znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 211/2010-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. marca 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť H. V., Č., M. V., Č., J. M., Č., M. B., Č., M. E., Č., J. V., Č., H. F., Č., I. J., K., P. J., K., P. J., K., A. R., K., J. Š., K., J. P., K., H. P., K., J. P., K., N. T., K., H. L., V., F. J., K., K. B., K., M. J., K., M. S., K., A. B., G., H. E., V., R. Z., Česká republika, O. Z., Česká republika, O. Z., Česká republika, M. J., Česká republika, J. J., I., a A.   P.,   Č., zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   Š.,   K., vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89   p o r u š i l základné právo H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J. a A. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice-okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8   C   994/89 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. H. V., M. V., M. E., H. F., I. J., P. J., P. J., F. J., M. J., M. S., A. B., H. E., J. J. a A.   P.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice-okolie   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. R. a H. L. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každej v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. J. M., M. B. a J. V. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume po 666 € (slovom šesťstošesťdesiatšesť eur), ktoré j e   Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. R. Z., O. Z., O. Z. a M. J.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému   v sume   po   500   €   (slovom   päťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J.   Š.,   J.   P.,   H.   P.,   J.   P.,   N.   T. a K.   B.   p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie každému v sume po 333 € (slovom tristotridsaťtri eur), ktoré j e   Okresný súd Košice-okolie   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J. a A. P. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 5 857,13 € (slovom päťtisícosemstopäťdesiatsedem eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 211/2010-38   z 29. apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B. a H. E. (ďalej aj „sťažovatelia), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Uznesením č. k. II. ÚS 212/2010-21 z 29. apríla 2010 ústavný súd tiež prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie sťažnosť R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J. a A. P. (ďalej aj „sťažovatelia), ktorou rovnako namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice-okolie taktiež v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89.

3. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 212/2010-21 z 29. apríla 2010 veci vedené na ústavnom súde pod sp. zn. II. ÚS 211/2010 a pod sp. zn. II. ÚS 212/2010 spojil na spoločné konanie s tým, že ďalej budú vedené pod sp. zn. II. ÚS 211/2010.

4. Z obsahovo identických sťažností a ich príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89, ktoré sa začalo na okresnom súde návrhom podaným 11. októbra 1989, sa   sťažovatelia   domáhajú   určenia   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam.   Sťažovatelia okrem podrobného chronologického popisu priebehu konania a právnej analýzy vo svojich sťažnostiach akcentovali, že „... Od podania návrhu na Okresnom súde Košice - okolie uplynula doba viac ako 20 rokov a vec doposiaľ nie je právoplatne skončená...“, pričom podľa ich názoru žiadna zložitosť veci nemôže ospravedlniť takúto dĺžku konania. Postup okresného   súdu   v napadnutom   konaní   považujú   za   neefektívny,   neprimerane   dlhý, spôsobujúci zbytočné   prieťahy   v konaní a následkom   toho   aj dlhodobú   právnu   neistotu. Sťažovatelia   sa   vzhľadom   na   neobyčajne   dlhodobé   konanie   v danej   veci   domáhajú   aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia každému po 10 000 €, keďže „nadobudli presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť ich právam zákonnú ochranu“.  

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy... a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 994/89 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje,   aby   Okresný   súd   Košice   -   okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 8C 994/89 konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému vo výške 10.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom trovy konania..., ktoré je povinný odporca sťažovateľom nahradiť na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. J. Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom, listom sp. zn. Spr.V 289/2010 z 10. júna 2010 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 8. júla 2010.

2.1   Predseda   okresného   súdu   uviedol   chronológiu   úkonov   vykonaných   súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„... Vec napadla na tunajší súd dňa 11. 10. 1989 a predmetom konania je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Dňa 31. 10. 1089 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň bol zaslaný opis návrhu odporcom.

Od 13. 11. 1989 do 20. 12. 1989 sa odporcovia písomne vyjadrovali k návrhu. Dňa 3. 1. 1990 bol vytýčený termín pojednávania na deň 23. 1. 1990. Na pojednávaní dňa 23. 1. 1990 súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že sa uložila účastníkov konania povinnosť označiť mená a adresy svedkov, ktorých navrhujú v konaní vypočuť.

