znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 211/08-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť N., B., zastúpenej V. B., právne zastúpenej AK, s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 9/06 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 9/06 p o r u š i l základné právo N., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 9/06-153 zo 6. decembra 2007 z r u š u j e   v rozsahu,   v   akom   ním   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 12 C 16/00 z 8. novembra 2005 o zamietnutí žaloby N., na uloženie povinnosti   K.   v B.   písomne sa   ospravedlniť Ministerstvu   školstva   Slovenskej   republiky a zaplatiť N., peňažnú satisfakciu v sume 1 500 000 Sk, ako aj trovy konania, pričom v rozsahu   zrušenia vec   v r a c i a   na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave   č.   k.   9 Co   9/06-153   zo 6. decembra   2007   v   časti,   v   ktorej   bol   potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 12 C 16/00 z 8. novembra 2005 o zamietnutí žaloby N., na uloženie povinnosti K. v B. vziať späť od počiatku a zrušiť „celý návrh na vyradenie   S.,   B.,   a súčasné   zriadenie   S.,   B.,   č.   PED-128/1998   zo dňa   2.   2.   1998“, p o n e c h á v a   nedotknutý.

3. N., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 938,88 Sk (slovom sedemtisícdeväťstotridsaťosem   slovenských   korún   a osemdesiatosem   halierov),   ktorú   je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet AK, s. r. o., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti N., vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 211/08-15 z 13. mája 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť N., B. (ďalej len   „sťažovateľka“),   právne zastúpenej   AK,   s.   r.   o.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 9/06.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 2. júla 2008 a krajský   súd   vo   vyjadrení   z 18.   júna   2008   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podala proti K. v B. žalobu o ochranu dobrého mena právnickej osoby. Právnym nástupcom K. v B. je K. v B. (ďalej len „žalovaný“), proti ktorému sa v konečnom dôsledku konanie viedlo. Sťažovateľka sa domáhala podľa poslednej verzie žalobného petitu ochrany pred neoprávneným zásahom do svojej   dobrej   povesti   ako   právnickej   osoby   tak,   aby   sa   žalovanému   uložila   povinnosť ospravedlniť sa Ministerstvu školstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) za to, že   svojím   konaním   uviedol   ministerstvo   do   omylu.   Ďalej   žiadala   zaplatenie   peňažnej satisfakcie v sume 1 500 000 Sk. Napokon sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému vziať späť od počiatku a zrušiť „celý návrh na vyradenie S., B., a súčasné zriadenie S., B., č. PED-128/1998 zo dňa 2. 2. 1998.“ Protizákonné konanie žalovaného spočívalo okrem iného v skutočnosti, že v rozpore so zákonnými ustanoveniami podal ministerstvu návrh na vyradenie S. (ďalej len „škola“) na P. 2 zo siete škôl a súčasne zaradenie školy na I. ceste 21 do siete škôl. V návrhu žalovaný uviedol ako dôvody predmetného vyradenia a súčasného zaradenia také skutočnosti, ktoré poškodzujú dobré meno a povesť sťažovateľky a ktoré zároveň nie sú v medziach zákona. