znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 211/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Kusom, Advokátskakancelária, Námestie osloboditeľov 10, Michalovce, vo veci namietaného porušeniazákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NcC 22/2014 a jeho uznesenímz 27. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NcC 22/2014 a jeho uznesením z 27. júna2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti aj z jej prílohy vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesenímrozhodol, že sudcovia Okresného súdu v Michalovciach (ďalej aj „okresný súd“)JUDr. Gabriel Štefanič, JUDr. Zdenko Švárny, JUDr. Milan Mitterpák, Mgr. DanielaPristášová, Mgr. Agáta Štefaničová, JUDr. Tatiana Sabadošová, JUDr. Martin Lopuch,JUDr. Stanislav Vojtko, JUDr. Marek Kotora a JUDr. Vladimír Červeňák sú vylúčeníz prerokúvania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.5 C 39/2014. Krajský súd súčasne prikázal na konanie vec Okresnému súdu Trebišov.Predsedom senátu krajského súdu, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, bol JUDr. PeterTutko.

2.1 Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že všetci sudcovia, ktoríprerokúvajú a rozhodujú občiansko-právne veci, sa vyjadrili, že majú negatívny vzťahk právnemu zástupcovi sťažovateľa (v postavení žalovaného v konaní pred všeobecnýmisúdmi, pozn.) JUDr. Jurajovi Kusovi, ktorý vo viacerých iných konaniach namietalzaujatosť sudcov okresného súdu, pričom vo viacerých veciach boli vo vzťahu k nemusudcovia okresného súdu vylúčení z prerokúvania a rozhodovania. Ďalej krajský súduviedol, že z vyjadrení sudcov okresného súdu vyplýva, že tu existuje ich subjektívnazaujatosť pre vzťah k právnemu zástupcovi sťažovateľa, ktorý vznikol z dôvodu podávaniasťažností a podnetov na disciplinárne konanie sudcov proti sudcom okresného súduzo strany právneho zástupcu sťažovateľa.

3. Podľa sťažovateľa je napadnuté uznesenie krajského súdu vydané v rozpore s čl. 1ods. 1 ústavy, kde je zakotvená právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí, a toz dôvodu, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dostáva do vlastných rozporov, keď tenistý senát krajského súdu napadnutým uznesením rozhodol, že sudcovia okresného súdu súvylúčení z prerokúvania a rozhodovania veci na okresnom súde, a ten istý senát (predsedaJUDr. Peter Tutko) krajského súdu uznesením z 28. decembra 2012 a uznesením z 1. júla2013 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Michalovce nie sú vylúčení z prerokúvaniaa rozhodovania veci. Išlo pritom o rovnaké dôvody zaujatosti sudcov okresného súduk právnemu zástupcovi JUDr. Jurajovi Kusovi.

3.1 Napadnuté uznesenie krajského súdu nie je podľa sťažovateľa zdôvodnené tak,ako vyžaduje zákon, je nepresvedčivé a vzbudzuje pochybnosti (sťažovateľ poukazuje na§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej aj „OSP“).Krajský súd napadnutým uznesením podľa sťažovateľa zovšeobecnil vylúčenie všetkýchsudcov okresného súdu, a to bez toho, aby konkretizoval dôvody vylúčenia u jednotlivýchsudcov.