Dňa 1. 2. 1990 a dňa 15. 2. 1990 právna zástupkyňa navrhovateľa označila svedkov a zároveň žiadala rozšírenie návrhu na strane navrhovateľov a pribratie do konania ako navrhovateľku 2) manželku navrhovateľa.

Zároveň bola podaná správa Š. K. o vlastníctve spornej nehnuteľnosti. Dňa 14. 5. 1990 bolo vykonané pojednávanie, na ktorom boli vypočutí označení svedkovia a pojednávanie bolo odročené na deň 25. 6. 1990 s tým, že budú volaní ďalší svedkovia.

Dňa   16.   2.   1990   bolo   požiadané   S.   K.   o   zaslanie   dokladov   k   nehnuteľnostiam, týkajúce sa predmetu sporu.

Dňa   25.   2.   1991   bolo   vykonané   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   ďalší účastníci konanie a pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1991.

Na pojednávaní dňa 18. 3. 1991 boli vypočutí ďalší svedkovia a pojednávanie bolo odročené na deň 2. 4. 1991.

Na   pojednávaní   dňa   2.   4.   1991   boli   dopočutí   účastníci   konania,   ako   aj   ďalší navrhnutí svedkovia stým, že pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vznesenej námietky zaujatosti voči prejednávajúcej sudkyni, zároveň bola odporcom 2) a 6) uložená poriadková pokuta.

Dňa 5. 4. 1991 sa prejednávajúca sudkyňa vyjadrila k námietke zaujatosti a dňa 29. 4. 1991 jej vyjadrenie bolo predložené na KS Košice.

Uznesením zo dňa 7. 5. 1991 bolo rozhodnuté, že sudkyňa nie je vylúčená.

Dňa 7. 5. 1991 odporcovia 2) a 6) podali odvolanie proti uloženej pokute. Dňa 29. 10. 1991 na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. Dňa 16. 3. 1992 odporcovia podali odvolanie proti rozsudku. Dňa 12. 6. 1992 bol spis predložený na KS Košice na rozhodnutie o odvolaní. Na pojednávaní dňa 10. 12. 1992 bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Po doručení uznesenia KS Košice dňa 18. 9. 1993 bol vytýčený termín pojednávania na deň 27. 9. 1993, zároveň bol požiadaný archív o pripojenie dedičských spisov, týkajúcich sa právnych predchodcov účastníkov konania.

Na pojednávaní dňa 27. 9. 1993 bolo zistené, že odporca 1) umrel, z tohto dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že bude vyžiadaný úmrtný list odporcu, dedičské spisy, doklady zo strediska geodézie.

Dňa   30.   11.   1993   právny   zástupca   navrhovateľa   žiadal   o   predĺženie   lehoty   na predloženie dokladov.

Dňa 21. 3. 1993 bola urgovaná právna zástupkyňa navrhovateľov. Dňa 30. 3. 1994 právna zástupkyňa navrhovateľov upravila pasívnu legitimáciu. Dňa   7.   7.   1994   boli   urgované   žiadané   doklady   a   to   od   právnej   zástupkyne navrhovateľov ako aj odporkyne.

Dňa 15. 7. 1994 odporkyňa žiadala predĺžiť lehotu z dôvodu čerpania dovolenky. Dňa 10. 11. 1994 úradným záznamom bolo zistené, že požadované dedičské spisy nemôžu byť pripojené z dôvodu, že dedičské konania po právnych predchodcoch nie sú ukončené.

Dňa   15.   11.   1994   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   predložila   súdu   výpisy z pozemkovej knihy.

Dňa 25. 5. 1995 boli urgované dedičské spisy. Dňa 17. 7. 1997 bol vytýčený termín pojednávania na 25. 7. 1997 a zároveň boli žiadané   dedičské   spisy,   bola   vyzvaná   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   na   upresnenie pasívnej legitimácie.

Dňa   24.   7.   1997   navrhovatelia   požiadali   o   odročenie   vytýčeného   pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky právnej zástupkyne.

Vytýčené pojednávanie na deň 25. 7. 1997 bolo odročené na neurčito.

Dňa 26. 11. 1997 bola urgovaná právna zástupkyňa navrhovateľov na upresnenie pasívnej legitimácie.

Dňa 11. 12. 1997 právna zástupkyňa navrhovateľov požiadala o predĺženie lehoty. Dňa 8. 1. 1998 právna zástupkyňa navrhovateľov upresnila pasívnu legitimáciu, ako aj žalobný petit.