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   12   C   16/00-131   z 8.   novembra   2005   bola   žaloba   sťažovateľky zamietnutá   v plnom   rozsahu.   Podľa   názoru   okresného   súdu   žalovaný   podal   návrh   na vyradenie školy v súlade s právnym poriadkom ako príslušný orgán štátnej správy, pričom išlo   o konanie,   ktoré   vylučuje   protiprávnosť.   Ide   totiž   o konanie   zákonom   dovolené. Dôvody, ktoré boli použité v návrhu na vyradenie školy zo siete stredných odborných škôl, boli predmetom   správneho konania, a preto nemôžu   byť predmetom   konania o ochrane dobrej   povesti   a dobrého   mena   sťažovateľky.   Okresný   súd   sa   stotožnil   aj   s námietkou žalovaného o nedostatku legitimácie ospravedlniť sa ministerstvu, ktoré nie je účastníkom konania.   Rovnako   sa   stotožnil   aj s námietkou   nevykonateľnosti   tej   časti   žaloby, ktorou sťažovateľka žiadala uložiť žalovanému povinnosť vziať späť návrh na vyradenie školy. Okresný súd dospel v tomto smere k záveru, že nemá na to právomoc. Sťažovateľka podala 28.   decembra   2008   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   a žiadala zrušiť   rozsudok okresného súdu v celom rozsahu pre nesprávne právne posúdenie veci s tým, aby bola vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Namietala najmä skutočnosť, že okresný súd považoval návrh žalovaného za podaný v súlade s právnym poriadkom, hoci sťažovateľka ho označila za zásah do svojich práv. Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 9/06-153 zo 6. decembra   2007   bol   rozsudok   okresného   súdu   potvrdený.   Krajský   súd   v odôvodnení rozsudku uviedol rovnaké skutočnosti ako okresný súd. Ani podľa názoru krajského súdu nedošlo k žiadnym neoprávneným zásahom do názvu a dobrej povesti sťažovateľky, pričom návrh   žalovaného   na   vyradenie   školy   adresovaný   ministerstvu   bol   podaný   v súlade s právnym poriadkom. Takýto postup vylučuje neoprávnenosť, lebo ide o konanie zákonom dovolené a dôvody použité v návrhu na vyradenie školy sú predmetom správneho konania a nemôžu byť predmetom konania o ochrane dobrej povesti a dobrého mena sťažovateľky. Krajský   súd   súhlasil   aj s názorom   okresného   súdu   o nedostatku   legitimácie   na uloženie povinnosti žalovanému ospravedlniť sa ministerstvu, lebo ministerstvo nebolo účastníkom konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedenými   rozsudkami   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu   označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu. Sťažovateľka   osobitne   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovaného   na   vyradenie   školy   podaný ministerstvu   2.   februára   1998   sa   opieral   o   údajné ustanovenie „§   4   písm.   b)   vyhlášky ministerstva č. 289/1994 Z. z. o súkromných školách“, hoci v skutočnosti právny predpis uvedeného čísla je nariadením vlády Slovenskej republiky o vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky   v R.   