znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 212/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti MUDr. Z. K., bytom K., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. S., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 390/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. Z. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 390/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 24 C 390/99 konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. Z. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. MUDr. Z. K. p r i z n á v a   náhradu trov právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet komerčnej právničky JUDr. D. S., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 2. októbra 2003   doručené   podanie   MUDr.   Z.   K.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. S., K., označené ako „Sťažnosť pre porušenie základných práv   zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky a Medzinárodným dohovorom   o ochrane ľudských práv“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 24 C 390/99   proti   M.   G.   o zaplatenie   bezdôvodného   obohatenia   vo   výške   25 057 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po preskúmaní sťažnosti vydal tento nález:„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 390/99 porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 390/99 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 40.000.- Sk a náhrada trov právneho zastúpenia v sume 8.786.- Sk (za dva právne úkony po 4.270.- Sk + režijný paušál 2 x 128.- Sk).“

Keďže sťažnosť sťažovateľa spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a neexistovali žiadne dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ju uznesením z 22. októbra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd listom zo 6. novembra 2003 obrátil na predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti. Predseda   okresného   súdu   JUDr.   V.   K. vo svojom   vyjadrení   (Spr. 1410/03),   doručenom ústavnému súdu 18. novembra 2003 uviedol:

„Po   doručení   vyjadrenia   žalobcu   (6.   10.   1999)   a zaplatení   uvedeného   súdneho poplatku žalovanou (18. 10. 1999) bol spis predložený na prevedenie do registra C, do ktorého bol zapísaný v mesiaci november 1999, pridelený do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. G. Šandalovej....

V mesiaci január 2000 dala konajúca sudkyňa pokyn pre pripojenie spisu tunajšieho súdu sp. zn. Nc 1287/99 a v auguste 2000 určila termín pojednávania na deň 2. 10. 2000. Uvedené   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito   pravdepodobne z dôvodu mimoriadnej udalosti...

Ešte v uvedený deň bol určený termín ďalšieho pojednávania, a to na deň 15. 11. 2000. Predvolanie na toto pojednávanie sťažovateľovi nebolo doručené a zásielka sa vrátila súdu ako nedoručiteľná s poznámkou pošty, že si ju adresát v stanovenej lehote nevyzdvihol (toto   tvrdenie   je   doložené   obálkou   s poznámkou   „adresát   nezastihnutý“,   dôvodom   na odročenie konania však bola práceneschopnosť vo veci konajúcej sudkyne, o čom svedčí telegram o odročení pojednávania dňa 15. novembra 2000 – pozn. ústavného súdu). Uvedené pojednávanie bolo preročené na deň 13. 12. 2000 a následne na deň 24. 1. 2001 z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne.

Pojednávanie dňa 24. 1. 2001 sa uskutočnilo a účastníkom bola uložená povinnosť v 15-dňovej   lehote   oznámiť   súdu   číslo   vyšetrovacieho   spisu,   pod   ktorým   bolo   začaté konanie o zanedbanie povinnej výživy zo strany žalobcu. Je pravdou, že v mesiaci február bola uvedená povinnosť právnymi zástupkyňami účastníkov konania splnená, poukazujem však   na   to,   že   sa   tak   nestalo   v súdom   stanovenej   lehote   (právna   zástupkyňa   žalobcu doručila písomné podanie dňa 13. 2. 2001 a právna zástupkyňa žalovanej až 26. 2. 2001 – obe   osobne   do   podateľne   súdu)   a navyše   správa   podaná   právnou   zástupkyňou   žalobcu obsahovala nepresné údaje....Právna zástupkyňa žalovaného uviedla iné číslo konania. Z uvedeného dôvodu preto konajúca sudkyňa dala dňa 8. 3. 2001 pokyn pre urgovanie zaslania   uvedeného   čísla   konania   vyšetrovacieho   spisu...   Dňa   4.   4.   2001   žiadala o zapožičanie vyšetrovacieho spisu príslušné OO PZ v Košiciach. Napriek uvedenej žiadosti predmetný spis nebol zapožičaný, preto bola dňa 3. 9. 2001 zasielaná opätovná žiadosť o jeho zapožičanie.

Dňa 16. 4. 2002 bol určený termín pojednávania na deň 16. 10. 2002. Žalovaná svoju neúčasť na uvedenom pojednávaní ospravedlnila, žiadala o jeho odročenie... Na základe uvedených skutočností bolo pojednávanie odročené na deň 26. 2. 2003. Pojednávanie   určené   na   deň   26.   2.   2003   bolo   z dôvodu   čerpania   dovolenky konajúcej sudkyne preročené na 28. 5. 2003.

Dňa 12. 5. 2003 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa súdu žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného na deň 28. 5. 2003...

Uvedené   pojednávanie   bolo   preto   odročené   na   deň   8.   10.   2003,   kedy   sa   aj uskutočnilo a bolo odročené na 8. 3. 2004 za účelom vykonania ďalšieho dokazovania. Z vyššie uvedenej chronológie vo veci vykonaných úkonov vyplýva, že súd v danej veci nie je nečinný, realizuje úkony smerujúce k rozhodnutiu veci a vytyčuje pojednávania. Môže sa tak ale diať len v rámci objektívne daných možností, ktoré sú nepochybne určované množstvom nevybavených vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach, teda aj u sudkyne JUDr. G. Š., v súdnom oddelení ktorej je 617 nevybavených vecí.