Dňa   16.   4.   1998   boli   žiadané   dedičské   spisy,   zároveň   bola   vyzvaná   právna zástupkyňa   navrhovateľov   o   aktualizáciu   geometrického   plánu,   ako   aj   doručenie potrebného počtu zmeneného návrhu.

Dňa   6.   5.   1998   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   pripojila   súdu   aktuálny geometrický plán, ako aj listy vlastníctva.

Dňa   19.   5.   1998   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   predložila   požadovaný   počet rovnopisov na zmenu žalobného petitu.

Dňa 26. 5. 1998 katastrálny odbor zaslal súdu požadované listy vlastníctva. Dňa 9. 6. 1998 boli urgované dedičské spisy. Dňa 8. 3. 1999 bolo vytýčené pojednávanie na deň 13. 4. 1999. Dňa 18. 3. 1999 právna zástupkyňa navrhovateľov rozšírila okruh účastníkov na strane odporcov.

Na pojednávaní dňa 14. 4. 1999, ktoré polo preročené na tento termín z 13. 4. 1999 bolo konštatované, že prejednávajúca sudkyňa bola dočasne pridelená na výkon sudkyne Krajského súdu v Košiciach a preto pojednávanie bolo odročené.

Dňa 28. 1. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 10. 3. 2000. Dňa 8. 2. 2000 právna zástupkyňa navrhovateľov navrhovala, aby boli vypočuté svedecké výpovede.

Pojednávanie vytýčené na deň 10. 3. 2000 bolo odročené na 14. 4. 2000 s tým, že bolo konštatované, že zomrel odporca 2).

Na   pojednávaní   dňa   14.   4.   2000   účastníci   konania   sa   vyjadrovali   k   doteraz vykonanému   dokazovaniu   a   zároveň   bolo   vyhlásené   uznesenie   o   zastavení   konania u odporcov 23), 24), pojednávanie bolo odročené na deň 26. 5. 2000.

Zároveň boli vyžiadané z archívu doklady potrebné k vykonaniu dokazovania. Na   pojednávaní   dňa   26.   5.   2000   sa   účastníci   konania   vyjadrovali   k   doteraz vykonanému dokazovaniu a pojednávanie bolo odročené na deň 29. 6. 2000 za účelom vykonania ohliadky na mieste samom.

Dňa 29. 6. 2000 bola vykonaná ohliadka. Dňa 6. 12. 2000 bol vytýčený termín pojednávania na deň 16. 1. 2001. Na pojednávaní dňa 16. 1. 2001 bola uznesením pripustená zmena návrhu s tým, že pojednávanie bolo odročené na 6. 2. 2001, zároveň bude vyžiadaný spis ČD 903/51. Pojednávanie   vytýčené   na   deň   6.   2.   2001   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu práceneschopnosti prejednávajúcej sudkyne, účastníkom bola uložená povinnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa   14.   2.   2001   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   predložila   súdu   návrhy   na doplnenie dokazovania.

Dňa 26. 10. 2001 bol vytýčený termín pojednávania na deň 6. 11. 2001. Na pojednávaní dňa 6. 11. 2001 sa zistilo, že žalovaný 22) zomrel, pojednávanie bolo odročené na 11. 12. 2001.

Na pojednávaní dňa 11. 12. 2001 sa účastníci konania vyjadrovali k predmetu sporu, zároveň bola uznesením súdu pripustená zmena návrhu a pojednávanie bolo odročené na 14. 12. 2001 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.

Na pojednávaní dňa 14. 12. 2001 bol vo veci vyhlásený rozsudok. Dňa 19. 2. 2002 podali navrhovatelia odvolanie proti rozsudku. Dňa 11. 3. 2002 bolo vydané opravné uznesenie. Dňa 2. 4. 2002 podali odporcovia odvolanie. Dňa 13. 5. 2005 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaní účastníkov konania.

Dňa 10. 12. 2002 bolo odvolacie konanie odročené na neurčito. Dňa 17. 12. 2002 KS Košice uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 13. 2. 2003 bol vytýčený termín pojednávania na deň 11. 3. 2003. Pojednávanie   bolo   preročené   z   dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne   na   deň 15. 4. 2003.

Na   pojednávaní   dňa   15.   4.   2003   sa   účastníci   konania   vyjadrovali   k   doteraz vykonanému dokazovaniu, zároveň boli žiadané ďalšie dôkazy.