Aj   keby   žalovaný   podal   návrh   v zmysle   §   4   ods.   1   písm.   b)   vyhlášky Ministerstva školstva a vedy Slovenskej republiky č. 280/1994 Z. z. o súkromných školách (ďalej   len   „vyhláška“),   nebol   na   podanie   návrhu   oprávnený,   lebo   orgán   štátnej   správy v školstve   nemôže   vyradiť   školu   na   základe   neodôvodneného   návrhu,   prípadne   návrhu odôvodneného inými skutočnosťami neuvedenými v citovanom ustanovení, podľa ktorého možno školu vyradiť iba pre nedostatky vo výchovno-vzdelávacej činnosti, v personálnom alebo   materiálnom   vybavení.   Podaný   návrh   však   žiadne   takéto   nedostatky   netvrdil. V zmysle   §   8   vyhlášky   úroveň   výchovy   a výsledky   vzdelávania   v školách   kontroluje inšpekcia.   Len   ona   bola   ako   nezávislý   orgán   oprávnená   vykonávať   kontrolu   stavu výchovno-vzdelávacej činnosti a úroveň pedagogického a odborného riadenia škôl, ako aj ich materiálneho vybavenia. Ak bol preto žalovaný tej mienky, že sa v škole vyskytovali nedostatky   oprávňujúce   ho   podať návrh   na vyradenie   školy   zo   siete   škôl,   bol   povinný obrátiť sa v tejto veci na inšpekciu, požiadať ju o vykonanie objektívnej kontroly na škole, a len potom by prichádzalo do úvahy podať návrh ministerstvu na vyradenie školy zo siete škôl. Takýto proces však neprebehol. Podľa presvedčenia sťažovateľky žalovaný v návrhu na vyradenie školy uviedol také dôvody, ktorými neoprávnene zasiahol do dobrej povesti sťažovateľky.   Žalovaný   uviedol,   že   sťažovateľka   podľa   vyjadrenia   riaditeľa   a zástupcu riaditeľa školy prestala plniť svoju funkciu. Ďalej uviedol, že návrh podáva aj z dôvodu hrozby   zneužitia   finančných   prostriedkov   zo   strany   sťažovateľky.   Napokon   tvrdil,   že sťažovateľka   svojím   konaním   bráni   fungovaniu   školy   a ohrozuje   kvalitu   výchovno-vzdelávacieho procesu. Tieto tvrdenia nie sú pravdivé. Sťažovateľka napokon poukazuje na okolnosť,   že keď návrh žalovaného na vyradenie školy z 2. februára 1998 ministerstvo žalovanému vrátilo, žalovaný v doplňujúcom podaní z 12. marca 1998 uviedol, že bude postačovať   zmena   v osobe   zriaďovateľa   školy.   Ak   sa   táto   zmena   vykoná,   nebude   už potrebné   školu   vyradiť   zo   siete.   To   jasne   dokazuje,   že   žalovanému   nešlo   o objektívne zistenie, či na škole existujú nedostatky predpokladané vyhláškou, lebo skutočným cieľom žalovaného bola výmena zriaďovateľa školy.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 16/00 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 9/06 s tým, aby boli rozsudky okresného súdu a krajského súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   100   000   Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 939 Sk.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 18. júna 2008 doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 24. júna 2008 vyplýva, že požiadala o stanovisko predsedu   senátu 9Co, ktorý sa vyjadril listom doručeným 16. júna 2008. Podľa názoru predsedu senátu nie je potrebné vyjadriť sa k podanej sťažnosti, lebo dôvody, pre ktoré krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   sú   už   uvedené   v odôvodnení   rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 9/06-153 zo 6. decembra 2007. Predsedníčka krajského súdu sa pridržiava   stanoviska   predsedu   senátu   9Co,   lebo   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že sťažovateľka namieta výsledok rozhodovacej činnosti krajského súdu.