3.2 Sťažovateľ ďalej uviedol, že v napadnutom uznesení krajský súd okrem inéhouvádza, že všetci sudcovia, ktorí pracujú na občiansko-právnom úseku, sa vyjadrili,„že sa cítia vylúčení k právnemu zástupcovi JUDr. Jurajovi Kusovi“z dôvodu podávania sťažnostía podnetov na disciplinárne konanie proti sudcom okresného súdu. Toto tvrdenie krajskéhosúdu sa podľa mienky sťažovateľa nezakladá na pravde a krajský súd si ho pravdepodobneosvojil len z vyjadrení sudcov okresného súdu. Sťažovateľ zdôraznil, že voči sudcomJUDr. Gabrielovi Štefaničovi, PhDr. Mgr. Agáte Štefaničovej, JUDr. VincentoviSvobodovi, Mgr. Daniele Pristášovej, JUDr. Zdenkovi Švárnemu, JUDr. Igorovi Raganovi,JUDr. Tatiane Sabadošovej, JUDr. Stanislavovi Vojtkovi a JUDr. Marekovi Kotorovi jehoprávny zástupca vo svojom mene ani v mene účastníka konania, ktorého zastupoval, nikdyžiadnu sťažnosť nepodal. Preto je podľa sťažovateľa absurdné, aby sa títo sudcoviavyjadrili,„že sa cítia vylúčení k právnemu zástupcovi“sťažovateľa JUDr. Jurajovi Kusovi.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ (...) zaručené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tiež v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1NcC/22/2014- 116 a jeho uznesením zo dňa 27. júna 2014 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1NcC/22/2014-116 zo dňa 27. júna 2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť ⬛⬛⬛⬛ (...) trovy právneho zastúpenia v sume 320,44 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Juraja Kusa(...)“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený

6.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

6.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konaťa rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladanéa umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

6.3 Princíp zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba pokladať za celkomneopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, keďže na jednej strane dotváraa upevňuje sudcovskú nezávislosť a na strane druhej predstavuje pre účastníka konaniazáruku, že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopredustanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovaniasúdnej agendy a aby bol vylúčenýpre rôzne dôvody a rozličné účelyvýber súdova sudcov „ad hoc“ (pozri I. ÚS 239/04).

6.4 Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľačl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvomvylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16OSP). Zároveň je ústavou garantované základné právo na zákonného sudcu v zmysle čl. 48ods. 1 ústavy, ktoré sa na zákonnej úrovni prejavuje o. i. aj inštitútom miestnej, vecneja funkčnej príslušnosti (§ 9§ 13 OSP).

6.5 Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovenýchzákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenýmiorgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho vecitým sudcom, ktorého určuje zákon.

6.6 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je možnosťintervencie zo strany ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak ochranuneposkytujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013,III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostizistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitímjemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť (porov. § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde;ďalej porov. aj mutatis mutandis I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08, II. ÚS 421/2013,III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). V prípade ak právny poriadok pripúšťa iné možnostinápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskehosúdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní pred ústavnýmsúdom.

6.7 Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčenýmsudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutiakrajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným malbyť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konaniaalebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).

6.8 Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009z 29. októbra 2009, podľa ktorého„je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.

6.9 Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,v ktorých sainter aliauvádza:„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“

6.10 Taktiež ústavný súd zastáva identický právny názor, ako uviedol najvyšší súdv uznesení sp. zn. 3 Cdo 323/2009 z 15. marca 2012, podľa ktorého„nesprávne obsadeným súdom (§ 237 písm. g/ O.s.p.) je súd, ktorý nie je obsadený v súlade s ustanoveniami upravujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má určitú vec prejednať a o nej rozhodnúť. Súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca (porovnaj tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 2008 sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je sudca určený v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí príslušnosť súdu na rozhodovanie o veci upravená Občianskym súdnym poriadkom. Nevyhnutným predpokladom toho, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci súdom, ktorý je podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.“.

6.11 Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania predvšeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesnépochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom napodanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovenýchpodmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,IV. ÚS 26/04, ale ajmutatis mutandisII. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].

6.12 Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením rozhodolzjavne neodôvodnene a vo veci samej mali rozhodovať sudcovia, ktorí nemali byť podľaobjektívneho posúdenia ich pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ichzástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčení, resp. ak bola podľasťažovateľa na tomto základe vec prikázaná nepríslušnému prvostupňovému súdu (z dôvodusťažovateľovho presvedčenia, že sudcovia inak príslušného okresného súdu nemali byťvylúčení z prerokúvania veci, a teda že nedošlo k naplneniu hypotézy § 12 ods. 1 OSP)a vo veci tak rozhodoval nezákonný sudca, potom sa jeho sťažnosť podaná ústavnému súdujaví ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môžesťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podanímodvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti rozhodnutiamodvolacieho súdu. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyššísúd, povolaný na poskytnutie ochrany právam sťažovateľa.

6.13 Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konaniadomáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhaťv konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavyzjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpaťvšetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mudostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.

6.14 Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnomprerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016