Dňa   24.   4.   2003   právna   zástupkyňa   navrhovateľov   predložila   mená   a   adresy svedkov, ktorých navrhla vypočuť v konaní.

Zároveň zo strany súdu bol požiadaný OÚ K., P. ú. K., A. M. o zaslanie žiadaných dokladov.

Dňa 8.   9.   2003 bolo vykonané pojednávanie,   na ktorom boli   vypočutí navrhnutí svedkovia   s   tým,   že   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   27.   10.   2003   a   budú   volaní neprítomní svedkovia, ako budú požadované aj ďalšie doklady a to zo štátneho archívu. Na pojednávaní dňa 27. 10. 2003 boli vypočutí svedkovia a vzhľadom na svedecké výpovede účastníci navrhli pojednávanie odročiť, ktoré bolo odročené na deň 25. 11. 2003. Na pojednávaní dňa 25. 11. 2003 bolo zistené, že sa nedostali žalovaní, taktiež došlo k zmene pobytu u žalovaného 6).

Dňa 2. 1. 2004 bol vytýčený termín pojednávania na deň 9. 2. 2004. Na pojednávaní dňa 9. 2. 2004 bol oboznámený priebeh doterajších pojednávaní, ako aj vyžiadaných dokladov a pojednávanie bolo odročené na deň 13. 2. 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 13. 2. 2004 bol vyhlásený rozsudok. Dňa 4. 5. 2004 podali odporcovia odvolanie proti rozsudku. Dňa 6. 5. 2004 podal odvolanie navrhovateľ. Dňa 9. 8. 2004 bolo doručené vyjadrenie odporcov k odvolaniu navrhovateľov. Dňa 27. 10. 2004 bola vec predložená KS Košice na rozhodnutie o odvolaní. Uznesením zo dňa 29. 11. 2004 bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený. Dňa 4. 3. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 25. 4. 2005. Na pojednávaní dňa 25. 4. 2005 bolo zistené, že sa nedostavili odporcovia, pričom u niektorých odporcov došlo k zmene adresy, pojednávanie bolo určené na neurčito za účelom zisťovania pobytu odporcov.

Dňa 11. 10. 2005 bol vytýčený termín pojednávania na deň 15. 11. 2005. Na pojednávaní dňa 15. 11. 2005 sa zistilo, že sa nedostavili právni zástupcovia účastníkov   konania,   nedostavili   sa   žalobcovia,   taktiež   sa   nedostavili   všetci   žalovaní, pojednávanie bolo odročené na deň 10. 1. 2006.

Na   pojednávaní   dňa   10.   1.   2006   sa   účastníci   konania   vyjadrovali   k doterajším pojednávaniam, ako aj vykonaným dôkazom a pojednávanie bolo odročené na 13. 1. 2006 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní dňa 13. 1. 2006 bol vo veci vyhlásený rozsudok. Dňa 22. 3. 2006 navrhovatelia podali odvolanie proti rozsudku. Dňa 25. 4. 2006 bola vec postúpená na KS Košice na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 19. 6. 2007 bol uznesením KS Košice zrušený rozsudok a vec bola vrátená na ďalšie konanie súdu prvého stupňa.

Dňa 9. 8. 2007 bolo účastníkom doručované vyššie uvedené uznesenie, s tým, aby označili svoje návrhy na doplnenie dokazovania.

Dňa 8. 10. 2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 10. 12. 2007. Dňa 10. 12. 2007 bolo zistené, že zomreli odporcovia 18) a 21), pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že boli požiadaní: O. K., právna zástupkyňa navrhovateľov o označenie právnych nástupcov.

Dňa 3. 4. 2008 bol vytýčený termín pojednávania na deň 13. 5. 2008. Na pojednávaní dňa 13. 8. 2008 bolo zistené, že zomrela odporkyňa J. V., taktiež bol upresnený okruh právnych nástupcov po odporkyni M. Z., vzhľadom na tieto skutočnosti bolo pojednávanie odročené na deň 17. 6. 2008.

17. 6. 2008 - zisťuje sa že zomrela ďalšia žalovaná. Dňa 7. 1. 2009 - nariadené znalecké dokazovanie. Odvolanie žalobcov voči uzneseniu.