Z vyjadrenia sťažovateľky z 2. júla 2008 doručeného ústavnému súdu 7. júla 2008 vyplýva, že táto i naďalej trvá na svojich argumentoch uvedených v podanej sťažnosti. Preto trvá aj na tom, aby ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu s tým, aby bol tento rozsudok zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk. Uplatňovanú náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnych služieb, dva režijné paušály a daň z pridanej hodnoty vyčíslila sumou 8 153 Sk.

Z vyjadrenia žalovaného zo 16. júla 2008 doručeného ústavnému súdu 24. júla 2008 vyplýva, že v celom rozsahu trvá na vyjadreniach, ktoré podal v konaní pred všeobecnými súdmi.   Žalovaný   konštatuje,   že   sťažovateľka   sa   zúčastnila   konania   a k veci   sa   riadne vyjadrila   tak   na   okresnom   súde,   ako   aj   na   krajskom   súde,   ktorý   potvrdil   rozsudok o zamietnutí žaloby sťažovateľky.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 9/06-153 zo 6. decembra 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 16/00-131 z 8. novembra 2005, ktorým bola žaloba sťažovateľky o ochranu jej dobrej povesti a dobrého mena zamietnutá. Okresný súd správne rozhodol, keď žalobu sťažovateľky zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú. Ani podľa názoru krajského súdu nedošlo k žiadnym neoprávneným zásahom do názvu a dobrej povesti sťažovateľky. Návrh žalovaného na vyradenie školy bol podaný v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. b) vyhlášky, pričom žalovaný návrh podal ako orgán štátnej správy. Ide o postup (konanie), ktoré vylučuje neoprávnenosť, t. j. ide o konanie dovolené zákonom a dôvody použité v návrhu na vyradenie školy zo siete stredných odborných škôl sú   predmetom   správneho   konania   a nemôžu   byť   predmetom   konania   o   ochrane   dobrej povesti   a dobrého   mena   právnickej   osoby.   Správne   sa   okresný   súd   vysporiadal   aj s námietkou   žalovaného   o nedostatku   aktívnej   legitimácie   na   uloženie   povinnosti žalovanému   ospravedlniť   sa   ministerstvu.   Účastníkmi   konania   sú   iba   sťažovateľka a žalovaný, ministerstvo účastníkom konania nie je. Preto sťažovateľka ani nemôže byť aktívne legitimovaná na podanie tej časti žaloby, ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanému   ospravedlniť   sa   ministerstvu.   Správny   je   aj   názor   okresného   súdu o nevykonateľnosti   tej   časti   žaloby,   ktorou   sťažovateľka   požadovala   uložiť   žalovanému povinnosť zobrať späť návrh na vyradenie školy podaný ministerstvu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom...,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podľa   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   inak   otázky,   o ktorých   patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka tvrdí, že žalovaný vo svojom návrhu na vyradenie školy zo siete škôl podanom ministerstvu uviedol také dôvody vyradenia, ktoré poškodzujú jej dobré meno a povesť a ktoré zároveň nie sú ani v medziach zákona.

Krajský súd zdôrazňuje, že návrh žalovaného na vyradenie školy bol podaný v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 písm. b) vyhlášky, pričom žalovaný návrh podal ako orgán štátnej správy.   Preto   ide   o postup   (konanie),   u   ktorého   je   neoprávnenosť   vylúčená,   t.   j.   ide o konanie zákonom dovolené, a dôvody použité v návrhu na vyradenie školy sú predmetom správneho konania a nemôžu byť predmetom konania o ochrane dobrej povesti právnickej osoby.   Okrem   toho   sťažovateľka   nebola   aktívne   legitimovaná   žiadať,   aby   sa   žalovaný ospravedlnil ministerstvu, keďže toto nebolo účastníkom konania. Napokon nevykonateľná by bola žalobná požiadavka sťažovateľky uložiť žalovanému povinnosť vziať späť návrh na vyradenie školy podaný ministerstvu.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že do práva na ochranu pred neoprávneným   zásahom   do   dobrej   povesti   právnickej   osoby   podľa   §   19b   ods.   3 Občianskeho zákonníka možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných práv fyzických osôb podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými   hodnotiacimi   úsudkami.   Ide   spravidla   o nepravdivé   skutkové   tvrdenia a o také hodnotiace   úsudky,   ktorým   chýba akýkoľvek   skutkový   základ,   pričom   v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby.

Z ustanovenia   §   4 ods.   1 písm.   b)   vyhlášky   vyplýva, že súkromnú   školu   možno zo siete   škôl   vyradiť   na   návrh   orgánu   štátnej   správy   v školstve   iba   pre   nedostatky vo výchovno-vzdelávacej   činnosti,   v personálnom   alebo   materiálnom   vybavení. To znamená, že tvrdenia orgánu štátnej správy v školstve, ktorý sa svojím návrhom domáha vyradenia súkromnej školy zo siete škôl, musia mať charakter skutkových tvrdení, nie teda hodnotiacich úsudkov.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že krajský súd sa vzhľadom na právny názor, ktorý vyslovil, meritom podanej žaloby vôbec nezaoberal. To znamená, že neskúmal opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľky, že v odôvodnení návrhu žalovaného na vyradenie školy mali byť uvedené skutkové tvrdenia poškodzujúce jej dobrú povesť.

