 E 692/02, nebolo svojvoľné alebo arbitrárne a či   nezakladá   možnosť porušenia   sťažovateľkou   označených   práv. Z postupu krajského súdu (i okresného súdu) je zrejmé, aké skutočnosti uznali všeobecné súdy za základ svojich   rozhodnutí.   Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré sťažovateľka uvádza v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery krajského súdu. Procesný postup krajského súdu sa   nejaví   podľa   názoru   ústavného   súdu   ako   svojvoľný,   neodôvodnený   a zjavne neopodstatnený   a taký,   aby   ústavný   súd   mohol   považovať   konanie   krajského   súdu   za porušenie označeného článku ústavy.

Z tohto dôvodu sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006

.