3. 6. 2009 - nariadená ohliadka na mieste samom za prítomnosti znalca. Znalec znalecký posudok v stanovenej lehote nepodal, bol niekoľkokrát urgovaný, znalecký posudok podal 3. 3. 2010.

Znalecký posudok bol doručený účastníkom na vyjadrenie a vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 18. 6. 2010.

Sťažovatelia 1) H. V., 2) M. V., 5) M. E. boli pôvodne žalované a H. V. žalovaná 5), M. V. žalovaná 3) a M. E. žalovaná 4) tieto žalované boli právnymi nástupcami po nebohom M. V., ktorí s podanou žalobou nesúhlasili už na začiatku.

Sťažovateľka H. F. je právna nástupkyňa po pôvodne žalovanom 2), ktorý zomrel počas konania 3. 5. 1993 a taktiež so žalobou nesúhlasila.

Sťažovatelia   J.   V.,   M.   B.   a J.   M.   sú   právnymi   nástupcami   po   J.   V.   pôvodne žalovanej 1) nesúhlasili so žalobou.

Sťažovatelia F. J., I. J., P. J., P. J., J. J., právna predchodkyňa sťažovateľov H. P., J. P., N. T., K. B., sťažovateľov M. J., A. B., H. E. s podanou žalobou súhlasili, potvrdili skutočnosti   uvádzané   žalobcom   a   uznali   vlastnícke   právo   žalobcov   a   preto   súd nepochyboval o týchto tvrdeniach a vo veci rozhodol až potom čo bol prvý rozsudok, ktorým bolo vo veci rozhodnuté zrušený až vtedy začali títo účastníci meniť svoj názor a svoje tvrdenia a začali navrhovať nové dôkazy do podstatne prispelo k predĺženiu konania. Sťažovatelia R. Z., O. Z., O. Z. ml., M. J. sú právni nástupcovia po M. Z. pôvodne žalovanej 21. Títo sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa sa pojednávania nezúčastnili ani sa vo veci nevyjadrili. Splnomocnili na zastupovanie jedného zo žalovaných.

Ak by Ústavný súd SR dospel k záveru, že vo veci boli prieťahy v konaní, je potrebné uviesť,   že   v   predmetnej   veci   pojednávali   od   jej   nápadu   až   po   súčasnosť   7   sudcovia (JUDr. P., JUDr. S., JUDr. H., JUDr. V., JUDr. I., JUDr. Č., JUDr. M.), a vo veci bolo rozhodnuté 4x rozsudkom, pričom prvostupňové rozhodnutia boli uzneseniami Krajského súdu v Košiciach zrušené (1 rozsudok zo dňa 29. 10. 1991 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa 10. 12. 1992, 2 rozsudok zo dňa 14. 12. 2001 - zrušený uznesením KS Košice zo dňa 17.   12.   2002,   3 rozsudok   zo   dňa   13.   2.   2004   -   zrušený   uznesením   KS   Košice   zo   dňa 29. 11. 2004,   4 rozsudok   zo   dňa   13.   1.   2006   -   zrušený   uznesením   KS   Košice   zo   dňa 19. 6. 2007).

(...) Zároveň Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní.“

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľov   v reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   predsedu okresného súdu zaujal takéto relevantné stanovisko:

„... Vyjadrenie Okresného súdu Košice-okoíie obsahuje v úvodnej časti len rozpis jednotlivých úkonov vykonaných súdom bez uvedenia svojho stanoviska alebo záveru. V ďalšej časti rozdelil súd sťažovateľov do piatich skupín s uvedením ich postoja k žalobe a konaniu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetom konania vedeného okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom   na   vstupovanie   ďalších   účastníkov   do   konania   v   súvislosti   s   právnym nástupníctvom po zomrelých žalovaných, možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke   za   zložitejšie.   Samotnú   vecnú   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti s dlhotrvajúcou   neefektívnou   činnosťou   resp.   nečinnosťou   okresného   súdu.   Po   právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a teda sa nevymyká bežnej   rozhodovacej   činnosti.   Výklad   a   používanie   predmetnej   právnej   úpravy   sú stabilizované   v   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   metodiku postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Chceme poukázať aj na skutočnosť, že vo svojom   vyjadrení   Okresný   súd   Košice-okolie   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci   ani nenamietal.