Možno   súhlasiť   s krajským   súdom,   že   žalovaný   bol   v zmysle   príslušnej   právnej úpravy oprávnený podať ministerstvu návrh na vyradenie školy zo siete škôl. To znamená, že žalovaný podaním návrhu vykonával svoju zákonnú právomoc. Samotné podanie návrhu preto   nemôže   zakladať   zodpovednosť   za   neoprávnený   zásah   do   dobrej   povesti sťažovateľky.

V tejto súvislosti bolo právom, ale aj povinnosťou žalovaného uviesť v podanom návrhu také skutkové tvrdenia, ktoré sú v zmysle príslušnej právnej úpravy pre rozhodnutie o vyradení   školy   relevantné   a zároveň   pravdivé   (preukázané).   Samotná   skutočnosť,   že žalovaný bol oprávnený podať návrh na začatie správneho konania, teda ešte neznamená, že by bol oprávnený tvrdiť na odôvodnenie návrhu nepravdivé, prípadne navyše irelevantné nepravdivé skutočnosti difamačného charakteru, a že by za takéto konanie nemohol byť braný na zodpovednosť.

S prihliadnutím   na   dosiaľ   uvedené   právny   názor   krajského   súdu,   ktorý   celkom vylučuje   zodpovednosť   žalovaného   ako   účastníka   správneho   konania   z titulu neoprávneného zásahu do dobrej povesti sťažovateľky účastníckymi tvrdeniami žalovaného, nemožno akceptovať. Išlo by totiž o určitú imunitu v daných súvislostiach, ktorá však nemá žiaden ústavný ani zákonný podklad.

Ďalej   je   potrebné   stotožniť   sa   s krajským   súdom   v tom,   že   v rámci   správneho konania začatého na návrh žalovaného bolo právom a povinnosťou ministerstva posúdiť relevantnosť   dôvodov   uvedených   žalovaným   a v súvislosti   s   tým   aj   ich   pravdivosť (preukázanosť). Pokiaľ ministerstvo v rámci správneho konania dôvody uvedené žalovaným uznalo za právne relevantné a pravdivé (preukázané), potom správnosť takýchto záverov ministerstva   by   mohli   všeobecné   súdy   preskúmavať   iba   v rámci   správneho   súdnictva postupom podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V takomto prípade aj podľa názoru   ústavného   súdu   už   nie   je   možné   domáhať   sa   v rámci   konania   o ochrane dobrej povesti   právnickej   osoby   odlišného   posúdenia   skutkových   tvrdení   uplatnených v návrhu žalovaného, teda najmä odlišného posúdenia ich pravdivosti (preukázanosti).

Ak teda boli skutkové tvrdenia uvedené v návrhu posúdené v konečnom rozhodnutí ministerstva   ako   relevantné   a pravdivé   (preukázané),   potom   všeobecný   súd   v konaní o ochrane pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby musí z tohto rozhodnutia   vychádzať   (§   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   K tomu   treba poznamenať, že pravdivé (preukázané) skutkové tvrdenia spravidla nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do práva na dobrú povesť.

Ak   by   v návrhu   žalovaného   boli   uvedené   aj   také   skutkové   tvrdenia,   ktoré ministerstvo v správnom konaní nepovažovalo za relevantné (a preto sa ich pravdivosťou, či preukázanosťou   vôbec   nezaoberalo)   alebo za   pravdivé   (preukázané),   potom,   pokiaľ   ide o takéto skutkové tvrdenia žalovaného, je sťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany na základe ňou podanej žaloby o ochranu dobrej povesti právnickej osoby.

Čo sa týka skutkových tvrdení považovaných správnym orgánom síce za relevantné, ale   zároveň   nepravdivé   (nepreukázané),   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   z takéhoto záveru   správneho   orgánu   vychádzať   (§   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku). V takomto   prípade   možno   v konaní   o ochrane   pred   neoprávneným   zásahom   do   dobrej povesti právnickej osoby skúmať iba to, či nepravdivé skutkové tvrdenie má difamačnú povahu. V prípade irelevantného skutkového tvrdenia je povinnosťou všeobecného súdu skúmať tak jeho pravdivosť, resp. preukázanosť (keďže správny orgán v takomto prípade žiaden záväzný záver urobiť nemôže), ako aj možný difamačný charakter.