Práceneschopnosť   konajúcej   sudkyne   taktiež   nemožno   považovať   za   skutočnosť, ktorá by mohla byť posúdená ako ňou zavinený prieťah v konaní.

Dĺžku predmetného konania ovplyvnilo napokon i správanie samotných účastníkov, ktorí striedavo požiadali súd o odročenie pojednávaní z vyššie uvedených dôvodov. Vzhľadom na rozvedené skutočnosti mám za to, že v rámci objektívnych daností na tunajšom   súde   sú   časové   intervaly   medzi   jednotlivými   úkonmi,   resp.   pojednávaniami primerané   a predovšetkým   s prihliadnutím   na   predmet   sporu   považujem   sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie za neadekvátne.“

Predseda okresného súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa sa vo svojom oznámení doručenom ústavnému súdu 10.   novembra   2003   vyjadrila,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v súlade   s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním   doterajšieho   konania   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil nasledovné skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého spisu zistil, že v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   390/99   ide   o   návrh   na   zaplatenie   bezdôvodného obohatenia.   Ide   o vec,   ktorá   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy   prvostupňových súdov a ktorá nie je právne zložitá.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 24 C 390/99, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania.   Ústavný   súd   hodnotil   správanie   sťažovateľa   ako   súčinnostné,   keďže   zistil,   že sťažovateľ   sa   okrem   jedného   prípadu,   keď   sa   ospravedlnil   z dôvodu   kúpeľnej   liečby, zúčastňoval na nariadených pojednávaniach a reagoval na výzvy súdu. Jeho správanie preto neprispelo   k doterajšej   dĺžke   konania   pred   okresným   súdom.   Sťažovateľ   1.   apríla   2003 uplatnil aj sťažnosť na prieťahy v konaní na príslušnom orgáne štátnej správy súdov, ktorý sa k opodstatnenosti jeho sťažnosti nevyjadril, iba poukázal na skutočnosť, že súd vytyčuje pojednávania a vykonáva vo veci úkony, ako aj na enormnú zaťaženosť sudcov okresného súdu (Spr. 2364/03).

3. Tretím kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Namietané konanie začalo na základe návrhu sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu doručeného okresnému súdu 18. mája 1999, v ktorom sťažovateľ žiadal okresný súd, aby žalovanú zaviazal zaplatiť mu 25 057 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Okresný súd vydal 21. júna 1999 platobný rozkaz (sp. zn. 1 Ro 1792/99), ktorý bol 26. júla 1999 napadnutý odporom   zo strany žalovanej, a vec bola ďalej vedená   na okresnom súde pod sp. zn. 24 C 390/99.

Hoci   okresný   súd   nariadil   niekoľko   pojednávaní,   tieto   boli   viackrát   odročené z dôvodu prekážok na strane okresného súdu a prvé meritórne pojednávanie vo veci sa uskutočnilo   až   24.   januára   2001   (t.   j.   viac   ako   po   roku).   Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že v období od 3. septembra 2001 do 16. septembra 2002 (t. j. približne jeden rok) okresný súd nevykonal   vo   veci   žiadny   úkon.   Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   až   na 16. október 2002, pre neúčasť žalovanej bolo však odročené na 26. február 2003, podobne ako pojednávanie nariadené na 28. máj 2003, v tomto prípade kvôli kúpeľnej liečbe žalobcu (odročené na 8. október 2003).

Druhé meritórne pojednávanie vo veci sa konalo 8. októbra 2003 a keďže z neho vyplynula zmena návrhu na rozhodnutie, nebolo na ňom zatiaľ rozhodnuté vo veci samej.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   na   občianskoprávnom   úseku   nemá   povahu   okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   zistil,   že   výsledkom   konania   okresného   súdu   nie   je   ani   po   štyroch rokoch právoplatné rozhodnutie, pričom viac ako polovica z tohto obdobia je poznačená zbytočnými   prieťahmi   v konaní   (predovšetkým   v priebehu   roku   2000)   a   nečinnosťou okresného súdu (september 2001 – september 2002). Pri svojom rozhodovaní ústavný súd vzal na vedomie všetky uvedené skutočnosti a vychádzajúc z nich rozhodol, že postupom okresného   súdu   v konaní   sp.   zn.   24   C   390/99   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 24 C 390/99 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk z titulu „ náhrady nemajetkovej ujmy, v dôsledku nemožnosti napraviť porušenie základného práva“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Ústavný súd je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa nie je možné účinne odstrániť len vyslovením porušenia základného práva a prikázaním okresnému súdu, aby vo veci konal. Ústavný súd považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľovi v dôsledku tejto skutočnosti vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, ktorá sa predĺžila zbytočným prieťahom vo veci, zohľadňujúc tiež celkové okolnosti prípadu ústavný súd   rozhodol   priznať   mu   sumu   10 000 Sk,   ktorú   považuje   za   primerané   finančné zadosťučinenie.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   komerčnou   právničkou JUDr.   D.   S.,   ktoré   vyčíslil   sumou   8   800   Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov   za   poskytovanie   právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony právnej pomoci po 270 Sk a 130 Sk režijný paušál.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2003