Ak by súd vo veci konal plynule a bez prieťahov, mohol vec skončiť len s pôvodnými žalovanými, resp. len s minimálnym navýšením počtu účastníkov. Keďže súdny spor trvá už viac ako 20 rokov, je logicky nevyhnutné, že v priebehu tak dlhého časového úseku časť účastníkov   zomrie,   čo   spravidla   spôsobuje   navýšenie   počtu   účastníkov   konania.   Preto sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd neprihliadal na komplikovanosť sporu v tej jej časti, ktorá bola spôsobená zdĺhavosťou konania samotného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo k zbytočným prieťahom,   a tým aj k porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj keď pri štvrtej skupine sťažovateľov Okresný súd Košice-okolie uvádza, že títo sťažovatelia   začali   po   prvom   zrušení   rozsudku   meniť   názor   a   svoje   tvrdenia   a   začali navrhovať nové dôkazy a to podstatne prispelo k predĺženiu konania, neexistuje žiadna okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Okresný   súd   Košice-okolie   pri   piatej   skupine   sťažovateľov   konštatuje,   že   títo sťažovatelia a ani ich právna predchodkyňa sa pojednávania nezúčastnili ani sa vo veci nevyjadrili. Splnomocnili na zastupovanie jedného zo žalovaných.

Všetci sťažovatelia vystupujú v konaní pred okresným súdom na strane žalovaných. Preto nebolo ich povinnosťou zisťovať okruh účastníkov, ani identifikovať predmet sporu alebo akokoľvek inak prejavovať aktívne záujem o spor. Skutočnosť, že niektorí sťažovatelia nevyvíjali aktivitu namiesto žalobcu resp. súdu nemôže byť posudzovaná na ich ťarchu. Správanie   sťažovateľov   je   absolútne   legitímne   a   nijakým   spôsobom   nezabraňuje   súdu skončiť voči nim konanie.

Tretím   hodnotiacim   kritériom   je   postup   samotného   okresného   súdu.   Z   dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore činný neefektívne, pričom neefektívna činnosť okresného súdu charakterizuje konanie ako celok.

Okresný   súd   uvádza   na   svoju   obhajobu,   že   je   potrebné   uviesť,   že   v   danej   veci pojednávali   od   jej   nápadu   až   po   súčasnosť   v   danej   veci   7   sudcovia   a   vo   veci   bolo rozhodnuté 4x rozsudkom pričom prvostupňové rozhodnutia boli uzneseniami Krajského súdu zrušené.

Tu poukazujeme na to, že ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre opakovane zaujal   stanovisko,   z ktorého   vyplýva,   že vychádzajúc z rímskej zásady   iura   novit   curia nemôže 20 - ročné trvanie súdneho sporu ospravedlniť ani náročnosť veci, ani zložitosť právnej úpravy, ani správanie účastníkov konania.

Pocity účastníkov konania v priebehu súdneho konania sú vo všeobecnosti zhodné bez ohľadu na ich stanovisko k žalobe. Každý z účastníkov konania chce predovšetkým, aby sa súdne konanie skončilo čo najskôr spravodlivým rozhodnutím vo veci. Pocity úzkosti, stresu, neistoty a v konečnom dôsledku aj krivdy u sťažovateľov sú nespochybniteľné a boli zvýraznené   práve   ako   dôsledok   neprimeranej   dĺžky   súdneho   konania.   Nie   je   pritom podstatné, aké stanovisko zaujal ten ktorý sťažovateľ k prejednávanej vecí. Súhlasné alebo neutrálne   stanovisko   žalovaných   so   žalobou   nemôže   predsa   zbaviť   súd   povinnosti prerokovať   takúto   žalobu   bez prieťahov.   V   opačnom   prípade   by   tým   bola súdom daná možnosť uprednostňovať konania, v ktorých sú stanoviská strán rozporné pred konaniami, v ktorých žalovaná strana nemá námietky voči žalobe. Viacerí zo sťažovateľov nezaujali k žalobe   zamietavé   stanovisko   len   preto,   lebo   nemajú   chuť   sa   súdiť   a   samotné   súdne konanie im je nepríjemné a obťažuje ich. Dokonca možno konštatovať, že práve u týchto sťažovateľov je pocit frustrácie a krivdy z dĺžky konania väčší, keďže vzhľadom na svoje stanovisko oprávnene očakávali rýchle rozhodnutie súdu a tým aj odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach niekoľkokrát uviedol,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa   nachádza   účastník   konania.   Samotným   prerokovaním   veci   sa   právna   neistota   osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre naplnenie ústavného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   nepostačuje,   aby   štátny   orgán   vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   splní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv.