Vzhľadom na to, že krajský súd už naznačenú analýzu skutkových tvrdení uvedených v návrhu   žalovaného   na   začatie   správneho   konania   v konfrontácii   s konečným právoplatným   rozhodnutím   ministerstva   nevykonal,   nemožno   jeho   závery   považovať za súladné so zákonom. Javia sa ako arbitrárne a z pohľadu sťažovateľky znamenajú odopretie súdnej ochrany (denegatio iustitiae).

Za arbitrárny považuje ústavný súd aj právny záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľka   nebola   aktívne   legitimovaná   žiadať,   aby   sa   žalovaný   ospravedlnil ministerstvu, keďže ministerstvo nebolo účastníkom konania.

Je zrejmé, že sťažovateľka považuje za zásah do jej práva na ochranu dobrej povesti odôvodnenie návrhu žalovaného podané ministerstvu. Sťažovateľka mala teda utrpieť ujmu na práve „v očiach“ ministerstva. Preto je prirodzené, že sa chce očistiť práve vo vzťahu voči ministerstvu. Požadovaným výrokom sa ministerstvu neukladá nijaká povinnosť ani sa nijako nezasahuje do jeho práv či povinností. Má byť iba adresátom ospravedlnenia, ktoré by   mu   mal   poslať   žalovaný.   Uvedená   situácia   nevyžaduje   účastenstvo   ministerstva v konaní.   Podľa   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   sa   bežne   ukladá   žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie v konkrétne   vymenovaných   médiách,   ktoré   predtým uverejnili difamujúce tvrdenia, a to bez toho, aby tieto médiá (ich vydavatelia) museli byť účastníkmi konania.

Naproti   tomu   treba   považovať   za   správny   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého požiadavka sťažovateľky uložiť žalovanému povinnosť vziať späť z ministerstva návrh je nevykonateľná.   Okrem   toho   ministerstvo   vo   veci   už právoplatne rozhodlo,   čo   vylučuje možnosť späťvzatia návrhu. Napokon žalovanému nemožno prikázať, aby vzal späť návrh, na   podanie   ktorého   bol   oprávnený   a na   ktorom   chce   trvať.   Späťvzatie   návrhu   je   totiž výlučne len v jeho právomoci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods.   1   dohovoru   (bod   1   výroku   nálezu).   Tento   záver   sa   nevzťahuje   na   tú   časť rozsudku krajského súdu, ktorou bolo potvrdené zamietnutie žaloby týkajúcej sa požiadavky uložiť žalovanému povinnosť vziať späť návrh na vyradenie školy zo siete škôl.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne sa zaoberať namietaným porušením čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 2 ods. 2 ústavy, keďže tieto námietky sťažovateľky sú založené na totožnom   skutkovom základe ako námietka porušenia čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.   9   Co   9/06-153   zo   6.   decembra   2007   v rozsahu   uvedenom   vo   výroku   a   vec   mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľka si uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 153 Sk.

Ústavný súd považoval za možné priznať sťažovateľke sumu 7 938,88 Sk, a to za dva úkony   právnych   služieb   vykonané   v roku   2008   (prevzatie   a príprava   zastupovania, sťažnosť) po 3 176 Sk, 19 % daň z pridanej hodnoty zo 6 352 Sk v sume 1 206,88 Sk a dva režijné paušály po 190 Sk (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľka napokon požiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02).

V danom   prípade   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   je   v plnej   miere kompenzované popri vyslovení porušenia označených práv zrušením rozsudku krajského súdu   a vrátením   veci   na   ďalšie   konanie.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   požiadavke sťažovateľky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008