Sťažovatelia sa rozhodli podať ústavnú sťažnosť napriek odpovedi predsedu súdu, nakoľko   z   tejto   nevyplývajú   žiadne   konkrétne   opatrenia   brániace   ďalším   zbytočným prieťahom v konaní. V odpovediach predsedu súdu sú rozpísané jednotlivé úkony vykonané súdom v období posledných dvoch rokov so záverom predsedu súdu, že vo veci sa plynulo koná. S týmto záverom predsedu súdu sťažovatelia nesúhlasili. Samotné konanie súdu ešte nemusí   znamenať,   že   ide   o konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Konaniu   bez   zbytočných prieťahov totiž nezodpovedá akýkoľvek hoci aktívny postup súdu, ale len ten, do ktorého sa premieta procesná zásada hospodárnosti súdneho konania. Aj keď za posledné dva roky súd vykonal množstvo úkonov, väčšina z nich bola neúčelná a neefektívna. Odpoveď predsedu súdu   nepresvedčila   sťažovateľov   o   tom,   že   po   podaní   sťažnosti   na   postup   súdu   dôjde k náprave a vo veci sa bude ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Práve naopak takéto vyjadrenie   len   zvýšila   ich   nedôveru   a   neistotu   v   schopnosť   súdu   zabezpečiť   plynulosť priebehu konania. Podľa názoru sťažovateľov okresný súd nepostupoval spôsobom, ktorý by viedol k odstráneniu ich právnej neistoty vo veci, v ktorej boli označení za odporcov. Keďže ani doteraz o celej veci nerozhodol, sťažovatelia sú toho názoru, že zbytočnými prieťahmi v označenom konaní došlo k porušeniu ich základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že doterajším postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   týchto   dôvodov   považujeme   podanie   ústavnej   sťažnosti   za   dôvodné.   Zároveň oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Súhlasíme s tým, aby ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.

V právnej veci sťažovateľov v 1. až 29. rade proti Okresnému súdu Košice - okolie vedenej pred Ústavným súdom SR č. k. II. ÚS 211/2010 v konaní o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čí. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   si   uplatňujeme   trovy   konania   pozostávajúce   z   trov právneho zastúpenia...“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania, ústavný súd po nahliadnutí do spisu Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 8 C 994/89 konštatuje, že chronologický popis úkonov vykonaných v danej veci sa zhoduje s popisom predsedu okresného súdu z 10. júna 2010, preto v okolnostiach danej veci ústavný súd upustil od opakovania popisu týchto úkonov.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 994/89 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

V danej   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   niektorých   sťažovateľov došlo   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   doterajšieho   účastníka konania na strane odporcu, a to na základe univerzálnej sukcesie (z titulu dedenia). Keďže univerzálna sukcesia vyvoláva automaticky aj procesnoprávne nástupníctvo, konajúci súd nemusel   uplatňovanú   zmenu   uznesením   pripustiť.   Sťažovatelia   totiž   vstúpili   do predmetného konania v tom štádiu, v akom sa nachádzalo pred zmenou účastníkov konania. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný význam pre vymedzenie obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej   protiústavnosti   konania   odporcu,   pretože v uvedenom   prípade   v dôsledku   súdom   povolenej   zmeny   účastníkov   konania   nedošlo ku vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ale ku procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

Aj s prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemal pochybnosť, že sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo tejto zmene.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom   konaní môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   s úmrtím viacerých   účastníkov   konania, avšak   doterajší   neobyčajne zdĺhavý   priebeh   napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon, ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom   konaní,   ústavný   súd   nezistil   významné   okolnosti,   ktoré   by   mali   byť osobitne zohľadnené na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovatelia neprispeli svojím správaním k zbytočným prieťahom v konaní, pričom skutočnosť, že so žalobným návrhom nesúhlasili, resp. že niektorí sťažovatelia v tomto smere menili svoj názor, výrazne nemohlo ovplyvniť napadnuté konanie, ktoré má od začiatku sporový charakter.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že viac ako 21-ročné trvanie preskúmavaného konania je už   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané   a   neospravedlniteľné   (aj   keď   sa   spis nachádzal asi dva roky aj na odvolacom súde, za ktoré obdobia okresný súd nezodpovedá). Okrem toho ústavný súd už v súvislosti s napadnutým konaním vyslovil porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   okresným   súdom   nálezom   č.   k.   III.   ÚS   152/08-29   z 12.   augusta   2008 a prikázal súdu konať bez zbytočných prieťahov, pričom tento príkaz nebol rešpektovaný. Ústavný súd rovnako ako vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 152/08 poukazuje na to, že predmetom posúdenia je konanie o spore, ktorý začal 11. októbra 1989, avšak vzhľadom na to,   že zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993   a   neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo   nedošlo   k zbytočným   prieťahom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začína   od 15. februára 1993   (mutatis   mutandis   I. ÚS   52/01).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04). Na základe prehľadu úkonov okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   takmer   celý   priebeh   konania   je   poznačený neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu viac ako   19-ročného   konania bolo   zistené   iba   jedno   väčšie   obdobie   nečinnosti   v trvaní 50 mesiacov, od 27. septembra 1993, keď bolo odročené pojednávanie, až do 26. novembra 1997,   keď   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov   na   upresnenie   okruhu účastníkov (v tomto období okresný súd iba vyzýval neefektívne právnu zástupkyňu na upresnenie   pasívne   legitimovaných   účastníkov   a zisťoval   stav   dedičských   konaní   po účastníkoch,   ktorí   zomreli),   a   okresnému   súdu   nemožno   vytknúť   inú   dlhodobejšiu nečinnosť ako 9 mesiacov (napr. v roku 2001), ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v   celku   považovať   za   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. V priebehu celého konania okresný súd nepostupoval v konaní dôsledne, neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej. I keď vo veci rozhodol rozsudkom ešte v roku 1991, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušené. Neefektívnosť postupu   okresného súdu vyplýva aj zo skutočnosti, že i keď nariadil spolu viac ako 31 termínov pojednávaní a vo veci rozhodol neskôr aj ďalšími tromi rozsudkami (14. novembra 2001, 13. februára 2004 a 13. januára 2006), tieto rozsudky boli odvolacím súdom v napadnutej zamietajúcej časti zrušené   a do   dňa   rozhodnutia   ústavného   súdu   nie   je   celé   konanie   o predmete   sporu právoplatne   skončené.   Uvedený   postup   okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľný, pretože dlhodobo nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa účastníci konania v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzali, čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   Uvedené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho aspektu   netolerovateľné,   pretože   už   hraničia   s   odmietnutím   spravodlivosti   (denegatio iustitie). K uvedenej nečinnosti, a teda k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Skutočnosť, „že v predmetnej veci pojednávali od jej nápadu až po súčasnosť 7 sudcovia“ ako objektívne „priťažujúce“   okolnosti,   nebolo   možné   akceptovať.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods.   2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na objektívne možnosti príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia každý vo výške 10 000 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na celkovo nesmierne dlhé trvanie napadnutého   konania   a na   povahu   veci   považuje   za   primerané   každému   z pôvodných účastníkov   napadnutého   konania   v sume   po   2   000   €.   V prípade,   ak   pôvodní   účastníci konania počas napadnutého konania zomreli, ústavný súd uvedené zadosťučinenie podelil medzi ich dedičmi rovnakým pomerom.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3, 4, 5, 6 a 7.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom H. V., M. V., J. M., M. B., M. E., J. V., H. F., I. J., P. J., P. J., A. R., J. Š., J. P., H. P., J. P., N. T., H. L., F. J., K. B., M. J., M. S., A. B., H. E., R. Z., O. Z., O. Z., M. J., J. J. a A. P. vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za tri úkony vykonané v roku 2010 patrí odmena v sume trikrát po 120,23 €, teda 360,69 € a trikrát režijný paušál v sume po 7,21€,   teda   21,63   €,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa predstavujú sumu 382,32 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 50 %, pretože išlo   o   spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“,   t.   j.   na   sumu 180,345 €.   Spolu   s   režijným   paušálom   teda   jednému   sťažovateľovi   prislúcha   odmena v sume 201, 97 €. V prípade 29 sťažovateľov tvorí náhrada trov právnej služby advokátom celkovú   sumu   5   857,13   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľmi rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 8 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. marca 2011